Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 93/2015
PDF · 411.02 KB
No categories available
III. ÚS 93/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Trnavská
cesta 100, Bratislava, zastúpeným advokátom JUDr. Vladimírom Kánom, Námestie
Martina Benku 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.
46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
Bratislava č. k. 10 Cb 1/2011 754 zo 7. augusta 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. októbra 2014 doručená sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky,
Trnavská cesta 100, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Vladimírom Kánom, Námestie Martina Benku 9, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, princípu
rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 10 Cb 1/2011 754 zo 7. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom v spore
o náhradu škody vo výške 17 684 886,38 € s prísl. ako žalovaný. Žalobcom bola pôvodne
spol. , , ktorej návrhu na priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov súd nevyhovel a návrh zamietol. Po právoplatnosti uvedeného
uznesenia podal žalobca návrh na pripustenie zmeny účastníka konania, pretože na základe
zmluvy o postúpení pohľadávky za odplatu uzavretej 27. mája 2014 došlo k postúpeniu
pohľadávky, ktorá je predmetom konania, o náhrade škody na spoločnosť
, registračné číslo: , registrovanú na . Krajský súd návrhu
na pripustenie zmeny účastníka konania vyhovel. Nový žalobca podal 31. júla 2014 návrh
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému krajský súd vyhovel a žalobcovi
priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Podľa názoru sťažovateľa
krajský súd nezohľadnil ustálenú súdnu prax týkajúcu sa oslobodzovania od súdnych
poplatkov, účelovosť uvedeného konania a v priebehu 2 mesiacov vydal dve protichodné
rozhodnutia v dvoch obdobných návrhoch na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
(uznesenie krajského súdu č. k. 10 Cb 1/2011 714 z 5. júna 2014 a uznesenie krajského
súdu č. k. 10 Cb 1/2011 754 zo 7. augusta 2014. Krajský súd následne vo veci rozhodol
rozsudkom č. k. 10 Cb 1/2011 754 z 25. septembra 2014 v znení opravného uznesenia
krajského súdu č. k. 10 Cb 1/2011 787 z 29. septembra 2014.
Podľa názoru sťažovateľa konanie bolo vyvolané účelovým návrhom pôvodného
žalobcu a sťažovateľovi účasťou v konaní vznikajú značné náklady, pretože žalovaná suma
sa k dnešnému dňu približuje sume 60 miliónov €. Postúpenie pohľadávky malo podľa jeho
názoru význam nielen pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, ale
aj v prípade neúspechu vo veci samej, pretože sa tým pre žalobcu minimalizovali náklady,
keď prípadná pohľadávka sťažovateľa ako žalovaného vyplývajúca z priznaných súdnych
trov konania bude proti nemajetnej cyperskej spoločnosti reálne nevymožiteľná.
2
Napadnuté uznesenie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov bolo podľa
názoru sťažovateľa výsledkom nedôvodného návrhu vzhľadom na to, že žalobca nadobudol
údajnú pohľadávku za odplatu a je podnikateľským subjektom, ktorý nemôže riziko svojho
podnikania prenášať na štát. Zo skutkových okolností a z podaného návrhu žalobcu muselo
byť krajskému súdu zrejmé, že konanie žalobcu a jeho právneho predchodcu bolo účelové
s cieľom dosiahnutia výhody oproti sťažovateľovi spočívajúcej v oslobodení od súdnych
poplatkov. Namietané rozhodnutie je preto podľa sťažovateľa arbitrárnym a svojimi
účinkami porušuje zásadu rovnosti účastníkov konania, ktorá sa prejavuje tým, že sťažovateľ
je vystavený nedôvodným návrhom, z čoho mu vznikajú značné náklady a sťažovateľovi sa
odníma možnosť postupom podľa § 141 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) využiť svoje právo navrhnúť súdu, aby uložil
žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania, pričom v dôsledku oslobodenia žalobcu od
súdnych poplatkov bude pohľadávka sťažovateľa ako žalovaného na úhradu trov konania
v prípade úspechu reálne nevymožiteľná.
Na základe uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutým
uznesením došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, princípu rovnosti účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie vo veci takto nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ako aj ľudské právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním uznesenia
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.08.2014, č. k. 10 Cb 1/2011 – 754 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.08.2014, č. k. 10 Cb 1/2011 –
754 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie konanie.
3
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktorú
je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Vladimírovi Kánovi,
do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2
ústavy, princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
4
Podľa § 138 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne
súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky
zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa § 138 ods. 3 OSP o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov predseda
senátu alebo samosudca upovedomí ostatných účastníkov na najbližšom pojednávaní.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzal.
Sťažovateľ je žalovaným v konaní o náhradu škody v sume 18 016 825,24 € istiny
spolu s úrokom z omeškania vo výške 18 % p. a. od 5. apríla 2002 zo sumy 18 016
825,24 € až do zaplatenia. Škoda mala byť žalobcovi spôsobená porušením povinnosti
žalovaným, ktorý nezaradil návrh spoločnosti do súťaže, a to z dôvodu nesplnenia
podmienky na predloženie dokladu na preukázanie finančného krytia kúpnej ceny,
pretože úverový prísľub , poskytnutý žalobcovi nebol na základe
tvrdenia žalovaného vymáhateľný.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s § 284 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný
zákonník“) a pre priznanie nároku na náhradu škody neboli preukázané tri
zodpovednostné prvky. Na základe uvedeného žalobu zamietol.
5
Na základe odvolania podaného žalobcom o veci rozhodoval Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“), ktorý rozsudok krajského súdu potvrdil
v celom rozsahu a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.
Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
,,generálny prokurátor“) proti rozsudku mimoriadne dovolanie, v ktorom žiadal, aby
dovolací súd rozsudky súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa ako súd dovolací stotožnil s názorom generálneho
prokurátora a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné a vec vrátil súdu
prvého stupňa na nové konanie.
Krajský súd po vrátení veci opätovne vec prerokoval, nariadil pojednávanie
a vyniesol rozsudok č. k. 10 Cb 1/2011 556, ktorým návrhu žalobcu v celom rozsahu
vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov súdneho konania v súlade so závermi
dovolacieho súdu. Následne vydal krajský súd opravné uznesenia č. k. 10 Cb 1/2011 584,
č. k. 10 Cb 1/2011 622 a č. k. 10 Cb 1/2011 624.
Rozsudok krajského súdu č. k. 10 Cb 1/2011 556 z 24. mája 2012 napadol
žalovaný v celom rozsahu odvolaním, na základe čoho najvyšší súd napadnutý rozsudok
sp. zn. 10 Cb 1/2011 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V ďalšom
konaní žalobca (spoločnosť ) žiadal o oslobodenie od súdnych
poplatkov s poukazom na § 138 ods. 1 OSP, pričom svoj návrh odôvodnil zlou
ekonomickou a hospodárskou situáciou. Krajský súd uznesením č. k. 10 Cb 1/2011 714
z 5. júna 2014 návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol. Uznesenie
odôvodnil tým, že poplatkovú povinnosť si už žalobca splnil, a pretože žalobcovi
nevznikla ďalšia poplatková povinnosť, súd návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov
zamietol ako nedôvodný.
Krajský súd následne vo veci nariadil pojednávanie na 31. júl 2014, na ktorom
žalobca navrhol zmenu účastníka konania na strane žalobcu, čo odôvodnil s poukazom
na § 92 ods. 2 a 3 OSP, keďže po začatí konania 27. mája 2014 uzavrel žalobca zmluvu
6
o postúpení pohľadávky so spoločnosťou . Na tomto pojednávaní
krajský súd vydal uznesenie, ktorým pripustil, aby z konania sp. zn. 10 Cb 1/2011
vystúpil pôvodný žalobca a na jeho miesto vstúpila spoločnosť .
V ďalšom priebehu konania nový žalobca požiadal o oslobodenie od súdnych
poplatkov z dôvodov zlých hospodárskych pomerov, ktoré preukázal listinnými
dokladmi.
Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 10 Cb 1/2011 754 zo 7. augusta 2014 tak, že
žalobcovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Finančná
a ekonomická situácia spoločnosti v celom rozsahu
neumožňuje hradenie súdnych poplatkov spojených s predmetným súdnym konaním.
Spoločnosť nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, nedisponuje
pohľadávkami, o ktorých možno predpokladať, že budú v budúcnosti uhradené. Voči tejto
spoločnosti eviduje pohľadávku po lehote splatnosti spoločnosť
, reg. č. a to v celkovej hodnote 11.287,39 Eur /t.j.
310.200,00 CZK/. Vlastné imanie spoločnosti predstavuje sumu 9.270,00 Eur, kedy
výsledok hospodárenia, t. j. neuhradená strata z minulých rokov činí celkove 11.280,00
Eur. Tieto skutočnosti novooznačený žalobca preukazuje doloženými dokladmi
a tlačivom pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.“
Na základe týchto preukázaných skutočností krajský súd vyhodnotil predložený
návrh na oslobodenie od súdneho poplatku ako oprávnený, podložený právne
relevantnými dôkazmi. K splneniu podmienok v zmysle § 138 OSP ďalej dodal: „Je
zrejmé, že v danom prípade nejde o bezúspešné uplatňovanie práva, čo nakoniec vyplýva
aj z právneho názoru dovolacieho súdu, uvedeného v uznesení sp. zn. 1Mobdo V/5/2009
zo dňa 31.03.2011, ktorý vyslovil porušenie existujúcej povinnosti a skutočnosť, že
7
ponuka žalobcu mala byť žalovaným zaradená do predmetnej súťaže. Vzhľadom k vyššie
uvedenému je konajúci súd toho názoru, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné
podmienky pre priznanie oslobodenia od zaplatenia súdneho poplatku podľa § 138 ods. 1
OSP.“
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade uvádza, že rozhodovanie o oslobodení od súdnych
poplatkov spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa
jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie
od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu
opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú
splnené zákonom ustanovené podmienky pre takéto oslobodenie, patrí zásadne
do rozhodovacej sféry všeobecných súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III. ÚS 788/09).
Z obsahu argumentácie sťažovateľa prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je
zrejmé, že podstata sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2
ústavy, princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na
8
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v nesprávnosti napadnutého
uznesenia, ktorým krajský súd priznal protistrane v konaní oslobodenie od súdnych
poplatkov v celom rozsahu. Toto rozhodnutie je podľa názoru sťažovateľa nielen
arbitrárnym, ale svojimi účinkami porušuje aj zásadu rovnosti účastníkov konania.
Ústavný súd vzal pri posúdení argumentácie sťažovateľa do úvahy predovšetkým
znenie citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnosti
fyzickej alebo právnickej osoby v prípade, ak ide o porušenie práva alebo slobody tejto
osoby. Ústava tento prostriedok právnej ochrany poskytuje priamo nositeľom základných
práv a slobôd, z čoho vyplýva aj vymedzenie okruhu aktívne legitimovaných subjektov
v odseku 1 článku 127. Subjektom oprávneným na podanie sťažnosti je preto v zmysle
čl. 127 ods. 1 ústavy iba fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej základné právo alebo
sloboda mali byť porušené.
V danej veci považuje ústavný súd za podstatné poukázať na skutočnosť, že
predmetom rozhodovania krajského súdu o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych
poplatkov nebolo žiadne právo sťažovateľa ako žalovaného. Predmetom rozhodovania
krajského súdu o návrhu žalobcu boli práva týkajúce sa výlučne žalobcu, a preto ani
rozhodnutie krajského súdu, ktoré sťažovateľ v podanej sťažnosti napadol, nemohlo žiadnym
spôsobom zasiahnuť do práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a medzinárodnými
zmluvami. Z toho dôvodu ani Občiansky súdny poriadok neukladá súdu, ktorý o návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodne, aby rozhodnutie doručoval aj druhej strane
konania, ktorá návrh nepodala.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či
napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
Vzhľadom na uvedené ďalším podstatným prvkom pre posúdenie sťažnosti je podľa
ústavného súdu to, že sťažovateľ napáda uznesenie, ktoré riešilo procesné práva žalobcu
a vôbec sa netýkalo sporu vo veci samej. Preto tvrdenie sťažovateľa o tom, že svoje trovy
9
konania pre prípad úspechu v spore nemá ako zabezpečiť v dôsledku napadnutého
uznesenia, je v tomto štádiu konania iba hypotetické a predčasné, keďže spor vo veci samej
nie je ukončený. Účastník v konaní takýmto spôsobom nemôže brániť druhému účastníkovi
v uplatnení svojich procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom len
preto, že podľa jeho názoru to bude znamenať zhoršenie jeho procesného postavenia, ak spor
dopadne spôsobom, ktorý predpokladá.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods.
2 ústavy, princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského
súdu, sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie týchto práv napadnutým uznesením
krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015
10