Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 98/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti

, zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou,

Svätoplukova 28, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, a a práv podľa

ods. 1, 2 a 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2013,

za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júla 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30.

júla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 508,99 € (slovom päťstoosem eur a deväťdesiatdeväť centov) na účet

jeho právnej zástupkyne JUDr. Andrey Cúgovej, Špitálska 25, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2013 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, Špitálska

25, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 (prvej

vety), a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 18. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29.

januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, , v spolupáchateľstve podľa Trestného

zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ, ako aj

prokurátor. Krajský súd uznesením sp. zn. z 29. januára 2013 zamietol

odvolania sťažovateľa aj prokurátora. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal

sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa , teda

z dôvodu, že došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 30. júla 2013 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c)

.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „... nemôže

na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi rozsudkom

a obžalobou, nakoľko tomu zodpovedajúci dôvod dovolania v ustanovení § 371 ods. 1

absentuje.

Ak by dovolateľom tvrdená chyba nastala, nešlo by o porušenie práva na obhajobu.

Také porušenie by zodpovedalo nerešpektovaniu ustanovení , ktoré

zabezpečujú možnosť obvineného obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu,

zúčastniť sa na úkonoch trestného konania v rozsahu ustanovenom zákonom, vyjadrovať sa

k vykonaným dôkazom a navrhovať vykonanie dôkazov, podávať opravné prostriedky a pod.

(jadro tejto úpravy je generálne formulované v ).

Podanie obžaloby pre iný skutok, než pre ktorý bolo vznesené obvinenie (§ 234 ods. 2

veta prvá ) a rozhodnutie súdu na hlavnom pojednávaní o inom skutku,

než ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu ( ) je chybou

rozhodnutia súdu (respektíve v prvom z uvedených prípadov chybou prokurátora

a v nadväznosti na to aj rozhodnutia súdu, ktoré takú chybu akceptovali). V dovolacom

konaní z dôvodov uvedených v však možno vo vzťahu

k súdom zistenému skutku skúmať len správnosť jeho právnej kvalifikácie (§ 371 ods. 1

písm. i) . Ako už bolo uvedené, nemožno skúmať zachovanie jeho

totožnosti oproti obžalobe (rovnako správnosť a úplnosť súdom zisteného skutku).

Ak by si dovolací súd atrahoval prieskum v rozsahu, ktorý mu zákon nezveruje, išlo

by o porušenie ústavného princípu konania štátneho orgánu len v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon ( ), ktorý je základným

atribútom právneho štátu.

Dovolateľom tvrdenú chybu rozhodnutia súdu je možné uplatňovať v odvolacom

konaní, k čomu aj došlo. Použitie mimoriadneho opravného prostriedku však v tomto

prípade nie je možné.“.

Sťažovateľ argumentuje, že Okresná prokuratúra Martin podala na neho obžalobu

pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa , a ,

v spolupáchateľstve podľa , ktorého sa mal dopustiť tak, že

spolu s na chate v obci v dobe od začiatku roku 2010

do 16. júna 2010 vyrábali pervitín. Konkrétne znel skutok uvedený v obžalobe nasledovne:

„po predchádzajúcej vzájomnej dohode s , v presne nezistenej dobe

od začiatku roku 2010 do 16. 06. 2010, v rekreačnej chate č. , v katastrálnom území

, obec , okr. Martin a v jej okolí, opakovane extrahovali z tabletiek

Nurofen StopGrip (pseudo)efedrin a následne na príslušnom zariadení, ako najmä sklenené

misky, sklenené banky, skúmavky, plastové fľaše a iné a z príslušných látok, ako

(pseudo)efedrin, kyselina fosforečná, kyselina chlorovodíková, hydroxid sodný, jód, červený

fosfor a toluen, opakovane vyrobili nezistené množstvo hydrochloridu metamfetamínu

(pervitín), dňa 16. 06. 2010 mali na uvedenej rekreačnej chate v jenského mise bielu

kryštalickú látku o celkovej hmotnosti 0,257 g, o ktorej bolo, podľa znaleckého skúmania

Kriminalisticko – expertízneho ústavu PZ Bratislava, pracovisko Slovenská Ľupča,

zistené, že sa jedná o hydrochlorid metamfetamínu s obsahom účinnej látky metamfetamín

67,9 % hmotnostných, čo zodpovedá 4 – 18 obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom

metamfetamín je zaradený do II. Skupiny zoznamu omamných látkach, psychotropných

látkach uvedeného v o omamných látkach, psyhotropných látkach

a prípravkoch v znení neskorších predpisov a taktiež tam mali uskladnené v dvoch

injekčných striekačkách so zataveným násadcom na ihlu biely prášok a na papieri

nasiaknutom neznámou látkou hnedo – žltý prášok, spolu o celkovej hmotnosti 15,494 g,

o ktorých bolo podľa znaleckého skúmania Kriminalisticko expertízneho ústavu PZ

Bratislava, pracovisko Slovenská Ľupča, zistené, že sa jedná o (pseudo)efedrin, t. j.

prekurzor, ktorý je možné použiť na ilegálnu výrobu metamfetamínu, pričom z uvedeného

množstva by bolo možné teoreticky vyrobiť 275 až 550 dávok metamfetamínu.“

V zmysle napadnutého rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ mal dopustiť skutku,

za ktorý bol odsúdený, tým, že „od presne nezistenej doby leta 2009 do najneskôr

16. 06. 2010 opakovane kupoval na bližšie nezistených miestach v meste , minimálne

však na diskotéke v meste , od bližšie nezistených osôb, pervitín, ktorý mal následne

v držbe pre účely jeho užívania, tento pervitín opakovane užíval minimálne aj s

..., ktorá ho taktiež zaobstarávala kúpou, na rôznych miestach v okrese

Martin, jeden až dvakrát do mesiaca, pričom pervitín (memamfetamín) je zaradený do II.

skupiny zoznamu omamných a psychotropných látok uvedeného v

o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov.“.

Sťažovateľ tvrdí, že bol uznaný za vinného zo spáchania iného skutku, než pre aký

bola naňho podaná obžaloba, čo je v rozpore s ustanovením § 278 ods. 1 Trestného

poriadku, podľa ktorého súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom

návrhu.

Podľa názoru sťažovateľa nie je v danom prípade zachovaná zásada totožnosti skutku,

keďže výroba omamnej látky a jej konzumácia predstavujú rôzne konania. Podľa názoru

sťažovateľa musí dôjsť k totožnému účinku na totožnom predmete konkrétneho útoku.

„Totožnosť skutku v skutočnosti nezachováva totožnosť následku na objekte, ale totožnosť

účinku na predmete konkrétneho útoku.

... Pre konanie sťažovateľa spočívajúce v požívaní omamnej látky nebolo začaté

trestné stíhanie, bolo síce vznesené obvinenie, ale nebola podaná obžaloba.“

Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade neexistuje ani miestna,

ani časová, ani vecná súvislosť, ktorá by mohla spojiť rozdielne konania do jedného skutku.

Na podporu svojich tvrdení uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu napadol

odvolaním nielen on, ale aj prokurátor z rovnakého dôvodu – uznanie viny zo skutku, ktorý

nebol predmetom obžaloby.

Sťažovateľ je presvedčený, že „odsúdenie pre iný skutok, než ktorý bol predmetom

obžaloby, je snáď tým najhrubším, najzásadnejším možným spôsobom materiálneho

porušenia práv na obhajobu, keď obžalovanému vôbec nie je daná príležitosť, aby sa

obhajoval a predkladal dôkazy, ktoré by ho zbavovali viny alebo zmierňoval jeho vinu

zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený. NS SR naproti tomu rozumie pod porušením práv

na obhajobu len porušenie konkrétnych ustanovení upravujúcich práva obhajoby.

Nepristupuje k ochrane práva obžalovaného na obhajobu materiálne, ale čisto formálne...“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„... rozsudkom OS Martin sp. zn. z 18. júla 2012, uznesením KS Žilina

sp. zn. – 1003 z 29. januára 2013 a uznesením NS SR sp. zn.

z 30. júla 2013 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 veta prvá, čl. 48

ods. 2 a a , 2, 3 písm. a) až d) Dohovoru, tieto rozhodnutia

zrušil a vec vrátil OS Martin, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľ sa zároveň domáha úhrady trov konania v celkovej sume 331,13 €.

Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o nariadenie dočasného opatrenia, ktorým

odloží vykonateľnosť právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. januára

2013 a okresnému súdu uloží, aby neodkladne prerušil výkon trestu odňatia slobody

uložený sťažovateľovi.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. 23 z 19. februára 2014 ju v časti namietaného porušenia základných

práv a slobôd podľa a práv podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2013, prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bol ústavnému súdu doručený prípis predsedu

najvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2014 z 5. mája 2014, ktorého obsahom bola námietka

„predpojatosti sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza,

JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a...“ v konaní o sťažnosti sťažovateľa. Následne najvyšší súd

v prípise č. k. z 25. septembra 2014 ústavnému súdu oznámil, že na námietke

predpojatosti podanej bývalým predsedom najvyššieho súdu z 5. mája 2014 netrvá a berie

ju späť (označený prípis bol ústavnému súdu doručený 3. októbra 2014). Na tomto základe

ústavný súd uznesením sp. zn. z 15. októbra 2014 konanie o vyhlásení

najvyššieho súdu o odmietnutí sudcov ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej a Ladislava

Orosza vo veci vedenej pod sp. zn. zastavil. Z uvedených dôvodov nemohol

ústavný súd v období od 5. mája 2014 do 16. októbra 2014 vo veci sťažovateľa konať.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčku

najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila

k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka najvyššieho súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie najvyššieho súdu k sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 28. januára

2015. Predsedníčka najvyššieho súdu sa v ňom vyjadruje k sťažnosti prostredníctvom

vyjadrenia predsedu senátu rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľa JUDr. Petra Krajčoviča,

ktorý navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel, a na podporu tohto záveru okrem

iného uvádza, že «... nejde o „čisto“ formálny prístup k ochrane práva na obhajobu, ako to

tvrdí sťažovateľ.

... Akékoľvek chyby konania a rozhodovania možno uplatniť riadnym opravným

prostriedkom (v prípade rozsudku odvolaním), čo obvinený vo vzťahu ku ním tvrdenej

okolnosti (nezachovanie totožnosti skutku) v odvolacom konaní neúspešne učinil. Odvolací

súd sa podrobne zaoberal okolnosťami, pre ktoré považuje totožnosť skutku (pri jeho úprave

súdom prvého stupňa, na ktorú je, ak to výsledky dokazovania podmieňujú, povinný)

za zachovanú. Išlo teda o hodnotenie výsledkov dokazovania, nie o situáciu, v ktorej by sa

odsúdenie týkalo okolností, ktoré neboli v konaní dokazované.

Všetky chyby konania a rozhodovania sú teda napadnuteľné riadnym opravným

prostriedkom, mimoriadnym opravným prostriedkom (síce všeobecne dostupným), len

niektoré. Ustanovenie o dôvodoch dovolania (v tomto prípade § 371 ods. 1 Trestného

poriadku) je v dôsledku toho potrebné vykladať síce nie reštriktívne, ale ani príliš

extenzívne. Inak by dovolacie konanie duplikovalo konanie odvolacie.

Taký systém ochrany práva a jej preskúmania, ustanovený zákonom, musí súd (aj

dovolací) akceptovať, a to v súlade s . Z toho aj

rozhodnutie najvyššieho súdu vychádza.

Pod pojem zásadné porušenie práva na obhajobu nemožno subsumovať akékoľvek

(možné, obvineným tvrdené) porušenie ustanovení zo strany orgánov

činných v trestnom konaní alebo súdu. Právo na obhajobu je síce premietnuté do mnohých

ustanovení , vždy však ide o úpravu vychádzajúcu z ustanovenia

(práva a povinnosti obvineného) a (práva

a povinnosti obhajcu). Ide o možnosť aktívne uplatňovať svoju procesnú oponentúru proti

obvineniu (obžalobe), a to osobne alebo prostredníctvom obhajcu, zákonom ustanoveným

spôsobom. To aj bolo obvinenému v priebehu konania umožnené. Právo na obhajobu však

nepokrýva možnosť univerzálneho opätovného prieskumu rozsudku (po prvotnom

odvolacom odvolacom prieskume), ale len prieskumu selektovaného (podľa ustanovení

o dovolacom konaní), s limitom vymedzených dovolacích dôvodov. V sťažnosťou

napadnutom rozhodnutí je potom vysvetlené, prečo dovolateľom tvrdená chyba rozhodnutia

do kategórie ním uplatneného dovolacieho dôvodu nespadá.

Podobne je tomu pri otázke skutkových zistení (správnosť a úplnosť zisteného skutku),

ktoré vždy tvoria základ odsúdenia. Túto okolnosť možno namietať v odvolacom konaní, v

dovolacom konaní však prieskum nie je možný (

časť vety za bodkočiarkou).».

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v reakcii na vyjadrenie

najvyššieho súdu uviedol, že právo obvineného na obhajobu je tvorené predovšetkým

právom obvineného vedieť, z čoho je obvinený. „Odsúdenie pre iný skutok, než ktorý bol

predmetom obžaloby, je snáď tým najhrubším, najzásadnejším možným spôsobom

materiálneho porušenia práv na obhajobu, keď obžalovanému vôbec nie je daná príležitosť,

aby sa obhajoval a predkladal dôkazy, ktoré by ho zbavovali viny alebo zmierňoval jeho

vinu zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v časti sťažnosti, ktorá bola ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie,

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 (prvej vety), čl. 48 ods. 2

a a práv podľa , 2 a 3 písm. a) až d) dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd odmietol jeho dovolanie podľa § 382

písm. c) na základe záveru, podľa ktorého je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa .

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Kľúčová námietka sťažovateľa, s ktorou sa ústavný súd v konaní o sťažnosti musí

vysporiadať, je založená na tvrdení sťažovateľa, že jeho dovolanie vychádzajúce primárne

z námietky nezachovania totožnosti skutku v trestnej veci, za ktorú bol odsúdený, t. j. že bol

odsúdený pre iný skutok, než ktorý bol predmetom obžaloby, je námietkou, ktorú treba

zahrnúť pod dovolací dôvod v zmysle (zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu), keďže „obžalovanému vôbec nie je daná

príležitosť, aby sa obhajoval a predkladal dôkazy, ktoré by ho zbavovali viny alebo

zmierňoval jeho vinu zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený“.

Vychádzajúc z podstaty námietky sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na relevantné

ustanovenia .

Podľa obvinený má právo od začiatku konania proti

svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom

o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a

obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné

prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných

orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. S obhajcom sa však v priebehu svojho

výsluchu nemôže radiť o tom, ako odpovedať na položenú otázku. Môže žiadať, aby bol

vypočúvaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonoch

prípravného konania. Ak je obvinený zadržaný, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby; to neplatí pre telefonický

rozhovor obvineného s obhajcom počas výkonu väzby, ktorého podmienky a spôsob výkonu

ustanovuje osobitný predpis. Má právo v konaní pred súdom vypočúvať svedkov, ktorých

sám navrhol alebo ktorých s jeho súhlasom navrhol obhajca, a klásť svedkom otázky.

Obvinený môže uplatňovať svoje práva sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa obvinený môže už na začiatku konania

pred súdom prvého stupňa uplatniť všetky dôkazy, ktoré sú mu známe a ktoré navrhne

vykonať. Ak po podaní obžaloby podá obvinený návrh na vykonanie dôkazov pred začatím

konania na súde prvého stupňa, súd je povinný takýto návrh bez meškania doručiť

prokurátorovi a poškodenému.

Podľa obvinený, ktorý nemá dostatočné prostriedky

na úhradu trov obhajoby, má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú

odmenu; nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu musí obvinený

preukázať najneskôr pri rozhodovaní o náhrade trov trestného konania a ak ide

o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2, najneskôr do 30 dní po tom, čo mu bolo doručené

opatrenie o ustanovení obhajcu.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd sú

povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu

plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa obvinený je povinný na začiatku prvého

výsluchu uviesť adresu, na ktorú sa mu majú písomnosti doručovať, vrátane písomností

určených do vlastných rúk, ako aj spôsob doručovania s tým, že ak túto adresu alebo spôsob

doručovania zmení, musí takú skutočnosť bez meškania oznámiť príslušnému orgánu;

o doručovaní a následkoch s tým spojených orgán činný v trestnom konaní alebo súd

obvineného poučí.

Podľa obhajca je povinný poskytovať obvinenému

potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky

a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite

a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Podľa obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní

robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky,

nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona v konaní pred súdom

úkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený, a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom

vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Podľa ak je obvinený pozbavený spôsobilosti

na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže obhajca

oprávnenia podľa odseku 2 vykonávať aj proti vôli obvineného.

Podľa ak nebolo splnomocnenie obhajcu pri jeho

zvolení alebo ustanovení vymedzené inak, zaniká pri skončení trestného stíhania. Aj keď

splnomocnenie takto zaniklo, je obhajca oprávnený podať za obžalovaného ešte žiadosť

o milosť a o odklad výkonu trestu.

Podľa obhajca má právo vo všetkých štádiách

trestného konania vyžiadať si vopred kópiu alebo rovnopis zápisnice o každom úkone

trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné mu vyhovieť;

odmietnuť môžu len vtedy, ak to nie je z technických dôvodov možné; po odpadnutí

technických prekážok sú povinné žiadosti obhajcu vyhovieť. Náklady spojené

s vyhotovením kópie alebo rovnopisu je obhajca povinný štátu uhradiť.

Podľa obhajca je oprávnený na náklady obhajoby

zaobstarávať a predkladať dôkazy.

Podľa ak si obvinený zvolil viacerých obhajcov v tej

istej veci, povinnosti a práva podľa tohto zákona patria každému z nich. Pri úkonoch podľa

tohto zákona stačí prítomnosť len jedného z nich, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa ak má obvinený viacerých obhajcov, doručí sa

písomnosť tomu z nich, koho si určili na doručovanie písomností. Ak nebol určený žiaden

z obhajcov, doručí sa písomnosť tomu, ktorý bol zvolený za obhajcu ako prvý. Ak bolo

naraz zvolených viac obhajcov, doručí sa písomnosť tomu, ktorého určí obvinený.

Podľa prvej vety obžaloba sa môže podať len

pre skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie.

Podľa súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je

uvedený v obžalobnom návrhu.

Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa časť vety za bodkočiarkou správnosť a

úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa

s námietkou sťažovateľa o tom, že v prípade jeho odsúdenia nebola zachovaná totožnosť

skutku oproti obžalobe, a teda že bol odsúdený za iný skutok, než pre ktorý bola podaná

obžaloba, bez ďalšieho meritórne nezaoberal, pričom uviedol, že sa ako dovolací súd

„nemôže na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi

rozsudkom a obžalobou, nakoľko tomu zodpovedajúci dôvod dovolania v ustanovení § 371

ods. 1 absentuje. Ak by dovolateľom tvrdená chyba nastala, nešlo by

o porušenie práva na obhajobu. Také porušenie by zodpovedalo nerešpektovaniu

ustanovení , ktoré zabezpečujú možnosť obvineného obhajovať sa

osobne alebo prostredníctvom obhajcu, zúčastniť sa na úkonoch trestného konania

v rozsahu ustanovenom zákonom, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a navrhovať

vykonanie dôkazov, podávať opravné prostriedky a pod. (jadro tejto úpravy je generálne

formulované v ).

Podanie obžaloby pre iný skutok, než pre ktorý bolo vznesené obvinenie (§ 234 ods. 2

veta prvá ) a rozhodnutie súdu na hlavnom pojednávaní o inom skutku,

než ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu ( ) je chybou

rozhodnutia súdu (respektíve v prvom z uvedených prípadov chybou prokurátora

a v nadväznosti na to aj rozhodnutia súdu, ktoré takú chybu akceptovali).“.

V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že právo na obhajobu je jedným

z kľúčových práv, ktoré sa uplatňuje v trestnom konaní, čo zvýrazňuje aj skutočnosť, že

zároveň ide o právo, ktoré chráni výslovne aj a tiež dohovor. Právo na obhajobu

pozostáva z viacerých čiastkových práv, ktoré sú uvedené v § 34 až § 44 Trestného

poriadku.

Jedným z čiastkových práv obvineného na obhajobu je nepochybne aj jeho právo

vedieť, z čoho, z akého skutku a z akého trestného činu je obvinený, resp. obžalovaný. Právo

obvineného vedieť, z čoho je obvinený (vedomosť tak o skutku, ako aj o jeho právnej

kvalifikácii) možno vyvodiť z už citovaných ustanovení § 34, § 206, § 234 a § 278

.

Právo vedieť, z čoho je konkrétny subjekt obvinený, vyplýva aj z § 69 Trestného

poriadku, v ktorom je zakotvené právo strán konania (teda aj obvineného) a niektorých

iných subjektov nahliadať do spisu (tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom).

Ide o právo, ktoré taktiež napomáha obvinenému k tomu, aby vedel, z čoho je obvinený,

a teda je nepochybne tiež súčasťou práva na obhajobu. Obvinený, resp. jeho obhajca sa

štúdiom spisu môžu dôslednejšie pripraviť na výkon obhajoby.

Právo obvineného poznať skutok, z ktorého je obvinený, je nepochybne celkom

zásadným pre realizáciu jeho obhajobných práv a pre kvalifikovanú realizáciu obhajoby ako

takej. Len pokiaľ obvinený vie, z čoho je obvinený – akého skutku, akého konania, s akým

následkom sa mal dopustiť, môže sa obvineniu plnohodnotne brániť a navrhovať dôkazy

a argumenty na spochybnenie tohto obvinenia.

Na podporu uvedeného možno v praktickej rovine napríklad poukázať na situáciu

(úmyselne extrémnu, pozn.), v ktorej by sa ocitla fyzická osoba obvinená a následne

obžalovaná zo skutku spočívajúceho v tom, že konkrétneho dňa, na konkrétnom mieste

opakovanými údermi do hlavy a tela konkrétnemu poškodenému spôsobila konkrétne

zranenia a následne by táto fyzická osoba bola uznaná za vinnú zo skutku, ktorý spočíva

v tom, že sa konkrétneho dňa, na konkrétnom mieste zmocnila konkrétnej veci patriacej

konkrétnemu poškodenému, čím mu spôsobila väčšiu škodu. V uvádzanom prípade

nepochybne dôjde v dôsledku porušenia zásady totožnosti skutku k závažnému a zásadnému

zásahu do obhajobných práv tejto fyzickej osoby, keďže po celý čas sa v postavení

obvineného sústreďovala na argumentáciu a predkladanie dôkazov vyvracajúcich obvinenie

z fyzického útoku na poškodeného, a nie na obhajobu vo vzťahu ku konaniu spočívajúcemu

v zmocnení sa cudzej veci.

V nadväznosti na uvedené sa z pohľadu ústavného súdu javí, že medzi požiadavkou

zachovania totožnosti skutku uvedeného v rozhodnutí súdu o vine, resp. nevine

obžalovaného oproti obžalobe a realizáciou práva obvineného (obžalovaného) na obhajobu

existuje priama príčinná súvislosť.

Zároveň však ústavný súd v zásade akceptuje argumentáciu najvyššieho súdu

uvedenú v napadnutom uznesení, podľa ktorej v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i)

správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

a meniť, a teda že v dovolacom konaní z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného

poriadku možno vo vzťahu k súdom zistenému skutku skúmať len správnosť jeho právnej

kvalifikácie. Napriek tomu však uvedenú príčinnú súvislosť medzi požiadavkou zachovania

totožnosti skutku obsiahnutého v odsudzujúcom rozhodnutí v konfrontácii so skutkom

vymedzeným v obžalobe a právom na obhajobu musí dovolací súd podľa názoru ústavného

súdu primerane zohľadniť v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia. Podľa zistení ústavného

súdu najvyšší súd ako dovolací súd túto skutočnosť, ktorá môže v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, vo svojej doterajšej judikatúre už

viackrát akceptoval. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že najvyšší súd sa k otázke

zachovania totožnosti skutku ako dovolací súd v kontexte s namietaným zásadným

porušením práva na obhajobu minimálne dvakrát v rámci dovolacieho konania explicitne

vyjadril; konkrétne ide o uznesenie sp. zn. z 26. októbra 2011 a tiež

uznesenie sp. zn. z 29. júna 2011.

V oboch uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu boli

predmetom posudzovania dovolania dovolateľov, ktorí rovnako namietali porušenie zásady

totožnosti skutku v dôsledku odsúdenia za iný skutok, než aký bol uvedený v obžalobnom

návrhu, čo považovali za naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

(zásadné porušenie práva na obhajobu). Najvyšší súd v oboch

uvedených prípadoch, rovnako ako v prípade sťažovateľa, dovolanie odmietol podľa § 382

písm. c) , avšak v oboch označených uzneseniach sa najvyšší súd s už

uvedenou námietkou dovolateľov meritórne vysporiadal, t. j. formuloval záver, že v ich

prípade zásada totožnosti skutku zachovaná bola, čo aj odôvodnil, a až na tom základe

formuloval záver o nesplnení dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku.

V uznesení sp. zn. z 26. októbra 2011 najvyšší súd v súvislosti

s námietkou nezachovania totožnosti skutku oproti obžalobe uviedol, že „V dovolaní

obvinený namietal aj to, že v jeho trestnej veci došlo k podstatnej zmene skutku

bez akejkoľvek opory vo vykonaných dôkazoch, čím bola porušená zásada totožnosti

skutku. Tieto námietky obvineného už odvolací súd označil za neopodstatnené, pretože

k porušeniu podstaty skutku, resp. nezachovaniu totožnosti (podstaty) skutku nedošlo.

V ďalšom podrobne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k takémuto záveru, a na ktoré dovolací

súd odkazuje.

Podľa súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený

v obžalobnom návrhu.

Podľa súd nie je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe.

Napriek tomu, že skutok je základom celého trestného konania,

tento pojem nedefinuje a neuvádza ani to, čo sa rozumie pod pojmom totožnosť skutku.

Vymedzenie týchto pojmov je teda ponechané na teóriu trestného práva a súdnu prax.

Podstatu skutku tvorí konanie páchateľa a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je

relevantný z hľadiska trestného práva. Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej

zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň

v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, príp. oboje

budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných

okolnostiach. Teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi

skutkovými okolnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu.

Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie

zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa

odchýlky od skutkového stavu uvedeného v obžalobe či už tak, že sa k nemu pripoja nové

skutočnosti v obžalobe neuvedené, alebo sa vynechajú niektoré skutočnosti v obžalobe

uvedené, ak sa ukázali nesprávnymi, alebo že sa skutočnosti určitým spôsobom len

modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku.

Čo tvorí skutok v konkrétnom prípade a kedy je totožnosť skutku zachovaná, je

potrebné skúmať vždy podľa individuálnych okolností konkrétnej trestnej veci.

V posudzovanej kauze je daná úplná zhoda v následku konania. Na základe výsledkov

dokazovania bola upravená skutková veta len v tom smere, že sa doplnilo to, čím obvinený

zdôvodňoval žiadosť o úplatok.“.

V uznesení sp. zn. z 29. júna 2011 najvyšší súd v súvislosti

s námietkou nezachovania totožnosti skutku oproti obžalobe uviedol:

„Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení ,

úvodom treba zdôrazniť tú skutočnosť, že zákon pre jeho uplatnenie predpokladá nie každé

porušenie práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie. Zásadným porušením práva

na obhajobu, zakladajúcim uvedený dôvod dovolania, sa pritom rozumie predovšetkým

porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným

v trestnom konaní, ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konane vedie,

uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných

záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež

k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať,

predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto

návrhoch súdy aj zákonným spôsobom rozhodli. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú

vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli

v predmetnej veci riadne zabezpečené.

Pokiaľ ide o tento dovolací dôvod obžalovaného, tak tento považoval najvyšší súd

za neopodstatnený. Predovšetkým sa nemožno stotožniť s tým jeho tvrdením, že

v predmetnom konaní došlo k porušeniu zásady totožnosti skutku, resp. že totožnosť

skutku nebola v napadnutom rozsudku zachovaná.

Podľa súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený

v obžalobnom návrhu.

Obžalovacia zásada uvedená v ustanovení (teraz

), podľa ktorého súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom

návrhu, neznamená, že medzi skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu a skutkom

uvedeným vo výroku rozsudku, musí byť úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť

a iné naopak pribudnúť, nesmie sa zmeniť len podstata skutku. Podstata skutku je určovaná

účasťou obžalovaného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel

následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené .

Totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania a následku.

Je potrebné zdôrazniť, že teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú

zhodu medzi skutkovými okolnosťami popísanými v obžalobnom návrhu a výrokom

rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd

môže a musí prihliadať k tým zmenám skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu

dokazovania.

Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná jeho podstata. Podstatu skutku

pritom tvorí, ako už bolo aj vyššie uvedené, konanie páchateľa (obžalovaného), ktorým sa

rozumejú prejavy vôle páchateľa vo vonkajšom svete, pokiaľ sú zahrnuté zavinením

a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva

hmotného a ktorý spočíva v porušení alebo ohrození hodnôt (záujmov, vzťahov) chránených

, t. j. objektu trestného činu. Následkom z hľadiska zachovania totožnosti

skutku je potrebné rozumieť porušenie individuálneho objektu trestného činu v jeho

konkrétnej podobe, teda konkrétny následok (porušenie alebo ohrozenie určitého

jedinečného vzťahu – záujmu), nie určitý typ následku.

S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že totožnosť skutku v trestnom

konaní bude zachovaná popri úplnej zhode konania a následku tiež vtedy, ak bude daná

zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku alebo zhoda aspoň v následku

pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú

zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných

okolnostiach (z hľadiska zachovania totožnosti konania i následku nie sú podstatné

napríklad tie skutkové okolnosti, ktoré charakterizujú len zavinenie či iný znak subjektívnej

stránky činu). Keďže nemožno dať všeobecne platnú smernicu, čo tvorí skutok v konkrétnej

prejednávanej veci a kedy je totožnosť skutku zachovaná, je nevyhnutné skúmať túto otázku

vždy podľa individuálnych okolností každého prípadu zvlášť.

V danom prípade krajský súd len doplnil označenie predpisov, ktoré obvinený porušil

a podľa ktorých mal vykonať účinné opatrenia, čo sa konštatuje tak v obžalobe, ako aj

vo výroku okresného súdu.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, zákonné ustanovenia, dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že obvineným vytýkané pochybenie nie je

spôsobilé naplniť dovolací dôvod uvedený v ustanovení , a teda

že v danom prípade k zásadnému porušeniu práva na obhajobu nedošlo.“

Ústavný súd poukazuje aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. apríla 2012 (aj keď nejde o rozhodnutie vydané v rámci dovolacieho konania), ktorým

rozhodol o sťažnosti prokurátora smerujúcej proti uzneseniu Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“), ktorým tento súd odmietol obžalobu

prokurátora a vrátil vec prokurátorovi na došetrenie práve z dôvodu zistenia závažných

procesných chýb spočívajúcich v porušení ustanovení zabezpečujúcich práva obhajoby

[ ], ktoré mali spočívať v tom, že obžalobný návrh

nebol totožný so skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia (teda že nebola

zachovaná totožnosť skutku v obžalobe oproti skutku, pre ktorý bolo obvinenému vznesené

obvinenie). Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. apríla 2012 zrušil sťažnosťou

prokurátora napadnuté uznesenie špecializovaného súdu a uložil mu, aby vo veci konal a

rozhodol, keďže dospel k záveru, že totožnosť skutku v danom prípade zachovaná bola.

Z uvedeného vyplýva, že aj v tejto veci sa najvyšší súd s námietkou porušenia zásady

totožnosti skutku meritórne zaoberal, z čoho možno usúdiť, že túto námietku považoval za

spôsobilú (v prípade jej preukázania) na to, aby na jej základe došlo k odmietnutiu obžaloby

konajúcim súdom a vráteniu veci prokurátorovi z dôvodu závažného procesného

pochybenia spočívajúceho v porušení ustanovení zabezpečujúcich práva obhajoby.

Z hľadiska už uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu (najmä dovolacích, pozn.)

sťažovateľ mohol podľa názoru ústavného súdu dôvodne očakávať, že najvyšší súd sa s jeho

námietkou nezachovania totožnosti skutku v dovolacom rozhodnutí meritórne vysporiada,

teda uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa

v dovolaní sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nepochybne malo racionálny základ.

Ústavný súd zastáva názor, že námietka nezachovania totožnosti skutku medzi

rozsudkom a obžalobou je taká špecifická a úzko súvisiaca s realizáciu a naplnením práva

na obhajobu, že konštatovanie najvyššieho súdu o tom, že „Najvyšší súd nemôže

na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi rozsudkom

a obžalobou, nakoľko tomu zodpovedajúci dôvod dovolania v ustanovení § 371 ods. 1

absentuje.“, bez akéhokoľvek meritórneho posúdenia tejto

námietky, a to najmä v konfrontácii s predchádzajúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu

(sp. zn. z 26. októbra 2011 a sp. zn. z 29. júna 2011),

nekorešponduje materiálnemu chápaniu základných práv a slobôd a v už naznačených

súvislostiach má tento nedostatok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavnoprávnu

relevanciu.

III.

Závery

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie, ako aj jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a)

až c) dohovoru a tým, že najvyšší súd kľúčovú dovolaciu námietku

sťažovateľa založenú na dovolacom dôvode podľa

založenú na tvrdení, že bol odsúdený za iný skutok, než aký bol predmetom obžaloby

(námietka nezachovania totožnosti skutku vyjadreného v obžalobe a odsudzujúcom

rozsudku), formalisticky odmietol a bez ďalšieho označil ako nespôsobilú pre naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa . Najvyšší súd teda

v konečnom dôsledku bez akejkoľvek vecnej analýzy uvedenú námietku odmietol ako takú,

ktorá by ani v prípade, ak by reálne existovala (potvrdila by sa jej opodstatnenosť),

nemohla mať za následok porušenie a dohovorom garantovaného práva

na obhajobu. Takýmto prístupom k výkladu

najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu minimálne nepriamo poprel zmysel a podstatu

základného práva na obhajobu.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2013 došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj do jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) dohovoru

a (bod 1 výroku tohto nálezu).

V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, pričom zároveň môže vec vrátiť na

ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Na základe a ústavný súd

nielen zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale v záujme efektívnej ochrany

základných práv sťažovateľa ho zároveň aj vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Úlohou najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie bude v zmysle

vec znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom jeho

úlohou bude s prihliadnutím na závery uvedené v tomto náleze opätovne sa ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadať s námietkou sťažovateľa založenou na tvrdení, že

v jeho prípade nebola zachovaná totožnosť skutku medzi rozsudkom a obžalobou z hľadiska

dovolacieho dôvodu podľa (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Rešpektujúc zásadu minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, sa ústavný súd v tomto náleze meritórne nezaoberal dôvodnosťou námietky

sťažovateľa o porušení zásady totožnosti skutku, keďže ide o vec, ktorá v posudzovanom

prípade primárne patrí do pôsobnosti najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2

prvej vety a a práv podľa a ods. 3 písm. d) dohovoru ústavný

súd zdôrazňuje, že námietky sťažovateľa obsahovo smerujú k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa (ktoré sťažovateľ výslovne nenamieta) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením práva

na obhajobu podľa až c) dohovoru a . Najvyšší súd

ako súd dovolací nerozhodoval o vine ani o treste sťažovateľa, ani o obmedzení jeho osobnej

slobody, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do sťažovateľom

označených základných práv a slobôd vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 prvej vety, čl. 48 ods. 2

a práv podľa a 3 písm. d) dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd tejto

časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Andreou

Cúgovou, Špitálska 25, Bratislava. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov právneho

zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby

vykonané v roku 2013, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže jeden úkon

právnej služby bol vykonaný v roku 2015. Náhradu priznal za tri úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2013 a stanovisko k vyjadreniu

najvyššieho súdu v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon uskutočnený v roku 2013 po 130,16 €, t. j. spolu

260,32 €, a úkon uskutočnený v roku 2015 po 139,83 €, čo spolu s režijným paušálom

dvakrát po 7,81 € a jedenkrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 424,16 €,

ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty (84,83 €), pretože právna

zástupkyňa sťažovateľa je platkyňou DPH. Celková priznaná úhrada trov konania

predstavuje sumu 508,99 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľa [ v spojení s

(bod 3 výroku tohto nálezu)].

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015