Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
PLz. ÚS 4/2015
PDF · 470.43 KB
No categories available
PLz. ÚS 4/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 4/2015 11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyslovených v uznesení č. k. III. ÚS 331/2014 10 z 22. mája 2014
a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn.
II. ÚS 529/2013, prijal toto
s t a n o v i s k o :
Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest
vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len
z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom
a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu
odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na
súdnu ochranu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavnému súdu bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
, Advokátska kancelária, , ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Tdo 16/2013. V predmetnom konaní najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len „namietané uznesenie“)
dovolanie sťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol ako
dovolanie, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k namietanému
uzneseniu najvyššieho súdu v zásade tieto námietky:
a) za žiadnych okolností nemožno považovať za ústavne konformný a akceptovateľný
právny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následok
zánik práva sťažovateľa podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku. Sťažovateľ vykonal
peňažný trest nie preto, že by ho považoval za zákonný a nemal záujem brániť sa proti jeho
nezákonnosti dovolaním, ale výlučne len preto, že podanie dovolania nemá odkladný účinok
vo vzťahu k trestu, ktorý mu bol odsudzujúcim rozsudkom uložený, a preto v prípade, ak by
síce podal dovolanie, ale peňažný trest nevykonal, zo zákona by sa mu premenil na trest
odňatia slobody;
2
b) za ústavne konformný a akceptovateľný nemožno považovať ani výklad
najvyššieho súdu, v zmysle ktorého možno pod odsudzujúcim rozsudkom rozumieť len taký,
na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného, pričom s
nástupom fikcie neodsúdenia, keďže v prípade sťažovateľa vykonaním uloženého peňažného
trestu došlo k jeho zahladeniu, je potrebné odsudzujúce rozhodnutie sťažovateľa považovať
za neexistujúce;
c) podľa sťažovateľa zahladením odsúdenia nezanikajú všetky nepriaznivé účinky
odsúdenia, odsúdenie sťažovateľa sa aj po jeho zahladení bude uvádzať v odpise z registra
trestov, ktorý sa vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o určitý druh povolaní
alebo povolení. Zahladením odsúdenia nezanikajú ani negatívne účinky, ktoré mal podľa
jeho názoru nezákonne uložený peňažný trest na majetkovú sféru sťažovateľa, keďže bol
z jeho strany vykonaný, t. j. zaplatený, ani negatívne účinky, ktoré mal takto uložený trest
na osobnostnú a citovú sféru sťažovateľa, keďže jeho pracovné a rodinné prostredie na neho
stále hľadí ako na odsúdeného.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013 22 z 22. októbra 2013 prijal sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú.
Uznesením č. k. III. ÚS 331/2014 10 z 22. mája 2014 bola ústavným súdom ako
zjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom , Advokátska kancelária,
, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Tdo 70/2013 z 10.
decembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako také, ktoré bolo podané proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, s odôvodnením, že v jeho trestnej
veci došlo k zahladeniu odsúdenia. Sťažnosť bola založená na obdobnej argumentácii ako
sťažnosť sťažovateľa vedená ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013.
V rámci odôvodnenia svojho uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014 10 z 22. mája 2014 sa
ústavný súd stotožnil so záverom najvyššieho súdu, ktorý dovolanie sťažovateľa po
vykonaní uloženého peňažného trestu vyhodnotil ako dovolanie podané proti rozhodnutiu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa názoru ústavného súdu tento záver oprel
najvyšší súd o konkrétne platné a účinné zákonné ustanovenie relevantného, na vec sa
vzťahujúceho právneho predpisu (§ 92 ods. 2 a § 93 ods. 1 Trestného zákona) a výklad
aplikovaných zákonných ustanovení najvyšším súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo
neodôvodnenosti.
Ústavný súd ďalej v odôvodnení uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014 10 z 22. mája 2014
vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v podstatnom uviedol:
«Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o otázku prípustnosti dovolania proti
konečným právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov v trestných veciach, v ktorých
už došlo k zahladeniu odsúdenia, nie je oprávnený podávať výklad zákona. K tomu sú
povolané všeobecné súdy, ktorým to do právomoci zveruje právny poriadok Slovenskej
republiky.
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických alebo právnických
osôb (čl. 127 ústavy) spočíva iba v posúdení, či všeobecný súd vo veci aplikované
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu vyložil v súlade s ústavou, t. j. ústavne
konformným spôsobom, a či výkladom a aplikáciou zákona nebolo zasiahnuté
do základných práv fyzickej alebo právnickej osoby, ako aj to, či odôvodnenie takého
výkladu a aplikácie právneho predpisu je v súlade s ústavnoprávnymi princípmi. V danom
prípade ústavný súd zásah do základných práv sťažovateľa nezistil. Z napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo
takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by
bola popretím jeho účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd pritom svoj právny záver ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.
O ústavnosti postupu najvyššieho súdu nasvedčuje aj samotné konanie sťažovateľa,
ktorý bol v relevantnom čase zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – obhajcom
4
(vyplýva to z rozhodnutia najvyššieho súdu). Sťažovateľ najprv proti rozhodnutiu súdu
druhého stupňa podal mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) a následne vykonal
peňažný trest (zaplatil peňažný trest). Musel si však byť vedomý, a to vzhľadom na jeho
zastúpenie obhajcom, účinkov vykonania trestu (zaplatenia peňažného trestu). Sťažovateľ
mohol a mal predpokladať, k akej situácii dôjde a aký možný bude postup najvyššieho súdu
vo veci dovolania. Bolo úlohou obhajcu sťažovateľa (v dovolacom konaní, pozri § 373
ods. 1 a 2 Trestného poriadku) právne reagovať na túto situáciu, ktorá nastala, tak aby
v konečnom dôsledku bola na prospech sťažovateľa [pozri aj ustanovenie § 430 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátu
z dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacov
odo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť]. Aj sám najvyšší súd v uznesení
o odmietnutí dovolania uviedol spôsob, akým mohol a mal sťažovateľ postupovať (požiadať
o odklad výkonu peňažného trestu), ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie.
Nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že tak nemohol urobiť z dôvodu, že najprv
podal dovolanie a následne vykonal trest (zaplatil peňažný trest). Naopak, práve táto
okolnosť (takáto postupnosť) umožňovala postup opísaný v odôvodnení najvyššieho súdu.
Taktiež nemožno v súvislostiach danej veci prijať tvrdenie sťažovateľa, že „Žiadna právna
norma... kogentne neustanovuje, že dovolanie je neprípustné, pokiaľ už dôjde k vykonaniu
trestu“, pretože sťažovateľovi uniká skutočnosť, že v tejto otázke nie je rozhodujúce
vykonanie trestu, ale rozhodujúcim je zahladenie odsúdenia. A práve zahladeniu odsúdenia
a najmä jeho účinkom, t. j. na páchateľa sa hľadí akoby nebol odsúdený, ktoré tvorili
podstatu rozhodnutia o dovolaní, sa najvyšší súd z pohľadu požiadaviek ústavnoprávnej
ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa dostatočným spôsobom venoval. ...
Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti
právneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať
za arbitrárny či zjavne neodôvodnený, ale za ústavne akceptovateľný, a rozhodnutie
najvyššieho súdu ako také za zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne, preto ústavný súd
nemá dôvod do neho zasahovať. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba
konštatovať, že nezistil žiadnu možnosť zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 70/2013 z 10. decembra 2013, preto bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.»
II.
Podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) senát, ktorý v súvislosti
so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho
názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu
návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne
o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný
uznesením pléna ústavného súdu.
II. senát ústavného súdu pri preskúmaní skutkovo obdobnej veci vedenej ústavným
súdom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013 v rámci jej predbežného prerokovania prijal túto vec
v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru na ďalšie konanie väčšinou hlasov, pretože dospel k odlišným právnym záverom
ako III. senát ústavného súdu v uznesení č. k. III. ÚS 331/2014 10 z 22. mája 2014
vo vzťahu k otázke ústavne konformného výkladu a uplatneniu ustanovení § 165 ods. 1
a § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, resp. k otázke prípustnosti dovolania odsúdeným,
ktorý už vykonal uložený trest, čím došlo k zahladeniu jeho odsúdenia.
V rámci uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014 10 z 22. mája 2014 sa III. senát ústavného
súdu stotožnil s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého okolnosť zaplatenia,
resp. vykonania uloženého peňažného trestu odsúdeným, bráni vecne prerokovať podané
dovolanie, keďže v dôsledku zahladenia odsúdenia napadnuté rozhodnutie právne
neexistuje, pričom proti neexistujúcemu rozhodnutiu potom dovolanie nie je prípustné, na
6
čo zákon reaguje povinnosťou dovolacieho súdu podané dovolanie v zmysle § 387 písm. f)
Trestného poriadku odmietnuť. Zároveň bol III. senátom v predmetnej veci ustálený právny
záver, podľa ktorého mohol a mal sťažovateľ, ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie,
postupovať podľa ustanovenia § 430 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, v zmysle ktorého
na návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného
trestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť.
II. senát ústavného súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, a to na základe týchto
právnych úvah:
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013 22
z 22. októbra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je
dovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako
neprípustné.
Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí
obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený
alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú
záruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť
alebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok
o tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.
Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia
slobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje
inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
A. V namietanom uznesení najvyšší súd v prvom rade konštatoval, že zákon
obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom
rozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým
vymedzeným rozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názorom
najvyššieho súdu prezentovaným v namietanom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty
a účelu inštitútu dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto
precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je
prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého
možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne
užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného
a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu.
Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb
oprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v
aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených
podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
8
V namietanom uznesení najvyšší súd argumentoval tým, že priznanie práva podať
dovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku
vykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných
strán, pretože ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj
u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).
Najvyšší súd ďalej poukazoval na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor mohol
podať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia. To by
následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie
priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí akoby
nebol odsúdený.
Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom
ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená
na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani
cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.
V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje
nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto
procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty
princípu rovnosti procesných strán.
Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,
nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení
Trestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec
právoplatne skončená, je potrebné podľa citovaného ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného
poriadku o prípustnosti dovolania považovať právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej,
ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo
bolo upustené od potrestania.
V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,
ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že odsudzujúcim
rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa
na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú , či už priamo
na základe zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou
neodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom
treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie
takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola. Predpokladom na podanie
dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa.“
Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho
názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku
zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,
keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce
rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru
plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa
ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.
Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia
páchateľa – podmienkou podania dovolania nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená
so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania
uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom
odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo
možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené
nezákonným právoplatným rozhodnutím.
B. Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uviedol:
„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav
svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní
10
do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolania, oprávnenia a pod. uvádzať
odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k
tejto osobe. odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu
takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol
dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“
Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani
s týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie
odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých
nepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, keďže tieto nemožno obmedzovať
výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia
neuvádzajú.
Existencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká,
pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý bol odsúdenému zahladený, má stále platný
právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí.
a) Aj po zahladení odsúdenia spojeného so zákonnou fikciou neodsúdenia tak
zostávajú zachované účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu
k odsúdeniu, a to v prvom rade vo forme záznamu v odpise z registra trestov, pričom práve
odpis z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou
a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva
na zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.
b) Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa
nezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.
strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34
ods. 1 Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou,
ktorý je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným
zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované. Aj z hľadiska cti
a dobrého mena tak pre odsúdeného môže predstavovať zásadný rozdiel, či došlo „len“
k zahladeniu jeho odsúdenia alebo či došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozhodnutia.
c) Vzhľadom na to, že existencia odsudzujúceho rozhodnutia uplatnením fikcie
neodsúdenia nezaniká, nemôže odsúdený v súvislosti s jeho vykonaním žiadať ani napr.
náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže existencia právoplatného odsudzujúceho
rozhodnutia znamená, že trest bol uložený v súlade so zákonom.
d) Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje
páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ
uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul na
uplatnenie práva na náhradu škody a trov v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola
poškodenému priznaná už v trestnom konaní).
e) Pokiaľ ide o nepriaznivé účinky spojené s odsúdením, k zániku ktorých
nedochádza ani zahladením odsúdenia, je napokon potrebné osobitne zdôrazniť, že aj
v zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou
fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama
skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na
páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni
tomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný
čin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z tohto vyvodil príslušné
závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským
hodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť
tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol
odsúdený (R 10/1974).
12
Vychádzajúc z už uvedeného, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že
zahladením odsúdenia nedochádza k odstráneniu všetkých nepriaznivých účinkov spojených
s odsúdením.
Podľa názoru ústavného súdu osobe, ktorej odsúdenie bolo zahladené, nemožno
odňať možnosť podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozhodnutiu len z toho dôvodu, že jej
odsúdenie bolo zahladené, keďže by sa jej tým odňala možnosť, aby (v prípade
odôvodnenosti dovolania) v konečnom dôsledku dosiahla zrušenie rozhodnutia o svojom
odsúdení, a teda dosiahla odstránenie už uvedených negatívnych dôsledkov odsúdenia.
Možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva na
súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia
neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému
prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených
procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť do
oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.
C. V rámci uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014 10 z 22. mája 2014 III. senát ústavného
súdu naznačil postup v zmysle ustanovenia § 430 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa
ktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkon
peňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudol
právoplatnosť. K uvedenému II. senát poukazuje na to, že odklad výkonu peňažného trestu
je len dočasným opatrením najviac v rozsahu troch mesiacov, jeho trvanie teda nie je
podmienené skončením dovolacieho konania. Nemožno obísť ani skutočnosť, že v zmysle
citovaného ustanovenia Trestného poriadku podanému návrhu na odklad výkonu peňažného
trestu nemusí predseda senátu vyhovieť. Posudzovanie dôležitosti dôvodov citované
ustanovenie Trestného poriadku bližšie neupravuje, a preto podanie dovolania nemusí byť
predsedom senátu vyhodnotené ako dôležitý dôvod. Zároveň podanie dovolania nemá
odkladný účinok vo vzťahu k trestu uloženému v rámci odsudzujúceho rozsudku, a preto
v prípade, ak by odsúdený síce podal dovolanie, ale peňažný trest by nevykonal, v zmysle
ustanovenia § 429 Trestného poriadku by sa mu premenil na trest odňatia slobody.
Vychádzajúc z už uvedeného, možno uzavrieť, že účinky spojené s uloženým
a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania postihujú odsúdeného v možnosti
uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a práve cieľom a účelom
práva odsúdeného podať dovolanie je zabezpečenie reálneho a účinného prostriedku nápravy
– reparácie účinkov uloženého a zahladeného trestu, z dôvodu jeho vykonania odsúdeným.
Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku
vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným
spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup
odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na
súdnu ochranu.
Inak povedané, ak odsúdenému bol uložený peňažný trest a odsúdený tento peňažný
trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, na základe čoho došlo k zahladeniu
uloženého peňažného trestu, v dôsledku ktorého sa na odsúdeného hľadí ako keby nebol
odsúdený, nemožno odsúdenému odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že uložený
peňažný trest mu bol zahladený, keďže by tým došlo k zásahu do podstaty a zmyslu
základného práva na súdnu ochranu.
Citovaný právny názor je odchylný od právneho názoru vysloveného v náleze
III. senátu ústavného súdu č. k. III. ÚS 331/2014 10 z 22. mája 2014, a preto II. senát
ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu rozhodlo o zjednotení odchylných
právnych názorov senátov tak, že si ho osvojí a premietne ho do výroku tohto uznesenia.
Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory III. a II. senátu ústavného súdu
v označených veciach, pričom po diskusii bol na hlasovanie predložený tento návrh
stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu:
14
Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest
vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len
z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom
a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu
odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na
súdnu ochranu.
Citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov plénum
ústavného súdu väčšinou hlasov schválilo, a preto tvorí výrokovú časť tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015