Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 4/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. 11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyslovených v uznesení č. k. 10 z 22. mája 2014

a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn.

, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest

vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len

z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom

a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu

odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na

súdnu ochranu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podľa (ďalej len „“) Ústavný súd

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavnému súdu bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

, Advokátska kancelária, , ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . V predmetnom konaní najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 14. mája 2013 (ďalej len „namietané uznesenie“)

dovolanie sťažovateľa podľa ustanovenia Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol ako

dovolanie, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k namietanému

uzneseniu najvyššieho súdu v zásade tieto námietky:

a) za žiadnych okolností nemožno považovať za ústavne konformný a akceptovateľný

právny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následok

zánik práva sťažovateľa podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku. Sťažovateľ vykonal

peňažný trest nie preto, že by ho považoval za zákonný a nemal záujem brániť sa proti jeho

nezákonnosti dovolaním, ale výlučne len preto, že podanie dovolania nemá odkladný účinok

vo vzťahu k trestu, ktorý mu bol odsudzujúcim rozsudkom uložený, a preto v prípade, ak by

síce podal dovolanie, ale peňažný trest nevykonal, zo zákona by sa mu premenil na trest

odňatia slobody;

2

b) za ústavne konformný a akceptovateľný nemožno považovať ani výklad

najvyššieho súdu, v zmysle ktorého možno pod odsudzujúcim rozsudkom rozumieť len taký,

na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného, pričom s

nástupom fikcie neodsúdenia, keďže v prípade sťažovateľa vykonaním uloženého peňažného

trestu došlo k jeho zahladeniu, je potrebné odsudzujúce rozhodnutie sťažovateľa považovať

za neexistujúce;

c) podľa sťažovateľa zahladením odsúdenia nezanikajú všetky nepriaznivé účinky

odsúdenia, odsúdenie sťažovateľa sa aj po jeho zahladení bude uvádzať v odpise z registra

trestov, ktorý sa vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o určitý druh povolaní

alebo povolení. Zahladením odsúdenia nezanikajú ani negatívne účinky, ktoré mal podľa

jeho názoru nezákonne uložený peňažný trest na majetkovú sféru sťažovateľa, keďže bol

z jeho strany vykonaný, t. j. zaplatený, ani negatívne účinky, ktoré mal takto uložený trest

na osobnostnú a citovú sféru sťažovateľa, keďže jeho pracovné a rodinné prostredie na neho

stále hľadí ako na odsúdeného.

Ústavný súd uznesením č. k. z 22. októbra 2013 prijal sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia a dohovoru

na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Uznesením č. k. 10 z 22. mája 2014 bola ústavným súdom ako

zjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom , Advokátska kancelária,

, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , ako aj práv podľa a Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10.

decembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako také, ktoré bolo podané proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, s odôvodnením, že v jeho trestnej

veci došlo k zahladeniu odsúdenia. Sťažnosť bola založená na obdobnej argumentácii ako

sťažnosť sťažovateľa vedená ústavným súdom pod sp. zn. .

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia č. k. 10 z 22. mája 2014 sa

ústavný súd stotožnil so záverom najvyššieho súdu, ktorý dovolanie sťažovateľa po

vykonaní uloženého peňažného trestu vyhodnotil ako dovolanie podané proti rozhodnutiu,

proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa názoru ústavného súdu tento záver oprel

najvyšší súd o konkrétne platné a účinné zákonné ustanovenie relevantného, na vec sa

vzťahujúceho právneho predpisu ( a ) a výklad

aplikovaných zákonných ustanovení najvyšším súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo

neodôvodnenosti.

Ústavný súd ďalej v odôvodnení uznesenia č. k. 10 z 22. mája 2014

vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a listiny v podstatnom uviedol:

«Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o otázku prípustnosti dovolania proti

konečným právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov v trestných veciach, v ktorých

už došlo k zahladeniu odsúdenia, nie je oprávnený podávať výklad zákona. K tomu sú

povolané všeobecné súdy, ktorým to do právomoci zveruje právny poriadok Slovenskej

republiky.

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických alebo právnických

osôb ( ) spočíva iba v posúdení, či všeobecný súd vo veci aplikované

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu vyložil v súlade s , t. j. ústavne

konformným spôsobom, a či výkladom a aplikáciou zákona nebolo zasiahnuté

do základných práv fyzickej alebo právnickej osoby, ako aj to, či odôvodnenie takého

výkladu a aplikácie právneho predpisu je v súlade s ústavnoprávnymi princípmi. V danom

prípade ústavný súd zásah do základných práv sťažovateľa nezistil. Z napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo

takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by

bola popretím jeho účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd pritom svoj právny záver ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.

O ústavnosti postupu najvyššieho súdu nasvedčuje aj samotné konanie sťažovateľa,

ktorý bol v relevantnom čase zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – obhajcom

4

(vyplýva to z rozhodnutia najvyššieho súdu). Sťažovateľ najprv proti rozhodnutiu súdu

druhého stupňa podal mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) a následne vykonal

peňažný trest (zaplatil peňažný trest). Musel si však byť vedomý, a to vzhľadom na jeho

zastúpenie obhajcom, účinkov vykonania trestu (zaplatenia peňažného trestu). Sťažovateľ

mohol a mal predpokladať, k akej situácii dôjde a aký možný bude postup najvyššieho súdu

vo veci dovolania. Bolo úlohou obhajcu sťažovateľa (v dovolacom konaní, pozri § 373

ods. 1 a 2 ) právne reagovať na túto situáciu, ktorá nastala, tak aby

v konečnom dôsledku bola na prospech sťažovateľa [pozri aj ustanovenie § 430 ods. 1

písm. a) , podľa ktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátu

z dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacov

odo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť]. Aj sám najvyšší súd v uznesení

o odmietnutí dovolania uviedol spôsob, akým mohol a mal sťažovateľ postupovať (požiadať

o odklad výkonu peňažného trestu), ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie.

Nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že tak nemohol urobiť z dôvodu, že najprv

podal dovolanie a následne vykonal trest (zaplatil peňažný trest). Naopak, práve táto

okolnosť (takáto postupnosť) umožňovala postup opísaný v odôvodnení najvyššieho súdu.

Taktiež nemožno v súvislostiach danej veci prijať tvrdenie sťažovateľa, že „Žiadna právna

norma... kogentne neustanovuje, že dovolanie je neprípustné, pokiaľ už dôjde k vykonaniu

trestu“, pretože sťažovateľovi uniká skutočnosť, že v tejto otázke nie je rozhodujúce

vykonanie trestu, ale rozhodujúcim je zahladenie odsúdenia. A práve zahladeniu odsúdenia

a najmä jeho účinkom, t. j. na páchateľa sa hľadí akoby nebol odsúdený, ktoré tvorili

podstatu rozhodnutia o dovolaní, sa najvyšší súd z pohľadu požiadaviek ústavnoprávnej

ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa dostatočným spôsobom venoval. ...

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať

za arbitrárny či zjavne neodôvodnený, ale za ústavne akceptovateľný, a rozhodnutie

najvyššieho súdu ako také za zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne, preto ústavný súd

nemá dôvod do neho zasahovať. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba

konštatovať, že nezistil žiadnu možnosť zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v a listiny uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2013, preto bolo potrebné sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.»

II.

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) senát, ktorý v súvislosti

so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho

názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu

návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne

o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu.

II. senát ústavného súdu pri preskúmaní skutkovo obdobnej veci vedenej ústavným

súdom pod sp. zn. v rámci jej predbežného prerokovania prijal túto vec

v časti namietaného porušenia základných práv podľa a

dohovoru na ďalšie konanie väčšinou hlasov, pretože dospel k odlišným právnym záverom

ako III. senát ústavného súdu v uznesení č. k. 10 z 22. mája 2014

vo vzťahu k otázke ústavne konformného výkladu a uplatneniu ustanovení § 165 ods. 1

a a , resp. k otázke prípustnosti dovolania odsúdeným,

ktorý už vykonal uložený trest, čím došlo k zahladeniu jeho odsúdenia.

V rámci uznesenia č. k. 10 z 22. mája 2014 sa III. senát ústavného

súdu stotožnil s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého okolnosť zaplatenia,

resp. vykonania uloženého peňažného trestu odsúdeným, bráni vecne prerokovať podané

dovolanie, keďže v dôsledku zahladenia odsúdenia napadnuté rozhodnutie právne

neexistuje, pričom proti neexistujúcemu rozhodnutiu potom dovolanie nie je prípustné, na

6

čo zákon reaguje povinnosťou dovolacieho súdu podané dovolanie v zmysle § 387 písm. f)

odmietnuť. Zároveň bol III. senátom v predmetnej veci ustálený právny

záver, podľa ktorého mohol a mal sťažovateľ, ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie,

postupovať podľa ustanovenia , v zmysle ktorého

na návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného

trestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť.

II. senát ústavného súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, a to na základe týchto

právnych úvah:

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. 22

z 22. októbra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je

dovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako

neprípustné.

Podľa ustanovenia odsudzujúci rozsudok musí

obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený

alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú

záruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť

alebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok

o tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.

Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia

slobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

Podľa ustanovenia ak tento zákon neustanovuje

inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

A. V namietanom uznesení najvyšší súd v prvom rade konštatoval, že zákon

obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom

rozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým

vymedzeným rozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názorom

najvyššieho súdu prezentovaným v namietanom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty

a účelu inštitútu dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto

precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je

prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého

možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne

užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného

a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu.

Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb

oprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v

aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených

podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

8

V namietanom uznesení najvyšší súd argumentoval tým, že priznanie práva podať

dovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku

vykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných

strán, pretože ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj

u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Najvyšší súd ďalej poukazoval na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor mohol

podať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia. To by

následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie

priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí akoby

nebol odsúdený.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom

ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená

na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani

cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.

V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje

nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto

procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty

princípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,

nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení

vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec

právoplatne skončená, je potrebné podľa citovaného ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného

poriadku o prípustnosti dovolania považovať právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej,

ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo

bolo upustené od potrestania.

V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,

ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že odsudzujúcim

rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa

na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú , či už priamo

na základe zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou

neodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom

treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie

takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola. Predpokladom na podanie

dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa.“

Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho

názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku

zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,

keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce

rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru

plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia , podľa

ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.

Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia

páchateľa – podmienkou podania dovolania nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená

so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania

uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom

odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo

možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené

nezákonným právoplatným rozhodnutím.

B. Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uviedol:

„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav

svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní

10

do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolania, oprávnenia a pod. uvádzať

odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k

tejto osobe. odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu

takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol

dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani

s týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie

odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých

nepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, keďže tieto nemožno obmedzovať

výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia

neuvádzajú.

Existencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká,

pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý bol odsúdenému zahladený, má stále platný

právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí.

a) Aj po zahladení odsúdenia spojeného so zákonnou fikciou neodsúdenia tak

zostávajú zachované účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu

k odsúdeniu, a to v prvom rade vo forme záznamu v odpise z registra trestov, pričom práve

odpis z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou

a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva

na zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.

b) Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa

nezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.

strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34

ods. 1 okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou,

ktorý je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným

zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované. Aj z hľadiska cti

a dobrého mena tak pre odsúdeného môže predstavovať zásadný rozdiel, či došlo „len“

k zahladeniu jeho odsúdenia alebo či došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozhodnutia.

c) Vzhľadom na to, že existencia odsudzujúceho rozhodnutia uplatnením fikcie

neodsúdenia nezaniká, nemôže odsúdený v súvislosti s jeho vykonaním žiadať ani napr.

náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže existencia právoplatného odsudzujúceho

rozhodnutia znamená, že trest bol uložený v súlade so zákonom.

d) Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje

páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ

uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul na

uplatnenie práva na náhradu škody a trov v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola

poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

e) Pokiaľ ide o nepriaznivé účinky spojené s odsúdením, k zániku ktorých

nedochádza ani zahladením odsúdenia, je napokon potrebné osobitne zdôrazniť, že aj

v zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou

fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama

skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na

páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni

tomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný

čin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z tohto vyvodil príslušné

závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským

hodnotám chráneným , možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť

tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol

odsúdený (R 10/1974).

12

Vychádzajúc z už uvedeného, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že

zahladením odsúdenia nedochádza k odstráneniu všetkých nepriaznivých účinkov spojených

s odsúdením.

Podľa názoru ústavného súdu osobe, ktorej odsúdenie bolo zahladené, nemožno

odňať možnosť podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozhodnutiu len z toho dôvodu, že jej

odsúdenie bolo zahladené, keďže by sa jej tým odňala možnosť, aby (v prípade

odôvodnenosti dovolania) v konečnom dôsledku dosiahla zrušenie rozhodnutia o svojom

odsúdení, a teda dosiahla odstránenie už uvedených negatívnych dôsledkov odsúdenia.

Možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva na

súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia

neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému

prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených

procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť do

oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.

C. V rámci uznesenia č. k. 10 z 22. mája 2014 III. senát ústavného

súdu naznačil postup v zmysle ustanovenia , podľa

ktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkon

peňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudol

právoplatnosť. K uvedenému II. senát poukazuje na to, že odklad výkonu peňažného trestu

je len dočasným opatrením najviac v rozsahu troch mesiacov, jeho trvanie teda nie je

podmienené skončením dovolacieho konania. Nemožno obísť ani skutočnosť, že v zmysle

citovaného ustanovenia podanému návrhu na odklad výkonu peňažného

trestu nemusí predseda senátu vyhovieť. Posudzovanie dôležitosti dôvodov citované

ustanovenie bližšie neupravuje, a preto podanie dovolania nemusí byť

predsedom senátu vyhodnotené ako dôležitý dôvod. Zároveň podanie dovolania nemá

odkladný účinok vo vzťahu k trestu uloženému v rámci odsudzujúceho rozsudku, a preto

v prípade, ak by odsúdený síce podal dovolanie, ale peňažný trest by nevykonal, v zmysle

ustanovenia by sa mu premenil na trest odňatia slobody.

Vychádzajúc z už uvedeného, možno uzavrieť, že účinky spojené s uloženým

a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania postihujú odsúdeného v možnosti

uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a práve cieľom a účelom

práva odsúdeného podať dovolanie je zabezpečenie reálneho a účinného prostriedku nápravy

– reparácie účinkov uloženého a zahladeného trestu, z dôvodu jeho vykonania odsúdeným.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku

vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným

spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup

odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na

súdnu ochranu.

Inak povedané, ak odsúdenému bol uložený peňažný trest a odsúdený tento peňažný

trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, na základe čoho došlo k zahladeniu

uloženého peňažného trestu, v dôsledku ktorého sa na odsúdeného hľadí ako keby nebol

odsúdený, nemožno odsúdenému odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že uložený

peňažný trest mu bol zahladený, keďže by tým došlo k zásahu do podstaty a zmyslu

základného práva na súdnu ochranu.

Citovaný právny názor je odchylný od právneho názoru vysloveného v náleze

III. senátu ústavného súdu č. k. 10 z 22. mája 2014, a preto II. senát

ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu rozhodlo o zjednotení odchylných

právnych názorov senátov tak, že si ho osvojí a premietne ho do výroku tohto uznesenia.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory III. a II. senátu ústavného súdu

v označených veciach, pričom po diskusii bol na hlasovanie predložený tento návrh

stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu:

14

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest

vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len

z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom

a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu

odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na

súdnu ochranu.

Citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov plénum

ústavného súdu väčšinou hlasov schválilo, a preto tvorí výrokovú časť tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015