Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 112/2015
PDF · 393.59 KB
No categories available
III. ÚS 112/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , vedenú
pod sp. zn. Rvp 2589/2015, sťažnosť , , vedenú
pod sp. zn. Rvp 2672/2015, sťažnosť , , vedenú
pod sp. zn. Rvp 2673/2015, sťažnosť , , vedenú
pod sp. zn. Rvp 2680/2015, sťažnosť , , vedenú
pod sp. zn. Rvp 2681/2015, sťažnosť , , vedenú
pod sp. zn. Rvp 2682/2015, sťažnosť , , vedenú
pod sp. zn. Rvp 2683/2015, sťažnosť , , vedenú
pod sp. zn. Rvp 2684/2015, sťažnosť , , vedenú pod
sp. zn. Rvp 2685/2015, sťažnosť , , vedenú pod
sp. zn. Rvp 2686/2015, sťažnosť , , vedenú
pod sp. zn. Rvp 2687/2015, sťažnosť , vedenú pod
sp. zn. Rvp 2688/2015, sťažnosť , , vedenú pod sp. zn.
Rvp 2689/2015, sťažnosť , , vedenú pod sp. zn.
Rvp 2690/2015 a sťažnosť , , vedenú pod sp. zn.
Rvp 2691/2015, zastúpených advokátom , Advokátska
kancelária, , pre namietané porušenie „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1,
čl. 39 ods. 1“ Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso/51/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/10/2014
z 10. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/62/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/27/2014
z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/20/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/61/2013
z 5. novembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/57/2013 z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/56/2013
z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/4/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/63/2013
z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/63/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 4 Sžso/50/2013
z 9. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/42/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/59/2013
z 5. novembra 2014 a sp. zn. 1 Sžso/39/2013 z 9. decembra 2014 a takto
rozhodol:
1. Veci vedené pod sp. zn. Rvp 2589/2015, Rvp 2672/2015, Rvp 2673/2015,
Rvp 2680/2015, Rvp 2681/2015, Rvp 2682/2015, Rvp 2683/2015, Rvp 2684/2015,
Rvp 2685/2015, Rvp 2686/2015, Rvp 2687/2015, Rvp 2688/2015, Rvp 2689/2015,
Rvp 2690/2015 a sp. zn. Rvp 2691/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 112/2015.
2. Sťažnosti , , ,
, , , , ,
, , , ,
, a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára
2015 doručená sťažnosť , , vedená pod sp. zn.
Rvp 2589/2015, a 27. februára 2015 doručená sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2672/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2673/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2680/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2681/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2682/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2683/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2684/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2685/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2686/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2687/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2688/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2689/2015, sťažnosť ,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2690/2015 a sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vedená pod sp. zn. Rvp 2691/2015 pre namietané
porušenie „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso/51/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/10/2014
z 10. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/62/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/27/2014
z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/20/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/61/2013
z 5. novembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/57/2013 z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/56/2013
z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/4/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/63/2013
z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/63/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 4 Sžso/50/2013
z 9. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/42/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/59/2013
z 5. novembra 2014 a sp. zn. 1 Sžso/39/2013 z 9. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté
rozsudky“).
Každý zo sťažovateľov v sťažnosti uviedol, že mu «... bol rozhodnutím Útvaru
sociálneho zabezpečenia FR SR (ďalej len „ÚSZ“)... zvýšený (zvalorizovaný) výsluhový
dôchodok v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku nároku. Rozhodnutím
ÚSZ... bol sťažovateľovi znížený výsluhový dôchodok o sumu právoplatne priznanú
zákonným spôsobom. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré
rozhodnutím Podpredsedu vlády a ministra financií SR (ďalej „odvolací orgán“)... bolo
zamietnuté. Sťažovateľ obidve rozhodnutia napadol v súlade so zákonom žalobou
na krajskom súde, v ktorej sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia odvolacieho
orgánu aj ÚSZ. Krajský súd žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu... spolu
s rozhodnutím ÚSZ... rozsudkom... ako nezákonné zrušil. Rozsudok krajského súdu napadol
odvolaním Podpredseda vlády a minister financií SR. Jeho odvolaniu NS SR vyhovel
v plnom rozsahu...
V podanej žalobe, rovnako ako v odvolaní proti rozhodnutiu ÚSZ, sťažovateľ
namietal tri skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali záver, že rozhodnutie
nebolo vydané v súlade s právnymi predpismi, v dôsledku čoho bol žalobca ukrátený na
svojich právach, keď mu vznikol nárok na vyplácanie zvýšeného (valorizovaného)
výsluhového dôchodku, ktorý mu bol priznaný zákonným postupom, zákonným spôsobom a
zo zákonných dôvodov. Sťažovateľ namietal:
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu,
neprípustnosť postupu podľa ustanovenia § 105 ods. 7 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení
neskorších noviel,
retroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zák. č. 238/2002 Z. z.
v znení neskorších noviel.
Krajský súd, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, na základe vyššie uvedených
námietok podanej žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu, spolu s rozhodnutím
prvostupňového orgánu zrušil.
NS SR k uvedenej veci zaujal odlišný právny názor, rozsudok krajského súdu zmenil
a žalobu ako nedôvodnú zamietol...
Sťažovateľ bol oboznámený s uzneseniami Ústavného súdu SR č. II. ÚS 348/2014 12,
II. ÚS 351/2014 12, II. ÚS 350/2014 12, II. ÚS 352/2014 12, II. ÚS 349/2014 12, II. ÚS
347/2014 12, III. ÚS 595/2014 17, III. ÚS 596/2014 17, III. ÚS 597/2014 17, ktorými boli
odmietnuté, alebo odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, skutkovo a právne identické
veci s vecou sťažovateľa. Sťažovateľ napriek existencii týchto uznesení sa domnieva, že jeho
práva, na ktoré poukazuje vo svojej sťažnosti boli porušené. Aj keď nepredpokladá, že
Ústavný súd SR vyhovie jeho sťažnosti, len vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov na
území SR, mu zabezpečuje právo domáhať sa svojich práv na ESĽP.».
Sťažovatelia v sťažnostiach opätovne poukazujú na to, že v ich prípadoch „ide
o retroaktivitu pravú, ktorá je neprípustná a ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu,
teda je v rozpore s ústavou. Legitímne očakávania výsluhových dôchodcov sú a boli
dôvodné a nespochybniteľné nielen preto, že zákonné podmienky pre priznanie boli splnené,
ale aj preto, že o ich nároku bolo aj právoplatne a v súlade so zákonom rozhodnuté ešte
predtým, ako nadobudol účinnosť zák. č. 185/2012 Z. z.“. Ako vyplýva z jednotlivých
rozsudkov najvyššieho súdu, „tieto skutočnosti nemali pre NSSR pri rozhodovaní vo veci
žiadny právny význam“, preto skutkové a právne závery ním vyvodené považujú
sťažovatelia „za zjavne nedôvodné, ústavne neudržateľné a arbitrárne, majúce za následok
porušenie základných práv a slobôd“. Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd „zrušil“
prvostupňové rozsudky „bez toho, aby sa v dostatočnej miere vysporiadal s právnym
názorom krajského súdu vysloveným v odôvodnení rozhodnutia, ako aj s dôvodmi žaloby
a vyjadrením sťažovateľa k podanému odvolaniu“.
Dňa 5. marca 2015 boli ústavnému súd doručené doplnenia sťažností, v ktorých
sťažovatelia rozšírili svoju argumentáciu týkajúcu sa neprípustnosti aplikácie ustanovení
všeobecne záväzného právneho predpisu s retroaktívnymi účinkami na ich prípady.
Na základe uvedených skutočností, sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu bolo porušené ich
„základné právo... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky“, aby napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a aby sťažovateľom priznal
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je námietka porušenia „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39
ods. 1“ ústavy, základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutými rozsudkami
najvyššieho súdu.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2589/2015, Rvp 2672/2015, Rvp 2673/2015, Rvp 2680/2015, Rvp 2681/2015,
Rvp 2682/2015, Rvp 2683/2015, Rvp 2684/2015, Rvp 2685/2015, Rvp 2686/2015,
Rvp 2687/2015, Rvp 2688/2015, Rvp 2689/2015, Rvp 2690/2015 a sp. zn. Rvp 2691/2015
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností rozhodol
ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
2.1 Keďže sťažovatelia zhodne uviedli, že boli oboznámení „s uzneseniami
Ústavného súdu SR č. II. ÚS 348/2014 12, II. ÚS 351/2014 12, II. ÚS 350/2014 12,
II. ÚS 352/2014 12, II. ÚS 349/2014 12, II. ÚS 347/2014 12, III. ÚS 595/2014 17,
III. ÚS 596/2014 17, III. ÚS 597/2014 17, ktorými boli odmietnuté, alebo odmietnuté pre
zjavnú neopodstatnenosť, skutkovo a právne identické veci“, no napriek tomu sťažnosti
podali, pretože predstavujú posledný z právnych prostriedkov ochrany ich základných práv
a slobôd, ktorý musia vyčerpať pred podaním sťažností Európskemu súdu pre ľudské práva,
ústavný súd nepovažoval za potrebné duplicitne ich oboznamovať s rozsahom svojich
právomocí týkajúcich sa rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu opätovne
dospel k záveru, že tieto sú dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd zrozumiteľne
odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri prieskume zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych
orgánov, a právne závery, na ktorých sú založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,
prečo v okolnostiach toho ktorého prípadu ide o tzv. nepravú retroaktivitu, a nie o pravú
retroaktivitu, ako tvrdia sťažovatelia, preto ich právna argumentácia založená na premise
aplikácie právneho predpisu, ktorý mal spôsobiť pravú retroaktivitu, neobstojí. Ústavný súd
konštatuje, že miera interpretácie na vec sa vzťahujúcich ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti toho ktorého prípadu je adekvátna
a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie však ústavný
súd v napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu nezistil. Podľa názoru ústavného súdu
preto možno úvahy najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutých rozsudkoch považovať
za plne rešpektujúce ústavné princípy spravodlivého súdneho procesu, ako aj zákonnosti,
pretože použitá miera interpretácie dotknutých všeobecne záväzných právnych predpisov
zohľadňuje ich účel aj obsah.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v časti týkajúcej sa
námietky porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutými rozsudkami
najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti (bod 2 výroku uznesenia).
2.2 Sťažnosti sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie „čl. 12 ods. 1, čl. 20
ods. 1, čl. 39 ods. 1“ ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ústavný súd
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí spočívajúceho v absencii odôvodnenia ako jednej zo všeobecných
náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavom súde,a takýto
nedostatok v zmysle svojej ustálenej judikatúry (napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 54/2012 a iné) nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, pretože na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom (bod 2
výroku uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015