Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 196/2015
PDF · 351.78 KB
No categories available
II. ÚS 196/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice,
za ktorú koná advokát JUDr. Richard Bauer, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013, ktorou
žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013 porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 4.000, EUR, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 730,73 EUR...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, z jej príloh a zo zistení
ústavného súdu, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania o ochranu osobnosti
vedeného pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
11 C 38/2011 proti Centru vedecko technických informácií Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaný“), v ktorom sa domáhal ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 38/2011 135 z 9. januára 2013 žalobu
sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Na krajskom súde
bolo od 12. júna 2013 vedené o tomto odvolaní odvolacie konanie, a to pod sp. zn.
2 Co 295/2013. Sťažovateľ 25. marca 2014 doručil predsedovi okresného súdu sťažnosť
na prieťahy vo vedení odvolacieho konania, ktorá bola vybavená prípisom č. Spr 2095/2014
zo 7. apríla 2014 tak, že bola konštatovaná jej dôvodnosť.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 2. septembra 2014 na porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013 sťažovateľ odôvodnil tým, že
konanie krajského súdu je poznačené neefektívnou činnosťou a nečinnosťou krajského súdu.
Ani po vybavení sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní predsedom súdu ako dôvodnej
nedošlo k náprave. Odvolacie konanie nebolo ani po roku od jeho začatia skončené.
Ako vyplýva zo zistení ústavného súdu, krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom
č. k. 2 Co 295/2013 191 z 11. júna 2014 tak, že rozsudok okresného súdu č. k.
11 C 38/2011 135 z 9. januára 2013 ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal
právo na náhradu trov konania vo výške 99,10 €. Rozsudok okresného súdu č. k.
11 C 38/2011 135 z 9. januára 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k.
2 Co 295/2013 191 z 11. júna 2014 nadobudol právoplatnosť 22. augusta 2014.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský
súd bol vo veci sp. zn. 2 Co 295/2013 dlhodobo nečinný.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že
táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok
na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným
prieťahom v konaní na označenom súde nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie takejto
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, jej príloh a zistení ústavného súdu, sťažovateľ
doručil ústavnému súdu sťažnosť smerujúcu proti postupu krajského súdu vo veci sp. zn.
2 Co 295/2013 2. septembra 2014, teda v čase, keď už odvolacie konanie vedené pred
krajským súdom bolo skončené rozsudkom č. k. 2 Co 295/2013 191 z 11. júna 2014, ktorý
nadobudol právoplatnosť ešte 22. augusta 2014.
Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa v tomto prípade nesmeruje proti
aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci (krajského
súdu) do základných práv sťažovateľa. Je preto vylúčené, aby k namietanému porušeniu
práv sťažovateľa postupom krajského súdu v označenom konaní v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu mohlo dochádzať.
Ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015