Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 209/2015
PDF · 399.48 KB
No categories available
II. ÚS 209/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ,
vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj čl. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 2 Nt 32/2014 33 z 27. júna 2014 a uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos 170/2014 53 z 9. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl.
1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1, čl. 3, čl.
5, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k.
2 Nt 32/2014 33 z 27. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
súd“) č. k. 6 Tos 170/2014 53 z 9. decembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 10. marca 2015.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je vo výkone
trestu odňatia slobody na doživotie od roku 1992. Predtým od roku 1990 bol vo väzbe.
Po nastúpení do výkonu trestu bol izolovaný od ostatných odsúdených na oddelení
doživotných trestov.
Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 296/1993 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších
predpisov, bolo zavedené s účinnosťou od 17. decembra 1993 ustanovenie § 9b ods. 1
zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalej
len „starý zákon o výkone trestu“), podľa ktorého odsúdenému, ktorému bol uložený
výnimočný trest odňatia slobody, nemožno jeho spôsob trestu zmeniť.
Viaceré žiadosti sťažovateľa o preloženie zo samoväzby na bunku a následne na
oddiel k ostatným odsúdeným boli zamietnuté s poukazom na ustanovenie § 9b ods. 1
starého zákona o výkone trestu.
Sťažovateľovi sa po rokoch izolácie v samoväzbe podarilo zabezpečiť stanovisko
trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
na zjednotenie výkladu zákona pri rozhodovaní o zmene spôsobu výkonu trestu
u odsúdeného na výnimočný trest sp. zn. Tpj 5/01 z 24. septembra 2001. Podľa tohto
stanoviska má ustanovenie § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu hmotnoprávny
charakter. Pri jeho aplikácii sa treba riadiť pravidlom zákazu retroaktivity všeobecne
vyjadreným v § 16 ods. 1 Trestného zákona. Preto u odsúdeného, ktorému bol uložený
výnimočný trest pred 17. decembrom 1993, možno zmeniť spôsob jeho výkonu.
Sťažovateľ 28. septembra 2005 podal žiadosť o preradenie z III. do
II. nápravnovýchovnej skupiny. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 70/2005
z 22. decembra 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 7/2006 23
zo 4. januára 2006 bola jeho žiadosť zamietnutá s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1
starého zákona o výkone trestu.
Sťažovateľ „pracoval na sebe“, aby dosiahol zahladenie disciplinárnych trestov
a splnil tak podmienky v zmysle § 6 ods. 1 starého zákona o výkone trestu.
Následne 27. februára 2014 znova požiadal o zmenu spôsobu výkonu trestu. Žiadosť
vypracoval v dobrej viere, že Slovenská republika je právny štát a platí už spomínané
stanovisko najvyššieho súdu.
Uznesením okresného súdu č. k. 2 Nt 32/2014 33 z 27. júna 2014 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014 53 z 9. decembra 2014, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené 16. januára 2015, bola žiadosť zamietnutá s tým, že podľa
ustanovenia § 79 ods. 4 a § 104 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody
v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový zákon o výkone trestu“) odsúdenému
umiestnenému v oddiele doživotných trestov nemožno zmeniť spôsob výkonu trestu jeho
preradením do ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia, pričom
ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na výkon trestu, ktorý bol právoplatne uložený pred
účinnosťou tohto zákona, ak výkon trestu trvá aj po účinnosti tohto zákona.
Podľa názoru sťažovateľa treba naposledy uvedené uznesenia okresného súdu
a krajského súdu považovať za porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. V čase,
keď sa trestného činu dopustil, resp. nastúpil do výkonu trestu, zákon umožňoval zmenu
spôsobu výkonu trestu aj v prípade odsúdených na výnimočný trest. K zmene došlo od 17.
decembra 1993, avšak najvyšší súd vykladal túto zmenu tak, že nemá retroaktívne účinky, a
nevzťahuje sa preto na odsúdených, ktorí spáchali trestný čin pred 17. decembrom 1993.
Okresný súd a krajský súd sa však týmto právnym názorom najvyššieho súdu neriadili.
Skutočnosť, že nový zákon o výkone trestu nadobudol účinnosť až 1. januára 2006, teda viac
ako po 15 rokoch výkonu trestu sťažovateľa, nebrali všeobecné súdy do úvahy.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„Po predchádzajúcom dokazovaní Ústavný súd SR zistil porušenie viacerých článkov
medzinárodnej zmluvy Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách
4
aj Ústavy SR, postupom, konaním, rozhodovaním a rozhodnutím u odporcu v 1. rade
a u odporcu v 2. rade.
Ústavný súd SR – ruší uznesenie Okresného súdu v Trnave č. k. 2Nt/32/2014 33
zo dňa 27.6.2014.
Ústavný súd SR – ruší uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/170/2014 53
zo dňa 9.12.2014.
Ústavný súd SR – prikazuje príslušnému súdu, aby konal vo veci a rešpektoval články
Ústavy SR aj medzinárodné zmluvy, ktoré pri predošlých rozhodnutiach porušil.
Ústavný súd SR – zistil, že konajúce súdy, t. j. odporca v 1. rade a odporca v 2. rade
svojím postupom, konaním a rozhodnutím porušili u žalobcu právo na spravodlivý súdny
proces, zákaz retroaktivity, diskriminácie. Zároveň svojím konaním porušili článok 1
Ústavy SR – právny štát, časová pôsobnosť zákona a prísnejšie posúdenie veci.
Ústavný súd SR priznal navrhovateľovi ústavnej sťažnosti finančne spravodlivé
zadosťučinenie z dôvodu porušenia jeho práv 1.500 EUR (jedentisípäťsto EUR). Navýšená
priznaná suma o akúkoľvek daň. Každý odporca jednotlivo je povinný priznanú finančnú
čiastku vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia spolu so súdnymi trovami
a trovami právneho zastupovania.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014 53 z 9. decembra 2014 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
2 Nt 32/2014 z 27. júna 2014. Uznesenie bolo sťažovateľovi (podľa rukou písanej
poznámky) doručené 16. januára 2015. Podľa zistenia krajského súdu z obsahu spisového
materiálu vyplýva, že sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody na doživotie, pričom trest
začal vykonávať 28. septembra 1990. Podľa názoru krajského súdu treba považovať za
správny záver okresného súdu, podľa ktorého ustanovenia § 79 ods. 4 a § 104 nového
zákona o výkone trestu vylučujú možnosť zmeny spôsobu výkonu trestu sťažovateľa.
Sťažovateľom citované stanovisko najvyššieho súdu nemožno v danom prípade aplikovať.
Nový zákon o výkone trestu nadobudol účinnosť 1. januára 2006 a zohľadňuje aj zmiernenie
niektorých negatívnych následkov izolácie odsúdených na doživotný trest, a to u tých
odsúdených, ktorí dosahujú pozitívne výsledky. Ide o vytvorenie diferenciačnej podskupiny,
čo sa v prípade sťažovateľa aj aplikovalo.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 2 Nt 32/2014 33 z 27. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
6
Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
krajský súd v rámci sťažnostného konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014 53 z 9. decembra 2014. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu alebo rozhodnutím štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a presvedčivé.
V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť,
že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.
Treba osobitne zdôrazniť, že v čase spáchania skutku, za ktorý bol sťažovateľ
odsúdený, ako aj v čase, keď nastúpil do výkonu trestu, platný zákon žiadne obmedzenie
týkajúce sa možnosti zmeniť spôsob výkonu doživotného trestu odňatia slobody
neobsahoval. Bolo to tak do 17. decembra 1993, pretože od uvedeného dňa na základe
nového ustanovenia § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu už nebolo možné zmeniť
spôsob výkonu trestu u odsúdeného, ktorému bol uložený výnimočný trest odňatia slobody.
Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné, že príslušná novela účinná od
17. decembra 1993 neobsahovala intertemporálne ustanovenie v daných súvislostiach.
Zákon teda výslovne neustanovil, či sa novozavedené obmedzenie vzťahuje aj na prípady,
ktoré sa stali predo dňom jeho účinnosti. To vytvorilo priestor najvyššiemu súdu na zaujatie
stanoviska, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva a podľa ktorého novozavedené obmedzenie
majúce hmotnoprávnu povahu nemožno aplikovať retroaktívne. Najvyšší súd vychádzal
z ustanovenia § 16 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, podľa ktorého
páchateľovi možno uložiť vždy len taký druh trest, ktorý dovoľuje uložiť zákon v čase, keď
sa o trestnom čine rozhoduje.
K podstatnej zmene zákonného stavu došlo účinnosťou nového zákona o výkone
trestu, teda dňom 1. januára 2006.
Podľa § 79 ods. 4 nového zákona o výkone trestu odsúdenému umiestnenému
v oddiele doživotných trestov nemožno zmeniť spôsob výkonu trestu jeho preradením do
8
ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia, prerušiť výkon trestu ani povoliť
opustenie ústavu.
Podľa § 104 nového zákona o výkone trestu ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj
na výkon trestu, ktorý bol právoplatne uložený pred účinnosťou tohto zákona, a výkon trestu
trvá aj po účinnosti tohto zákona, ak § 103 neustanovuje inak.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že zmena spôsobu výkonu trestu preradením
odsúdeného do ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia neprichádza do
úvahy v prípade odsúdeného umiestneného v oddiele doživotných trestov, pričom toto
ustanovenie sa výslovne vzťahuje aj na výkon trestu právoplatne uloženého pred účinnosťou
nového zákona o výkone trestu.
Za daného stavu, keď retroaktívne použitie ustanovenia § 79 ods. 4 nového zákona
o výkone trestu je priamo zakotvené v zákonnom texte (v ustanovení § 104), stanovisko
všeobecných súdov treba považovať za súladné so zákonom.
Možno konštatovať, že podstatou právneho názoru sťažovateľa je námietka nesúladu
ustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu s čl. 50 ods. 6 ústavy, podľa ktorého
trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin
spáchaný, pričom neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Sťažovateľ
teda namieta protiústavnosť ustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu.
Z ustanovenia čl. 130 ods. 1 ústavy vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov (v danom prípade o súlade ustanovenia § 104 nového zákona o výkone
trestu s čl. 50 ods. 6 ústavy) môžu podať ústavnému súdu najmenej pätina poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej
republiky, súd, generálny prokurátor, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veci
súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva, verejný
ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie
uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné
slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala
a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako aj Najvyšší kontrolný úrad
Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods.2.
Tak okresný súd, ako aj krajský súd pred rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa mali
možnosť podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade už uvedených právnych
predpisov, avšak tak neurobili, keďže podľa všetkého nedospeli k presvedčeniu o nesúlade
týchto právnych predpisov. Sťažovateľ sám mohol počas konania dať všeobecným súdom
podnet na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) ústavy, čo však neurobil.
Keďže nie je v právomoci všeobecných súdov, aby v rámci vlastnej rozhodovacej
činnosti dospeli k záveru o neaplikovaní zákona pre jeho rozpor s ústavou, a keďže
všeobecné súdy v rámci konania o žiadosti sťažovateľa sa na ústavný súd neobrátili,
sťažovateľ má možnosť obrátiť sa na niektorý zo subjektov vymenovaných v čl. 130 ods. 1
ústavy s podnetom na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Pokiaľ by orgán, na ktorý sa sťažovateľ obráti, dospel k
záveru o neústavnosti § 104 nového zákona o výkone trestu s ústavou, môže podať návrh
ústavnému súdu, ktorý potom otázku ústavnej súladnosti posúdi a o nej rozhodne.
Zdá sa, že ako najvhodnejšie sa javí, aby sa sťažovateľ s podnetom obrátil na
generálneho prokurátora Slovenskej republiky alebo na verejného ochrancu práv [čl. 130
ods. 1 písm. e) a g) ústavy].
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015
10