Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 209/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ,

vo veci namietaného porušenia , a , ako

aj čl. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Trnava č. k. z 27. júna 2014 a uznesením

Krajského súdu v Trnave č. k. z 9. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl.

1, a (ďalej len „“), ako aj , , čl.

5, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k.

z 27. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

súd“) č. k. z 9. decembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 10. marca 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je vo výkone

trestu odňatia slobody na doživotie od roku 1992. Predtým od roku 1990 bol vo väzbe.

Po nastúpení do výkonu trestu bol izolovaný od ostatných odsúdených na oddelení

doživotných trestov.

, ktorým sa mení

a dopĺňa o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších

predpisov, bolo zavedené s účinnosťou od 17. decembra 1993 ustanovenie § 9b ods. 1

o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalej

len „starý zákon o výkone trestu“), podľa ktorého odsúdenému, ktorému bol uložený

výnimočný trest odňatia slobody, nemožno jeho spôsob trestu zmeniť.

Viaceré žiadosti sťažovateľa o preloženie zo samoväzby na bunku a následne na

oddiel k ostatným odsúdeným boli zamietnuté s poukazom na ustanovenie § 9b ods. 1

starého zákona o výkone trestu.

Sťažovateľovi sa po rokoch izolácie v samoväzbe podarilo zabezpečiť stanovisko

trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

na zjednotenie výkladu zákona pri rozhodovaní o zmene spôsobu výkonu trestu

u odsúdeného na výnimočný trest sp. zn. Tpj 5/01 z 24. septembra 2001. Podľa tohto

stanoviska má ustanovenie § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu hmotnoprávny

charakter. Pri jeho aplikácii sa treba riadiť pravidlom zákazu retroaktivity všeobecne

vyjadreným v . Preto u odsúdeného, ktorému bol uložený

výnimočný trest pred 17. decembrom 1993, možno zmeniť spôsob jeho výkonu.

Sťažovateľ 28. septembra 2005 podal žiadosť o preradenie z III. do

II. nápravnovýchovnej skupiny. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 22. decembra 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

zo 4. januára 2006 bola jeho žiadosť zamietnutá s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1

starého zákona o výkone trestu.

Sťažovateľ „pracoval na sebe“, aby dosiahol zahladenie disciplinárnych trestov

a splnil tak podmienky v zmysle § 6 ods. 1 starého zákona o výkone trestu.

Následne 27. februára 2014 znova požiadal o zmenu spôsobu výkonu trestu. Žiadosť

vypracoval v dobrej viere, že Slovenská republika je právny štát a platí už spomínané

stanovisko najvyššieho súdu.

Uznesením okresného súdu č. k. z 27. júna 2014 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. z 9. decembra 2014, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené 16. januára 2015, bola žiadosť zamietnutá s tým, že podľa

ustanovenia a o výkone trestu odňatia slobody

v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový zákon o výkone trestu“) odsúdenému

umiestnenému v oddiele doživotných trestov nemožno zmeniť spôsob výkonu trestu jeho

preradením do ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia, pričom

ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na výkon trestu, ktorý bol právoplatne uložený pred

účinnosťou tohto zákona, ak výkon trestu trvá aj po účinnosti tohto zákona.

Podľa názoru sťažovateľa treba naposledy uvedené uznesenia okresného súdu

a krajského súdu považovať za porušenie označených práv podľa a dohovoru. V čase,

keď sa trestného činu dopustil, resp. nastúpil do výkonu trestu, zákon umožňoval zmenu

spôsobu výkonu trestu aj v prípade odsúdených na výnimočný trest. K zmene došlo od 17.

decembra 1993, avšak najvyšší súd vykladal túto zmenu tak, že nemá retroaktívne účinky, a

nevzťahuje sa preto na odsúdených, ktorí spáchali trestný čin pred 17. decembrom 1993.

Okresný súd a krajský súd sa však týmto právnym názorom najvyššieho súdu neriadili.

Skutočnosť, že nový zákon o výkone trestu nadobudol účinnosť až 1. januára 2006, teda viac

ako po 15 rokoch výkonu trestu sťažovateľa, nebrali všeobecné súdy do úvahy.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„Po predchádzajúcom dokazovaní Ústavný súd SR zistil porušenie viacerých článkov

medzinárodnej zmluvy Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách

4

aj SR, postupom, konaním, rozhodovaním a rozhodnutím u odporcu v 1. rade

a u odporcu v 2. rade.

Ústavný súd SR – ruší uznesenie Okresného súdu v Trnave č. k.

zo dňa 27.6.2014.

Ústavný súd SR – ruší uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k.

zo dňa 9.12.2014.

Ústavný súd SR – prikazuje príslušnému súdu, aby konal vo veci a rešpektoval články

SR aj medzinárodné zmluvy, ktoré pri predošlých rozhodnutiach porušil.

Ústavný súd SR – zistil, že konajúce súdy, t. j. odporca v 1. rade a odporca v 2. rade

svojím postupom, konaním a rozhodnutím porušili u žalobcu právo na spravodlivý súdny

proces, zákaz retroaktivity, diskriminácie. Zároveň svojím konaním porušili článok 1

SR – právny štát, časová pôsobnosť zákona a prísnejšie posúdenie veci.

Ústavný súd SR priznal navrhovateľovi ústavnej sťažnosti finančne spravodlivé

zadosťučinenie z dôvodu porušenia jeho práv 1.500 EUR (jedentisípäťsto EUR). Navýšená

priznaná suma o akúkoľvek daň. Každý odporca jednotlivo je povinný priznanú finančnú

čiastku vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia spolu so súdnymi trovami

a trovami právneho zastupovania.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. z 9. decembra 2014 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 27. júna 2014. Uznesenie bolo sťažovateľovi (podľa rukou písanej

poznámky) doručené 16. januára 2015. Podľa zistenia krajského súdu z obsahu spisového

materiálu vyplýva, že sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody na doživotie, pričom trest

začal vykonávať 28. septembra 1990. Podľa názoru krajského súdu treba považovať za

správny záver okresného súdu, podľa ktorého ustanovenia § 79 ods. 4 a § 104 nového

zákona o výkone trestu vylučujú možnosť zmeny spôsobu výkonu trestu sťažovateľa.

Sťažovateľom citované stanovisko najvyššieho súdu nemožno v danom prípade aplikovať.

Nový zákon o výkone trestu nadobudol účinnosť 1. januára 2006 a zohľadňuje aj zmiernenie

niektorých negatívnych následkov izolácie odsúdených na doživotný trest, a to u tých

odsúdených, ktorí dosahujú pozitívne výsledky. Ide o vytvorenie diferenciačnej podskupiny,

čo sa v prípade sťažovateľa aj aplikovalo.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu

č. k. z 27. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

6

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

krajský súd v rámci sťažnostného konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu

krajského súdu č. k. z 9. decembra 2014. Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu alebo rozhodnutím štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a presvedčivé.

V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť,

že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.

Treba osobitne zdôrazniť, že v čase spáchania skutku, za ktorý bol sťažovateľ

odsúdený, ako aj v čase, keď nastúpil do výkonu trestu, platný zákon žiadne obmedzenie

týkajúce sa možnosti zmeniť spôsob výkonu doživotného trestu odňatia slobody

neobsahoval. Bolo to tak do 17. decembra 1993, pretože od uvedeného dňa na základe

nového ustanovenia § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu už nebolo možné zmeniť

spôsob výkonu trestu u odsúdeného, ktorému bol uložený výnimočný trest odňatia slobody.

Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné, že príslušná novela účinná od

17. decembra 1993 neobsahovala intertemporálne ustanovenie v daných súvislostiach.

Zákon teda výslovne neustanovil, či sa novozavedené obmedzenie vzťahuje aj na prípady,

ktoré sa stali predo dňom jeho účinnosti. To vytvorilo priestor najvyššiemu súdu na zaujatie

stanoviska, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva a podľa ktorého novozavedené obmedzenie

majúce hmotnoprávnu povahu nemožno aplikovať retroaktívne. Najvyšší súd vychádzal

z ustanovenia účinného do 31. decembra 2005, podľa ktorého

páchateľovi možno uložiť vždy len taký druh trest, ktorý dovoľuje uložiť zákon v čase, keď

sa o trestnom čine rozhoduje.

K podstatnej zmene zákonného stavu došlo účinnosťou nového zákona o výkone

trestu, teda dňom 1. januára 2006.

Podľa § 79 ods. 4 nového zákona o výkone trestu odsúdenému umiestnenému

v oddiele doživotných trestov nemožno zmeniť spôsob výkonu trestu jeho preradením do

8

ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia, prerušiť výkon trestu ani povoliť

opustenie ústavu.

Podľa § 104 nového zákona o výkone trestu ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj

na výkon trestu, ktorý bol právoplatne uložený pred účinnosťou tohto zákona, a výkon trestu

trvá aj po účinnosti tohto zákona, ak § 103 neustanovuje inak.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že zmena spôsobu výkonu trestu preradením

odsúdeného do ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia neprichádza do

úvahy v prípade odsúdeného umiestneného v oddiele doživotných trestov, pričom toto

ustanovenie sa výslovne vzťahuje aj na výkon trestu právoplatne uloženého pred účinnosťou

nového zákona o výkone trestu.

Za daného stavu, keď retroaktívne použitie ustanovenia § 79 ods. 4 nového zákona

o výkone trestu je priamo zakotvené v zákonnom texte (v ustanovení § 104), stanovisko

všeobecných súdov treba považovať za súladné so zákonom.

Možno konštatovať, že podstatou právneho názoru sťažovateľa je námietka nesúladu

ustanovenia nového zákona o výkone trestu s , podľa ktorého

trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin

spáchaný, pričom neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Sťažovateľ

teda namieta protiústavnosť ustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu.

Z ustanovenia vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade

právnych predpisov (v danom prípade o súlade ustanovenia § 104 nového zákona o výkone

trestu s ) môžu podať ústavnému súdu najmenej pätina poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej

republiky, súd, generálny prokurátor, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veci

súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva, verejný

ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie

uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné

slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako aj Najvyšší kontrolný úrad

Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods.2.

Tak okresný súd, ako aj krajský súd pred rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa mali

možnosť podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade už uvedených právnych

predpisov, avšak tak neurobili, keďže podľa všetkého nedospeli k presvedčeniu o nesúlade

týchto právnych predpisov. Sťažovateľ sám mohol počas konania dať všeobecným súdom

podnet na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) , čo však neurobil.

Keďže nie je v právomoci všeobecných súdov, aby v rámci vlastnej rozhodovacej

činnosti dospeli k záveru o neaplikovaní zákona pre jeho rozpor s , a keďže

všeobecné súdy v rámci konania o žiadosti sťažovateľa sa na ústavný súd neobrátili,

sťažovateľ má možnosť obrátiť sa na niektorý zo subjektov vymenovaných v čl. 130 ods. 1

s podnetom na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa

. Pokiaľ by orgán, na ktorý sa sťažovateľ obráti, dospel k

záveru o neústavnosti nového zákona o výkone trestu s , môže podať návrh

ústavnému súdu, ktorý potom otázku ústavnej súladnosti posúdi a o nej rozhodne.

Zdá sa, že ako najvhodnejšie sa javí, aby sa sťažovateľ s podnetom obrátil na

generálneho prokurátora Slovenskej republiky alebo na verejného ochrancu práv [čl. 130

ods. 1 písm. e) a g) ].

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015

10