Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 227/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , , ,

,

, , , a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Mariánom Kuckom,

Národná 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , ,

, a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2015

doručená sťažnosť , , ,

, ,

, , , ,

, a , (spolu ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi

namietaného konania v procesnom postavení odporcov na základe návrhu mesta Žilina

(ďalej len „navrhovateľ“) v spore o určenie neexistencie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území , zapísaným na

(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). O návrhu navrhovateľa rozhodol

okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. marca 2012, ktorým určil, že právni

predchodcovia sťažovateľov nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností.

Na základe odvolania pôvodných odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu

„vo výroku vo vzťahu k odporcovi v rade 1/“ a zmenil „vo vzťahu k pôvodnej odporkyni

v rade 2/“ tak, že „odporcovia v rade 2/, 3/ a 4/“ (právni nástupcovia pôvodnej odporkyne,

pozn.) nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností. Označený rozsudok krajského súdu

nadobudol právoplatnosť 18. júna 2013.

Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podali vtedajší odporcovia v 1. až 4.

rade dovolanie. O podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. z 9. apríla 2014 tak, že ho odmietol.

Sťažovatelia nesúhlasia s právnym posúdením a záverom okresného súdu

vysloveným v jeho rozsudku zo 16. marca 2012, podľa ktorého v konaní bolo nesporne

preukázané, že „právny predchodca navrhovateľa Okresný národný výbor v Žiline

nadobudol vlastnícke právo k pozemkom vyvlastneným na základe vyvlastňovacieho

rozhodnutia Mestského národného výboru Žilina zo dňa 23.9.1976“. V tejto súvislosti

sťažovatelia bližšie argumentujú:

„Navrhovateľ, ktorý v tomto type sporového konania znáša dôkazné bremeno, svoje

tvrdenie, že k vyvlastneniu a vyplateniu náhrady za sporné pozemky skutočne došlo,

nepreukázal žiadnym právne relevantným spôsobom.

K zápisu údajného prechodu vlastníckeho práva z odporcov na navrhovateľa nedošlo

ani zápisom do pozemkovej knihy ani iným spôsobom. Tvrdenie navrhovateľa, že v 70 tych

rokoch sa vyvlastňovacie rozhodnutia nezapisovali do pozemkovej knihy, resp. sa im

neprikladal taký význam navrhovateľ nepreukázal, ani ho nemožno považovať za všeobecne

známu skutočnosť. Absencia zápisu spochybňuje zákonnosť údajného vyvlastnenia.

... Navrhovateľ... na jednej strane nepopiera nezákonné postupy vtedajšej totalitnej

štátnej moci, na strane druhej však zjavne nezákonné vyvlastnenie považuje za legitímne.“

Podľa sťažovateľov „Nebol preukázaný vznik práva hospodárenia bývalého ONV

Žilina k predmetným pozemkom v zmysle vtedy platnej právnej úpravy o správe majetku

štátu a z tohto dôvodu považujeme aj prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie

za nepreskúmateľné.

... navrhovateľ poukázal na Geometrický plán , ktorý bol vyhotovený

z dôvodu, že pôvodný geometrický plán, na základe ktorého bolo realizované vyvlastnenie...

po takmer 30 rokoch, ako nastali zmeny v katastri nehnuteľností nebolo možné zapísať.

Z toho teda vyplýva, že určenie predmetu vyvlastnenia v čase vyhotovenia nového

geometrického plánu bolo neurčité a pôvodný geometrický plán nebolo možné zapísať.

... Navrhovatelia v rade 1/ 3/ Osvedčením o dedičstve , ktoré

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08.02.2013 okrem iného nadobudli každý

podiel 1/30 iny v nehnuteľnostiach... nachádzajúcich sa v k.ú. , zapísaných na

. Osvedčenie o dedičstve bolo vydané notárom ako súdnym komisárom na základe

poverenia Okresného súdu v Žiline. S obsahom tohto rozhodnutia sa druhostupňový súd

nevysporiadal. Vo výroku druhostupňového rozsudku nie je uvedený konkrétny

spoluvlastnícky podiel navrhovateľov v rade 1/ 3/...

Odvolací súd v Rozsudku zo dňa 25.04.2013 s poukazom na procesný návrh

navrhovateľa podaný na KS v Žiline dňa 02.04.2013 rozhodol v rozpore s návrhom

navrhovateľa, keď určil, že vtedajší odporcovia v rade 2/ až 4/ nie sú vlastníkmi žalovaných

parciel bez uvedenia spoluvlastníckeho podielu.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov , ,

, , a na súdnu ochranu

podľa , právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

vlastniť majetok podľa postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod spis.zn. porušené bolo.

Zrušuje sa Rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. zo dňa 16.03.2013

v spojení s Rozsudkom KS v Žiline, č.k. zo dňa 25.04.2013.

Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom v rade 1/ 6/ trovy právneho

zastúpenia, a to spoločne a nerozdielne v sume 855,76 € v lehote do 60 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ),

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.

1 ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd teda môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. ,

), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne

zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich

sťažovatelia – zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom – v sťažnosti pred ústavným

súdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa

a a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. , ).

Sťažovatelia mali možnosť domáhať sa preskúmania namietaného postupu

a rozhodnutia okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania,

ktoré napokon aj využili. Na základe nimi podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu

svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku okresného súdu

v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovatelia

na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádzajú aj v konaní pred ústavným súdom.

Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov mal krajský súd

v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ).

K namietanému porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. ,

). neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty

odpustiť (napr. ).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru) je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania

sťažnosti (, ).

Lehota na podanie sťažnosti podľa začala v okolnostiach danej veci

plynúť dňom, keď sa sťažovatelia „dozvedeli“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom

zásahu“ okresného súdu, ktorý označili za účastníka tohto konania. Namietané konanie

okresného súdu bolo právoplatne skončené potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 25. apríla 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júna 2013.

Vzhľadom na to, že predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu až 17. marca 2015

(resp. podaná na poštovú prepravu 13. marca 2015), teda zjavne po uplynutí lehoty

ustanovenej v , ústavný súd sa už nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietky porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

v namietanom konaní. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietaného

porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. odmietol podľa ako

oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015