Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 247/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 29 z 21. februára 2014

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. novembra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015

osobne do podateľne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. 29 z 21. februára 2014 a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. novembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že v roku 2007 bola sťažovateľovi za drobnú dopravnú nehodu

uložená sankcia zákazu vedenia motorových vozidiel na 4 mesiace a finančná pokuta.

Následne polícia vyzvala sťažovateľa na vykonanie preskúšania podľa nového zákona

a došlo k vydaniu rozhodnutia o odňatí vodičského oprávnenia sťažovateľa. O opravných

prostriedkoch sťažovateľa nebolo ešte dosiaľ právoplatne rozhodnuté.

V roku 2012 orgány polície vydali dve rozhodnutia, ktorými uložili sťažovateľovi

sankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 5 rokov, ako aj pokutu 5 000 €.

Voči týmto rozhodnutiam uplatnil sťažovateľ opravné prostriedky vrátane súdneho

preskúmania. V konaní o jednom z opravných prostriedkov uznesením krajského súdu č. k.

29 z 21. februára 2014 bolo konanie zastavené. Uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. novembra 2014 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené.

Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 21. januára 2015.

Sťažnosť smeruje proti uvedeným uzneseniam všeobecných súdov.

Uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu vychádzali z premisy fikcie doručenia

rozhodnutia polície o odvolaní sťažovateľa. S týmto skutkovým a právnym záverom

sťažovateľ nesúhlasí a vníma ho ako odopretie práva na spravodlivú súdnu ochranu. Podľa

názoru sťažovateľa k fikcii doručenia odvolacieho rozhodnutia polície nemohlo dôjsť, lebo

doručovanie sa vykonalo len na korešpondenčnú adresu sťažovateľa. O tejto mala polícia

vedomosť, avšak musela mať vedomosť aj o tom, že zásielku doručuje sťažovateľovi v čase

Vianoc a je logické, že v tomto čase sa môže sťažovateľ zdržiavať v mieste svojho trvalého

bydliska. Navyše, zásielka bola označená zavádzajúcim spôsobom ako upovedomenie.

Napriek tomu sťažovateľ, ihneď ako sa o uložení zásielky dozvedel na pošte, túto osobne

prevzal na polícii. Preto neobstojí záver najvyššieho súdu odvolávajúci sa na zásadu

rímskeho práva „vigilantibus iura scripta sunt“. Takýto prístup je v príkrom rozpore

so základmi občianskeho súdneho konania vyjadrenými najmä v § 1 až 3 Občianskeho

súdneho poriadku, ako aj s princípom spravodlivej ochrany práv, zákonnosti 2

a nediskriminácie. Všeobecné súdy sa vôbec nevysporiadali s otázkou vzniku fikcie

doručenia napriek už uvedeným skutočnostiam, teda že polícia doručovala sťažovateľovi

listovú zásielku, ktorej obsahom bolo rozhodnutie, a túto označila ako upovedomenie.

Navyše ju doručovala len na korešpondenčnú adresu sťažovateľa vo vianočnom období,

kedy vedela a mala vedieť, že sa sťažovateľ zdržiava v danom čase v mieste svojho trvalého

bydliska v okrese .

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„(...)Ústavný súd Slovenskej republiky vysloví, že Najvyšší súd SR v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozhodnutím zo dňa 12.11.2014 a Krajský súd v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodnutím zo dňa 21.02.2014 porušil

právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie jeho veci nezávislým a nestranným súdom

podľa Čl. 6 ods. 1 Prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo na spravodlivú súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 ,

zruší rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 12.11.2014

a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. zo dňa 21.02.2014,

vráti vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,

prizná sťažovateľovi satisfakciu 3.000, Eur a náhradu trov konania.“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 12. novembra 2014 vyplýva,

že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 29 z 21. februára 2014,

ktorým bolo konanie zastavené pre oneskorené podanie žaloby. Podľa skutkového zistenia

najvyššieho súdu z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie

z 31. decembra 2012 označené ako „Preskúmanie podaného odvolania voči

rozhodnutiu(…) zo dňa 30.10.2012 upovedomenie“ bolo sťažovateľovi doručované na

adresu . Keďže sťažovateľ nebol 4. januára 2013 poštovým

doručovateľom zastihnutý (išlo o neúspešný pokus o doručenie), bol upovedomený o

opakovanom doručení 7. januára 2013, avšak ani tento opakovaný pokus nebol úspešný a

zásielka bola 7. januára 2013 uložená na pošte. Keďže sťažovateľ si zásielku nevyzdvihol

ani do 3 dní od jej uloženia, nastala fikcia doručenia upravená v § 24 ods. 2 Správneho

poriadku a posledný deň tejto lehoty sa považoval za deň doručenia zásielky. Znamená to,

že zásielka bola považovaná za doručenú 10. januára 2013. V uvedenom prípade bolo

irelevantné, že sťažovateľ zásielku prevzal 19. januára 2013, keďže v zmysle § 24 ods. 2

Správneho poriadku bola zásielka považovaná za doručenú už 10. januára 2013.

Dvojmesačná lehota na podanie žaloby preto začala sťažovateľovi plynúť 11. januára 2013

( ) a jej koniec pripadol na 11. marec 2013 (

ods. 2 prvá veta ). Sťažovateľ však žalobu podal osobne

krajskému súdu až 18. marca 2013, teda oneskorene. Ako irelevantné sa javí, že sťažovateľ

nepovažoval rozhodnutie orgánu verejnej správy o jeho odvolaní za rozhodnutie, ale za list.

V zmysle rozhodovacej praxe ústavného súdu a najvyššieho súdu predmetom preskúmania

súdom môžu byť i také rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne

náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov

fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax totiž ustálila, že rozhodnutím správneho

orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť

priamo dotknuté práva a povinnosti právnických a fyzických osôb. Pojem „rozhodnutie“ je

označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu, a nie

formy. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom

rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Treba dať v tejto súvislosti

do pozornosti rímsko právnu zásadu, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, teda že

práva patria len bdelým, to znamená tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon

svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou

starostlivosťou a predvídavosťou. Irelevantná bola aj námietka sťažovateľa, podľa ktorej mu

zásielka nebola doručovaná na adresu jeho trvalého pobytu v obci . V zmysle § 24

ods. 1 a 2 Správneho poriadku sa zásielky určené adresátovi do vlastných rúk doručujú na

adresu, kde sa adresát zdržiava, tzn. že nemusí ísť vždy o adresu trvalého pobytu. V tomto

smere sa najvyšší súd plne stotožnil s krajským súdom, keďže sťažovateľ opakovane

vo svojich podaniach uvádzal iba adresu (aj na podanom odvolaní je

táto adresa uvedená ako prechodná adresa sťažovateľa), a poštu na uvedenej adrese aj reálne 4

preberal. Aj napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z 31. decembra 2012 prevzal

na tejto adrese, pričom nezáležalo na tom, že ho prevzal až v odbernej lehote.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu

č. k. 29 z 21. februára 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. novembra 2014. Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O 6

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné a presvedčivé.

V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť,

že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že doručovanie napadnutého rozhodnutia orgánu

verejnej správy sa vykonalo len na jeho korešpondenčnú adresu, hoci polícia musela mať

vedomosť o tom, že zásielku doručuje v čase Vianoc, a je logické, že v tomto čase sa môže

sťažovateľ zdržiavať v mieste svojho trvalého bydliska.

V uvedenej súvislosti ústavný súd poznamenáva, že zásielka nebola doručovaná

v čase Vianoc, ale až po nich, veď samotné doručované rozhodnutie bolo vydané až

31. decembra 2012, prvý pokus o jeho doručenie sa uskutočnil 4. januára 2013 a opakovaný

pokus sa realizoval 7. januára 2013. Sťažovateľ vychádza teda vo svojich úvahách z takých

skutkových predpokladov, ktoré nie sú pravdivé. Zároveň vôbec neuvádza nijaké dôkazy,

na základe ktorých by polícia mala vedieť, že v čase doručovania rozhodnutia sa sťažovateľ

na udanej adrese v nezdržiaval, resp. že sa zdržiaval v mieste svojho trvalého

pobytu v obci . Samotná skutočnosť, že k doručovaniu došlo krátko po Vianociach,

neznamená bez ďalšieho objektívnu vedomosť polície o tom, že sa v uvedenom čase

sťažovateľ zdržiaval v mieste trvalého pobytu, teda nie napríklad na zahraničnej dovolenke

alebo kdekoľvek inde.

Z pohľadu ústavného súdu treba za rozhodujúcu okolnosť považovať tú skutočnosť, že

sťažovateľ ani v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom, ale ani v konaní vedenom

ústavným súdom jednoznačne netvrdil, že v čase doručovania napadnutého rozhodnutia sa

zdržiaval v obci , a nepredložil, resp. neponúkol o tom žiadne dôkazy. Iba naznačoval,

že v kritickom čase sa zdržiaval v mieste trvalého pobytu.

Podľa § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku sa dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia

doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením

na preberanie zásielok. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk,

zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom

upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus

o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom

vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do 3 dní od uloženia,

posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení

nedozvedel.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že jednou zo základných podmienok fikcie

doručenia (posledná veta už citovaného ustanovenia) je, že adresát sa v čase prvého pokusu

o doručenie v mieste doručenia zdržiaval. Ak to tak nebolo (napr. adresát sa v čase prvého

doručenia zdržiaval na adrese svojho trvalého pobytu, teda nie na korešpondenčnej adrese),

potom účinky fikcie doručenia zásielky určenej do vlastných rúk nemohli vôbec nastať.

V danom konkrétnom prípade to znamená, že pokiaľ sa sťažovateľ v čase

doručovania zásielky zdržiaval v obci (nie teda v na korešpondenčnej

adrese), potom mal túto skutočnosť v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom jasne

a jednoznačne deklarovať a pripojiť, resp. ponúknuť dôkaz preukazujúci, že v mieste

doručenia sa v čase doručenia nenachádzal. Sťažovateľ sa však takto v odvolacom konaní

nebránil a nepostupoval.

Ďalej sťažovateľ namietal, že doručovaná zásielka bola označená zavádzajúcim

spôsobom, a to ako upovedomenie, nie teda ako rozhodnutie.

8

Ani túto námietku nepovažuje ústavný súd za akceptovateľnú. Najvyšší súd v tejto

súvislosti dostatočne presvedčivým spôsobom vysvetlil, že rozhodnutím je i taký akt orgánu

verejnej správy, ktorý síce nemá formálne náležitosti rozhodnutia, ale sa dotýka, resp. môže

sa dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Pojem

„rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska

jeho obsahu, a nie formy, pričom za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj

listy s charakterom rozhodnutia.

Sťažovateľ bez toho, aby s uvedenými úvahami najvyššieho súdu polemizoval, iba

uvádza, že nebolo možné v danom prípade odvolávať sa na rímsko právnu zásadu

„vigilantibus iura scripta sunt“.

Ústavný súd považuje v danej súvislosti za podstatné, že napriek označeniu zásielky

ako upovedomenie (teda nie ako rozhodnutie) sťažovateľ postupoval správne, keď podal

proti odvolaciemu rozhodnutiu orgánu verejnej správy (označenému ako upovedomenie)

žalobu podľa piatej časti druhej hlavy . Sťažovateľ teda

správne pochopil, že v skutočnosti (obsahovo) ide o rozhodnutie, a postupoval v súlade

so svojimi zákonnými možnosťami. To znamená, že nesprávne označenie rozhodnutia ako

upovedomenie nemalo nijaký nepriaznivý vplyv na jeho možnosť brániť sa v rámci

správneho súdnictva proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015