Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 241/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného

advokátom Mgr. Markom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa a práv podľa

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 89/2013

zo 6. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. 89/2013

zo 6. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 12. novembra 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, obzvlášť závažný zločin

vydierania, zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami v súbehu

s obzvlášť závažným zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami,

za trestný čin vraždy formou účastníctva a za trestný čin vraždy formou účastníctva.

Uznesením špecializovaného súdu z 24. októbra 2013 bol vzatý do väzby.

Napadnutým uznesením špecializovaného súdu bola lehota väzby predĺžená podľa

o šesť mesiacov, t. j. do 21. mája 2015, a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu bola zamietnutá sťažnosť proti tomuto uzneseniu a súčasne bolo

rozhodnuté podľa o nenahradení väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Sudca pre prípravné konanie špecializovaného súdu v odôvodnení napadnutého

uznesenia k materiálnej podmienke väzby uviedol: „... je teda zrejmé, že zo zadovážených

dôkazov v tomto štádiu trestného konania vyplýva, že obvinený bol členom

zločineckej skupiny, patril priamo pod najvyššieho postaveného člena zločineckej skupiny

obvineného , riadil sa výlučne pokynmi obvineného a bol ním

pravidelne platený.“

Sťažovateľ namieta: „Predmetné konštatovanie sudcu pre prípravné konanie (str. 9),

že som bol členom zločineckej skupiny, je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny podľa

a narúša zásadu, podľa ktorej sudca nielenže musí byť subjektívne

nezaujatý, ale musí sa takým aj objektívne navonok javiť. V mojom prípade však sudca

pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská

Bystrica však ešte pre rozhodnutím o vine v napadnutom rozhodnutí vyslovil názor, že som

spáchal trestný čin pre ktorý som v tomto štádiu konania stíhaný len ako obvinený.“

Najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú. Sťažovateľ s poukazom

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), predovšetkým

rozhodnutia vo veciach Khuzhin v. Rusko, Barberá, Messegué a Jabardo v. Španielsko

a Nešťák v. Slovenská republika, argumentuje, že konštatovanie sudcu pre prípravné

konanie špecializovaného súdu v konaní o väzbe, že bol členom zločineckej skupiny,

konkrétnou činnosťou sa podieľal na jej fungovaní, patril priamo pod najvyššieho

postaveného člena zločineckej skupiny, riadil sa výlučne jeho pokynmi a bol ním platený,

sú bez predchádzajúceho rozhodnutia o jeho vine spôsobilé vzbudiť legitímne a objektívne

obavy o nestrannosti súdu, čím došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6

ods. 2 dohovoru a základného práva na prerokovanie veci nestranným a nezaujatým súdom

podľa a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 89/2013 zo 6. novembra 2014 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. novembra 2014 bolo porušené jeho základné

právo podľa a práva podľa a 2 dohovoru. V nadväznosti

na to žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia a prepustil ho z väzby.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením špecializovaného súdu

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru došlo rozhodnutím špecializovaného súdu sp. zn.

89/2013 zo 6. novembra 2014, ktoré nepovažuje za rozhodnutie nestranného súdu,

pretože sudca pre prípravné konanie mal v súvislosti s posudzovaním splnenia materiálnej

podmienky väzby porušiť princíp prezumpcie neviny.

Sudca pre prípravné konanie špecializovaného súdu použil sťažovateľom napadnutú

formuláciu v rámci odôvodnenia uznesenia, ktorým rozhodol o návrhu prokurátora

na predĺženie lehoty väzby, a použitá formulácia sa týkala otázky, ktorej posúdenie

je jednou z podmienok pre rozhodnutie. Nešlo teda o vyjadrenie sudcu určené verejnosti,

ale o výkon právomoci, ktorý v prípade súdu prvého stupňa podlieha preskúmaniu

v riadnom opravnom konaní. Ústavný súd aj pri posudzovaní obdobných prípadov

namietaného porušenia princípu prezumpcie neviny vychádza z názoru, že uznesenie súdu

prvého stupňa a uznesenie nadriadeného súdu rozhodujúceho o sťažnosti tvoria jeden celok,

a teda pochybenie súdu prvého stupňa môže byť napravené (napr. ).

Sťažovateľ využil možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu.

Ústavný súd, súc viazaný judikatúrou o subsidiárnom uplatnení svojej právomoci

(), nemôže samostatne posudzovať napadnuté uznesenie špecializovaného súdu,

na preskúmanie ktorého, ako aj na nápravu v prípade zisteného pochybenia bol príslušný

najvyšší súd. Sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu preto odmietol podľa § 25 ods.

2 pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Podľa judikatúry ústavného súdu ochrana základných práv a slobôd v súvislosti

s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby spadá ratione materiae pod

a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne

uvádza, že na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne

ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia a

ods. 1 dohovoru o práve na súdnu ochranu (napr. , ,

, , ).

Predmetom sťažovateľom napadnutého konania bola otázka jeho osobnej slobody,

ktorej ochrana spadá aj v časti namietaného porušenia princípu nestrannosti súdu pod čl. 17

, resp. dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v časti

namietaného porušenia a dohovoru podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného

činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade

so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. 8. 1987, séria A,

č. 123, bod 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym

rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré

sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade

so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000, č. 28389/95,

bod 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavných

činiteľov) nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie

trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom ().

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania.

K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej

z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola

jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálneho

konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného

za vinného (napr. Daktaras v. Litva, bod 41, obdobne Allenet de Ribemont v. Francúzsko,

bod 35). Je potrebné robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú

názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia

(„a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli

považované za prijateľné alebo nezávadné v rôznych situáciách posudzovaných

ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 62;

Englert v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 39; Nölkenbockhoff

v. Nemecko, bod 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. 3. 1996, č. 52/1994/499/581,

bod 31).

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť

posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktaras

v. Litva, bod 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. 3. 1982, séria A, č. 49, body 36 –

41). Dôležitý je skutočný význam vyhlásení, nie ich doslovné znenie (Lavents v. Litva,

rozsudok z 28. 11. 2002, bod 126).

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah uznesenia špecializovaného súdu,

ktoré tvoria jeden celok (, , ). Sťažovateľ namieta

v podstate nedostatočné preskúmanie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd posúdil sťažnosť ako nedôvodnú a k námietke porušenia princípu

prezumpcie neviny uviedol:

«Najvyšší súd opakovane zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o väzbe obvineného

nie je možné vyhodnocovať jednotlivé dôkazy z hľadiska otázky viny, ale v tomto štádiu

konania len z hľadiska existencie istého stupňa dôvodného podozrenia zo spáchania

trestného činu a z tohto pohľadu hodnotí aj v prípravnom konaní doposiaľ vykonané dôkazy.

Na základe vykonaného dokazovania pritom nepochybne vyplýva dôvodné podozrenie,

že obvinený participoval na nelegálnej činnosti skupiny z účelom dosiahnutia

finančného obohatenia.

... Skutočnosť, že sudca v odôvodnení rozhodnutia uviedol vetu: „je teda zrejmé,

že obvinený bol členom zločineckej skupiny“ – nijako neoslabuje dôvodnosť podozrenia,

že obvinený sa stíhanej trestnej činnosti dopustil. I keď táto formulácia za určitých okolností

by mohla vyvolávať dojem porušenia zásady prezumpcie neviny, nie je možné ju hodnotiť

extrahovane od kontextu použitej argumentácie v celom svojom komplexe. Z tohto pohľadu

nie je možné túto sťažnostnú námietku obvineného akceptovať.»

V ďalšej časti odôvodnenia najvyšší súd k dôvodom ďalšej väzby sťažovateľa použil

formulácie:

„V danom prípade je obvinený podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, ktorou mal

participovať na kriminálnych aktivitách vysoko organizovanej zločineckej skupiny

vyznačujúcej sa hierarchickou štruktúrou, sofistikovanými postupmi a parciálnou deľbou

úloh... Naviac podľa doposiaľ zadovážených dôkazov mala skupina používať aj rozličné

metódy zastrašovania... Z relevantného spisového materiálu vyplýva, že trestná činnosť, pre

ktorú je obvinený trestne stíhaný, mala byť páchaná organizovaným spôsobom a do dlhšiu

dobu, pričom trestnej činnosti sa mala zločinecká skupina dopustiť celým radom skutkov

a až zákrokom orgánov činných v trestnom konaní bolo v jej pokračovaní zabránené.“

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal návrh

prokurátora na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa, ktorý bol podaný špecializovanému

súdu 17. októbra 2014. Porovnaním jeho obsahu s obsahom odôvodnenia uznesenia

špecializovaného súdu sp. zn. 89/2013 zo 6. novembra 2014 zistil, že formuláciu,

na ktorú poukázal sťažovateľ ako na hodnotiaci názor špecializovaného súdu porušujúci

zásadu prezumpcie neviny, špecializovaný súd doslovne prevzal z návrhu prokurátora

(s. 11 návrhu), tak ako aj predošlé a nasledujúce odseky až po stranu 11 uznesenia

špecializovaného súdu. Z formulácie tejto časti odôvodnenia uznesenia vyplýva,

že špecializovaný súd v nej uvádza návrh prokurátora, a to v podstatnej časti jeho doslovnou

citáciou. Vlastné hodnotenie podmienok predĺženia väzby sťažovateľa špecializovaný súd

uvádza na stranách 12 až 14 svojho uznesenia. Základnú materiálnu podmienku ďalšieho

trvania väzby sťažovateľa, t. j. existenciu kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku,

za ktorý je vznesené obvinenie, špecializovaný súd hodnotil týmito formuláciami:

«... výpovede menovaných osôb sú takého charakteru, že ich nateraz možno považovať ako

usvedčujúce obvineného z trestnej činnosti podľa vzneseného obvinenia...

Ide teda o dostatočné množstvo vypovedajúcich osôb práve k trestnej činnosti, na ktorej sa

mal podieľať aj obvinený , preto dôvodnosť podozrenia „nestojí“ na výpovedi

jediného svedka „kajúcnika“... v priebehu vyšetrovania získavané dôkazy potvrdzujú,

že trestné stíhanie aj proti je stále dôvodné.»

Ústavný súd hodnotil sťažovateľom napadnutú formuláciu v kontexte celého

uznesenia špecializovaného súdu a v spojení s uznesením najvyššieho súdu. Predmetom

konania bolo rozhodovanie o ďalšej väzbe sťažovateľa, v rámci ktorého je povinnosťou súdu

skúmať aj pretrvávanie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu. Ústavný súd sa

k tejto podmienke väzby vyjadril v ostatnom čase napr. v náleze sp. zn.

z 18. februára 2015, v ktorom uviedol, že povinnosťou všeobecných súdov ako garantov

ústavnosti a zákonnosti nariadenej väzby je dôsledne sa zaoberať otázkou dôvodnosti

vzneseného obvinenia a preskúmať, či vedeniu trestného stíhania nebránia zákonné

prekážky. Ich povinnosťou je preskúmať, či dôvodnosť vznesenia obvinenia existovala a trvá

aj naďalej a či nedošlo k zoslabeniu dôvodov do takej miery, že by to mohlo mať

za následok absenciu jedného z materiálnych predpokladov väzby. Súčasťou preskúmania

je aj vysporiadanie sa s otázkou, či zadokumentované dôkazy racionálne odôvodňujú

kvalifikáciu skutku.

Špecializovaný súd sťažovateľom napadnutú formuláciu uviedol slovami

„zo zadovážených dôkazov v tomto štádiu trestného konania vyplýva“, čo podľa názoru

ústavného súdu nesvedčí o tom, že sťažovateľa považuje za vinného. V ďalších častiach

uznesenia, v ktorých necitoval návrh prokurátora, ale vyjadroval svoj hodnotiaci úsudok,

a v ktorých použil vhodnejšie formulácie, zdôraznil, že hodnotí stupeň podozrenia

zo spáchania trestnej činnosti. K rovnakému záveru dospel aj najvyšší súd, ktorý zdôraznil,

že hodnotením v danom štádiu konania zadovážených dôkazov špecializovaný súd a ani

najvyšší súd neposudzovali vinu sťažovateľa, ale v súlade s ústavným a zákonným

vymedzením podmienok ďalšieho trvania väzby vyjadrili názor na existenciu primárnej

podmienky predĺženia väzby. Najvyšší súd tak istým spôsobom korigoval sťažovateľom

napadnutú formuláciu, pričom v žiadnej časti svojho uznesenia nevyjadril predbežný záver

o vine sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu

najvyšší súd poskytol sťažovateľovi ochranu jeho právu podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru proti

namietanému zásahu špecializovaného súdu, a teda sťažnosť je zjavne neopodstatnená,

čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa .

S poukazom na čiastkové závery vyjadrené v jednotlivých bodoch odôvodnenia

ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015