Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 256/2015
PDF · 350.38 KB
No categories available
II. ÚS 256/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 CoE 313/2013
zo 17. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 313/2013
zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľkou nesprávne uvedenie
dátumu napadnutého uznesenia „31.1.2014“ v petite sťažnosti ústavný súd považoval
za zrejmú nesprávnosť a, vychádzajúc z príloh sťažnosti, uviedol v záhlaví aj v odôvodnení
tohto rozhodnutia správny dátum napadnutého uznesenia.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na
základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný splatiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti
na rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Rozhodcovský rozsudok tohto súdu bol
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Následne bolo na základe rozhodcovského
rozsudku začaté exekučné konanie. V priebehu exekučného konania bolo uznesením
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 Er 388/2010 z 25. júna 2012
rozhodnuté o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd napadnutým
uznesením rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak, že ho odmietol.
Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd porušil jej označené práva tým, že „svoje
rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie práva“. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti ďalej
uviedla:
„Porušovateľ vo veci ignoroval ust. §45 ods.3 ZoRK a po podaní odvolania
sťažovateľom postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci prípustné. Konštatovanie
porušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že proti tomuto uzneseniu
odvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa §45 ods. 3
ZoRK je v priamom rozpore s... citovanou zákonnou úpravou!
Porušovateľ tým, že:
svojvoľne a bez existencie zákonných predpokladov vylúčil devolutívny
a suspenzívny účinok odvolania;
vec neprejednal a nerozhodol o nej na základe argumentov a návrhov sťažovateľa
v rámci zverenej právomoci a vecnej pôsobnosti;
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl.46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj
jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl.6 ods. 1 Dohovoru.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
postupom a napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal finančné zadosťučinenie a
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu, ktorým podľa sťažovateľky bolo odmietnuté jej odvolanie proti uzneseniu okresného
súdu o zastavení exekúcie ako neprípustné.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením sp. zn.
20 Er 388/2010 z 25. júna 2012 rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého z vykonávania exekúcie, teda nie o zastavení prebiehajúcej exekúcie, ako to tvrdí
sťažovateľka. Navyše z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľkou
podané odvolanie krajský súd odmietol nie z dôvodu jeho neprípustnosti, ako to tvrdila
sťažovateľka, ale z dôvodu jeho oneskoreného podania.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„Odvolanie proti uzneseniu podal aj oprávnený. Napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa bolo oprávnenému doručené dňa 23.7.2012. Zákonná 15 dňová lehota na podanie
odvolania preto začala plynúť dňa 24.7.2012 a posledným dňom 15 dňovej lehoty bol deň
7.8.2012. Najneskôr v tento deň bolo potrebné urobiť úkon – teda podať odvolanie – na
súde alebo podanie odovzdať orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (§ 57 ods. 3 O. s. p.).
Odvolanie proti uzneseniu oprávnený podal elektronickými prostriedkami dňa 8.8.2012,
teda po uplynutí zákonnej lehoty. Preto nebolo možné napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa v odvolacom konaní meritórne preskúmať.
Podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo
podané oneskorene.
Nakoľko oprávnený podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa po uplynutí
lehoty určenej zákonom na jeho podanie, súd odmietol aj odvolanie oprávneného.“
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie sťažnosti, ktorú sťažovateľka koncipovala
prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu a v ktorej sťažovateľka brojí proti odmietnutiu jej
odvolania proti zastaveniu exekúcie z dôvodu neprípustnosti, zjavne nekorešponduje
s dôvodmi napadnutého uznesenia, ktorým krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľky
proti vylúčeniu súdneho exekútora z vykonávania exekúcie ako oneskorene podané. Tento
rozpor neumožňuje ústavnému súdu preskúmať napadnuté uznesenie vo väzbe na sťažnostné
námietky a obsah použitej právnej argumentácie, v dôsledku čoho je sťažnosť
nepreskúmateľná.
Keďže nepreskúmateľnosť sťažnosti neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru
o príčinnej súvislosti medzi označenými právami podľa ústavy a dohovoru na jednej strane
a napadnutým uznesením na strane druhej (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2015