Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 266/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť (

), , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Luciou Halvoňovou, Na vŕšku 2, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6

, ako aj práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. z 28. novembra 2013, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 13. januára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť ( ) o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2014

doručená sťažnosť ( ), (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2,

, a (ďalej len „“),

ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“), ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 13. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“). Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo obhajkyni sťažovateľa

doručené 11. marca 2014.

Sťažovateľ v úvodnej časti sťažnosti zdôrazňuje, že „Napriek skutočnosti, že výkon

trestu odňatia slobody, uložený mi rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. z 15. 3. 1999,

sp. zn. , na základe ktorého som bol zadržaný a umiestnený do výkonu trestu

odňatia slobody, bol už v čase vydania Európskeho zatýkacieho rozkazu (28. 11. 2012)

premlčaný, sa momentálne nachádzam vo výkone tohto trestu v rozpore so zákonom

a súčasne sú porušované aj moje ďalšie ústavné práva garantované nasledujúcimi článkami

...“.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 15. marca 1999 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 20. júla 1999, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. júla 1999, uznaný

za vinného z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4

(ďalej len „“), za čo mu bol uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov. Konanie proti sťažovateľovi

bolo vykonávané ako proti ušlému. Počas celého konania mal sťažovateľ zvoleného obhajcu.

Dňa 2. decembra 1999 vydal okresný súd vo vzťahu k sťažovateľovi príkaz

na dodanie do výkonu trestu. Následne 18. januára 2000 vydal okresný súd príkaz

na zatknutie sťažovateľa, pričom od uvedeného dátumu bolo po ňom vyhlásené celoštátne

pátranie. V nadväznosti na pátranie po sťažovateľovi vydal 17. marca 2010 okresný súd

pod sp. zn. na sťažovateľa medzinárodný zatýkací rozkaz podľa § 490 ods. 1

.

Dňa 28. novembra 2012 vydal okresný súd na sťažovateľa aj európsky zatýkací

rozkaz. Na základe tohto európskeho zatýkacieho rozkazu bol sťažovateľ 16. mája 2013

zadržaný na letisku vo Frankfurte nad Mohanom v Spolkovej republike Nemecko

a následne bol dodaný do výkonu trestu odňatia slobody do

, kde uvedený trest vykonáva dosiaľ. Výkon trestu bol nariadený

6. júna 2013. Európsky zatýkací rozkaz bol sťažovateľovi doručený pri jeho zadržaní

16. mája 2013, pričom dovtedy nemal o jeho existencii podľa svojho tvrdenia žiadnu

vedomosť.

Dňa 15. júla 2013 sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie na slobodu z dôvodu

premlčania výkonu trestu a o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu podľa § 407

ods. 2 v súvislosti s starého .

Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. z 28. novembra 2013 žiadosť

sťažovateľa podľa s použitím Trestného

poriadku (per analogiam), a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový “) zamietol, keďže dospel

k záveru, že k premlčaniu výkonu trestu nemohlo dôjsť, pretože premlčacia doba spočívala z

dôvodu, že sťažovateľ sa v cudzine zdržiaval s úmyslom vyhnúť sa výkonu trestu.

V napadnutom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«Súd priradil prejednanie žiadosti odsúdeného pod pojmovo i skutkovo najbližšie

ustanovenie podľa analógie rozhodovanie o upustení od výkonu trestu

s použitím , pretože platný neupravuje rozhodovanie

o prepustení z výkonu trestu odňatia slobody ani rozhodovanie o premlčaní výkonu trestu

/bez ďalšieho/.

Okresný súd Bratislava 1 po vyslúchnutí odsúdeného kontradiktórnym spôsobom

v prítomnosti prokurátora i obhajoby, po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisového

materiálu zhrnul vykonané dôkazy nasledovne:

Rozhodujúcim dôkazom, ktorý je podkladom celého nasledujúceho, je právoplatný

rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 3. 1999, č. k. v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 7. 1999, č. k. , ktorým bol

uznaný vinným z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9

ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní

6 rokov pre výkon ktorého bol zaradený do I. NVS. /zákonný sudca Mgr. Tomík/.

Vec spoločne odsúdeného je právoplatne rozhodnutá aj

vo vykonávacom konaní.

Predmetný rozsudok bol voči obž. vydaný v konaní proti ušlému /§ 302

zák. / na základe rozhodnutia senátu Okresného súdu Bratislava 1

dňa 16. 10. 1996 č. l. 630.

Obžalovaný mal v konaní od jeho začiatku zvoleného obhajcu

, /zomrel po roku 2000/.

Trestný spis bol po právoplatnosti rozsudku pridelený rozvrhom práce na rok 2001

predsedovi senátu JUDr. Dutkovi.

V priebehu vykonávacieho konania súd vykonal úkony na zabezpečenie výkonu trestu

podľa právoplatného rozsudku, súd nemal vedomosť o odsúdenom .

V roku 2001 súd nariadil vo veci spoločne odsúdeného znalecké dokazovanie

a spis zaslal znalcom z odboru psychiatria pribratým do konania vo vzťahu k ods. .

Po zaslaní spisu znalcom bola v roku 2006 doručená súdu správa OR PZ

Bratislava IV, podľa ktorej polícia pri realizácii rozkazu na dodanie do výkonu trestu osoby

zo dňa 2. 12. 1999 zistila, že osoba má mať trvalý pobyt

v USA, v štáte Georgia, kde sa má aj zdržiavať.

Súd zisťoval, kde sa nachádza spisový materiál, aj komunikáciou so znalcom, bolo

mu však oznámené, že znalci neevidujú príslušný spisový materiál.

Vec mala od roku 2008 pridelenú predsedkyňa senátu JUDr. Marta Lauková

na základe rozvrhu práce v roku 2008.

Dňa 25. 08. 2009 z Psychiatrickej kliniky LF UK Bratislava

vrátil súdu spisový materiál s tým, že tento bol nájdený v pozostalosti

zomrelého znalca .

Trestný spis bol pridelený rozvrhom práce na rok 2010 predsedovi senátu

JUDr. Dutkovi.

Predseda senátu JUDr. Dutko ako zákonný sudca dňa 17. 03. 2010 vydal

medzinárodný zatýkací rozkaz voči ods. .

Dňa 17. 08. 2010 bol Okresnému súdu Bratislava 1 doručený cestou Ministerstva

spravodlivosti SR pokyn pre postup pri vyžiadaní odsúdeného zo Spojených štátov

amerických.

Dňa 11. 04. 2011 Okresný súd Bratislava 1 spis zaslal Ministerstvu spravodlivosti

spolu so žiadosťou ods. o milosť.

Po vrátení spisu boli podklady skompletizované a zaslané MS SR dňa 3. 6. 2011.

Dňa 12.11.2012 Ministerstvo vnútra SR zaslalo Okresnému súdu

Bratislava 1 správu, podľa ktorej ods. má v súčasnosti používať meno

a má byť štátnym občanom USA a používať pas USA. Súčasne bol súd

požiadaný o vydanie Európskeho zatýkacieho rozkazu na menovaného.

Okresný súd Bratislava 1 dňa 28. 11. 2012 vydal Európsky zatýkací rozkaz

na odsúdeného s uvedením možných mien , .

Dňa 16. 05. 2013 bol odsúdený zadržaný na letisku vo Frankfurte

nad Mohanom /Nemecko/ a prevezený na výkon trestu odňatia slobody na Slovensko

a dňa 6. 6. 2013 bol ods. nariadený výkon trestu odňatia slobody

na základe právoplatného rozsudku .

Odsúdený následne podaním zo dňa 12. 07. 2013

prostredníctvom zvolenej obhajkyne požiadal nepríslušný orgán, Krajskú prokuratúru

Trnava o prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Predseda senátu preskúmal celý spisový materiál a zistil, že predbežne je nevyhnutné

vyriešiť otázku, či na plynutie premlčacej lehoty má byť použité ustanovenie zák. 140/1961

Zb. / účinný do 1. 1. 2006 alebo platný a účinný

v čase rozhodovania súdu.

Predseda senátu dňa 22. 08. 2013 požiadal o spoluprácu veľvyslanectvo USA

na Slovensku s cieľom zistiť, či ods. je občanom USA, odkedy, či sa na území USA

zdržiaval legálne, či pri žiadosti o občianstvo uviedol, že je trestne stíhaný, resp. odsúdený,

k zisteniu a riešeniu predbežnej otázky v zmysle Tr. resp.

§ 90 ods. 3 Tr. zák. premlčacia doba je v zmysle konkurujúcich právnych predpisov

starého a nového zhodná 10 rokov od právoplatnosti rozhodnutia.

Dňa 17. 9. 2013 Okresný spis Trnava súrne požiadal o zaslanie spisu ,

ktorý bol tomuto súdu zaslaný 10. 10. 2013.

Dňa 04. 11. 2013 bol Okresnému súdu Bratislava 1 doručený spisový materiál

Okresného súdu Trnava sp. zn. , ktorého súčasťou je aj uznesenie Okresného

súdu Trnava, ktorým tento súd vyslovuje postupom podľa

a svoju nepríslušnosť v konaní o žiadosti ods. /

/ o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu v súvislosti s § 68 ods. 1

písm. c/ Tr. zák. /zákona /. Rozhodnutie bolo súdu zaslané spolu so spisovým

materiálom .

Okresný súd Bratislava 1 nariadil vo veci verejné zasadnutie za účelom rozhodnutia

o žiadosti odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody s urýchlením a aj bez predbežného

vyjadrenia veľvyslanectva USA, ktoré súdu oznámilo, že žiadosť súdu odstúpilo inému

orgánu.

Súd je toho názoru, že z hľadiska možného porušenia práv odsúdeného nečinnosťou

súdu, aj napriek chýbajúcej legislatíve, ktorá by sa vzťahovala priamo na prejednávanú vec,

je vhodné a nevyhnutné použitie analógie, ktorá môže pomôcť ochrane práv a základných

slobôd v tomto prípade odsúdenej osoby, navyše ak je nevyhnutné rozhodnúť o veci, ktorá

sa týka osobnej slobody človeka, súd je oprávnený konať v súlade s širšími ustanoveniami

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na nariadenom verejnom zasadnutí odsúdený po zákonnom poučení

a vysvetlení procesného postupu súdu uviedol, že v roku 1996 legálne vycestoval do USA

na pracovné víza, ktoré mali platiť až do prvého opustenia územia USA. Následne požiadal

o tzv. „zelenú kartu“ pre cudzinca, ktorá mu bola udelená a po uplynutí doby 5 rokov

od vydania zelenej karty požiadal v roku 2006 o štátne občianstvo USA, ktoré mu aj bolo

udelené v septembri roku 2007.

Ďalej uviedol, že nevedel o trestnom stíhaní jeho osoby a nevedel ani o

právoplatnom odsúdení za trestný čin, ktorý mu bol kladený za vinu.

Tiež uviedol, že svoje meno zmenil na meno: preto, lebo v USA

sa meno vyslovuje úplne inak ako na Slovensku. Apeloval na súd aj veľmi zlým stavom

svojej manželky a dvoch maloletých dcér 8 a 10 ročnej.

Právna zástupkyňa odsúdeného na verejnom zasadnutí uviedla, že podľa jej názoru

predmetom konania je vyhodnotenie hmotnoprávneho inštitútu premlčania výkonu trestu

odňatia slobody, na ktorý je nevyhnutné uplatniť znenie § 68 ods. 2 veta druhá Tr. zák.

Uviedla, že prechodné ustanovenie , zák. nie je

možné použiť, pretože Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom pozastavil účinnosť

tohto zákonného ustanovenia.

Podľa obhajkyne, keďže od roku 2000, keď súd vykonal ostatný úkon smerujúci

k výkonu trestu odsúdeného do roku 2011, keď súd vydal medzinárodný zatýkací

rozkaz na odsúdeného uplynula súdu premlčacia 10 ročná lehota podľa § 68 ods. 1 písm. c/

Tr. zák. a vtedy sa výkon trestu odsúdeného premlčal.

Navrhla preto, aby súd na základe hmotnoprávneho ustanovenia § 68 ods. 2 Tr. zák.

účinného do 1. 1. 2006 odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody prepustil z

dôvodu premlčania výkonu trestu.

Prokurátor vecne i miestne príslušnej Okresnej prokuratúry Bratislava 1

na nariadenom verejnom zasadnutí poukázal na jeho právny názor, podľa ktorého sa výkon

trestu odsúdeného premlčať nemohol, pretože odsúdený sa výkonu trestu vyhýbal

pobytom v cudzine aj keď musel mať vedomosť, že je trestne stíhaný. Podľa názoru

prokurátora v tomto prípade premlčacia lehota plynúť nemohla. Navrhol preto návrh

odsúdeného zamietnuť.

Pri oboznámení spisového materiálu boli odsúdenému predložené dôkazy č. l. 10, 11,

12 16, 17, z ktorých je zrejmé, že v prejednávanej veci bol ako obvinený zadržaný,

vyslúchnutý, sám si zvolil obhajcu, ktorý ho v konaní zastupoval aj potom, čo bolo voči

nemu vedené konanie ako voči ušlému.

Súd predbežne vyhodnotil aj návrh právnej zástupkyne odsúdeného na použitie

hmotnoprávneho ustanovenia vzťahujúceho sa na premlčanie výkonu trestu odňatia

slobody, veta druhá Tr. zák. .

Podľa názoru Okresného súdu Bratislava 1, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky vzťahujúce sa na pozastavenie účinnosti prechodného ustanovenie § 437 ods. 4

, zák. má vzťah k dokonanému premlčaniu a nie k premlčaniu

plynúcemu, v tomto prípade prichádza podľa konajúceho súdu k možnosti použitia analógie

a vyhodnotenia, ktoré z konkurujúcich ustanovení je v prípade odsúdeného

výhodnejšie.

Predovšetkým, súd poukázanie právnej zástupkyne na znenie § 68 ods. 2 Tr. zák.

vyhodnocuje ako poukázanie účelovo na tú časť právneho predpisu

neoprávnene v cudzine ktorá prijatím zákona stratila zmysel, keďže takéto

znenie aj podľa príslušnej judikatúry rozhodnutia NS 21/87 evidentne smeruje k zneniu

Tr. zák. opustenie republiky ktoré ustanovenie stratilo

platnosť ešte v roku 1990.

Súd poukazuje nie je však viazaný na príslušnú judikatúru súdov Českej republiky

a následnú úpravu ustanovenia § 68 ods. 2 Tr. zák. /Zhodné znenie k Tr. zák. účinnému v SR

do 1. 1. 2006/ s tým, že už akýkoľvek pobyt v cudzine znamená spočívanie plynutia

premlčacej doby právoplatného trestu.

V tomto prípade je podľa súdu vylúčené, aby bral pri svojom rozhodovaní do úvahy

pojem „neoprávnené zdržiavanie v zahraničí“ práve s poukazom na Listinu základných

práv a slobôd, zákon

Do úvahy prichádza použitie ustanovenia § 90 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Tr. zák.

v platnom znení.

Dĺžka premlčacej doby v prípade nového i starého je zhodná,

rovnako aj začatie planutia premlčacej doby.

V zmysle § 90 ods. 3 Tr. zák. sa teda súd zaoberal otázkou skúmania úmyslu

odsúdeného pri jeho zdržiavaní sa v cudzine.

Súd dospel k záveru, že odsúdený bez akejkoľvek pochybnosti vedel

a svojom trestnom stíhaní a nemohol mať bez najmenšieho dôvodu vedomosť o tom, že by

trestné stíhanie voči jeho osobe skončilo iným rozhodnutím, ako jeho odsúdením. Keďže súd

v konaní pred vynesením rozsudku konal voči obž. ako proti ušlému, už v tejto dobe

bolo nepochybné, že sa vyhýba trestnému konaniu.

Po tom, ako bol právoplatne odsúdený, podľa názoru súdu tým,

že neoznámil súdu, ani inému orgánu svoj pobyt v cudzine tak, aby nevzbudil podozrenie

z vyhýbania sa trestnému konaniu, sám zapríčinil spočívanie premlčacej doby vlastného

odsúdenia.

Ak by súd prijal názor, že pobyt v cudzine bez oznámenia miesta svojho pobytu,

prípadne korešpondenčnej adresy nie je vyhýbaním sa výkonu trestu, postačuje, ak

akýkoľvek odsúdený sa príslušne dlhým pobytom v cudzine, v štáte z ktorého neprichádza

do úvahy jeho vydanie, vyhne výkonu akéhokoľvek trestu, nielen odňatia slobody

za akýkoľvek trestný čin.

Súd teda musel dokazovať, či odsúdený mal úmysel vyhnúť sa výkonu trestu pobytom

v cudzine.

Podľa názoru súdu zmena mena a priezviska odsúdeného v roku

2007, po zažiadaní o občianstvo a prijatí občianstva USA je tým konaním, ktoré je možné

podradiť pod pojem „úmysel vyhnúť sa výkonu trestu“, pretože samotná zmena mena

samozrejme nemôže byť považovaná za úmysel, ale posúdením komplexne so všetkými

okolnosťami trestného konania, opustenia územia štátu potom, čo mu bolo vznesené

obvinenie, prijatie pasu USA na meno , keď si zmenil nielen priezvisko

ale aj meno, neobnovenie Slovenského pasu na pôvodné meno /platnosť do roku 2001/,

všetky tieto postupy odsúdeného podporujú názor súdu, že odsúdený sa

v cudzine zdržiaval s úmyslom vyhnúť sa výkonu trestu.

Tvrdenie odsúdeného, že o právoplatnom odsúdení nevedel, súd musí vyhodnotiť

v kontexte faktov o vedomosti o trestnom stíhaní, právne zastupovanie, aj v konaní proti

ušlému zvoleným obhajcom a neoznámenie miesta svojho pobytu nielen orgánom činným

v trestnom konaní, ale ani príslušným evidenciám pobytu.

Tvrdenie odsúdeného, že v roku 2010 bol na Slovensku, súd taktiež môže akceptovať,

samozrejme s dovetkom, že to bolo pod menom ktoré meno

neprechádzalo evidenciami.

Po zhrnutí takto zistených skutočností súd o veci rozhodol súc viazaný ustanoveniami

čl. 5, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o povinnosti

urýchleného rozhodnutia, aj pri absencii kogentných trestnoprávnych ustanovení.

Rozhodnutie o nevyhovení žiadosti odsúdeného o upustení

od výkonu trestu odňatia slobody súd odôvodnil skutkovými i právnymi okolnosťami

prípadu, nebolo pritom možné použiť znenie ustanovenia , ,

pretože súd nerozhodoval o dôvodoch spočívajúcich v nevyliečiteľnej životu nebezpečnej

chorobe, alebo o nevyliečiteľnej duševnej chorobe.»

Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 28. novembra 2013 napadol

sťažovateľ ihneď po jeho vyhlásení sťažnosťou. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 2

Tos 151/2013 z 13. januára 2014 sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil

a zároveň podľa a podľa nového Trestného

zákona žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu z dôvodu premlčania výkonu trestu

odňatia slobody v spojení so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu

zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

« ( ) bol právoplatne odsúdený rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 03. 1999 sp. zn. v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 07. 1999 sp. zn. pre trestný čin

podvodu spolupáchateľstvom podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona, za čo mu bol uložený

trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený

do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Konanie proti obžalovanému ( ) bolo

vykonávané ako konanie proti ušlému podľa ,

pretože sa nedostavoval na úkony trestného konania ani na súdne pojednávanie a nebolo

mu možné doručiť zásielky súdu.

Sťažnostný súd vo vzťahu k vykonávaciemu konaniu dodáva nasledovné: Okresný súd

Bratislava I dňa 02. 12. 1999 vydal príkaz na dodanie do výkonu trestu odsúdeného

(č. l. 810).

OR PZ Bratislava IV dňa 13. 08. 2001 okresnému súdu poskytlo správu o šetrení,

z ktorej vyplýva, že sa odsúdený ( ) má zdržiavať

mimo územia SR a je zaradený do celoštátneho pátrania po hľadaných osobách (č. l. 854).

Z ďalšej správy OR PZ Bratislava IV zo dňa 10. 04. 2006 vyplýva, že hľadaný

odsúdený sa zdržiava v USA v štáte Georgia s tým, že polícia žiadala o stanovisko k

vydaniu medzinárodného príkazu na zatknutie (č. l. 123).

Okresný súd zisťoval pobyt odsúdeného ( )

prostredníctvom REGOBU a ZVJS dňa 17. 09. 2008 (č. l. 157).

Okresný súd Bratislava I pod č. k. vydal dňa 17. 03. 2010

medzinárodný zatýkací rozkaz za účelom výkonu trestu odňatia slobody odsúdeného

( ) č. l. 875.

V súvislosti s vydaním medzinárodného zatýkacieho rozkazu bola zaslaná

Okresnému súdu Bratislava I dňa 17. 08. 2010 správa Ministerstva spravodlivosti SR s

pokynmi na vyžiadanie obvineného z USA (č. l. 907) a následne Ministerstvo vnútra SR

dňa 10. 03. 2011 súd požiadal o informáciu vo vzťahu k extradícii odsúdeného z USA do SR

(č. l. 953, 995).

Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 12. 11. 2012 konštatovalo, že hľadaná osoba

používa meno , je štátnym občanom USA a má

americký CD: (č. l. 1004).

Okresný súd Bratislava I vydal dňa 28. 11. 2012 Európsky zatýkací rozkaz

pod č. (č. l. 1008).

V spise sa nachádza tiež korešpondencia Národnej ústredne INTERPOL a Národnej

ústredne SIRENE.

Dňa 16. 05. 2013 bol odsúdený ( ) zadržaný

na letisku vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko) a prevezený na územie Slovenskej

republiky za účelom výkonu trestu.

Po zadržaní odsúdeného ( ) bol tento

dodaný do výkonu trestu na základe nariadenia výkonu trestu zo dňa 06. 06. 2013.

Okresný súd Bratislava I vytýčil vzhľadom k žiadosti odsúdeného o premlčanie

výkonu trestu odňatia slobody a vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu vo veci

verejné zasadnutie na deň 25. 11. 2013 napriek tomu, že takýto postup nie je výslovne

upravený , ale z hľadiska správneho zistenia skutkového stavu

a rozšírenia práv odsúdeného formou kontradiktórneho procesu konštatoval nevyhnutné

prejednanie veci za prítomnosti strán.

Na nariadenom verejnom zasadnutí odsúdený po zákonnom poučení

a vysvetlení procesného postupu súdu uviedol, že v roku 1996 legálne vycestoval do USA

na pracovné víza, ktoré mali platiť až do prvého opustenia územia USA. Následne požiadal

o tzv. „zelenú kartu“ pre cudzinca, ktorá mu bola udelená a po uplynutí doby 5 rokov

od vydania zelenej karty požiadal v roku 2006 o štátne občianstvo USA, ktoré mu aj bolo

udelené v septembri roku 2007.

Ďalej uviedol, že nevedel o trestnom stíhaní jeho osoby a nevedel ani o

právoplatnom odsúdení za trestný čin, ktorý mu bol kladený za vinu.

Tiež uviedol, že svoje meno zmenil na meno: preto, lebo v USA

sa meno vyslovuje úplne inak ako na Slovensku. Apeloval na súd aj veľmi zlým stavom

svojej manželky a dvoch maloletých dcér 8 a 10 ročnej.

Právna zástupkyňa odsúdeného na verejnom zasadnutí uviedla, že podľa jej názoru

predmetom konania je vyhodnotenie hmotnoprávneho inštitútu premlčania výkonu trestu

odňatia slobody, na ktorý je nevyhnutné uplatniť znenie § 68 ods. 2 veta druhá Tr. zák.

Uviedla, že prechodné ustanovenie , zák. nie je

možné použiť, pretože Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom pozastavil účinnosť

tohto zákonného ustanovenia.

Podľa obhajkyne, keďže od roku 2000, keď súd vykonal ostatný úkon smerujúci

k výkonu trestu odsúdeného do roku 2011, keď súd vydal medzinárodný zatýkací

rozkaz na odsúdeného uplynula súdu premlčacia 10 ročná lehota podľa § 68 ods. 1 písm. c/

Tr. zák. a vtedy sa výkon trestu odsúdeného premlčal.

Navrhla preto, aby súd na základe hmotnoprávneho ustanovenia § 68 ods. 2 Tr. zák.

účinného do 1. 1. 2006 odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody prepustil z

dôvodu premlčania výkonu trestu.

Prokurátor vecne i miestne príslušnej Okresnej prokuratúry Bratislava 1

na nariadenom verejnom zasadnutí uviedol, že výkon trestu odsúdeného sa premlčať

nemohol, pretože odsúdený sa výkonu trestu vyhýbal pobytom v cudzine aj keď musel mať

vedomosť, že je trestne stíhaný. Podľa názoru prokurátora v tomto prípade premlčacia

lehota plynúť nemohla. Navrhol preto návrh odsúdeného zamietnuť.

Okresný súd správne vyhodnotil návrh právnej zástupkyne odsúdeného na použitie

hmotnoprávneho ustanovenia vzťahujúceho sa na premlčanie výkonu trestu odňatia

slobody, ktorá sa domáhala použitia veta druhá .

Konštatoval, že rozhodnutie Ústavného súdu SR vzťahujúce sa na pozastavenie

účinnosti prechodného ustanovenia Tr. má vzťah

k dokonanému premlčaniu a nie k premlčaniu plynúcemu. S týmto názorom sa stotožnil aj

sťažnostný súd.

Vzhľadom k časovej pôsobnosti a dôvod sťažnosti sťažnostný súd preskúmal otázku

použitia trestno hmotných noriem, ktoré by v danom prípade mali byť pre sťažovateľa

priaznivejšie.

Podľa § 68 ods. 2 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005 sa premlčacia doba začína

okrem iného právoplatnosťou rozsudku, rozhodnutím o tom, že sa trest vykoná.

Do premlčacej doby sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa

odsúdený zdržiaval neoprávnene v cudzine.

Podľa § 90 ods. 3 Tr. zákona účinného od 01. 01. 2006 do premlčacej doby výkonu

trestu sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať, preto, že sa odsúdený

zdržiaval v cudzine s úmyslom vyhnúť sa trestu.

S poukazom na uvedené zmeny týkajúce sa premlčania výkonu trestu odňatia slobody

vo vzťahu k nezapočítaniu doby do plynutia premlčacej lehoty dospel krajský súd k záveru,

že pre odsúdeného je priaznivejší výklad v zmysle § 90 ods. 3 Tr. zákona účinného

od 01. 01. 2006, pretože nie každý pobyt mimo územia SR, ale len taký, ktorý možno spojiť

s úmyslom vyhnúť sa výkonu trestu, možno podriadiť pod uvedené ustanovenie Tr. zákona.

Vychádzajúce z tohto názoru má aj sťažnostný súd za to, že nebolo potrebné sa

zaoberať premlčacími lehotami v zmysle § 90 ods. 1 Tr. zákona, nakoľko lehoty premlčania

spočívali s poukazom na preukázateľný úmysel o marenie nástupu

výkonu trestu zdržiavaním sa v cudzine. Tento úmysel bol preukázaný tak, ako to správne

uviedol aj súd prvého stupňa jeho konaním a to zmenou mena priezviska, zmenou

občianstva, dlhodobým pobytom mimo územia SR ako aj jeho odchodom už v čase

prípravného konania. O tom, že bol trestne stíhaný, obvinenie bolo vznesené, mal plne

vedomosť. Tá skutočnosť, že bol právoplatne odsúdený mu bola zrejmá už zo zápisnice

o informatívnom výsluchu, ktorú riadne prevzal na území USA.

Sťažnostný súd si s poukazom na tvrdenie zadovážil spis

Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. , ktorý sa týka žiadosti

na zvýšenie výživného na dcéru . Z uvedeného spisu vyplýva,

že súd zisťoval pobyt aj na popud žiadateľky. Súd vypočul

na informatívnom výsluchu dňa 07. 12. 2007. Táto zápisnica bola

doručená dňa 29. 02. 2008 podľa doručenky, ktorá sa súdu vrátila

dňa 14. 04. 2008. Obsahom uvedeného výsluchu je aj konštatovanie oznamovateľky o tom,

že bol právoplatne odsúdený Okresným súdom Bratislava I v roku 1996

pre trestný čin podvodu podľa § 250 písm. d/ Tr. zákona, pričom výkon trestu nenastúpil,

nakoľko počas celého trestného konania sa zdržiaval v cudzine.

Naviac sťažnostný súd konštatuje, že po začatí trestného stíhania

riadne prevzal uznesenie o vznesení obvinenia dňa 21. 12. 1993. Vyšetrovateľ PZ

dňa 21. 12. 1993 podal Mestskej prokuratúre Bratislava návrh na vzatie do väzby

obvineného , pričom tento bol dňa 22. 12. 1993 prepustený

zo zadržania (obmedzenie osobnej slobody od 21. 12. 1993 do 22. 12. 1993). Obvinený

bol riadne vypočutý dňa 21. 12. 1993 v postavení obvineného

za prítomnosti obhajcu , ktorý ho zastupoval na základe splnomocnenia.

Zo spisu ďalej vyplýva, že obvinený sa zdržiaval už počas prípravného konania v zahraničí,

o čom svedčí aj správa za spoločnosť L. H. L. spol. s r. o. (č. l. 503) ako aj

protokol o oboznámení obvineného s výsledkami vyšetrovania zo dňa 01. 08. 1994

(č. l. 539).

Uvedené skutočnosti komplexne jednoznačne preukazujú na úmyselné konanie

, ktoré smerovalo k vyhýbaniu sa nielen konania pred orgánmi činnými

v trestnom konaní, ale následne aj vyhýbaniu sa prípadného trestu.

Plynutie zákonnej premlčacej lehoty v zmysle § 90 ods. 1 Tr. zákona, preto ani

sťažnostný súd neskúmal a v danom prípade nie sú relevantné.

Rozhodnutie sťažnostného súdu je len rozhodnutím, ktoré upravilo správny procesný

postup súdu pri použití ustanovenia § 90 ods. 3 Tr. zákona za súčasného sa stotožnenia

s meritórnym rozhodnutím tohto súdu.»

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

z 13. januára 2014 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 8. októbra 2014 tak,

že ho podľa § 382 písm. f) Trestného priadku odmietol, keďže smerovalo proti rozhodnutiu,

proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Označené uznesenie najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu sťažovateľ nenapadol sťažnosťou podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „Namietaným rozhodnutiam súdov vytýkam

predovšetkým nerešpektovanie a nesprávnu aplikáciu zákonnej úpravy inštitútu premlčania

výkonu trestu, v dôsledku čoho mi bolo neoprávnene zasiahnuté do môjho základného

práva, ako , tak aj dohovorom garantovaného, práva na osobnú slobodu. Okrem

uvedeného, krajský súd nesprávne zistil skutkový stav veci, kedy na základe zistených

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom tento rozpor je natoľko závažný,

že odôvodnenie namietaného rozhodnutia absolútne nekorešponduje so skutočným stavom

veci. Hodnotenie dôkazov bolo vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho

základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú skutkové základy prijaté

súdom, v dôsledku čoho sa predmetné rozhodnutie stáva arbitrárnym.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že vzhľadom na skutočnosť, že bol právoplatne odsúdený

na trest odňatia slobody 6 rokov, tento trest nemožno s poukazom na § 68 ods. 1 písm. c)

starého vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá je desať rokov. Podľa

sťažovateľa sa v jeho prípade otázka premlčania výkonu trestu má posudzovať podľa zákona

účinného v čase spáchania skutku, ktorým je , keďže úpravu premlčania

výkonu trestu obsiahnutú v novom nemožno podľa jeho názoru považovať

pre neho za priaznivejšiu. V súvislosti s potrebou aplikácie starého

sťažovateľ argumentuje aj uznesením ústavného súdu sp. zn. z 19. júna 2013,

ktorým bol prijatý na ďalšie konanie návrh prvého námestníka generálneho prokurátora o

súlade s prvou vetou, s a

, ako aj s dohovoru, pričom zároveň bola označeným uznesením

pozastavená aj účinnosť .

Vzhľadom na pozastavenie účinnosti nového je podľa

názoru sťažovateľa pre posúdenie otázky premlčania výkonu trestu relevantný § 2 ods. 1

nového a Listiny základných práv a slobôd. Sťažovateľ tvrdí,

že k premlčaniu výkonu trestu v jeho trestnej veci došlo 19. januára 2010, a preto uložený

trest už nemožno vykonať. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na § 68 ods. 2 starého

, podľa ktorého premlčacia doba sa začína právoplatnosťou rozsudku

a pri podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepustení právoplatnosťou rozhodnutia

o tom, že sa trest vykoná, pričom do premlčacej doby sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo

možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval neoprávnene v cudzine, alebo bol na

ňom vykonávaný iný trest odňatia slobody.

Sťažovateľ argumentuje tým, že považoval za neoprávnené

zdržiavanie sa v cudzine pobyt bez povolenia štátnych orgánov. „Uvedené zákonné

ustanovenie bolo v Trestnom zákona zakotvené počas totalitného režimu a jeho výklad

odkazoval na ustanovenie Tr. Zák. (), ktorý upravoval

nedovolené prekročenie štátnych hraníc – opustenie republiky.

Predmetné ustanovenie platilo do 31. 12. 1991, kedy stratilo účinnosť, pričom

ustanovenie Tr. zák. () v časti, ktorá upravuje spočívanie

premlčacej doby, pokiaľ sa odsúdený neoprávnene zdržiava v cudzine, zostalo v platnosti až

31. 12. 2005.

Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca túto zákonnú podmienku spočívania

premlčacej doby nemodifikoval, v dôsledku čoho je nevyhnutná jej aplikácia na vtedy

aktuálnu situáciu.

... S poukazom na uvedené právne skutočnosti by sme neoprávnenosť pobytu osoby

v cudzine mohli konštatovať iba v prípade, pokiaľ by jej vycestovať do zahraničia zakazoval

zákon, eventuálne by jej bol takýto zákaz uložený štátnymi orgánmi v zmysle relevantných

právnych predpisov. V súvislosti s mojou osobou však žiadne takéto obmedzenie nikdy

neexistovalo, a teda môj pobyt v zahraničí nie je v zmysle zákonných podmienok možné

považovať za neoprávnený.

... Vo vzťahu k pobytu v Spojených štátoch amerických si dovoľujem uviesť, že o jeho

oprávnenosti svedčí celý rad dôkazov, ktoré boli súdu predložené, vrátane vyjadrenia

amerického konzula, že som štátnym občanom Spojených štátov amerických, pričom každý

deň môjho pobytu, včítane vycestovania a môjho príchodu, je zlegalizovaný povolením

príslušných amerických úradov.“

Pokiaľ ide o výkon iného trestu, sťažovateľ uvádza, že počas plynutia premlčacej

doby nebol na ňom vykonaný žiadny iný trest. Zo skutočností uvedených v sťažnosti

vyplýva podľa názoru sťažovateľa záver, že v jeho prípade nedošlo k spočívaniu premlčacej

doby.

Vo vzťahu k prerušeniu plynutia premlčacej doby sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že

neboli splnené podmienky na prerušenie ustanovené v § 68 ods. 3 písm. a) a b) starého

, podľa ktorého premlčanie výkonu trestu sa prerušuje,

a) ak súd urobil opatrenie smerujúce k výkonu trestu, o premlčanie ktorého ide, alebo

b) ak odsúdený spáchal v premlčacej dobe nový trestný čin, na ktorý tento zákon

ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

Podľa starého prerušením premlčania sa začína nová

premlčacia doba.

Z hľadiska prerušenia premlčacej doby sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že súdy v

jeho veci urobili štyri opatrenia smerujúce k výkonu trestu (rozkaz na dodanie do výkonu

trestu z 2. decembra 1999, vydanie príkazu na zatknutie a vyhlásenie celoštátneho pátrania

18. januára 2000, vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu 17. marca 2010 a vydanie

európskeho zatýkacieho rozkazu 28. novembra 2012). Sťažovateľ v tejto súvislosti

argumentuje, že „Po právoplatnosti rozsudku bola premlčacia doba prerušená 2. 12. 1999

a 18. 1. 2000, pričom najbližším nasledujúcim úkonom bolo až vydanie medzinárodného

zatýkacieho rozkazu dňa 17. 3. 2010, t. j. až po uplynutí desaťročnej premlčacej doby.“.

Sťažovateľ zároveň zdôrazňuje, že počas premlčacej doby nespáchal žiadny trestný

čin, a preto podľa jeho názoru už nemohlo po 18. januári 2000 dôjsť v jeho prípade

k prerušeniu premlčacej doby.

Sťažovateľ tvrdí, že pokiaľ v jeho veci konajúce súdy aplikovali na posúdenie

premlčania ustanovenia nového , postupovali nesprávne, pričom „Okrem

skutočnosti, že ide o nesprávnu aplikáciu trestnoprávnej normy, súdy v zmysle tohto

zákonného ustanovenia vec nesprávne právne posúdili, pričom odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu je arbitrárne a skutkové závery ním prijaté nemajú oporu vo vykonaných

dôkazoch.“.

V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na fakt, že obligatórnou

náležitosťou spočívania premlčacej doby je existencia úmyslu odsúdeného vyhnúť sa

uloženému trestu, tento úmysel však podľa neho v jeho veci nebol preukázaný. Základom

pre záver o úmysle vyhnúť sa pobytom v cudzine výkonu uloženého trestu musí byť podľa

sťažovateľa vedomosť odsúdeného o právoplatnom odsúdení, pričom on sa podľa svojho

tvrdenia o svojom odsúdení dozvedel po prvýkrát pri zadržaní v máji 2013. Sťažovateľ

v tejto súvislosti uvádza, že „Proti mojej osobe bolo vedené konanie proti ušlému

a až do svojho zaistenia v máji 2013 som nevedel, že som bol odsúdený a že mi bol

nariadený výkon trestu odňatia slobody.

... v mojom prípade nebol zistený žiadny dôkaz preukazujúci skutočnosť, že som vedel

o svojom odsúdení a uloženom treste.“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že neobstojí záver krajského súdu, podľa ktorého bol jeho

úmysel vyhnúť sa výkonu uloženého trestu preukázaný tým, že si v Spojených štátoch

amerických zmenil meno a priezvisko, zmenil občianstvo, ako aj dlhodobým pobytom

mimo územia Slovenskej republiky už v čase prípravného konania. Rovnako podľa

sťažovateľa neobstojí argumentácia krajského súdu, že o svojom odsúdení sa mal (mohol)

dozvedieť zo zápisnice o jeho informatívnom výsluchu v konaní o zvýšenie výživného,

ktorú mal riadne prevziať na území USA.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd aj krajský súd si zamieňajú inštitút

premlčania trestného stíhania s inštitútom premlčania výkonu trestu. „Krajský súd na jednej

strane konštatuje, že lehoty premlčania výkonu trestu neplynuli vôbec, tzn. spočívali,

pretože môj úmysel vyhnúť sa výkonu trestu mal byť daný už samotným oznámením

obvinenia v rámci prípravného konania a na strane druhej ho spája s momentom doručenia

zápisnice o informatívnom výsluchu, z ktorého som sa mal dozvedieť o mojom odsúdení –

pri zdôvodňovaní môjho úmyslu súd v jednotlivých častiach sám sebe protirečí.“

Sťažovateľ uvádza, že štátne občianstvo nezmenil, len popri štátnom občianstve

Slovenskej republiky získal aj štátne občianstvo USA. Sťažovateľ tvrdí, že o zmenu svojho

pôvodného mena na meno v USA požiadal

z fonetických dôvodov, aby jeho priezvisko bolo vyslovované tak, ako na Slovensku.

Ústavný súd zo spisu sp. zn. zistil, že o zmenu mena sťažovateľ požiadal

v USA 7. novembra 2007 („K tomuto tvrdeniu uvádzam, že 7. 11. 2007 som zákonným,

úradne predpísaným spôsobom požiadal o zmenu mena, avšak len z fonetických dôvodov,

aby bolo moje priezvisko vyslovované tak, ako na Slovensku...“).

Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že štátne občianstvo USA získal zákonným

spôsobom 7. novembra 2007, požiadal oň pod svojím riadnym menom – ,

že v USA verejne podniká, neskrýva sa a orgánom Slovenskej republiky bolo známe jeho

nové meno aj adresa, na ktorej aj prijal písomnosti zo Slovenska, napríklad žalobu

o zvýšenie výživného na dieťa.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že pred udelením amerického občianstva bol

povinný ako žiadateľ o občianstvo zdržiavať sa na území USA, avšak po udelení amerického

štátneho občianstva sa viackrát nachádzal na území Slovenskej republiky, o čom predložil

viaceré dôkazy. Táto skutočnosť má preukazovať, že nemal vedomosť o svojom odsúdení.

Pokiaľ sa krajský súd v súvislosti so svojím záverom o tom, že sťažovateľ mal

vedomosť o odsudzujúcom rozsudku a uloženom treste, odvoláva na zápisnicu

o informatívnom výsluchu v konaní o zvýšenie výživného, sťažovateľ poukazuje na

skutočnosť, že z doručenky, ktorú mal krajský súd v tomto prípade k dispozícii, nevyplýva

záver o tom, že predmetnú zápisnicu na adrese v USA prevzal, keďže v nej absentuje dátum

aj podpis v kolónke na to určenej. Sťažovateľ tvrdí, že zápisnica o jeho informatívnom

výsluchu nikdy doručená nebola. Sťažovateľ navyše uvádza, že krajský súd rozhodoval

v konaní o zvýšenie výživného na neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti, pričom

zápisnicu o jeho informatívnom výsluchu spolu s doručenkou, ako aj s ďalšími údajmi

zo spisu Okresného súdu Bratislava IV vedeného pod sp. zn. si zabezpečil

v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa a on nemal možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 13. 1. 201 sp. zn.

a súčasne aj rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I. z 28. 11. 2013 sp. zn.

bol porušený článok 1 ods. 1, článok 17 ods. 1, ods. 2, článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2,

a , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 13. 1. 201 sp. zn.

a súčasne aj uznesenie Okresného súdu Bratislava I. z 28. 11. 2013 sp. zn. sa zrušujú.

3. Podľa Tr. zák. () je trest odňatia

slobody uložený ( )..., rozsudkom okresného súdu

Bratislava I z 15. 3. 1999, sp. zn. , v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave z 20. 7. 1999 sp. zn. premlčaný a nemožno ho vykonať.

4. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru sa odsúdený (

)..., prepúšťa z výkonu trestu na slobodu ihneď.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby rozhodol o dočasnom opatrení podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorým „ma ihneď prepustí

na slobodu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.

ÚS 66/98, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1, a , ako aj práv podľa a

dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1, a , ako aj práv podľa a

dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 28. novembra 2013

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o upustenie

od výkonu trestu odňatia slobody podľa s použitím

ods. 2 (per analogiam), a nového Trestného

zákona.

Ústavný súd nemá právomoc rozhodovať o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti

rozhodnutiu okresného súdu, pretože z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť,

o ktorej bol krajský súd oprávnený a aj povinný rozhodnúť. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

vylučuje prieskumnú právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1, a , ako aj práv podľa a

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. januára 2014

Základná námietka sťažovateľa je založená na tvrdení o premlčaní výkonu trestu

odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 15. marca 1999 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. júla 1999

v trvaní 6 rokov. K premlčaniu výkonu trestu podľa názoru sťažovateľa došlo

19. januára 2010 a uložený trest už nemožno vykonať.

V súvislosti s námietkou premlčania výkonu trestu sťažovateľ v prvom rade namieta

nesprávne použitie ustanovení nového o premlčaní, keďže podľa jeho

presvedčenia mali súdy aplikovať ustanovenia starého o premlčaní, ktoré

sú pre neho priaznivejšie. V prospech svojho tvrdenia o potrebe aplikovať na jeho vec

príslušné ustanovenia starého sťažovateľ poukazuje na uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 19. júna 2013, ktorým bol prijatý na ďalšie konanie

návrh prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky o súlade § 437

ods. 4 s prvou vetou, s a

a s čl. 7 ods. 1 dohovoru a zároveň bola pozastavená jeho účinnosť.

Podľa nového uložený trest nemožno vykonať

po uplynutí premlčacej doby, ktorá je desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia

slobody najmenej na päť rokov.

Podľa nového do premlčacej doby sa nezapočítava

doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval v cudzine

s úmyslom vyhnúť sa trestu, alebo bol na ňom vykonávaný trest odňatia slobody.

Podľa starého uložený trest nemožno vykonať

po uplynutí premlčacej doby, ktorá je desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia

slobody najmenej na päť rokov.

Podľa starého premlčacia doba sa začína

právoplatnosťou rozsudku a pri podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepustení

právoplatnosťou rozhodnutia o tom, že sa trest vykoná. Do premlčacej doby sa nezapočítava

doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval neoprávnene

v cudzine, alebo bol na ňom vykonávaný iný trest odňatia slobody. Pokiaľ ide o zákaz

činnosti, peňažný trest a vyhostenie, do premlčacej doby sa nezapočítava aj doba, po ktorú

bol na odsúdenom vykonávaný trest odňatia slobody.

Z porovnania nového a

starého zjavne vyplýva, že premlčacia doba v prípade odsúdenia

sťažovateľa je rovnaká bez ohľadu na to, či sa bude aplikovať nový alebo starý Trestný

zákon.

Ústavný súd v súlade s právnym názorom okresného súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení zastáva názor, že rovnako je potrebné chápať aj úpravu nového a starého Trestného

zákona vo vzťahu k spočívaniu premlčania v prípade zdržiavania sa odsúdeného v cudzine.

Okresný súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení najmä uviedol: „Predovšetkým, súd

poukázanie právnej zástupkyne na znenie Tr. zák. vyhodnocuje

ako poukázanie účelovo na tú časť právneho predpisu neoprávnene v cudzine ktorá

prijatím zákona stratila zmysel, keďže takéto znenie aj podľa príslušnej

judikatúry rozhodnutia NS 21/87 evidentne smeruje k zneniu § 109 ods. 2 Tr. zák. 140/1990

Zb. opustenie republiky ktoré ustanovenie stratilo platnosť ešte v roku 1990.

Súd poukazuje nie je však viazaný na príslušnú judikatúru súdov Českej republiky

a následnú úpravu ustanovenia § 68 ods. 2 Tr. zák. /Zhodné znenie k Tr. zák. účinnému v SR

do 1.1.2006 s tým, že už akýkoľvek pobyt v cudzine znamená spočívanie plynutia premlčacej

doby právoplatného trestu.“

Ústavný súd na podporu uvedeného právneho záveru poukazuje aj na uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. (ako aj ), ktoré

sa síce týka premlčania trestného stíhania, a nie premlčania výkonu trestu, ktoré boli

v starom upravené odlišne. Z označeného uznesenia vyplýva právny

názor, podľa ktorého je pri výklade pojmu „zdržiavanie sa odsúdeného v cudzine“ potrebné

zohľadniť vnútropolitické zmeny po roku 1989 z pohľadu slobody pohybu občanov, t. j.

po roku 1989 treba pod neoprávneným zdržiavaním sa odsúdeného v cudzine potrebné

chápať akékoľvek zdržiavanie sa v cudzine v úmysle vyhnúť sa výkonu právoplatne

uloženého trestu, a to o to viac, že trestný čin opustenia republiky podľa § 109 ods. 2

starého , s ktorým úzko súvisela neoprávnenosť pobytu zdržiavania sa

(pobytu) odsúdeného v cudzine, stratil platnosť ešte v roku 1990.

Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú aj argumentáciu

všeobecných súdov, v zmysle ktorej uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 19. júna 2013 nie je aplikovateľné na vec sťažovateľa, keďže toto súvisí s premlčaním

dokonaným, a nie plynúcim.

Na základe uvedeného možno formulovať záver, že bez ohľadu na to, ktorá právna

úprava (nový alebo ) týkajúca sa premlčania výkonu trestu sa na vec

sťažovateľa použije, bude jej dopad na jeho trestnú vec identický.

V rámci svojej ďalšej námietky sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci nebol preukázaný

úmysel vyhnúť sa uloženému trestu, keďže nebola preukázaná jeho vedomosť

o právoplatnom odsúdení a uložení trestu odňatia slobody, vzhľadom na skutočnosť, že

o svojom odsúdení sa dozvedel po prvýkrát až pri svojom zadržaní v máji 2013. V prospech

tohto záveru sťažovateľ poukazuje aj na svoje pobyty na území Slovenskej republiky (sobáš

v roku 2010 a iné návštevy, všetky po udelení štátneho občianstva USA). Sťažovateľ

poukazuje aj na to, že okresný súd aj krajský súd si zamieňajú inštitút premlčania trestného

stíhania s inštitútom premlčania výkonu trestu.

Vo vzťahu k uvedeným námietkam ústavný súd s poukazom na v časti I tohto

uznesenia citované časti odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu a krajského

súdu zdôrazňuje, že je celkom neakceptovateľné tvrdenie sťažovateľa o tom, že v jeho veci

konajúce všeobecné súdy si zamieňajú inštitút premlčania trestného stíhania s inštitútom

premlčania výkonu trestu.

Ústavný súd zastáva názor, že tak okresný súd, ako aj krajský súd pri odôvodňovaní

svojich záverov v napadnutých uzneseniach jasne a zrozumiteľne a najmä logicky, teda

v súhrne ústavne akceptovateľným spôsobom objasnili, z čoho vyvodzujú záver o tom, že

sťažovateľ mal vedomosť o svojom odsúdení, a tiež záver o jeho úmysle vyhýbať sa výkonu

právoplatne uloženého trestu. Ústavný súd po zhodnotení skutočností, ktoré nespochybňuje

ani sťažovateľ, dospel vo vzťahu k vedomosti sťažovateľa o svojom odsúdení a o jeho

úmysle vyhýbať sa výkonu trestu k identickým záverom ako krajský súd (v spojení

s okresným súdom), t. j. že sťažovateľ o svojom trestnom stíhaní vedel a musel mať

vedomosť aj o svojom odsúdení. Tým, že sťažovateľ orgánom činným v trestnom konaní

neoznámil svoj pobyt v cudzine tak, aby nevzbudil podozrenie z vyhýbania sa výkonu

trestu, sám zapríčinil spočívanie premlčacej doby vlastného odsúdenia.

Rovnako sa ústavný súd stotožňuje so záverom všeobecných súdov, že zmena mena

a priezviska sťažovateľa v roku 2007 na po prijatí amerického štátneho

občianstva je konaním, ktoré v spojení s ďalšími už uvedenými skutočnosťami nasvedčuje

úmyslu sťažovateľa vyhnúť sa výkonu trestu. Nemožno akceptovať argument sťažovateľa

o jeho pobytoch na území Slovenska po udelení amerického štátneho občianstva v roku

2010 ako skutočnosť preukazujúcu nedostatok jeho úmyslu vyhnúť sa výkonu trestu, keďže

sťažovateľ (ako uviedol už okresný súd) na územie Slovenskej republiky prišiel pod menom

v čase, keď orgány Slovenskej republiky nemali vedomosť o tom, že si

zmenil meno a priezvisko.

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa ako

účelové a zjavne neopodstatnené, pričom závery krajského súdu a okresného súdu vyjadrené

v napadnutých uzneseniach o tom, že výkon trestu sťažovateľa nie je premlčaný, považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015