Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 165/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, správcu konkurznej podstaty KELIS KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze,

Levočská 9, Prešov, zastúpeného advokátkou JUDr. Miroslavou Husovskou, Weberova 2,

Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty KELIS

KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2014 doručená sťažnosť , ,

správcu konkurznej podstaty KELIS KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze, Levočská 9,

Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. mája 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ“) svojím uznesením

sp. zn. zo dňa 22.05.2014 potvrdil uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 11.02.2014, ktoré napadol sťažovateľ svojím odvolaním.

Svoje rozhodnutie však porušovateľ aj napriek rozsiahlemu a podrobnému odvolaniu

sťažovateľa, v ktorom namietal niekoľko pochybení, porušovateľ vôbec neodôvodnil, resp.

odôvodnil len veľmi stručne a to, že má za to, že prvostupňový súd vyčerpávajúcim

spôsobom posúdil činnosť oboch správcov a preto sa porušovateľ s hodnotením súdu prvého

stupňa plne stotožnil.

Porušovateľ sa však v skutočnosti vôbec nevenoval niekoľko stranovým námietkam

sťažovateľa uvedených v odvolaní, v ktorých sťažovateľ podrobne dôvodil, prečo považuje

rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a neobjektívne, prečo podľa neho nie sú

argumenty súdu prvého stupňa pravdivé, poukazoval na rozpory a významné skutočností,

v ktorých prvostupňový súd pochybil, no aj napriek tomu sa porušovateľ k dôvodom

a argumentom samotného odvolania sťažovateľa nijako nevyjadril, len stroho konštatoval,

že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa.

Práve z tohto dôvodu, a to že porušovateľ sa náležite nezaoberal odvolaním

sťažovateľa, resp. nezaoberal sa ním vôbec, sťažovateľ považuje takéto nezaoberanie sa

opravným prostriedkom účastníka zo strany konajúceho súdu za hrubé porušenie práva

účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle Slovenskej

republiky...

Vychádzajúc z tohto záveru chce sťažovateľ poukázať na to, že odôvodnenie

porušovateľa je natoľko nejasné a neúplné, že overenie správnosti výroku je

nepreskúmateľné, pričom sťažovateľ sa domáha minimálne aspoň svojho ústavného práva

dozvedieť sa o dôvodoch takéhoto arbitrárneho rozhodnutia. Z dôvodu, že sa tak nestalo,

sťažovateľ má za to, že jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené.

Pokiaľ ide o samotnú podstatu konania, v ktorom bolo vydané napádané

rozhodnutie, sťažovateľ uvádza, že v danom konaní nesúhlasil s tým ako prvostupňový a

následne aj druhostupňový súd (porušovateľ) rozhodol o rozdelení odmeny správcov

konkurznej podstaty medzi nového správcu (sťažovateľa) a predošlého správcu. Resp.

sťažovateľ sa nevie stotožniť najmä s tým, že takéto rozhodnutie o rozdelení a priznanej

odmene nebolo riadne, zrozumiteľne a preukázateľne odôvodnené a to tak zo strany súdu

prvého stupňa, ako aj zo strany porušovateľa.

V tomto kontexte je síce významná tá skutočnosť, že pre rozhodnutie o uvedenej

otázke je dôležitá aplikácia ust. vyhlášky č. v platnom znení, „ak

v konkurznom alebo vyrovnacom konaní bolo činných niekoľko správcov, patrí každému

z nich podiel konkurznej odmeny zodpovedajúci rozsahu a dĺžke doby jeho činnosti“,

na druhej strane je však neprehliadnuteľná aj tá skutočnosť, ako je dobré predmetné

ustanovenie správne aplikovať.

Hoci v tejto súvislosti si sťažovateľ uvedomuje, že vyššie uvedené zákonné

ustanovenie ponecháva svojím spôsobom široký rozsah pre voľnú úvahu súdu, ktorá spočíva

v posúdení rozsahu a dĺžky činnosti toho ktorého správcu konkurznej podstaty, na druhej

strane však sťažovateľ má tiež za to, že aj každá takáto úvaha súdu by mala byť pri svojom

rozhodovaní založená aj na riadnom vysporiadaní sa so všetkými účastníkmi namietanými

skutočnosťami a argumentmi ohľadne samotného rozsahu a dĺžky činnosti konkrétneho

správcu...»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým vysloví, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. mája 2014 bolo porušené jeho základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. mája 2014, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 11. februára

2014.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenie

neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa.

V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 22. mája 2014

najvyšší súd uviedol:

„... Pokiaľ ide o odvolanie správcu konkurznej podstaty ,

odvolací súd dospel k záveru, že nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí posúdil podrobne a vyčerpávajúco činnosť tak pôvodného

správcu, ako aj činnosť odvolateľa z hľadiska rozsahu a dĺžky ich činnosti ako aj z hľadiska

náročnosti a zodpovednosti. Podrobne uviedol jednotlivé úkony vykonané správcami počas

konkurzu a tieto úkony aj vyhodnotil, pritom sa správne zaoberal nečinnosťou tak na strane

jedného, ako aj druhého správcu. S jeho hodnotením sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožňuje a poukazuje naň pri určení výšky odmeny. Preto, ak po zosumarizovaní ich

činnosti odmenu rozdelil medzi pôvodného a nového správcu na polovicu, rozhodol v

súlade s vyhl. č. ..“

Keďže najvyšší súd poukazuje v napadnutom uznesení na odôvodnenie uznesenia

krajského súdu, kvôli úplnosti ústavný súd poukazuje aj na relevantnú časť odôvodnenia

uznesenia krajského súdu č. k. z 11. februára 2014, v ktorom sa uvádza:

„... Súd posúdil rozsah a dĺžku činnosti správcov s prihliadnutím tak na nečinnosť

, ktorý neodovzdal doklady novému správcovi konkurznej podstaty

od zbavenia, t. z. od 28.9.2004 do roku 2008, ako aj na nečinnosť

, ktorý odstraňoval nedostatky konečnej správy od roku 2009 do roku 2011,

nepreskúmal pohľadávky veriteľa Slovenská konsolidačná, a.s. Bratislava a jeho

predchodcov, ktoré boli prihlásené ako pohľadávky proti podstate u správcu

. v rokoch 2005 – 2007. Tieto boli preskúmané .

až po podaní námietok proti konečnej správe veriteľom Slovenská konsolidačná a.s.

Bratislava v roku 2011. Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že je

odôvodnene priznaná odmena v rozsahu 50 % pre a 50 % pre

...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

odvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,

ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, a základným právom podľa a právom podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. mája 2014, vrátenie veci na ďalšie konanie

a priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015