Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 165/2015
PDF · 405.22 KB
No categories available
III. ÚS 165/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, správcu konkurznej podstaty KELIS KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze,
Levočská 9, Prešov, zastúpeného advokátkou JUDr. Miroslavou Husovskou, Weberova 2,
Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty KELIS
KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2014 doručená sťažnosť , ,
správcu konkurznej podstaty KELIS KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze, Levočská 9,
Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ“) svojím uznesením
sp. zn. 5 Obo 19/2014 zo dňa 22.05.2014 potvrdil uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5K 162/2002 573 zo dňa 11.02.2014, ktoré napadol sťažovateľ svojím odvolaním.
Svoje rozhodnutie však porušovateľ aj napriek rozsiahlemu a podrobnému odvolaniu
sťažovateľa, v ktorom namietal niekoľko pochybení, porušovateľ vôbec neodôvodnil, resp.
odôvodnil len veľmi stručne a to, že má za to, že prvostupňový súd vyčerpávajúcim
spôsobom posúdil činnosť oboch správcov a preto sa porušovateľ s hodnotením súdu prvého
stupňa plne stotožnil.
Porušovateľ sa však v skutočnosti vôbec nevenoval niekoľko stranovým námietkam
sťažovateľa uvedených v odvolaní, v ktorých sťažovateľ podrobne dôvodil, prečo považuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a neobjektívne, prečo podľa neho nie sú
argumenty súdu prvého stupňa pravdivé, poukazoval na rozpory a významné skutočností,
v ktorých prvostupňový súd pochybil, no aj napriek tomu sa porušovateľ k dôvodom
a argumentom samotného odvolania sťažovateľa nijako nevyjadril, len stroho konštatoval,
že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa.
Práve z tohto dôvodu, a to že porušovateľ sa náležite nezaoberal odvolaním
sťažovateľa, resp. nezaoberal sa ním vôbec, sťažovateľ považuje takéto nezaoberanie sa
opravným prostriedkom účastníka zo strany konajúceho súdu za hrubé porušenie práva
účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky...
Vychádzajúc z tohto záveru chce sťažovateľ poukázať na to, že odôvodnenie
porušovateľa je natoľko nejasné a neúplné, že overenie správnosti výroku je
nepreskúmateľné, pričom sťažovateľ sa domáha minimálne aspoň svojho ústavného práva
dozvedieť sa o dôvodoch takéhoto arbitrárneho rozhodnutia. Z dôvodu, že sa tak nestalo,
sťažovateľ má za to, že jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené.
Pokiaľ ide o samotnú podstatu konania, v ktorom bolo vydané napádané
rozhodnutie, sťažovateľ uvádza, že v danom konaní nesúhlasil s tým ako prvostupňový a
následne aj druhostupňový súd (porušovateľ) rozhodol o rozdelení odmeny správcov
konkurznej podstaty medzi nového správcu (sťažovateľa) a predošlého správcu. Resp.
sťažovateľ sa nevie stotožniť najmä s tým, že takéto rozhodnutie o rozdelení a priznanej
odmene nebolo riadne, zrozumiteľne a preukázateľne odôvodnené a to tak zo strany súdu
prvého stupňa, ako aj zo strany porušovateľa.
V tomto kontexte je síce významná tá skutočnosť, že pre rozhodnutie o uvedenej
otázke je dôležitá aplikácia ust. § 9 vyhlášky č. 493/1991 Zb. v platnom znení, „ak
v konkurznom alebo vyrovnacom konaní bolo činných niekoľko správcov, patrí každému
z nich podiel konkurznej odmeny zodpovedajúci rozsahu a dĺžke doby jeho činnosti“,
na druhej strane je však neprehliadnuteľná aj tá skutočnosť, ako je dobré predmetné
ustanovenie správne aplikovať.
Hoci v tejto súvislosti si sťažovateľ uvedomuje, že vyššie uvedené zákonné
ustanovenie ponecháva svojím spôsobom široký rozsah pre voľnú úvahu súdu, ktorá spočíva
v posúdení rozsahu a dĺžky činnosti toho ktorého správcu konkurznej podstaty, na druhej
strane však sťažovateľ má tiež za to, že aj každá takáto úvaha súdu by mala byť pri svojom
rozhodovaní založená aj na riadnom vysporiadaní sa so všetkými účastníkmi namietanými
skutočnosťami a argumentmi ohľadne samotného rozsahu a dĺžky činnosti konkrétneho
správcu...»
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, ktorým vysloví, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014
z 22. mája 2014 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 K 162/2002 753 z 11. februára
2014.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že
k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie
a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.
Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť
konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy
takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov
základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon
a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné
záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú
ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto
konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania
uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci
(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese
vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny
postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov
zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje
aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich
využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenie
neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa.
V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014
najvyšší súd uviedol:
„... Pokiaľ ide o odvolanie správcu konkurznej podstaty ,
odvolací súd dospel k záveru, že nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí posúdil podrobne a vyčerpávajúco činnosť tak pôvodného
správcu, ako aj činnosť odvolateľa z hľadiska rozsahu a dĺžky ich činnosti ako aj z hľadiska
náročnosti a zodpovednosti. Podrobne uviedol jednotlivé úkony vykonané správcami počas
konkurzu a tieto úkony aj vyhodnotil, pritom sa správne zaoberal nečinnosťou tak na strane
jedného, ako aj druhého správcu. S jeho hodnotením sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje a poukazuje naň pri určení výšky odmeny. Preto, ak po zosumarizovaní ich
činnosti odmenu rozdelil medzi pôvodného a nového správcu na polovicu, rozhodol v
súlade s § 9 vyhl. č. 493/1991 Zb...“
Keďže najvyšší súd poukazuje v napadnutom uznesení na odôvodnenie uznesenia
krajského súdu, kvôli úplnosti ústavný súd poukazuje aj na relevantnú časť odôvodnenia
uznesenia krajského súdu č. k. 5 K 162/2002 753 z 11. februára 2014, v ktorom sa uvádza:
„... Súd posúdil rozsah a dĺžku činnosti správcov s prihliadnutím tak na nečinnosť
, ktorý neodovzdal doklady novému správcovi konkurznej podstaty
od zbavenia, t. z. od 28.9.2004 do roku 2008, ako aj na nečinnosť
, ktorý odstraňoval nedostatky konečnej správy od roku 2009 do roku 2011,
nepreskúmal pohľadávky veriteľa Slovenská konsolidačná, a.s. Bratislava a jeho
predchodcov, ktoré boli prihlásené ako pohľadávky proti podstate u správcu
. v rokoch 2005 – 2007. Tieto boli preskúmané .
až po podaní námietok proti konečnej správe veriteľom Slovenská konsolidačná a.s.
Bratislava v roku 2011. Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že je
odôvodnene priznaná odmena v rozsahu 50 % pre a 50 % pre
...“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými
odvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014, vrátenie veci na ďalšie konanie
a priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015