Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 193/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Belicom, Advokátska kancelária, Konventná 9,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. mája 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 29. mája 2014.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou 26. januára 2007 sa sťažovateľ v konaní

vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal voči žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody z titulu nesprávneho úradného

postupu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „dotknutý krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (bližšie bod 2.1) a tiež Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (bližšie bod 2.2).

2.1 V konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „dotknuté konanie“) konal

dotknutý krajský súd o žalobe sťažovateľa z 2. marca 2004, ktorou sa proti spoločnosti

(ďalej len „dotknutý žalovaný“), domáhal z titulu právnych

vzťahov zo zmeniek zaplatenia sumy 127 650 Sk, pričom nesprávny úradný postup

dotknutého krajského súdu spočíval podľa sťažovateľa v tom, že dotknutý krajský súd mal

v rozpore so zákonom 16. júna 2004 postúpiť označenú vec na ďalšie konanie a rozhodnutie

krajskému súdu (Krajskému súdu v Bratislave), ktorý vo veci ďalej konal pod

sp. zn. , a to z dôvodu zmeny adresy sídla dotknutého žalovaného z

do , a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľa bola miestna a vecná príslušnosť

dotknutému krajskému súdu daná už pri doručení mu žaloby „... a následná zmena sídla

spoločnosti , ... počas (z do ) súdneho konania podľa

príslušných ustanovení nezakladá dôvod na postúpenie veci a KS Košice tak konal

v rozpore s ustanoveniami “. Krajský súd po postúpení mu veci dotknutým krajským

súdom vydal 15. novembra 2004 platobný rozkaz č. k. , ktorým uložil

dotknutému žalovanému (spoločnosti zaplatiť sťažovateľovi

sumu 127 650 Sk s príslušenstvom (platobný rozkaz sa stal právoplatným a vykonateľným

22. februára 2005). Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v dôsledku podľa jeho názoru

nesprávneho úradného postupu dotknutého krajského súdu pri postupovaní veci krajskému

súdu sa podstatne predĺžilo konanie o jeho žalobe a z toho dôvodu mu aj napriek

právoplatným a vykonateľným platobným rozkazom priznanému nároku bolo časovo

znemožnené domáhať sa voči dotknutému žalovanému aj jeho vymoženia,

pretože na majetok dotknutého žalovaného bol uznesením krajského súdu

sp. zn. z 26. júla 2005 vyhlásený konkurz.

2. 2 V konaní vedenom pod sp. zn. konal krajský súd

o žalobe sťažovateľa podanej mu 12. októbra 2004, ktorou sa proti spoločnosti

(ďalej tiež len „dotknutý žalovaný“, keďže išlo o právneho nástupcu

spoločnosti , pozn.), domáhal aj zaplatenia sumy 138 260 Sk

s príslušenstvom, ktorú zaviazal dotknutého žalovaného krajský súd zaplatiť sťažovateľovi

platobným rozkazom č. k. z 29. decembra 2004 (platobný rozkaz sa stal

právoplatným a vykonateľným 10. februára 2005). Nesprávny úradný postup krajského súdu

v konaní sp. zn. mal podľa sťažovateľa spočívať v tom, že krajský súd konal vo

veci jeho žaloby zdĺhavo, v dôsledku čoho mu malo byť znemožnené účinne sa domáhať

vymoženia jemu právoplatným platobným rozkazom priznaného nároku, keďže uznesením

krajského súdu sp. zn. z 26. júla 2005 bol na majetok dotknutého žalovaného

vyhlásený konkurz.

3. O uvedenej žalobe sťažovateľa na náhradu škody rozhodol okresný súd

rozsudkom sp. zn. zo 6. decembra 2011, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol,

pričom tento výrok bol potvrdený aj rozsudkom odvolacieho krajského súdu sp. zn. 3 Co

238/2012 z 29. mája 2014 (v spojení nadobudli právoplatnosť 18. júla 2014, pozn.).

4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ spochybňuje závery rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2014, ktorý považuje za nedostatočne

odôvodnený a arbitrárny, pretože podľa jeho názoru sa krajský súd (tak ako pred ním ani

okresný súd, ktorého nedostatky odôvodnenia krajský súd neodstránil, pozn.) vôbec

nevysporiadal, resp. nevysvetlil tolerovanie nezákonného postupu dotknutého krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý už počas začatého súdneho konania

z dôvodu zmeny sídla dotknutého žalovaného postúpil vec na ďalšie konanie krajskému

súdu aj napriek tomu, že podľa príslušných ustanovení sa

vecná a miestna príslušnosť súdu na konanie určuje podľa okolností daných v čase začatia

konania, a takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania. Inými slovami, sťažovateľ

namieta, že krajský súd neodôvodnil, z akého dôvodu nepovažoval uvedený postup

dotknutého krajského súdu za nezákonný, v dôsledku ktorého sa malo celé konanie

spomaliť, a sťažovateľovi tak mala vzniknúť škoda vyjadrená síce v právoplatne, ale

nevymožiteľne priznanom nároku.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súci v Bratislave v konaní pod sp. zn. rozsudkom

128 z 29.5.2014 porušil základné právo ,

zaručené článkom 46 ods. 1 SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave 128

z 29.5.2014 a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci opätovne konal

a rozhodol.

, bytom sa priznáva náhrada trov

právneho zastúpenia v sume 284,08 € (2 úkony právnej služby po 134 € prevzatie

a príprava zastúpenia, sťažnosť; 2x režijný paušál po 8,04 t.j. spolu. 284,08 €), ktoré je súd

povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. Petra Belicu vedený v... a to do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých

malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. mája 2014, a to tým, že krajský súd dostatočne neodôvodnil zamietnutie

odvolacích námietok sťažovateľa.

9. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo

slobody ().

10. Vzhľadom na to, že krajský súd sa vo svojom sťažnosťou napádanom

rozsudku v podstatnej časti stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu,

považoval ústavný súd za potrebné pre úplnosť veci poukázať aj na toto odôvodnenie

okresného súdu:

„V predmetnom konaní navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval činnosť

súdov v konaniach a , v súvislosti s jeho návrhom na vydanie

platobného rozkazu. Hlavne v konaní vytýkal súdu dĺžku konania do vydania

platobného rozkazu, v dôsledku ktorej nemohlo dôjsť k uspokojeniu pohľadávky voči

dlžníkovi, na ktorého bol následne uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.7.2005

vyhlásený konkurz. V prejednávanej veci však navrhovateľ v priebehu konania ani

v súvislosti s konaním , ani 3 Cb 1S2/2004 nepreukázal príčinnú súvislosť

medzi škodou a nesprávnym úradným postupom a nepreukázal vznik škody ako dôsledok

nesprávneho úradného postupu súdu.

Súd poukazuje na to, že obe konania, či už a boli

právoplatne skončené v čase pred vyhlásením konkurzu na spoločnosť ,

a teda navrhovateľ mal možnosť domáhať sa voči tejto spoločnosti splnenia povinnosti

núteným výkonom rozhodnutia. Túto možnosť však navrhovateľ nevyužil a návrh

na vykonanie exekúcie nepodal. Takisto zoslal nečinný aj po vyhlásení konkurzu

na spoločnosť a svoju pohľadávku voči spoločnosti si do konkurzu

neprihlásil. Vychádzajúc z uvedených skutočností navrhovateľ nepreukázal nesprávny

úradný postup súdov v súvislosti s postúpením veci a od toho odvíjajúcej sa dĺžky konania

a taktiež nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným

postupom. V konaní ničím nebol preukázaný vznik škody ako dôsledok nesprávneho

úradného postupu súdu, ba naopak škoda ktorá navrhovateľovi vznikla, bola spôsobená

jeho nečinnosťou v súvislosti s vymáhaním pohľadávky po nadobudnutí právoplatnosti

exekučných titulov.

Zároveň súd záverom poukazuje aj na to, že nárok, ktorý si navrhovateľ uplatňoval

v súvislosti s konaním nebol v zmysle Zák.

predbežne prerokovaný a teda v tejto časti bol návrh podaný predčasne.“

11. Následne krajský súd konajúci o odvolaní proti citovanému rozsudku

okresného súdu svoj rozsudok v podstatnej často odôvodnil takto:

„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že

základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho

orgánmi v zmysle , resp. Z. z, sú existencia škody,

nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť

medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nakoľko

navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,

súd prvého stupňa sa správne zaoberal uvedenými základnými predpokladmi vzniku

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci.

Nárok uplatňovaný v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn.

vyhodnotil ako podaný predčasne, nakoľko nebol v zmysle § 15 ods. 1 zákona

č. predbežne prerokovaný; navrhovateľ v odvolaní preto nadbytočne

poukazoval na aplikáciu pri uplatnenej náhrade škody titulom

nesprávneho úradného postupu v konaní vedenom pod sp. zn. s tým, že

v tomto prípade sa predbežné prerokovanie nároku nevyžadovalo.“

12. Z citovaného je zrejmé, že v danom prípade zamietavé rozhodnutie o nároku

sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej mu v dôsledku nesprávneho úradného

postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. (pôvodne konal

dotknutý krajský súd pod sp. zn. ) a pod sp. zn. je v prípade

prvého z označených konaní (sp. zn. ) založené na konštatácii o absencii

preukázania priamej (bezprostrednej) príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom

namietaným nezákonným postupom krajského súdu v tomto konaní na jednej strane

a škodou, ktorú v tomto prípade sťažovateľ úplne do dôsledkov stotožnil, resp.

identifikoval s finančným nárokom, ktorý bol predmetom tohto konania na strane

druhej, ako aj na konštatácii o absencii právoplatného rozhodnutia verifikujúceho

existenciu zbytočných prieťahov v tomto konaní krajského súdu, na vydanie ktorého je

jedinou príslušnou autoritou ústavný súd. V súvislosti s druhým označeným konaním

(sp. zn. ) je rozhodnutie založené na závere o predčasnosti podania žaloby

z dôvodu absencie predbežného prerokovania tohto nároku na náhradu škody

s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, tak ako to vyžadovalo v čase

podania žaloby v tejto veci (12. októbra 2004) účinné ustanovenie § 15 zákona č.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Pokiaľ ide o prvé z krajským súdom posudzovaných konaní, v súvislosti

s ktorým si sťažovateľ v sťažnosťou napádanom konaní sp. zn. (na

prvom stupni vedené okresným súdom pod sp. zn. , pozn.) uplatnil nárok

na náhradu škody a ktoré bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. , po

tom, ako mu konanie v tejto veci bolo 16. júna 2004 postúpené z titulu miestnej

nepríslušnosti dotknutým krajským súdom, ktorý pred postúpením konal o tejto veci

pod sp. zn. , ústavný súd podotýka, že argumentácia sťažovateľa v tejto veci

je značne zmätočná a nejasná. Sťažovateľ totižto napríklad v sťažnosti uvádza, že

v súvislosti s týmto konaním vedeným pod sp. zn. sa domáhal náhrady

škody z titulu nesprávneho úradného postupu krajského súdu v tomto konaní, ktorého

nesprávny úradný postup však v skutočnosti odôvodňuje postupom iného súdu, a to

dotknutého krajského súdu (Krajského súdu v Košiciach) v súvislosti s postúpením

veci sp. zn. krajskému súdu. Z prvého odseku rozsudku okresného súdu sp.

zn. zo 6. decembra 2011 o tomto žalobnom nároku sťažovateľa však

vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal nároku na náhradu škody z titulu neprávneho

úradného postupu dotknutého krajského súdu (Krajského súdu v Košiciach) v konaní

vedenom pod sp. zn. , pod touto spisovou značkou však dotknutý krajský

súd o návrhu sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu nikdy nekonal (konal pod sp.

zn. , pozn.). Inými slovami, sťažovateľ sám nemal ujednotené, náhrady škody

z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorého súdu a v príčinnej súvislosti s ktorým

konaním sa domáhal.

14. Bez ohľadu na uvedenú zmätočnú argumentáciu sťažovateľa pri vymedzení

predmetu konania o náhradu škody podľa ústavného súdu všeobecné súdy ústavne

udržateľným spôsobom skúmali, či na priznanie náhrady škody sťažovateľovi boli

kumulatívne splnené všetky tri zákonné predpoklady na jej priznanie, a to (i)

nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, (ii) vznik škody a tiež (iii)

bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu

verejnej moci na jednej strane a vzniknutou škodou na strane druhej.

V prípade, že nesprávny úradný postup, z titulu ktorého sa sťažovateľ domáhal

náhrady škody, sťažovateľ vzhliadol v pomalom, resp. zdĺhavom postupe krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , krajský súd toto v napádanom

rozsudku sp. zn. z 29. mája 2014 náležite odôvodnil nutnosťou

predchádzajúceho autoritatívneho konštatovania prítomnosti prieťahov v tomto

postupe všeobecného súdu, na ktoré je príslušný ústavný súd, pričom v danom prípade

existenciu takéhoto rozhodnutia sťažovateľ nepreukázal, takže bez konštatovania

nezákonnosti (spočívajúcej v nečinnosti) v postupe všeobecného súdu na toto

konštatovanie príslušnou autoritou nie je daný ani prvý predpoklad na priznanie

nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej

moci spočívajúceho v jeho nečinnosti. V prípade, že nesprávny úradný postup, z titulu

ktorého sa sťažovateľ domáhal náhrady škody, mal podľa neho spočívať

v nezákonnom postupe dotknutého krajského súdu (Krajského súdu v Košiciach)

v konaní vedenom pod sp. zn. pri postupovaní veci na ďalšie konanie

krajskému súdu, ústavný súd podotýka, že odhliadnuc od formálneho pochybenia, že

dotknutý krajský súd pod uvedenou spisovou značkou vo veci sťažovateľa nikdy

nekonal (pred postúpením veci totižto konal o tejto veci pod sp. zn. ), by aj

v prípade zistenia prípadného nesprávneho úradného postupu dotknutého krajského

súdu pri postúpení veci krajskému súdu (ktorú nezákonnosť krajský súd vecne ani

neskúmal, pretože vzhľadom na uvedenú nejednoznačnú argumentáciu sťažovateľa

ustálil predmet konania len na sťažovateľom namietaný zdĺhavý postup krajského

súdu v konaní sp. zn. , pričom toto ustálenie predmetu konania sťažovateľ

nerozporuje) v súlade s odôvodnením krajského súdu v napádanom rozsudku, ktorý sa

v tejto časti plne stotožnil s odôvodnením okresného súdu, v tomto prípade

absentovala existencia príčinnej súvislosti medzi touto prípadnou nezákonnosťou

v postupe dotknutého krajského súdu pri postupovaní veci a škodou, tak ako ju

vyčíslil, resp. zadefinoval sťažovateľ. Podľa sťažovateľa mu totiž v súvislosti s konaním

vedeným buď dotknutým krajským súdom, alebo krajským súdom v konaní vedenom

pod sp. zn. mala vzniknúť škoda, ktorú v celom jej rozsahu stotožnil s

v tomto konaní žalovaným finančným nárokom, ktorý mu v tomto konaní bol

priznaný právoplatným platobným rozkazom. Inými slovami, finančný nárok, ktorého

právnym dôvodom vzniku bol záväzkovo právny vzťah medzi sťažovateľom a

žalovanou spoločnosťou ( ) a ktorý bol sťažovateľovi priznaný

právoplatným platobným rozkazom, sťažovateľ bez ďalšieho do dôsledkov stotožnil so

škodou, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu

všeobecného súdu, ktorý o tomto nároku rozhodoval, t. j. v prípade stotožnenia sa

s touto argumentáciou sťažovateľa by to malo za následok, že jeden a ten istý finančný

nárok by mal dva právne tituly svojho vzniku, a to záväzkovo právny vzťah

sťažovateľa a dotknutého žalovaného, ako aj údajný nesprávny úradný postup

všeobecného súdu. Takýto záver je však v tomto prípade ústavne neudržateľný.

A contrario o škodu nárokovateľnú z titulu nesprávneho úradného postupu orgánu

verejnej moci by išlo v tom prípade, ak by právnym dôvodom jej vzniku bol výlučne

iba tento nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, avšak v danom prípade

príčinou sťažovateľom zadefinovaného finančného nároku v konaní o náhradu škody

nebol nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (súdu), ale jeho príčinou bolo

nezávisle od postupu súdu existujúce záväzkovo právne dojednanie medzi

sťažovateľom a dotknutým žalovaným.

15. Nad rámec ústavný súd podotýka, že v aktuálnom čase, keď dotknutý

krajský súd (Krajský súd v Košiciach) z dôvodu svojej miestnej nepríslušnosti postúpil

vec vedenú pod sp. zn. na ďalšie konanie krajskému súdu, ktorý o nej ďalej

konal pod sp. zn. , sťažovateľ žiadnym spôsobom nenamietal, resp.

nespochybňoval príslušnosť krajského súdu konať vo veci, hoci takúto možnosť mal.

Navyše, ako to vyplýva aj zo sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp.

zn. , napriek tomu, že krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cb

169/04 priznal sťažovateľovi ním uplatnený finančný nárok právoplatným platobným

rozkazom ešte v čase pred vyhlásením konkurzu na majetok dotknutého žalovaného

(spoločnosť ), sťažovateľ sa nedomáhal tohto právoplatne mu

priznaného nároku prostredníctvom exekúcie a po vyhlásení konkurzu na majetok

dotknutého žalovaného si tento nárok neuplatnil ako pohľadávku ani v konkurznom

konaní, v dôsledku čoho sa sťažovateľ sám svojou nečinnosťou pripravil o možnosť

vymoženia celej alebo aspoň časti tejto svojej pohľadávky od dotknutého žalovaného.

16. Pokiaľ ide o druhé konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. ,

v súvislosti s ktorým sa sťažovateľ domáhal náhrady škody, krajský súd v napádanom

rozsudku z 29. mája 2014 ústavne súladným spôsobom žalobu zamietol pre predbežné

neprejednanie tohto nároku na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS

66/98, tiež napr. , ). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v

prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam.

18. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu

v napádanom rozsudku sp. zn. z 29. mája 2014 sú ústavne

udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť

a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov

konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127

ods. 2 prvá veta ), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015