Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 221/2015
PDF · 437.9 KB
No categories available
I. ÚS 221/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom
Mgr. Martinom Škamlom, Advokátska kancelária Škamla, s. r. o., Makovického 15, Žilina,
vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Sža 51/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sža 51/2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 27. októbra 2014 rozhodnutím
Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice – letisko (ďalej len „oddelenie
hraničnej kontroly“) č. PPZ HCP PO9 447 O13/2014 z 27. októbra 2014 zaistený podľa
§ 88a ods. I písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“)
pre účely zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by
bez zaistenia nebolo možné získať. Sťažovateľ podal následne proti rozhodnutiu
z 27. októbra 2014 opravný prostriedok – odvolanie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 10 Sp 3/2014 33 z 25. novembra 2014
(ďalej len „rozsudok z 25. novembra 2014“) potvrdil rozhodnutie oddelenia hraničnej
kontroly z 27. októbra 2014 a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľ proti
rozsudku krajského súdu z 25. novembra 2014 podal odvolanie. Najvyšší súd o odvolaní
sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 Sža 51/2014 z 5. januára 2015 doručeným
sťažovateľovi 23. januára 2015 (ďalej len „rozsudok z 5. januára 2015“), ktorým potvrdil
rozsudok krajského súdu z 25. novembra 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
«Na základe informácie o dublinskom transfere z Veľkej Británie do SR (MÚ MV SR
č. p. MÚ 186/DS DŽ 2014) bol sťažovateľ v zmysle Dublinského nariadenia dňa
27. 10. 2014 vrátený späť na územie SR z Veľkej Británie.
Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle...
Sťažovateľ požiadal prvýkrát o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa
7. 6. 2006. Konanie o jeho žiadosti bolo zastavené. Sťažovateľova žiadosť o udelenie azylu
nebola nikdy zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, a taktiež nebolo
nikdy o jeho žiadosti o azyl rozhodnuté tak, že mu azyl udelený nebol. Sťažovateľ tak bol
od okamihu príchodu na územie Slovenskej republiky dňa 27. 10. 2014 považovaný
za žiadateľa o azyl v zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle.
Podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle...
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a tiež na to, že bol na územie Slovenskej
republiky vrátený za pomoci štátnych orgánov Slovenskej republiky, jeho vstup na územie
Slovenskej republiky nemôže byť považovaný za neoprávnený.
Z vyššie uvedených skutočností nie je zrejmé, ako mohol dospieť súd k záveru, že štát
nepovolil sťažovateľovi vstup na územie Slovenskej republiky a teda bol vstup sťažovateľa na
územie Slovenskej republiky nepovolený v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
Záver o tom, že by Slovenská republika, ktorá v spolupráci s príslušnými orgánmi
sama realizovala vrátenie sťažovateľa na územie Slovenskej republiky (jeho vstup na územie
Slovenskej republiky) a zároveň sama zaistením sťažovateľa „zabraňovala jeho
nepovolenému vstupu“ na územie Slovenskej republiky je nelogický.
Podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona o azyle...
Podľa § 2 písm. r) zákona o azyle...
Žiadne ustanovenie nijakého zákona nehovorí o tom, že umiestnenie v zariadení,
t. j. na mieste, v ktorom je štátny príslušník tretej krajiny umiestnený na základe
rozhodnutia o zaistení, sa nepovažuje za pobyt na území Slovenskej republiky.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že jediná možnosť, ako zabrániť nepovolenému vstupu
cudzinca na územie Slovenskej republiky v prípade, že cudzinec sa dopraví na územie
Slovenskej republiky letecky, je jeho umiestnenie v tranzitnom priestore medzinárodného
letiska. Umiestnenie v prijímacom centre letiska sa nepovažuje za vstup a pobyt žiadateľa
na území Slovenskej republiky.
Ak mali príslušné orgány v úmysle zabrániť nepovolenému vstupu sťažovateľa
na územie Slovenskej republiky, mal ho umiestniť v prijímacom centre – tranzitnom
priestore letiska podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona o azyle a nie v zariadení podľa § 2 ods. 1
písm. p) zákona o pobyte cudzincov.
V napadnutom rozsudku súd uvádza, že možno konštatovať, že zaistenie sťažovateľa
je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
S vyššie uvedeným záverom súdu nemožno súhlasiť. Domnievame sa, že pozbaviť
osobu osobnej slobody je možné len vtedy, ak to zákon a medzinárodná zmluva výslovne
pripúšťajú. Akékoľvek závery a konštatovania o akomsi odvodzovaní legitimity pozbavenia
osobnej slobody sú nezákonné.
Pre zaistenie sťažovateľa ako žiadateľa o azyl neexistuje žiaden dôvod, ktorý by
vyplýval z čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Sťažovateľ nebol pozbavený osobnej slobody, aby
sa zabránilo jeho nepovolenému vstupu na územie Slovenskej republiky, nakoľko sama
Slovenská republika sa podieľala na jeho vrátení na svoje územie, a preto jeho vstup
nemohol byť neoprávnený. Sťažovateľ bol taktiež od momentu prekročenia hraníc
považovaný za žiadateľa o azyl, preto bol nielen jeho vstup, ale aj ostatný pobyt na území
Slovenskej republiky oprávnený.
Zaistenie sťažovateľa by mohlo byť v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky
zákonné a v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) – zabránenie neoprávneného vstupu
na územie SR iba v tom prípade, ak by bol sťažovateľ umiestnený v tranzitnom priestore
medzinárodného letiska v zmysle § 3 ods. 2 písm. c) zákona o azyle. To sa však nestalo.
Zaistiť osobu, ktorá sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky z dôvodu,
že Slovenská republika chce zabrániť jej neoprávnenému vstupu na svoje územie, nedáva
žiaden zmysel.
V čase vydania rozhodnutia o zaistení nebolo proti sťažovateľovi vedené žiadne
konanie o vyhostení alebo vydaní.
Súdy potvrdením rozhodnutia o zaistení sťažovateľa porušili článok 5 ods. 1
Dohovoru.
Pre vec je irelevantné rozhodnutie Súdneho dvoru vo veci Mehmet Arslan proti
Polícia ČR C 534/2011 zo dňa 30. 5. 2013. Ako z napadnutého rozhodnutia vyplýva,
konanie o žiadosti o azyl sťažovateľa sa začalo vstupom na územie Slovenskej republiky.
Sťažovateľ bol žiadateľom o azyl ešte predtým, ako bol zaistený. To vyplýva aj
zo skutočnosti, že sťažovateľ bol zaistený podľa § 88a a nasl. zákona o pobyte cudzincov.
Sťažovateľ tak nemohol podaním žiadosti (ktorú ani nepodal) dosiahnuť prepustenie
zo zaistenia, keďže bol žiadateľom o azyl ešte predtým, ako bol zaistený.
Proti sťažovateľovi neprebiehalo v čase jeho zaistenia žiadne konanie o vyhostenie
alebo vydanie, preto ani tento legitímny dôvod na pozbavenie osobnej slobody podľa článku
5 ods. 1 Dohovoru neprichádza u sťažovateľa do úvahy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutým rozhodnutím, ktorým potvrdil
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a tým aj rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly
PZ Košice letisko ako správne, porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu.»
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sža 51/2014 porušil jeho právo
podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume
20 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. f) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 Sža 51/2014. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy
zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci neoprávnene obmedzili jeho osobnú slobodu
v dôsledku nesprávneho posúdenia okolností jeho veci, keď ako účel jeho zadržania
špecifikovali zabránenie jeho neoprávnenému vstupu na územie Slovenskej republiky,
avšak on ako žiadateľ o azyl sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene.
Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 5. januára
2015, ktoré je konečným rozhodnutím vo veci sťažovateľa, v ktorom najvyšší súd
rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 25. novembra 2014.
Najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 5. januára 2015 vo vzťahu
k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nemožnosti subsumovať dôvody pozbavenia jeho
osobnej slobody pod jeden z dôvodov uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru poukázal
na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sža 47/2014 z 9. decembra 2014, ktoré
priamo citoval a v ktorom vo vzťahu k uvedenému v podstatnom uviedol:
«Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej
veci rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody
uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného
článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel
v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho zaistení. Pozbavenie osobnej slobody
navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru
a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f ) Dohovoru...
Podľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod
č. 319/1995 Z. z.)...
Čo sa týka oprávneného vstupu navrhovateľa na územie SR, a teda neexistencie
podmienky uvedenej v čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorá by odôvodňovala pozbavenie
jeho osobnej slobody, pretože sa vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 6 zákona o azyle
považuje za žiadateľa o azyl, ktorý je podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle oprávnený zdržiavať
sa na území SR, najvyšší súd je toho názoru, že je potrebné rozlišovať nepovolený vstup
na územie SR a oprávnené zdržiavania sa žiadateľa o azyl na území SR. O nepovolený vstup
sa jedná v prípade, ak cudzinec sa zdržiava na území SR bez príslušného povolenia štátneho
orgánu. Nejde pritom len o situáciu, kedy sa cudzinec chystá prekročiť štátnu hranicu,
resp. ju prekračuje, teda ide o potencionálneho imigranta, ale aj o prípad, ak takýto
cudzinec po prekročení štátnej hranice požiada o azyl. V takejto situácii, ak sa cudzinec
stane žiadateľom o azyl, ide stále o nepovolený vstup, avšak s ohľadom na medzinárodné
záväzky sa režim cudzinca mení v tom zmysle, že je oprávnený sa zdržiavať na území SR
do času, kedy sa rozhodne o jeho žiadosti.
V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5
zo 16. 04. 2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom
preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej
slobody (org. measure of detention) žiadateľov o azyl má byť pravidelne preskúmavané
súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (bod
4 a 5).
Podľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo
kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto
práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť
zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je
takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si
praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá),
môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu
na územie štátu“.
Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5
ods. 1 písm. f) Dohovoru. ...
Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
poukázať na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi
proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä
§ 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok, 25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43),
Abdolkhani aKarimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č. 30471/08, či Z.N.S. proti
Turecku, rozsudok, 19. 01. 2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť
osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné
zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu
na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie
osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.
Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané
zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky
musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom
pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.
Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých
skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené
možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3
zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet
konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa
vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich
námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto
atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv.
„návratovú smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES
o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene
pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín). ...
Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému
prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie
o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie,
prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje
na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len
dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu
prípravy návratu alebo odsunu.
Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora
povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom
vidí existenciu rizika úteku navrhovateľa.
V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho
príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy
návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania
alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania
vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu
byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.
Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že
navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné
finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo
zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.
Z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní
o zaistení navrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov z informácie o Dublinskom
transfere č. p: PPZ HCP OCP1 2014/000999 120, zo zápisníc o vyjadrení účastníka
konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia
Migračného úradu MV SR, kedy bolo dňa 02. 08. 2006 konanie vo veci udelenia azylu
na území Slovenskej republiky podľa §19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle právoplatne
zastavené.
Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený
na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná
Slovenská republika, považuje sa za žiadateľa okrem ...
Podľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol
v postavení žiadateľa o azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1
písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a rady
2013/33/EÚ z 26. 06. 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov
o medzinárodnú ochranu.
Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové
právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov
o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného)
právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32
Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).
Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad
umožňuje zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných
dôvodov, ktoré plne korešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto
kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie
Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská
republika.
Dôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné
na zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by
bez zaistenia nebolo možné získať, pretože v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.
...
Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za
nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani
žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne
vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.
Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu,
vzhľadom k tomu, že sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich
vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje) vypovedá o správnosti postupu
krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.
Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil
v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že
rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský
súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom
uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý
rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.»
Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd v rozsudku z 5. januára 2015
argumentáciou sťažovateľa predloženou v jeho odvolaní zaoberal a riadne sa s ňou
vo svojom rozhodnutí vysporiadal, keď citoval a poukázal na ustanovenia viacerých
medzinárodných dohovorov, právo Európskej únie, ale i na vnútroštátnu zákonnú úpravu
vzťahujúcu sa na meritum veci a následne posúdením konkrétnych okolností prípadu
sťažovateľa vyvodil záver, podľa ktorého jeho vstup na územie Slovenskej republiky posúdil
ako nepovolený napriek tomu, že je v zmysle zákona o azyle považovaný za osobu
oprávnenú zdržiavať sa na tomto území. Uvedený záver je v súlade s medzinárodnou
i vnútroštátnou právnou úpravou, ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,
v rámci ktorej uvedený súd taktiež zadržanie potencionálnych imigrantov štátom vrátane
žiadateľov o azyl považoval za zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a v rámci ktorej
taktiež konštatoval, že pokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup
nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na jeho
územie vstúpiť a ktorá potrebuje, avšak zatiaľ nemá potrebné povolenie, môže byť
považované za uskutočnené preto, aby „sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie“
(Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu, 29. 1. 2008, č. 13229/03, § 64
a § 65). Z tohto pohľadu sa potom aj argumentácia sťažovateľa týkajúca sa jeho umiestnenia
po jeho zadržaní javí ako právne irelevantná.
Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu v predmetnej veci, ktorý by nemal oporu
v zákone, a preto rozsudok najvyššieho súdu z 5. januára 2015 nepovažoval za zjavne
neodôvodnený a ani arbitrárny, t. j. z ústavného hľadiska neudržateľný a neakceptovateľný.
Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa
sťažovateľ nestotožňuje, podľa ústavného súdu nemôže viesť k záveru o porušení jeho práva
podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015