Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 221/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

Mgr. Martinom Škamlom, Advokátska kancelária Škamla, s. r. o., Makovického 15, Žilina,

vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 27. októbra 2014 rozhodnutím

Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice – letisko (ďalej len „oddelenie

hraničnej kontroly“) č. PPZ HCP PO9 447 O13/2014 z 27. októbra 2014 zaistený podľa

ods. I písm. b) o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“)

pre účely zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by

bez zaistenia nebolo možné získať. Sťažovateľ podal následne proti rozhodnutiu

z 27. októbra 2014 opravný prostriedok – odvolanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. z 25. novembra 2014

(ďalej len „rozsudok z 25. novembra 2014“) potvrdil rozhodnutie oddelenia hraničnej

kontroly z 27. októbra 2014 a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľ proti

rozsudku krajského súdu z 25. novembra 2014 podal odvolanie. Najvyšší súd o odvolaní

sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. z 5. januára 2015 doručeným

sťažovateľovi 23. januára 2015 (ďalej len „rozsudok z 5. januára 2015“), ktorým potvrdil

rozsudok krajského súdu z 25. novembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

«Na základe informácie o dublinskom transfere z Veľkej Británie do SR (MÚ MV SR

č. p. MÚ 186/DS DŽ 2014) bol sťažovateľ v zmysle Dublinského nariadenia dňa

27. 10. 2014 vrátený späť na územie SR z Veľkej Británie.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle...

Sťažovateľ požiadal prvýkrát o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa

7. 6. 2006. Konanie o jeho žiadosti bolo zastavené. Sťažovateľova žiadosť o udelenie azylu

nebola nikdy zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, a taktiež nebolo

nikdy o jeho žiadosti o azyl rozhodnuté tak, že mu azyl udelený nebol. Sťažovateľ tak bol

od okamihu príchodu na územie Slovenskej republiky dňa 27. 10. 2014 považovaný

za žiadateľa o azyl v zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle.

Podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle...

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a tiež na to, že bol na územie Slovenskej

republiky vrátený za pomoci štátnych orgánov Slovenskej republiky, jeho vstup na územie

Slovenskej republiky nemôže byť považovaný za neoprávnený.

Z vyššie uvedených skutočností nie je zrejmé, ako mohol dospieť súd k záveru, že štát

nepovolil sťažovateľovi vstup na územie Slovenskej republiky a teda bol vstup sťažovateľa na

územie Slovenskej republiky nepovolený v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

Záver o tom, že by Slovenská republika, ktorá v spolupráci s príslušnými orgánmi

sama realizovala vrátenie sťažovateľa na územie Slovenskej republiky (jeho vstup na územie

Slovenskej republiky) a zároveň sama zaistením sťažovateľa „zabraňovala jeho

nepovolenému vstupu“ na územie Slovenskej republiky je nelogický.

Podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona o azyle...

Podľa § 2 písm. r) zákona o azyle...

Žiadne ustanovenie nijakého zákona nehovorí o tom, že umiestnenie v zariadení,

t. j. na mieste, v ktorom je štátny príslušník tretej krajiny umiestnený na základe

rozhodnutia o zaistení, sa nepovažuje za pobyt na území Slovenskej republiky.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že jediná možnosť, ako zabrániť nepovolenému vstupu

cudzinca na územie Slovenskej republiky v prípade, že cudzinec sa dopraví na územie

Slovenskej republiky letecky, je jeho umiestnenie v tranzitnom priestore medzinárodného

letiska. Umiestnenie v prijímacom centre letiska sa nepovažuje za vstup a pobyt žiadateľa

na území Slovenskej republiky.

Ak mali príslušné orgány v úmysle zabrániť nepovolenému vstupu sťažovateľa

na územie Slovenskej republiky, mal ho umiestniť v prijímacom centre – tranzitnom

priestore letiska podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona o azyle a nie v zariadení podľa § 2 ods. 1

písm. p) zákona o pobyte cudzincov.

V napadnutom rozsudku súd uvádza, že možno konštatovať, že zaistenie sťažovateľa

je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

S vyššie uvedeným záverom súdu nemožno súhlasiť. Domnievame sa, že pozbaviť

osobu osobnej slobody je možné len vtedy, ak to zákon a medzinárodná zmluva výslovne

pripúšťajú. Akékoľvek závery a konštatovania o akomsi odvodzovaní legitimity pozbavenia

osobnej slobody sú nezákonné.

Pre zaistenie sťažovateľa ako žiadateľa o azyl neexistuje žiaden dôvod, ktorý by

vyplýval z čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Sťažovateľ nebol pozbavený osobnej slobody, aby

sa zabránilo jeho nepovolenému vstupu na územie Slovenskej republiky, nakoľko sama

Slovenská republika sa podieľala na jeho vrátení na svoje územie, a preto jeho vstup

nemohol byť neoprávnený. Sťažovateľ bol taktiež od momentu prekročenia hraníc

považovaný za žiadateľa o azyl, preto bol nielen jeho vstup, ale aj ostatný pobyt na území

Slovenskej republiky oprávnený.

Zaistenie sťažovateľa by mohlo byť v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky

zákonné a v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) – zabránenie neoprávneného vstupu

na územie SR iba v tom prípade, ak by bol sťažovateľ umiestnený v tranzitnom priestore

medzinárodného letiska v zmysle § 3 ods. 2 písm. c) zákona o azyle. To sa však nestalo.

Zaistiť osobu, ktorá sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky z dôvodu,

že Slovenská republika chce zabrániť jej neoprávnenému vstupu na svoje územie, nedáva

žiaden zmysel.

V čase vydania rozhodnutia o zaistení nebolo proti sťažovateľovi vedené žiadne

konanie o vyhostení alebo vydaní.

Súdy potvrdením rozhodnutia o zaistení sťažovateľa porušili článok 5 ods. 1

Dohovoru.

Pre vec je irelevantné rozhodnutie Súdneho dvoru vo veci Mehmet Arslan proti

Polícia ČR C 534/2011 zo dňa 30. 5. 2013. Ako z napadnutého rozhodnutia vyplýva,

konanie o žiadosti o azyl sťažovateľa sa začalo vstupom na územie Slovenskej republiky.

Sťažovateľ bol žiadateľom o azyl ešte predtým, ako bol zaistený. To vyplýva aj

zo skutočnosti, že sťažovateľ bol zaistený podľa § 88a a nasl. zákona o pobyte cudzincov.

Sťažovateľ tak nemohol podaním žiadosti (ktorú ani nepodal) dosiahnuť prepustenie

zo zaistenia, keďže bol žiadateľom o azyl ešte predtým, ako bol zaistený.

Proti sťažovateľovi neprebiehalo v čase jeho zaistenia žiadne konanie o vyhostenie

alebo vydanie, preto ani tento legitímny dôvod na pozbavenie osobnej slobody podľa článku

5 ods. 1 Dohovoru neprichádza u sťažovateľa do úvahy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutým rozhodnutím, ktorým potvrdil

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a tým aj rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly

PZ Košice letisko ako správne, porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu.»

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil jeho právo

podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1

písm. f) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. . Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy

zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci neoprávnene obmedzili jeho osobnú slobodu

v dôsledku nesprávneho posúdenia okolností jeho veci, keď ako účel jeho zadržania

špecifikovali zabránenie jeho neoprávnenému vstupu na územie Slovenskej republiky,

avšak on ako žiadateľ o azyl sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 5. januára

2015, ktoré je konečným rozhodnutím vo veci sťažovateľa, v ktorom najvyšší súd

rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 25. novembra 2014.

Najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 5. januára 2015 vo vzťahu

k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nemožnosti subsumovať dôvody pozbavenia jeho

osobnej slobody pod jeden z dôvodov uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru poukázal

na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 9. decembra 2014, ktoré

priamo citoval a v ktorom vo vzťahu k uvedenému v podstatnom uviedol:

«Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej

veci rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody

uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného

článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel

v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho zaistení. Pozbavenie osobnej slobody

navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru

a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f ) Dohovoru...

Podľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod

č. 319/1995 Z. z.)...

Čo sa týka oprávneného vstupu navrhovateľa na územie SR, a teda neexistencie

podmienky uvedenej v čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorá by odôvodňovala pozbavenie

jeho osobnej slobody, pretože sa vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 6 zákona o azyle

považuje za žiadateľa o azyl, ktorý je podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle oprávnený zdržiavať

sa na území SR, najvyšší súd je toho názoru, že je potrebné rozlišovať nepovolený vstup

na územie SR a oprávnené zdržiavania sa žiadateľa o azyl na území SR. O nepovolený vstup

sa jedná v prípade, ak cudzinec sa zdržiava na území SR bez príslušného povolenia štátneho

orgánu. Nejde pritom len o situáciu, kedy sa cudzinec chystá prekročiť štátnu hranicu,

resp. ju prekračuje, teda ide o potencionálneho imigranta, ale aj o prípad, ak takýto

cudzinec po prekročení štátnej hranice požiada o azyl. V takejto situácii, ak sa cudzinec

stane žiadateľom o azyl, ide stále o nepovolený vstup, avšak s ohľadom na medzinárodné

záväzky sa režim cudzinca mení v tom zmysle, že je oprávnený sa zdržiavať na území SR

do času, kedy sa rozhodne o jeho žiadosti.

V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov

zo 16. 04. 2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom

preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej

slobody (org. measure of detention) žiadateľov o azyl má byť pravidelne preskúmavané

súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (bod

4 a 5).

Podľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo

kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto

práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť

zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je

takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si

praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá),

môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu

na územie štátu“.

Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5

ods. 1 písm. f) Dohovoru. ...

Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

poukázať na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi

proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä

§ 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok, 25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43),

Abdolkhani aKarimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č. 30471/08, či Z.N.S. proti

Turecku, rozsudok, 19. 01. 2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

Podľa Dohovoru, ktorý má v zmysle

Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť

osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné

zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu

na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie

osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané

zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky

musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom

pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.

Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona

č. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých

skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia

nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené

možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3

Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet

konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa

vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich

námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto

atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv.

„návratovú smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES

o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene

pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín). ...

Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému

prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie

o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie,

prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje

na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len

dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu

prípravy návratu alebo odsunu.

Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora

povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom

vidí existenciu rizika úteku navrhovateľa.

V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho

príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy

návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania

alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania

vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu

byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.

Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že

navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné

finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo

zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.

Z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní

o zaistení navrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov z informácie o Dublinskom

transfere č. p: PPZ HCP OCP1 2014/000999 120, zo zápisníc o vyjadrení účastníka

konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia

Migračného úradu MV SR, kedy bolo dňa 02. 08. 2006 konanie vo veci udelenia azylu

na území Slovenskej republiky podľa §19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle právoplatne

zastavené.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený

na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná

Slovenská republika, považuje sa za žiadateľa okrem ...

Podľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol

v postavení žiadateľa o azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1

písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a rady

2013/33/EÚ z 26. 06. 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov

o medzinárodnú ochranu.

Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové

právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov

o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného)

právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32

Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).

Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad

umožňuje zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných

dôvodov, ktoré plne korešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto

kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie

Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská

republika.

Dôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné

na zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by

bez zaistenia nebolo možné získať, pretože v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.

...

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za

nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani

žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.

Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu,

vzhľadom k tomu, že sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich

vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie

rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje) vypovedá o správnosti postupu

krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil

v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že

rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte

cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský

súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom

uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý

rozsudok podľa v spojení s ako vecne správny potvrdil.»

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd v rozsudku z 5. januára 2015

argumentáciou sťažovateľa predloženou v jeho odvolaní zaoberal a riadne sa s ňou

vo svojom rozhodnutí vysporiadal, keď citoval a poukázal na ustanovenia viacerých

medzinárodných dohovorov, právo Európskej únie, ale i na vnútroštátnu zákonnú úpravu

vzťahujúcu sa na meritum veci a následne posúdením konkrétnych okolností prípadu

sťažovateľa vyvodil záver, podľa ktorého jeho vstup na územie Slovenskej republiky posúdil

ako nepovolený napriek tomu, že je v zmysle zákona o azyle považovaný za osobu

oprávnenú zdržiavať sa na tomto území. Uvedený záver je v súlade s medzinárodnou

i vnútroštátnou právnou úpravou, ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,

v rámci ktorej uvedený súd taktiež zadržanie potencionálnych imigrantov štátom vrátane

žiadateľov o azyl považoval za zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a v rámci ktorej

taktiež konštatoval, že pokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup

nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na jeho

územie vstúpiť a ktorá potrebuje, avšak zatiaľ nemá potrebné povolenie, môže byť

považované za uskutočnené preto, aby „sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie“

(Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu, 29. 1. 2008, č. 13229/03, § 64

a § 65). Z tohto pohľadu sa potom aj argumentácia sťažovateľa týkajúca sa jeho umiestnenia

po jeho zadržaní javí ako právne irelevantná.

Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu v predmetnej veci, ktorý by nemal oporu

v zákone, a preto rozsudok najvyššieho súdu z 5. januára 2015 nepovažoval za zjavne

neodôvodnený a ani arbitrárny, t. j. z ústavného hľadiska neudržateľný a neakceptovateľný.

Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa

sťažovateľ nestotožňuje, podľa ústavného súdu nemôže viesť k záveru o porušení jeho práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015