Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/94/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.,

v právnej veci navrhovateľa: P., nar. X., štátny príslušník Indickej republiky, t. č. bytom

Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Advokátskou kanceláriou

Š., s.r.o., M., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská

Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

odporcu č. p. UHCP-BB-BB-AV-8-002/2010 zo dňa 1. júna 2010 na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -37 zo dňa 21. septembra 2010,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. -37 zo dňa 21. septembra 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu

č. p. UHCP-BB-BB-AV-8-002/2010 zo dňa 1. júna 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie

č. p. UHCP-BB-BB-AV-8-002/2010 zo dňa 1. júna 2010, ktorým odporca podľa § 62

ods. 3 o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len zákon o pobyte cudzincov) na účel administratívneho vyhostenia z územia SR,

predĺžil s účinnosťou od 9.6.2010 lehotu zaistenia určenú rozhodnutím Oddelenia cudzineckej

polície Policajného zboru Banská Bystrica o jeho zaistení č. p. UHCP-69-7/RCP-BB-CP-BB-

AV-2009 zo dňa 11.12.2009 na čas nevyhnutne potrebný k realizácii tohto opatrenia, najviac

o ďalších 12 mesiacov v lehote do 9.6.2011.

Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že má za to, že rozhodnutie správneho

orgánu je vydané v súlade s § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Podľa krajského súdu

nedošlo k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

na čo poukazoval navrhovateľ. Krajský súd pripustil, že v odôvodnení rozhodnutia by bolo

žiaduce podrobnejšie uviesť okolnosti zatiaľ neúspešného zabezpečovania cestovného

dokladu, ku ktorému nepochybne prispel aj navrhovateľ. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia pomerne stručne konštatuje skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie

rozhodnutia. Podľa krajského súdu ale táto skutočnosť nespôsobuje ani nepreskúmateľnosť

ani nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Ustanovenie § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov

popri nedostatočnej spolupráci cudzinca uvádza ako dostačujúci dôvod pre predĺženie doby

zaistenia aj nevydanie náhradného cestovného dokladu v stanovenej lehote a skutočnosť

nevydania cestovného dokladu nebola navrhovateľom ani popretá, ani spochybnená.

S ohľadom na priebeh predchádzajúceho konania a okolnosti vedúce k doplneniu právnej

úpravy § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov krajský súd považoval vydanie rozhodnutia

o predĺžení doby zaistenia za vecne správne a zákonné.

K námietke zohľadnenia úpravy obsiahnutej v čl. 15 ods. 6 Smernice č. 2008/115/EC

krajský súd uviedol, že s ňou v tejto otázke nepolemizuje, ale zdôrazňuje, že úprava zákonom

o pobyte cudzincov je kompatibilná s týmto ustanovením.

3

Krajský súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri svojom rozhodovaní

okrem neakceptovania vyslovenej nepodloženej domnienky, že správne orgány nepristupovali

k realizácii vyhostenia s primeranou snahou, súd ako pomerne nelogický vyhodnotil odvolací

dôvod, že navrhovateľ si nie je vedomý že by svojim konaním nejakým spôsobom maril

činnosť správneho orgánu. Takisto ako nepodložený vyhodnotil krajský súd názor

splnomocnenej zástupkyne, že predĺžením doby zaistenia na dobu najviac 12 mesiacov dôjde

k situácii, že správne orgány nebudú až do uplynutia 12 mesiacov zaistenie navrhovateľa

preskúmavať. V prípade akýchkoľvek okolnosti majúcich vplyv na dôvodnosť zaistenia môže

navrhovateľ požiadať o preskúmanie dôvodnosti zaistenia. Krajský súd na záver zdôraznil,

že odporca nevydal rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia o 12 mesiacov, ale najviac

o 12 mesiacov, čo podľa názoru súdu vzhľadom na doterajší priebeh konania nie je možné

považovať ani za neprimerané ani za neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené krajský súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia napadol

pretože si nie je vedomý toho, že by svojim konaním nejakým spôsobom maril činnosť

správneho orgánu a prispel tak k márnemu uplynutiu 180 dňovej lehoty. Má za to, že samotný

správny orgán nepristupoval k jeho vyhosteniu s primeranou snahou a nevynaložil riadne

úsilie k tomu, aby k administratívnemu vyhosteniu skutočne došlo.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že odporca by nemal aplikovať ustanovenia o predĺžení

zaisťovacej lehoty, ktoré takým základným spôsobom zasahuje do jeho osobnej slobody

bez riadneho odôvodnenia s uvedením konkrétnym dôvodov. Už prvé zaistenie bolo

závažným zásahom do jeho osobnej slobody a správny orgán by mal k predĺženiu zaistenia

pristupovať s náležitou starostlivosťou a len v naozaj odôvodnených prípadoch. Podľa

navrhovateľa konanie správneho orgánu tomu nezodpovedá a je preto zásahom do jeho práva

na slobodu podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4

Jednorazové predĺženie lehoty zaistenia o 12 mesiacov, teda o najdlhšie možnú

povolenú lehotu zaistenia považuje navrhovateľ za nezákonné, pretože je v rozpore s cieľom

novely zákona a s európskou smernicou.

Navrhovateľ nesúhlasil s rozhodnutím súdu najmä v nesprávnom posúdení otázky

prístupu správneho orgánu k jeho vyhosteniu a zabezpečeniu potrebných dokladov

na vyhostenie.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní popiera obvinenie odporcu, že dostatočne

nespolupracoval, pretože keby mu boli nejaké skutočnosti známe, neutajoval by

ich a poskytol by všetky potrebné informácie. Odporca až dva mesiace po jeho zaistení

požiadal Interpol Bratislava o preverenie jeho totožnosti v príslušných evidenciách Indickej

republiky na základe daktyloskopickej karty Národnú Ústredňu Interpol, pričom ku dňu

31.5.1010 neobdržal žiadnu informáciu. Zo strany zastupiteľského úradu nebol vydaný

náhradný cestovný doklad, ale nie jeho vinou. Navrhovateľ má za to, že samotný správny

orgán nevynaložil dostatočné úsilie na to, aby k jeho vyhosteniu skutočne došlo.

Z uvedených dôvodov sa navrhovateľ domnieva, že jeho zaistenie je nedôvodné,

neopodstatnené a nezákonné, a preto navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie správneho orgánu ruší a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že vo veci neboli zistené žiadne

nové skutočnosti ktoré by mali vplyv na posúdenie zákonnosti vydaného rozhodnutia a všetky

relevantné skutočnosti boli uvedené v ich vyjadrení k odvolaniu, ktoré bolo Krajskému súdu

v Trnave zaslané pod číslom UHCP-BB-BB-AV-8-005/2010 zo dňa 25.6.2010.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 11.1.2011 ( a ).

5

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. p. UHCP-BB-BB-AV-8-

002/2010 zo dňa 1. júna 2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov

predĺžil s účinnosťou od 9.6.2010 lehotu zaistenia určenú rozhodnutím Oddelenia cudzineckej

polície Policajného zboru Banská Bystrica o jeho zaistení č. p. UHCP-69-7/RCP-BB-CP-BB-

AV-2009 zo dňa 11.12.2009 na čas nevyhnutne potrebný k realizácii tohto opatrenia, najviac

o ďalších 12 mesiacov.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môže byť zaistený na čas

nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť

o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek

vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon

predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský

úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu

s deťmi alebo zraniteľnú osobu.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia

v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, že napriek

vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca mu

zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo

splnenie podmienky, že cudzinec dostatočne nespolupracuje.

Odporca svoje rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia zdôvodnil tým, že napriek

vykonaným úkonom k zabezpečeniu výkonu administratívneho vyhostenia navrhovateľa

z územia Slovenskej republiky sa tento úkon predĺži z toho dôvodu, že navrhovateľ

dostatočne nespolupracoval a do dňa oznámenia mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný

6

cestovný doklad potrebný k ďalšej realizácii zabezpečenia jeho vyhostenia z územia

Slovenskej republiky.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal,

že predĺženie lehoty zaistenia o 12 mesiacov je v rozpore so zákonom. V opravnom

prostriedku uvádza, že šesťmesačná lehota zaistenia bola lehotou dostatočnou k tomu,

aby správny orgán vykonal všetky potrebné úkony k zabezpečeniu jeho vycestovania.

Navrhovateľ si nie je vedomý toho, že by svojim konaním nejakým spôsobom maril činnosť

správneho orgánu a prispel tak k márnemu uplynutiu 180 dňovej lehoty. Navrhovateľ mal

za to, že samotný správny orgán nepristupoval k jeho vyhosteniu s primeranou snahou

a nevynaložil riadne úsilie k tomu, aby k jeho vyhosteniu skutočne došlo. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia sa vôbec neuvádza, aké úkony smerujúce k vyhosteniu odporca

vykonal. Nie je z neho zrejmé, v čom spočívala nespolupráca navrhovateľa so správnym

orgánom ani dôvody, z ktorých nebol jeho cestovný doklad vydaný. V rozhodnutí nie je

uvedené aké kroky správny orgán vykonal a ten by nemal aplikovať ustanovenia o predĺžení

zaisťovacej lehoty, ktoré zásadne zasahujú do osobnej slobody navrhovateľa, bez riadneho

odôvodnenia s uvedením konkrétnych dôvodov. Navrhovateľ nakoniec uviedol,

že jednorazové predĺženie lehoty zaistenia o 12 mesiacov, teda o najdlhšie možnú povolenú

lehotu zaistenia, je nezákonné, pretože je v rozpore s cieľom novely zákona a s európskou

smernicou.

Navrhovateľ sa preto domnieval, že jeho zaistenie je nedôvodné, neopodstatnené

a nezákonné, a preto žiadal aby krajský súd rozhodnutie správneho orgánu zrušil.

Na rozdiel od názoru krajského súdu, ktorý síce uznáva, že odôvodnenie odporcu

napadnutého rozhodnutia pomerne stručne konštatuje skutočnosti, ktoré boli podkladom

pre vydanie rozhodnutia, ale táto skutočnosť nespôsobuje nepreskúmateľnosť

ani nezákonnosť vydaného rozhodnutia, najvyšší súd dospel k záveru, že námietky

navrhovateľa uplatnené v opravnom prostriedku boli spôsobilé spochybniť zákonnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

7

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil námietky odporcu týkajúce sa

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, ako aj neuvedenia konkrétnych

dôvodov predĺženia lehoty zaistenia za dôvodné.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu

odporcu o predĺžení doby zaistenia je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa

V. časti a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou

prvostupňového súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je

jeho úlohou ani vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou

zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo

dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací

súd dospel k záveru, že je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak,

že rozhodnutie odporcu zrušuje pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové

konanie ( v súvislosti s ). Súd pritom poznamenáva,

že vzhľadom na závažnosť zásahu do subjektívnych práv účastníka konania, ktorému sa

predlžuje doba zaistenia, nepovažuje súd za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo

nepodloženým a z právneho hľadiska blanketným spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.

Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone

ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom

konaní. V odkaze pod čiarou č. 6 je uvedený o správnom konaní

/Správny poriadok/.

Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne

náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje

na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení

rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými

úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí

v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy

z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany

účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

8

Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje

za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení

rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy

citované vo výroku.

Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či úvaha nevybočila

z medzí a hľadísk stanovených zákonom ( ), či je v súlade s pravidlami

logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným

postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z týchto skutočností vyvodiť iné

alebo opačné závery.

Preto krajský súd mal dospieť k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí

uvedenými vadami /spočívajúcimi v tom, že sa prvostupňový správny orgán dôsledne

neriadili príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku/, pričom táto vada bola spôsobilá

vyvolať zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, že je účelné rozhodnutie správneho orgánu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože toto rozhodnutie je pre nezrozumiteľnosť

nepreskúmateľné.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2

v spojení s a v zmysle úspešnému navrhovateľovi

nepriznal náhradu trov konania, pretože trovy konania si neuplatnil a ani ich nevyčíslil

v zákonnej lehote v súlade s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 11. januára 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová