Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 717/2014
PDF · 327.34 KB
No categories available
I. ÚS 717/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom , , vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19 Co 112/2012 zo 17. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 36 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 112/2012 zo 17. júla 2014 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“), ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Partizánske z 10. januára 2011
o zamietnutí žaloby o náhradu škody spôsobenej nezákonne uvalenej väzby v trestnom
konaní s odôvodnením, že si väzbu zavinil sám predchádzajúcou trestnou činnosťou
(dovtedy bol 13 krát súdne trestaný).
2. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených práv
rozsudkom krajského súdu zo 17. júla 2014, tento rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania v sume 340,90 €, ktorú je
povinný zaplatiť krajský súd na účet jeho právneho zástupcu v lehote 2 mesiacov
od doručenia nálezu.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať
ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré
mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
5. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného
aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
6. Po predbežnom prejednaní sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie ústavný súd
pri vyžiadaní si spisu od príslušného okresného súdu zistil, čo mal inak uviesť advokát
pri riadnom plnení si svojich povinností, že sťažovateľ podal súbežne aj dovolanie proti
namietanému rozsudku odvolacieho súdu, ktoré sa vedie na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 8 Cdo 485/2014, a o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.
7. Nie je preto dôvod na to, aby ústavný súd v rozpore s vyššie popísaným princípom
subsidiarity, ako i v rozpore s princípom minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných
súdov, do doby než dovolacie konanie bude skončené vo veci (paralelne) rozhodol. Nie je
dôvod ani na to, aby ústavný súd konanie prerušil a vyčkával so svojim rozhodnutím až
do vydania rozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovateľ sťažnosť môže podať až
po doručení rozhodnutia o dovolaní [porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Soffer v. Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48].
8. Z uvedených dôvodov sťažnosť odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015