Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 337/2015
PDF · 487.85 KB
No categories available
II. ÚS 337/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej JUDr. Annou Líškovou, Advokátska kancelária,
Šafárikovo námestie 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 42 C 15/2010
zo 16. februára 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 263/2011
zo 6. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája
2013 doručená sťažnosť Alexandry Vrtochovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 42 C 15/2010
zo 16. februára 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Co 263/2011 zo 6. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 10. februára 2010
domáhala, aby okresný súd zaviazal odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške
3 320 € z titulu diskriminácie. Rozsudkom okresného súdu č. k. 42 C 15/2010 118
zo 16. februára 2011 bol jej návrh (žaloba) zamietnutý. Proti tomuto prvostupňovému
rozhodnutiu vo veci podala sťažovateľka odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.
4 Co 263/2011 zo 6. februára 2013 bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu.
3. Sťažovateľka nesúhlasí s takým odôvodnením napadnutého rozsudku krajského
súdu, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie a na základe takto
vykonaného dokazovania správne právne vec posúdil. Sťažovateľka k návrhu žaloby
pripojila listinné dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, o. i. popis pracovnej pozície
žalobkyne, mailovú komunikáciu s personalistkou pani , mzdový lístok z mája
2008, mailovú komunikáciu žalobkyne s pánom . S uvedenými listinnými
dôkazmi predloženými sťažovateľkou sa ani prvostupňový, ani druhostupňový súd podľa
mienky sťažovateľky nezaoberal, nevyhodnotil a neodôvodnil ich v súlade s ustanovením
§ 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), lebo nerozhodol o ich vykonaní,
resp. nevykonaní. Sťažovateľka v rámci súdneho konania navrhla vypočutie svedka
a napriek skutočnosti, že prvostupňový súd ho ako dôkazný prostriedok navrhovaný
navrhovateľkou pripustil, bol predvolaný na pojednávanie na 19. január 2011, osobne sa
dostavil, avšak nebol okresným súdom vypočutý.
4. Sťažovateľka namieta aj odôvodnenie prvostupňového i druhostupňového
rozhodnutia vo veci nepreukázania jednotlivých skutkových vymedzení neoprávneného
zásahu do jej osobnostných práv. Sťažovateľka podľa jej slov jednoznačne v súdnom konaní
preukázala, že právnou a základnou príčinou tohto stavu bolo to, že v dôsledku zmluvného
prevodu úloh centrálnej tlačovej služby do Siemens Businnes Services, s. r. o, boli
zamestnancom garantované pracovnoprávne nároky z platných pracovných zmlúv, t. j. i
pracovná funkcia a pracovná náplň. Na základe tejto skutočnosti došlo k tomu, že
sťažovateľka i pán (jej nadriadený) mali ako vedúci pracovníci takmer identické
pracovné náplne, takže dochádzalo ku každodennému duplicitnému rozhodovaniu na
jednom pracovisku, t. j. ku každodenným kompetenčným konfliktom.
5. Sťažovateľka však za tento právny stav nebola zodpovedná, bol za ňu zodpovedný
zamestnávateľ, ktorý to mal riešiť spôsobom, aby nedochádzalo v dôsledku takto uzavretej
zmluvy ku kompetenčným konfliktom na danom pracovisku a k podmienkam pre
porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych vzťahov
[porušenie § 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov]. Zamestnávateľ mohol podľa
sťažovateľky napr. vytvoriť dve oddelenia s dvomi vedúcimi pracovníkmi.
6. Pravdou je, že sťažovateľka na skutočnosť, že sa cíti zo strany pána
diskriminovaná, poukazovala zamestnávateľovi takmer 4 roky, avšak ten napriek jej
písomným sťažnostiam situáciu neriešil. Napokon situáciu vyriešil prepustením sťažovateľky
z pracovného pomeru. Ako dôkazy o týchto skutočnostiach predložila sťažovateľka písomné
dôkazy, mailovú korešpondenciu s pánom , avšak ani jeden súd sa touto
problematikou a predloženými dôkazmi v takomto význame nezaoberal.
7. Sťažovateľka namieta aplikáciu a výklad ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, a to
prvostupňovým i druhostupňovým súdom z dôvodu, že právna zástupkyňa sťažovateľky ani
sťažovateľka sa na riadne nariadené pojednávanie nedostavili, pričom neúčasť oboch
písomne ospravedlnila z dôvodu kolízie pojednávania s iným, skôr nariadeným termínom
pojednávania právnej zástupkyne. Zo strany právnej zástupkyne išlo o zložité rozhodnutie,
ktorého súdneho konania sa zúčastní, pretože mala kolíziu s termínom, na ktorý čakala.
Z dôvodu, že si bola vedomá skutočnosti, že na predmetnom pojednávaní budú vypočutí
navrhnutí svedkovia, nežiada odročenie pojednávania. Vychádzajúc so zložitosti posúdenia
prípadu však predpokladala, že konanie nebude na tomto pojednávaní ukončené vyhlásením
rozsudku a že sťažovateľka bude mať možnosť vyjadriť sa k svedeckým výpovediam.
V danom prípade je sťažovateľka toho názoru, že okresný súd mal zabezpečiť jej vypočutie
k uskutočneným svedeckým výpovediam. Toto tvrdenie sťažovateľka podporne opiera aj
o ustanovenie § 120 OSP. Podľa sťažovateľky ak je pripisovaná dôležitosť nedoručeniu
vyjadrenia druhého účastníka konania, rovnakú dôležitosť vo vzťahu na dodržanie zásady
spravodlivého procesu (ak nie v danom prípade väčšiu) majú i svedecké výpovede ako
dôkazné prostriedky, ku ktorým sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, príp. navrhnúť
ďalšie dôkazy. Sťažovateľka je toho názoru, že nemožno opomenúť, že procesný úkon
účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné
považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania
z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho
uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, keď
sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, teda porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.
8. Sťažovateľka namieta odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, že
neboli preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo
nepriamej diskriminácii. Za právne nesprávny považuje výklad krajského súdu týkajúci sa
dôkazného bremena, ktoré podľa odvolacieho súdu nespočíva len na odporcovi, ale zaťažuje
navrhovateľa, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno a uviesť skutočnosti, z ktorých je možné
odvodiť, že došlo buď k priamej, alebo nepriamej diskriminácii, resp. že došlo k porušeniu
zásad rovnakého zaobchádzania. Podľa tvrdenia krajského súdu sťažovateľka nepredložila
také dôkazy, z ktorých by bolo možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania na jej strane zo strany odporcu došlo. Tento výklad nepovažuje sťažovateľka
za právne správny. Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že prvostupňový
i druhostupňový súd v danom prípade nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce
v znení neskorších predpisov o tzv. prenesení dôkazného bremena, ktoré predstavuje
odchýlku od všeobecnej konštrukcie vyjadrujúcej potrebu unesenia dôkazného bremena
žalujúcou stranou v spore.
9. Podľa názoru sťažovateľky súdy nepostupovali správne pri prenesení dôkazného
bremena na žalovaného, pretože navrhovateľka nemusí porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania preukazovať s istotou, resp. bez akýchkoľvek pochybností, ale stačí určitá
miera pravdepodobnosti. Podľa názoru sťažovateľky procesné postupy oboch súdov
v priebehu konaní sa neriadili už uvedeným ustanovením zákona a súdy neumožnili
sťažovateľke preukázanie skutočností v rámci štádia dokazovania.
10. Podľa sťažovateľky závery, ktorými sa oba súdy v danom prípade vo svojom
rozhodovaní riadili, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Sťažovateľka je toho
názoru, že pri aplikácii § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona došlo zo strany oboch súdov
k zásadnému popretiu účelu a významu tohto ustanovenia, keďže jej nebolo postupom
súdov umožnené preukázať rozloženie dôkaznej povinnosti nevykonaním predložených
dôkazov.
11. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011 176 zo dňa 6. februára 2013
a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010 118 zo dňa
16.2.2011 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011 176 zo dňa 6. februára
2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010 118 zo dňa
16.2.2011 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava III vracia na ďalšia konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 2 000 eur (slovom dvetisíc eur) na účet sťažovateľky...
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od
doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne...“
12. Sťažovateľka navrhla aj alternatívne znenie nálezu:
„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011 176 zo dňa 6. februára 2013
a rozsudkom Okresného súdu Bratislava č. k. 42C/15/2010 118 zo dňa 16.2.2011 porušené
bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011 176 zo dňa 6. februára
2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010 118 zo dňa
16.2.2011 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 2 000, eur (slovom dvetisíc eur)...
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od
doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne...“
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
14. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, v zmysle ktorej všeobecné
súdy porušili vydaním napadnutých rozsudkov sťažovateľkino základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, keďže (i) všeobecné súdy týmito napadnutými rozsudkami predovšetkým odňali
sťažovateľke možnosť konať pred súdom (t. j. v konaní neuskutočnili jej vypočutie
k svedeckým výpovediam), ďalej (ii) všeobecné súdy nevykonali dokazovanie
v dostatočnom rozsahu a (iii) závery všeobecných súdov o tom, že neboli preukázané
skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o priamej alebo nepriamej diskriminácii
(ako aj s tým súvisiaca aplikácia príslušných zákonov), sú arbitrárne a zjavne
neodôvodnené.
15. Ústavný súd v úvode konštatuje, že je potrebné vzhľadom na charakter námietok
sťažovateľky posúdiť jej prípustnosť z pohľadu vyčerpania efektívnych opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré jej právny poriadok na ochranu jej
základných práv a slobôd účinne poskytuje.
16. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
17. Z listín tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé,
že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny napadnutý rozsudok
okresného súdu. Podľa sťažovateľky jej všeobecné súdy týmto postupom predovšetkým
odňali možnosť konať pred súdom (t. j. v konaní neuskutočnili jej vypočutie k svedeckým
výpovediam).
18. V konečnom dôsledku to podľa názoru sťažovateľky znamená, že všeobecné súdy
odmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu.
19. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne (napr. III. ÚS 342/2013) poukazuje na
záver, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).
K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu
predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
20. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
V danom prípade vzhľadom na charakter výhrad proti napadnutým rozsudkom všeobecných
súdov ide o námietky, ktoré možno subsumovať pod dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f)
OSP.
21. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú
možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby
si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených
základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie
všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej
judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,
v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom
vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými
úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
22. Sťažovateľka však v danej veci v sťažnosti neuvádza, či dovolanie v tejto veci
podala, pričom nič neindikuje, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľka
využila. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka nevyčerpala
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytoval
a na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá
neprípustnosť jej sťažnosti. Sťažovateľka ani len netvrdila (a tým menej preukazovala),
že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdu
preto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol
ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015