Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 337/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej JUDr. Annou Líškovou, Advokátska kancelária,

Šafárikovo námestie 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu garantovaného a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

zo 16. februára 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 6. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája

2013 doručená sťažnosť Alexandry Vrtochovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 16. februára 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 6. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 10. februára 2010

domáhala, aby okresný súd zaviazal odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške

3 320 € z titulu diskriminácie. Rozsudkom okresného súdu č. k. 118

zo 16. februára 2011 bol jej návrh (žaloba) zamietnutý. Proti tomuto prvostupňovému

rozhodnutiu vo veci podala sťažovateľka odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013 bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu.

3. Sťažovateľka nesúhlasí s takým odôvodnením napadnutého rozsudku krajského

súdu, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie a na základe takto

vykonaného dokazovania správne právne vec posúdil. Sťažovateľka k návrhu žaloby

pripojila listinné dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, o. i. popis pracovnej pozície

žalobkyne, mailovú komunikáciu s personalistkou pani , mzdový lístok z mája

2008, mailovú komunikáciu žalobkyne s pánom . S uvedenými listinnými

dôkazmi predloženými sťažovateľkou sa ani prvostupňový, ani druhostupňový súd podľa

mienky sťažovateľky nezaoberal, nevyhodnotil a neodôvodnil ich v súlade s ustanovením

(ďalej aj „OSP“), lebo nerozhodol o ich vykonaní,

resp. nevykonaní. Sťažovateľka v rámci súdneho konania navrhla vypočutie svedka

a napriek skutočnosti, že prvostupňový súd ho ako dôkazný prostriedok navrhovaný

navrhovateľkou pripustil, bol predvolaný na pojednávanie na 19. január 2011, osobne sa

dostavil, avšak nebol okresným súdom vypočutý.

4. Sťažovateľka namieta aj odôvodnenie prvostupňového i druhostupňového

rozhodnutia vo veci nepreukázania jednotlivých skutkových vymedzení neoprávneného

zásahu do jej osobnostných práv. Sťažovateľka podľa jej slov jednoznačne v súdnom konaní

preukázala, že právnou a základnou príčinou tohto stavu bolo to, že v dôsledku zmluvného

prevodu úloh centrálnej tlačovej služby do Siemens Businnes Services, s. r. o, boli

zamestnancom garantované pracovnoprávne nároky z platných pracovných zmlúv, t. j. i

pracovná funkcia a pracovná náplň. Na základe tejto skutočnosti došlo k tomu, že

sťažovateľka i pán (jej nadriadený) mali ako vedúci pracovníci takmer identické

pracovné náplne, takže dochádzalo ku každodennému duplicitnému rozhodovaniu na

jednom pracovisku, t. j. ku každodenným kompetenčným konfliktom.

5. Sťažovateľka však za tento právny stav nebola zodpovedná, bol za ňu zodpovedný

zamestnávateľ, ktorý to mal riešiť spôsobom, aby nedochádzalo v dôsledku takto uzavretej

zmluvy ku kompetenčným konfliktom na danom pracovisku a k podmienkam pre

porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych vzťahov

[porušenie o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov]. Zamestnávateľ mohol podľa

sťažovateľky napr. vytvoriť dve oddelenia s dvomi vedúcimi pracovníkmi.

6. Pravdou je, že sťažovateľka na skutočnosť, že sa cíti zo strany pána

diskriminovaná, poukazovala zamestnávateľovi takmer 4 roky, avšak ten napriek jej

písomným sťažnostiam situáciu neriešil. Napokon situáciu vyriešil prepustením sťažovateľky

z pracovného pomeru. Ako dôkazy o týchto skutočnostiach predložila sťažovateľka písomné

dôkazy, mailovú korešpondenciu s pánom , avšak ani jeden súd sa touto

problematikou a predloženými dôkazmi v takomto význame nezaoberal.

7. Sťažovateľka namieta aplikáciu a výklad ustanovenia , a to

prvostupňovým i druhostupňovým súdom z dôvodu, že právna zástupkyňa sťažovateľky ani

sťažovateľka sa na riadne nariadené pojednávanie nedostavili, pričom neúčasť oboch

písomne ospravedlnila z dôvodu kolízie pojednávania s iným, skôr nariadeným termínom

pojednávania právnej zástupkyne. Zo strany právnej zástupkyne išlo o zložité rozhodnutie,

ktorého súdneho konania sa zúčastní, pretože mala kolíziu s termínom, na ktorý čakala.

Z dôvodu, že si bola vedomá skutočnosti, že na predmetnom pojednávaní budú vypočutí

navrhnutí svedkovia, nežiada odročenie pojednávania. Vychádzajúc so zložitosti posúdenia

prípadu však predpokladala, že konanie nebude na tomto pojednávaní ukončené vyhlásením

rozsudku a že sťažovateľka bude mať možnosť vyjadriť sa k svedeckým výpovediam.

V danom prípade je sťažovateľka toho názoru, že okresný súd mal zabezpečiť jej vypočutie

k uskutočneným svedeckým výpovediam. Toto tvrdenie sťažovateľka podporne opiera aj

o ustanovenie . Podľa sťažovateľky ak je pripisovaná dôležitosť nedoručeniu

vyjadrenia druhého účastníka konania, rovnakú dôležitosť vo vzťahu na dodržanie zásady

spravodlivého procesu (ak nie v danom prípade väčšiu) majú i svedecké výpovede ako

dôkazné prostriedky, ku ktorým sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, príp. navrhnúť

ďalšie dôkazy. Sťažovateľka je toho názoru, že nemožno opomenúť, že procesný úkon

účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné

považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania

z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho

uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, keď

sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, teda porušuje ústavné právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

8. Sťažovateľka namieta odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, že

neboli preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo

nepriamej diskriminácii. Za právne nesprávny považuje výklad krajského súdu týkajúci sa

dôkazného bremena, ktoré podľa odvolacieho súdu nespočíva len na odporcovi, ale zaťažuje

navrhovateľa, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno a uviesť skutočnosti, z ktorých je možné

odvodiť, že došlo buď k priamej, alebo nepriamej diskriminácii, resp. že došlo k porušeniu

zásad rovnakého zaobchádzania. Podľa tvrdenia krajského súdu sťažovateľka nepredložila

také dôkazy, z ktorých by bolo možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania na jej strane zo strany odporcu došlo. Tento výklad nepovažuje sťažovateľka

za právne správny. Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že prvostupňový

i druhostupňový súd v danom prípade nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 2

antidiskriminačného zákona v spojení s

v znení neskorších predpisov o tzv. prenesení dôkazného bremena, ktoré predstavuje

odchýlku od všeobecnej konštrukcie vyjadrujúcej potrebu unesenia dôkazného bremena

žalujúcou stranou v spore.

9. Podľa názoru sťažovateľky súdy nepostupovali správne pri prenesení dôkazného

bremena na žalovaného, pretože navrhovateľka nemusí porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania preukazovať s istotou, resp. bez akýchkoľvek pochybností, ale stačí určitá

miera pravdepodobnosti. Podľa názoru sťažovateľky procesné postupy oboch súdov

v priebehu konaní sa neriadili už uvedeným ustanovením zákona a súdy neumožnili

sťažovateľke preukázanie skutočností v rámci štádia dokazovania.

10. Podľa sťažovateľky závery, ktorými sa oba súdy v danom prípade vo svojom

rozhodovaní riadili, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Sťažovateľka je toho

názoru, že pri aplikácii § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona došlo zo strany oboch súdov

k zásadnému popretiu účelu a významu tohto ustanovenia, keďže jej nebolo postupom

súdov umožnené preukázať rozloženie dôkaznej povinnosti nevykonaním predložených

dôkazov.

11. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 6. februára 2013

a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. zo dňa

16.2.2011 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 6. februára

2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. zo dňa

16.2.2011 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava III vracia na ďalšia konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 2 000 eur (slovom dvetisíc eur) na účet sťažovateľky...

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne...“

12. Sťažovateľka navrhla aj alternatívne znenie nálezu:

„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 6. februára 2013

a rozsudkom Okresného súdu Bratislava č. k. zo dňa 16.2.2011 porušené

bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 6. februára

2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. zo dňa

16.2.2011 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 2 000, eur (slovom dvetisíc eur)...

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne...“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

14. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, v zmysle ktorej všeobecné

súdy porušili vydaním napadnutých rozsudkov sťažovateľkino základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru, keďže (i) všeobecné súdy týmito napadnutými rozsudkami predovšetkým odňali

sťažovateľke možnosť konať pred súdom (t. j. v konaní neuskutočnili jej vypočutie

k svedeckým výpovediam), ďalej (ii) všeobecné súdy nevykonali dokazovanie

v dostatočnom rozsahu a (iii) závery všeobecných súdov o tom, že neboli preukázané

skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o priamej alebo nepriamej diskriminácii

(ako aj s tým súvisiaca aplikácia príslušných zákonov), sú arbitrárne a zjavne

neodôvodnené.

15. Ústavný súd v úvode konštatuje, že je potrebné vzhľadom na charakter námietok

sťažovateľky posúdiť jej prípustnosť z pohľadu vyčerpania efektívnych opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré jej právny poriadok na ochranu jej

základných práv a slobôd účinne poskytuje.

16. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

17. Z listín tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé,

že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny napadnutý rozsudok

okresného súdu. Podľa sťažovateľky jej všeobecné súdy týmto postupom predovšetkým

odňali možnosť konať pred súdom (t. j. v konaní neuskutočnili jej vypočutie k svedeckým

výpovediam).

18. V konečnom dôsledku to podľa názoru sťažovateľky znamená, že všeobecné súdy

odmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu.

19. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne (napr. ) poukazuje na

záver, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).

K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

20. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

V danom prípade vzhľadom na charakter výhrad proti napadnutým rozsudkom všeobecných

súdov ide o námietky, ktoré možno subsumovať pod dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f)

.

21. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú

možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani nepripúšťajú, aby

si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených

základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie

všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej

judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,

v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom

vlastnými, dovolenými a ustanovenými procesnými

úkonmi (, ).

22. Sťažovateľka však v danej veci v sťažnosti neuvádza, či dovolanie v tejto veci

podala, pričom nič neindikuje, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľka

využila. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka nevyčerpala

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytoval

a na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle , čo zakladá

neprípustnosť jej sťažnosti. Sťažovateľka ani len netvrdila (a tým menej preukazovala),

že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdu

preto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa .

23. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní podľa v spojení s odmietol

ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015