Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 353/2015
PDF · 454.69 KB
No categories available
II. ÚS 353/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 11445/2014,
sp. zn. Rvp 11446/2014, sp. zn. Rvp 11447/2014, sp. zn. Rvp 11448/2014,
sp. zn. Rvp 11449/2014 a sp. zn. Rvp 11450/2014 vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Co 31/2014, sp. zn. 6 Co 119/2014,
sp. zn. 6 Co 81/2014, sp. zn. 6 Co 482/2014, sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014
a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Co 31/2014, sp. zn. 6 Co 119/20147, sp. zn. 6 Co 81/2014,
sp. zn. 6 Co 482/2014, sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014 z 27. mája 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 11445/2014, sp. zn. Rvp 11446/2014, sp. zn. Rvp 11447/2014, sp. zn. Rvp 11448/2014,
sp. zn. Rvp 11449/2014 a sp. zn. Rvp 11450/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11445/2014.
2
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
8. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 11445/2014,
sp. zn. Rvp 11446/2014, sp. zn. Rvp 11447/2014, sp. zn. Rvp 11448/2014,
sp. zn. Rvp 11449/2014 a sp. zn. Rvp 11450/2014, ktorými namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 6 Co 31/2014, sp. zn. 6 Co 119/2014, sp. zn. 6 Co 81/2014,
sp. zn. 6 Co 482/2014, sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014 (ďalej len „napadnuté
konania“) a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Co 31/2014, sp. zn. 6 Co 119/20147,
sp. zn. 6 Co 81/2014, sp. zn. 6 Co 482/2014, sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014
z 27. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“),
predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
okresného súdu, ktorý je teda súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu
a nemajetkovú ujmu spôsobil.
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka
odvolania. Následne jej okresný súd vyrubil uzneseniami za podané odvolania súdny
poplatok 20 €, podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].
Proti uzneseniam okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľka
odvolania. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu
o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.
Podľa názoru sťažovateľky „postupom v odvolacom konaní a napadnutým
rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd,
ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):
právo na súdnu ochranu zaručené čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
«Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto
nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie... Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu,
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie
odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená
poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
4
Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.
1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»
Sťažovateľka poukázala i na rozsudok «Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené
v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky
nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe
prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy,
pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá
poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ
tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch
záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že
poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 6 Co 31/2014, sp. zn. 6 Co 119/2014, sp. zn. 6 Co 81/2014, sp. zn.
6 Co 482/2014, sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014 a jeho uzneseniami
sp. zn. 6 Co 31/2014, sp. zn. 6 Co 119/20147, sp. zn. 6 Co 81/2014, sp. zn. 6 Co 482/2014,
sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014 z 27. mája 2014 bolo porušené jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia
krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
6
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11445/2014, sp. zn. Rvp 11446/2014, sp. zn. Rvp 11447/2014, sp. zn. Rvp 11448/2014,
sp. zn. Rvp 11449/2014 a sp. zn. Rvp 11450/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková
súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu
a charakter rozhodnutí, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc
§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
(bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Z hľadiska predmetu sporu ide v pôvodných konaniach o prípady posudzované
ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume
20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z
hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri jej
predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných
vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia
mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl.
127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne
posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné
bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia
týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a
preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
8
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že
takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 9. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
10
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval ustanovenie prílohy [sadzobník súdnych poplatkov položka 7 a) zákona o súdnych
poplatkoch], čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uvádza:
«... Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového
úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená
v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou
sumou.
Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená
za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške
dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných
do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch (ďalej
len sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
20 eur.
Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd prvú odvolaciu námietku navrhovateľa,
že napadnuté uznesenie okresného súdu neobsahovalo odôvodnenie. Z obsahu uznesenia
nepochybne vyplýva, že toto tvrdenie navrhovateľa, nie je pravdivé, pretože uznesenie
okresného súdu v písomnom vyhotovení obsahovalo odôvodnenie ako oddelenú časť
s výslovným uvedením nadpisu „odôvodnenie“ a odôvodnenie sa nachádzalo aj
vo výrokovej časti uznesenia, takže z uznesenia bolo jednoznačne zrejmé, z akého dôvodu je
poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky. Nie je preto pravdivé
tvrdenie navrhovateľa, ktoré uviedol v odvolaní, že uznesenie neobsahuje odôvodnenie».
V ďalšej časti odôvodnenia krajský súd argumentuje:
„K námietke navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
odvolací súd uvádza, že tento výklad navrhovateľa odporuje ustanoveniam zákona
o súdnych poplatkoch a to ustanoveniu § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom
je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká
podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá
aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový, v rozpore
so zákonom i jeho účelom, pretože vedie k záveru, že v podstate väčšina odvolacích konaní
by nepodliehala súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej
zo špecifických vecne formulovaných žalôb (okrem všeobecných žalôb návrhov uvedených
v položke č. 1 vychádzajúc z poznámky 3 k položke 1) v sadzobníku súdnych poplatkov
12
uvedená nie je. Rozhodnutím okresného nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku,
ako sa domnieva navrhovateľ, ale len k aplikácii ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.
Za nenáležitý považoval odvolací súd aj poukaz navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007, pretože z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená
sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie
nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani
poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však už v čase podania
odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania žaloba na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, stanovená bola. Okrem toho podľa druhej vety § 6 ods. 2 zákona
o súdnych poplatkoch, poplatok podľa rovnakej sadzby (v tomto prípade podľa položky 7a
sadzobníka) sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Toto pravidlo sa opakuje
i v poznámke č. 3 k položke č. 1 sadzobníka, podľa ktorého poplatky podľa rovnakej sadzby
sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.
Do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch oslobodené od
poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo predmetné ustanovenie zrušené. Odvolací súd
poukazuje na prechodné ustanovenie § 18ca zákona o súdnych poplatkoch a k odvolacej
námietke uvádza, že v prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5
zákona o súdnych poplatkoch až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa §
1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Odvolacie konanie v danej veci začalo podaním
odvolania dňa 03. 12. 2013, ide teda o súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie)
začaté až po 30. 09. 2012, nejde ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2014 (v zmysle
prechodného ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch). Aj keď samotné konanie
začalo pred 01. 10. 2012, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1
písm. k/zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. 09. 2012, ale použije sa
ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch účinné v čase začatia odvolacieho konania. Ide
totiž o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo
konaniam začatým pred 01. 10. 2012.
Ak okresný súd vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa
položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto
odvolací súd aj napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia
okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.
také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.
popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona
o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2015
14