Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 271/2015
PDF · 504.95 KB
No categories available
III. ÚS 271/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7956/2014, Rvp 7958/2014
a Rvp 7959/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 32/2014
z 9. apríla 2014 (sp. zn. Rvp 7956/2014), sp. zn. 41 Cob 29/2014 z 9. apríla 2014
(sp. zn. Rvp 7958/2014) a sp. zn. 13 Co 480/2014 zo 7. apríla 2014 (sp. zn. Rvp 7959/2014)
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 7956/2014, Rvp 7958/2014 a Rvp 7959/2014 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 271/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júla 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 32/2014 z 9. apríla 2014,
sp. zn. 41 Cob 29/2014 z 9. apríla 2014 a sp. zn. 13 Co 480/2014 zo 7. apríla 2014 (ďalej len
„napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že uzneseniami Okresného súdu
Revúca sp. zn. Spr HP 75/2013 z 11. decembra 2013 (sp. zn. Rvp 7956/2014) a sp. zn. Spr
HP 74/2013 z 11. decembra 2013 (sp. zn. Rvp 7958/2014) a uznesením Okresného súdu
Rimavská Sobota č. k. Spr/14 5 z 21. februára 2014 (sp. zn. 7959/2014) jej bola uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 27 €, 11 € a 49 € „... za spracovanie
hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil, a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že
uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.
Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu
druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom
limitujú“ jej „základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd postupom v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
Tvrdíme, že Okresný súd... a porušovateľ porušili právo“ sťažovateľky „na súdnu
ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj“ jej „právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva
a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie
domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole
ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria
spoločne hromadné podanie...
... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb.
súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu
v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je
výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez
návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu...
... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť
iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...
... tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní
(hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť
spoplatnené...
... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia
a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor
položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 41 Cob 31/2014, sp. zn. 41 Cob 29/2014 a sp. zn. 13 Co 480/2014 a v ich rámci
vydanými uzneseniami z 9. apríla 2014 a zo 7. apríla 2014 (ďalej aj „predmetné konania
a uznesenia krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší
a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,
z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť
v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupmi krajského súdu, ktoré predchádzali
ich vydaniu.
V preskúmavaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku v sume
27 €, 11 € a 49 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v daných prípadoch o tzv. bagateľné
veci. Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá
z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich
predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných
vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia
mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho
vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné
bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia
týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a
preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že
takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaniach a pri rozhodovaní
o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,
a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [položka 20 b) Sadzobníka
súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch.] a napadnuté uznesenia neodôvodnil, čím
malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k. 41 Cob 32/2014 10
z 9. apríla 2014 krajský súd uviedol:
„Odvolací súd z napadnutého uznesenia zistil, že z neho je zrejmé, že týmto
rozhodnutím žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného
podania doručeného Okresnému súdu Revúca dňa 24. 10. 2013 vo výške 27, Eur, pričom
podania, ktoré tvorili toto hromadné podanie boli v napadnutom uznesení konkretizované
spisovými značkami. Z napadnutého uznesenia je tiež zrejmé, že súdny poplatok
za spracovanie hromadného podania bol žalobcovi uložený podľa Položky 20b Sadzobníka
súdnych poplatkov. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval námietku žalobcu, že
napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť, a to odôvodnenie, a že preto je
nepreskúmateľné, za nedôvodnú.
Podľa ust. § 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch súdne poplatky... sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy súdov a prokuratúry... uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov..., ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa ust. § 42a ods. 1 O. s. p. hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní
doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.
Podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov poplatok za spracovanie
hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie je 1 euro.
Citované ustanovenie § 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch definuje tzv.
poplatkové úkony, ktorými sú jednotlivé úkony, alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh a sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Z uvedeného ustanovenia je
nepochybné, že poplatky uvedené vo všetkých častiach Sadzobníka súdnych poplatkov,
vrátane poplatkov za úkony súdu uvedených v druhej časti Sadzobníka súdnych poplatkov,
sú súdnymi poplatkami podľa ust. § 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch.
Odvolací súd mal z potvrdenia o prijatí hromadného podania zo dňa 24. 10. 2013
preukázané, že okresný súd dňa 24. 10. 2013 prijal hromadné podanie v celkovom počte 27
podaní od podávateľa – žalobcu. Vzhľadom na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia
§ 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sa súdne poplatky vyberajú aj za úkony súdu
uvedené v druhej časti Sadzobníka súdnych poplatkov, žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za spracovanie hromadného podania podľa Položky 20b Sadzobníka
súdnych poplatkov. Z uvedeného dôvodu okresný súd rozhodol v súlade so Zákonom
o súdnych poplatkoch, keď podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania zo dňa
24. 10. 2013 vo výške 27, Eur.“
V druhom napadnutom uznesení sp. zn. 41 Cob 29/2014 z 9. apríla 2014 krajský súd
uviedol:
„Odvolací súd z predloženého spisového materiálu a to konkrétne z potvrdenia
o prijatí hromadného podania zistil, že Okresný súd Rimavská Sobota týmto potvrdením
o prijatí hromadného podania potvrdil prijatie hromadného podania dňa 23. 10. 2013
v celkovom počte 11 podaní – odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu na úhradu súdneho
poplatku za odvolanie vo veciach hromadne podaných žalôb vo veciach
pod spisovými značkami 3C/427/2012, 4C/422/2012, 3C/433/2012, 3C/436/2012,
4C/424/2012, 3C/418/2012, 3C/419/2012, 4C/362/2012, 3C/413/2012, 4C/331/2012,
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.
Vychádzajúc z ust. § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992Zb, osudných poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy, správy súdov a prokuratúry, uvedenej v sadzobníku súdnych poplatkov
a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú
aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v Sadzobníku
výslovne uvedené (§ 1 ods. 2 zák. č. 71/1992Zb. o súdnych poplatkoch).
Pokiaľ ide o vyrubený súdny poplatok za spracovanie hromadného podania, je
potrebné vychádzať zo systematiky zákona, použitej terminológie v zákone o súdnych
poplatkoch, ako aj z členenia sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho jeho prílohu na 4
časti vymedzujúce jednotlivé osobitné skupiny poplatkov a to:
I.) Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní
II.) Poplatky za úkony súdov
III.) Poplatky za úkony orgánov štátnej správy súdov
IV.) Poplatky za úkony prokuratúry.
Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov je sadzba súdneho poplatku
za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie
vo výške 1 Euro.
Právna úprava hromadných podaní bola zavedená zák. č. 64/2013 Z. z.
z 20. 03 .2013, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej Národnej rady
č. 71/1992 2b. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. mája 2013.
Podľa § 42a ods. 1 O. s. p. hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených
tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.
Čo sa rozumie pod spracovaním hromadného podania je upravené v § 139d vyhlášky
č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška). Podľa
§ 139d cit. vyhlášky spracovaním hromadného podania je zistenie počtu podaní tvoriacich
hromadné podanie a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie, členený
na podania tvoriace hromadné podanie, určený na odoslanie inému súdu a na podanie
určené m zapísanie do príslušného súdneho registra. Spracovaním hromadného podania je
ďalej vykonanie úkonov podľa ods. 2 a 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal.
Odvolací súd dospel k záveru že súd po tom ako mu holi doručené podania
navrhovateľa v počte 11 odvolaní bol povinný sa nimi zaoberať, spracovať ich vtom zmysle,
ako to má, na mysli ust. § 139d vyhlášky č. 543/2005 Z. z. Spracovanie došlého
hromadného podania je úkon súdu, ktorý súd vykonáva aj bez osobitného návrhu, preto
odvolacia námietka navrhovateľa, že na takýto úkon súdu nedal návrh neobstojí.
Spracovanie procesných podaní došlých na súd je úkonom vykonaným v prospech účastníka
(§ 1 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.), pretože je nevyhnutným predpokladom ďalšieho procesného
postupu súdu vo veci, ktorej sa obsah týchto podaní týka. Ak súd vykonal úkon, ktorý je
nevyhnutný pre ďalšie konanie a ktorý podlieha poplatkovej povinnosti v zmysle Sadzobníka
súdnych poplatkov, bol súd povinný účastníkovi, ktorý toto procesné podanie urobil, uložiť
povinnosť zaplatiť poplatok podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov za
spracovanie týchto hromadných podaní.
Neobstojí argument odvolateľa spochybňujúci charakter podania v počte 11 kusov
ako podania hromadného. Vychádzajúc z ust. § 42a O. s. p. hromadné podanie tvorí
najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň. Dňa
23. 10. 2013 bolo doručených Okresnému súdu Rimavská Sobota spolu 11 podaní
od totožného navrhovateľa. Tieto podania napĺňajú zákonnú definíciu hromadného podania
v zmysle dikcie ust. § 42a O. s. p. Ďalej názor odvolateľa, že spoplatnené nemôže byť
podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním hromadného podania nemá oporu
v žiadnom zo zákonných ustanovení. Pokiaľ odvolateľ namieta, že v čase doručenia podania
na okresný súd Rimavská Sobota nebola ešte účinná právna úprava dnes obsiahnutá
v položke 20b Sadzobníka súdnych poplatkov odvolací súd poznamenáva, že predmetná
položka 20b bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vnesená novelou zákona o súdnych
poplatkoch, a to zák. č. 64/2013 Z. z., pričom v zmysle čl. IV tohto zákona táto novela
nadobudla účinnosť 1. mája 2013, okrem čl. I bod 3 a čl. II, ktoré nadobudli účinnosť už
dňom vyhlásenia tohto zákona.
Zák. č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov bol
predmetným zákonom novelizovaný v čl. II tohto zákona a tak novelizované ustanovenia
zákona o súdnych poplatkoch, vrátane novelizovanej položky 20b Sadzobníka súdnych
poplatkov nadobudli účinnosť dňom vyhlásenia zák. č. 64/2013 Z. z., teda dňom
20. 03. 2013. Podania navrhovateľa boli doručené Okresnému súdu Rimavská Sobota dňa
23. 10. 2013, preto nemôže byť sporné, že položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov bola
v čase, kedy boli tieto hromadné podania súdom spracovávané už v účinnosti a platnosti,
a tak súd bol povinný v zmysle novelizovanej zákonnej úpravy postupovať.
Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa poukazujúca na údajne
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v dôsledku ktorého odvolateľ považuje
uznesenie za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu z dôvodov jeho vydania a namieta,
že z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akého konkrétneho úkonu sa úhrada, týka.
Z obsahu uznesenia okresného súdu jasne vyplýva, komu bola poplatková povinnosť uložená
a v akej veci. Ďalej je zrejmé, že sa týka hromadného podania, a to konkrétne 11 kusov
odvolaní voči zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho poplatku v konaniach
uvedených v Potvrdení o prijatí hromadného podania. Z jeho obsahuje je zrejmé, že sa
súdny poplatok vyrubuje za spracovanie tohto hromadného podania, je tiež zrejmé, podľa
ktorej konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatok vyrubený, aká je
výška súdneho poplatku, lehota splatnosti tohto súdneho poplatku, spôsob platenia súdneho
poplatku a poplatníkovi je dané poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku.
Takéto odôvodnenie uznesenia súdu je nutne považovať za dostatočne určité, konkrétne
a zrejmé preto, aby ho bolo možné považovať za dostatočne preskúmateľné.
Pokiaľ okresný súd uložil, napadnutým uznesením poplatkovú povinnosť
navrhovateľovi, postupoval správne a v súlade so zákonnou úpravu, pričom súdny poplatok
bol vyrubený v správnej výške v závislosti od poetu kusov podaní tvoriacich hromadné
podanie v sadzbe súdneho poplatku po 1 Euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné
podanie.
Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu odvolací súd. napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“
Napokon v odôvodnení uznesenia č. k. 13 Co 480/2014 14 zo 7. apríla 2014 krajský
súd uviedol tieto skutočnosti:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne.
K námietkam žalobcu postačí dodať.
Navrhovateľ namieta, že uznesenie okresného súdu nie je odôvodnené.
Ani v prípade, že účastník nie je práva znalou osobou, nie je potrebné v rozhodnutí
a najmä v uznesení vysvetľovať každý detail formy vydaného rozhodnutia...
Odôvodnenie sa nevyžaduje, ak sa uznesením celkom vyhovelo návrhu, ktorému nikto
neodporoval (napr. ak ide o uznesenie o oslobodení od súdnych poplatkov, alebo uznesenie,
ktoré sa týka vedenia konania, avšak aj v týchto prípadoch musí mať uznesenie okrem
odôvodnenia všetky ostatné náležitosti, teda aj poučenie o opravných prostriedkoch).
Uznesenia, ktorými súdy zaväzujú účastníkov zaplatiť súdne poplatky sú svojim
charakterom uzneseniami, ktorými sa celkom vyhovuje návrhu. Ide totiž o poplatky, ktoré
navrhuje štát zaplatiť sám sebe priamo podľa zmocnenia zákona. Takéto uznesenia
odôvodňovať netreba.
Okrem toho v uznesení o povinnosti zaplatiť súdny poplatok je vždy uvedená výška
súdneho poplatku, ako aj odkaz na zákonné ustanovenie a Sadzobník súdnych poplatkov,
podľa ktorých súdny poplatok treba zaplatiť
Nie je možné preto teda akceptovať stanovisko odvolateľa, že uznesenie o povinnosti
zaplatiť súdny poplatok trpí vadou a je nepreskúmateľné, pretože neobsahuje obsiahle
odôvodnenie.
Z preskúmavaného rozhodnutia je napokon zrejmé, že poplatok sa vymeral podľa
položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.
Z odvolania žalobcu ďalej vyplýva, že nenavrhol vykonať úkony, ktoré okresný súd
spoplatňuje a pokiaľ sa poplatky môžu vyberať aj za konania a úkony vykonávané bez
návrhu v položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného
podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka.
Podľa ust. § 1 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení poplatky sa vyberajú aj
za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku
výslovne uvedené.
Položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov znie. Za spracovanie hromadného
podania, za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie je poplatok 1, €.
V sadzobníku je teda poplatok výslovne uvedený a túto skutočnosť odvolanie žalobcu
obchádza.
Samozrejme, že je pravdivé tvrdenie odvolateľa, že súd neuvádza, prečo boli podania
súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než 10 tich podaní podaných
tým istým subjektom a v ten istý deň. Táto skutočnosť však logicky vyplýva z rozhodnutia
súdu prvého stupňa, s ktorým je pevne spojený zoznam podaní a to spôsobom akým sa bežne
spájajú jednotlivé listy rozsudku.
Pokiaľ navrhovateľ namieta, že nie je zrejmé, či spoplatnené podanie vo vzťahu ku
skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí 10, alebo iným a či má byť, alebo
nemá byť spoplatnené treba uviesť, že táto okolnosť je úplne bezvýznamná pokiaľ ide
o hromadné podanie podľa ust. § 42a ods. 1 OSP.
Nie je ani dôvod zaoberať sa argumentáciou odvolateľa, že do hromadného podania
nie je možné zahrnúť podania, ktoré boli adresované inému súdu a na tento súd boli len
postúpené, pretože o aké podania ide je zrejmé už z uvedenej prílohy k uzneseniu okresného
súdu a t. j. zoznamu podaní hromadného podania zo dňa 19. 02. 2014.“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími
námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresného
súdu potvrdil ako vecne správne.
Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych poplatkoch [položka 20b)
Sadzobníka súdnych poplatkov].
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý
sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade
všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.
V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej
veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b) Sadzobníka
súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi
predpismi vyššieho stupňa právnej sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petitoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015