Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 377/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav na výkon

väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Jančim, Advokátska kancelária, Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 13. mája 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 4. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 9. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

2

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta

2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť , t. č. Ústav

na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 13. mája 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uznesením zo 4. decembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 9. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«V prípade Okresného súdu Poprad sťažovateľ poukazuje na to, že dňa 13.05.2013

vykonal okresný súd hlavné pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľa – obžalovaného,

na ktorom pristúpil k záverečným rečiam a vyhlásil odsudzujúci rozsudok. Na uvedené

pojednávanie sa sťažovateľ dostavil s desaťminútovým oneskorením, kedy už súd vyhlásil

odsudzujúci rozsudok v jeho neprítomnosti, a ktorým ho odsúdil na nepodmienečný trest

odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov. Tento rozsudok mal charakter zásahu do základných

práv sťažovateľa, a teda niesol vyššiu mieru závažnosti.

Sťažovateľ má za to, že okresný súd postupoval nesprávne, nakoľko mal možnosti,

ktoré mu poskytuje , a to napríklad odročenie hlavného pojednávania a opätovné

predvolanie obžalovaného alebo postup v zmysle ust. a dať ho ako

obžalovaného predviesť na hlavné pojednávanie. Súd ani jednu z týchto možností nevyužil

a aj napriek desaťminútovému meškaniu sťažovateľa z dôvodu nepriaznivej dopravnej

situácie rozhodol vo veci odsudzujúcim rozsudkom.

Z uvedeného dôvodu má sťažovateľ za to, že bolo porušené jeho vyššie uvedené

základné právo, ktoré mu zaručuje SR...

V kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že Okresný súd

Poprad svojím postupom pri vyhlasovaní rozsudku, teda „iným zásahom“ v zmysle čl. 127

ods. 2 a rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 13.05.2013 sp. zn. ,

a taktiež aj nadväzujúce konania a rozhodnutia na príslušnom krajskom súde a Najvyššom

súde Slovenskej republiky porušujú jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48

ods. 2 a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo dňa 13.05.2013, porušené

boli.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2

a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo dňa 04.12.2013,

porušené boli.

3. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2

a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo dňa

09.04.2014, porušené boli.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.04.2014 sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 04.12.2013 sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4

6. Rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 13.05.2013 sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

7. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy konania vrátane

trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa číslo:

, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich

práv podľa a podľa dohovoru postupom okresného súdu

a jeho uznesením, postupom krajského súdu a jeho uznesením a postupom najvyššieho súdu

a jeho uznesením.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov

a dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie a dohovoru

postupom okresného súdu a jeho rozsudkom, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo

domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči

napadnutému postupu okresného súdu a jeho rozsudku, a dospel k záveru, že vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia

označených článkov a dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom,

pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu ako odvolaciemu súdu.

Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn.

zo 4. decembra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému

patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti postupu okresného súdu a jeho rozsudku, pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala aj

voči napadnutému postupu krajského súdu a jeho uzneseniu, a dospel k záveru, že

vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia označených článkov a dohovoru postupom krajského súdu a jeho

uznesením. Sťažovateľ krajskému súdu namieta vykonanie verejného zasadnutia bez

splnenia zákonných podmienok v jeho neprítomnosti a zároveň neodstránenie pochybenia

okresného súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa vykonal hlavné pojednávanie bez splnenia

zákonných podmienok v jeho neprítomnosti.

Podľa ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) dovolanie možno podať, ak

hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného,

hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Preskúmavanie sťažovateľových námietok proti postupu krajského súdu je v zmysle

dovolacieho dôvodu podľa už citovaného ustanovenia zverené

najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu. Najvyšší súd vo veci o podanom dovolaní

sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. z 9. apríla 2014. Najvyšší súd ako

súd dovolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľa bolo

dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

8

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov

a dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

V rámci dovolacieho konania pred najvyšším súdom sťažovateľ namietal nezákonný

priebeh trestného konania vzhľadom na to, že podľa jeho názoru boli hlavné pojednávania

pred okresným súdom vykonané v neprítomnosti sťažovateľa, hoci na to neboli splnené

zákonné podmienky, a verejné zasadnutie pred krajským súdom bolo vykonané

v neprítomnosti sťažovateľa, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Rovnaké

námietky uplatnil sťažovateľ aj v konaní pred ústavným súdom.

Podľa ustanovenia v neprítomnosti obžalovaného

môže súd hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že vec možno spoľahlivo

rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného a pritom

a) obžaloba bola obžalovanému riadne doručená a obžalovaný bol na pojednávanie

riadne a včas predvolaný,

b) obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa o skutku, ktorý je predmetom obžaloby, pred

orgánom činným v trestnom konaní a boli dodržané ustanovenia o vyšetrovaní alebo

skrátenom vyšetrovaní a obvinený bol upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiť

návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania,

c) obžalovaný bol na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti

upozornený,

d) obhajca obžalovaného, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo

ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, vyhlási, že netrvá na osobnom výsluchu

obžalovaného.

Podľa ustanovenia hlavné pojednávanie

v neprítomnosti obžalovaného nemožno konať, ak je vo väzbe alebo vo výkone trestu

odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody,

ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov. To neplatí, ak obžalovaný výslovne odmietol

účasť na hlavnom pojednávaní alebo výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo

v jeho neprítomnosti.

Podľa ustanovenia verejné zasadnutie sa vykoná

v neprítomnosti obvineného aj vtedy, ak mu upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo

riadne a včas doručené a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho

prítomnosti alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5.

Podľa ustanovenia verejné zasadnutie

v neprítomnosti obvineného nemožno konať, ak je obvinený vo väzbe alebo vo výkone

10

trestu odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia

slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov.

Podľa ustanovenia ak obvinený hodnoverným

spôsobom ospravedlní svoju neúčasť na verejnom zasadnutí a súčasne písomne požiada súd,

aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti, súd odročí verejné zasadnutie

a určí deň, čas a miesto ďalšieho verejného zasadnutia.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd konštatoval: „Z obsahu

relevantných častí spisového materiálu vyplýva, že dňa 12. marca 2013 obvinený osobne

prevzal upovedomenie o termíne hlavného pojednávania, pričom sa na hlavné pojednávanie

dňa 13. mája 2013 nedostavil a svoju neúčasť nijako neospravedlnil. Samosudkyňa podľa

vykonala hlavné pojednávanie v neprítomnosti obvineného. Rozsudok

Okresného súdu Poprad obvinený napadol odvolaním, pričom verejné zasadnutie

odvolacieho súdu dňa 13. novembra 2013 bolo z dôvodu ospravedlnenia sa obvineného

odročené na deň 4. decembra 2013...

Dňa 3. decembra 2013 bola do podateľne krajského súdu osobne podaná kópia

potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti znejúca na meno opatrená

pečiatkou všeobecného lekára pre dospelých v Poprade

.

Upovedomenie o termíne verejného zasadnutia krajského súdu obvinený osobne

prevzal dňa 19. novembra 2013...

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí Krajského súdu v Prešove zo dňa 4. decembra

2013 je zrejmé, že obvinený sa na verejné zasadnutie odvolacieho súdu nedostavil. Pretože

obvinený nepožiadal súd o ospravedlnenie svojej neúčasti a z predloženého lekárskeho

potvrdenia nevyplývalo, že by nebol spôsobilý sa na verejné zasadnutie súdu dostaviť, súd

rozhodol, že verejné zasadnutie vykoná v jeho neprítomnosti.

Nie je možné akceptovať argumentáciu dovolateľa, že práva obvineného boli

porušené vykonaním hlavného pojednávania okresného súdu a následne aj verejného

zasadnutia krajského súdu v jeho neprítomnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva

stanovisko, že obvinený nebol riadne a včas ospravedlnený. Z vyššie uvedeného

chronologicky usporiadaného prehľadu je zrejmé, že obvinený svoju neúčasť na verejnom

zasadnutí krajského súdu hodnoverným spôsobom neospravedlnil a žiadnym spôsobom

nedal najavo odvolaciemu súdu, že má záujem sa verejného zasadnutia zúčastniť.

Pokiaľ sa týka predloženého lekárskeho potvrdenia, je nesprávny postup obvineného,

ktorý už samotným podaním ospravedlnenia koná s predpokladom, že súd jeho

neprítomnosť bude automaticky akceptovať. Ospravedlnenie jeho neúčasti môže byť

relevantné, iba ak obdrží spätnú informáciu zo strany súdu, že jeho žiadosť

o ospravedlnenie bola akceptovaná.

Treba zdôrazniť, že potvrdenie bolo predložené súdu iba deň pred termínom

verejného zasadnutia, nebolo z neho zrejmé, aké zdravotné problémy má obvinený (či sú

takého charakteru, že mu bránia v osobnej účasti) a nebolo doložené písomným

ospravedlnením obvineného. Samotné podanie kópie potvrdenia o práceneschopnosti nie je

možné považovať za hodnoverné ospravedlnenie neprítomnosti obvineného.

Z vyššie uvedeného prehľadu vykonávania jednotlivých úkonov v rámci súdneho

konania pri prejednávaní prečinu obvineného je teda nepochybné, že

v postupe konajúcich súdov nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk

spravodlivého procesu. Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by

okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania postupovali v rozpore

s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami. Postup konajúcich súdov bol v súlade

s pravidlami spravodlivého procesu.“

Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ani postup, ktorý mu predchádzal, nie je

podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľ

v sťažnosti neuviedol takú argumentáciu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho

súdu alebo k jeho postupu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti

napadnutého rozhodnutia z ústavného hľadiska. Vyhodnotenie postupu okresného súdu a

krajského súdu najvyšším súdom ako postupu zákonného plne korešponduje so zákonnou

úpravou obsiahnutou v už uvedených ustanoveniach .

12

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím, resp.

svojím postupom, sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť a skutočnosť, že jeho názor sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, resp.

postupu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015