Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 419/2015
PDF · 418.87 KB
No categories available
II. ÚS 419/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Matejom Krajčim, Advokátska
kancelária, Májkova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 15/2015 a jeho uznesením z 13. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky
2. júna 2015 a poštou 5. júna 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 15/2015 a jeho uznesením z
13. marca 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. júna 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 19. februára 2015 bolo voči
sťažovateľovi vznesené obvinenie za prečin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 26/2015 z 22. februára 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzby
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to s účinnosťou od 19. februára
2015 o 4.15 h. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2015 z 13. marca 2015 bolo
uznesenie okresného súdu zrušené v celom rozsahu, sťažovateľ bol prepustený na slobodu,
väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, sťažovateľovi bola
uložená povinnosť oznámiť každú zmenu miesta pobytu a bol mu uložený zákaz požívať
alkoholické nápoje, ako aj zákaz viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu.
Postupom a rozhodnutím okresného súdu došlo podľa sťažovateľa k závažnému
porušeniu jeho práv vrátane jeho základného práva na osobnú slobodu.
Sťažovateľ a jeho obhajca sa nemohli vyjadriť k návrhu prokurátora na vzatie do
väzby z 20. februára 2015 v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Trestného poriadku, pričom
okresný súd bol na závažný protizákonný postup upozornený.
V návrhu na vzatie do väzby sa podľa sťažovateľa uvádzajú zavádzajúce a nepravdivé
skutočnosti. Sťažovateľ vypovedal po vznesení obvinenia 19. februára 2015, pričom sa ku
skutku v plnom rozsahu priznal a svoje konanie oľutoval. V minulosti bol už odsúdený za
obdobný čin spáchaný 18. decembra 2010 a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v
trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dvoch rokov, ako aj trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dva roky. Sťažovateľ všetky tieto
tresty vykonal dňom 28. decembra 2014. V súčasnosti nie je stíhaný pre žiaden trestný čin.
Viedol viac ako štyri roky riadny život, pričom nepožíval žiadne alkoholické nápoje. Vo
výpovedi sám uviedol, že išlo o ojedinelý exces, pričom osobné motorové vozidlo nechal
zaparkované pred domom a nepamätá si dôvod, pre ktorý do svojho osobného motorového
vozidla nasadol, ale ani to, kam chcel ísť. Už v minulosti sa takéto stavy uňho prejavovali po
požití väčšieho množstva alkoholických nápojov. Preto dobrovoľne absolvoval ambulantnú 2
protialkoholickú liečbu. Odo dňa, kedy mu bolo podmienečne upustené od výkonu zvyšku
trestu zákazu činnosti, sa dopustil len dvoch priestupkov na úseku cestnej dopravy, a to
miernym prekročením rýchlosti.
Podľa presvedčenia sťažovateľa krajský súd svojím uznesením porušil čl. 17 ods. 3
v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ďalej ustanovenie § 71 ods. 1, § 176 ods. 1 písm. d) a ods. 2,
ako aj § 168 Trestného poriadku. Došlo tým k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ vypovedal, že pre požitie alkoholu si od polnoci 18. februára 2015 nič
nepamätá. Nevie, ako sa dostal z podniku, do ktorého prišiel pešo a v ktorom požíval
s kamarátom alkohol, k autu zaparkovanému pred jeho domom. Netuší, prečo nastúpil do
auta a kam chcel ísť. Vôbec si nepamätá, že ho zastavila policajná hliadka, ale ani to, ako
prebehla celá kontrola. Precitol až v cele policajného zaistenia.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol v čase spáchania prečinu v stave
nepríčetnosti vylučujúcom trestnú zodpovednosť. To zakladá dôvod na zastavenie trestného
stíhania.
Sťažovateľovi bol 19. februára 2015 zadržaný vodičský preukaz. Z toho vyplýva, že
nemôže pokračovať v trestnej činnosti, keďže nemá na to formálne, ale ani materiálne
podmienky. Dopustil by sa totiž trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa
§ 349 Trestného zákona, ak by napriek zadržaniu vodičského preukazu viedol motorové
vozidlo. Takto však nikdy v minulosti nekonal a nie sú žiadne dôvody na predpoklad, že by
sa takého protiprávneho konania dopustil v budúcnosti. Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu
19. februára 2015 žiadal prokurátora o uzavretie dohody o vine a treste, keďže spáchanie
skutku v plnom rozsahu priznal a oľutoval. Prokurátor prisľúbil, že 20. februára 2015 podá
obžalobu, čo sa však nestalo. Namiesto toho 20. februára 2015 bol sťažovateľovi doručený
návrh na vzatie do väzby. Prokurátor odôvodnil zmenu stanoviska tým, že bude treba
skúmať duševný stav sťažovateľa.
Sťažovateľ namieta, že v danom prípade, prihliadajúc na všetky okolnosti, išlo
o nezákonné obmedzenie jeho osobnej slobody suplujúce procesné pochybenia
vyšetrovateľa a prokurátora, pričom navyše neboli ani naplnené zákonné podmienky
uloženia väzby, resp. dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzba
bola aplikovaná v prípade sťažovateľa ako trest, a to neprípustným procesným postupom
neumožňujúcim mu (rovnako ani jeho obhajcovi) vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby,
čo je závažným porušením práv obvineného. Napriek neexistencii dôvodov väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol krajský súd o nahradení väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Krajský súd pritom na jednej strane konštatuje
existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, no zároveň
konštatuje aj to, že za prostriedok, ktorý môže dostatočne účinne zabrániť sťažovateľovi
v pokračovaní v trestnej činnosti, treba považovať aj zadržanie vodičského preukazu.
Uvedené konštatovania si vzájomne odporujú, keď krajský súd ustaľuje existenciu
väzobných dôvodov a zároveň spochybňuje ich existenciu.
Napokon sťažovateľ uvádza, že uznesenie krajského súdu mu bolo doručené 2. apríla
2015, a preto sťažnosť podáva v zákonnej lehote.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave, v konaní vedenom pod č. k. 3Tpo/15/2015 porušil
základné právo obvineného na súdnu ochranu podľa čl.17 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie zo dňa 13.03.2015, č. k. 3Tpo/15/2015, vydané Krajským súdom
v Bratislave a Uznesenie zo dňa 22.2.2015, vydané Okresným súdom Bratislava IV., č. k.
0Tpo/26/2015, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Obvinenému , priznáva úhradu trov konaní v sume 275,94 €
(slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktoré jej je Krajský súd
v Bratislave povinný uhradiť na účet Advokátskej kancelárie Mgr. Matej Krajči, so sídlom
Májkova 1, 81107 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“ 4
II.
Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa okresným súdom sp. zn. 0 Tp 26/2015
z 22. februára 2015 vyplýva inter alia, že pred začatím výsluchu prokurátor doručil
sťažovateľovi a jeho obhajcovi návrh na vzatie do väzby z 20. februára 2015, pričom
sťažovateľovi a jeho obhajcovi bol poskytnutý dostatok času na oboznámenie sa s návrhom.
Sťažovateľ k veci uviedol: „Ja som na polícii vypovedal dňa 19.2.2015, svoju výpoveď som
aj podpísal, túto výpoveď nechcem meniť, ani dopĺňať. Pamätám si všetko, čo som na polícii
vypovedal.“ Ani prokurátor, ale ani obhajca nemali na sťažovateľa otázky. Po vyhlásení
uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby tento vyhlásil, že podáva sťažnosť. Obhajca
sťažovateľa uviedol, že odôvodnenie sťažnosti doplní písomne po doručení písomného
vyhotovenia uznesenia, ale chce namietať závažné porušenie práva na obhajobu, „nakoľko
nám nebolo umožnené sa k návrhu na vzatie do väzby vyjadriť, z tohto dôvodu v zmysle
ustálenej judikatúry sa považuje toto rozhodnutie za nulitné a obmedzenie osobnej slobody
za nezákonné...“.
Z odôvodnenia sťažnosti z 23. februára 2015 smerujúceho proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 26/2015 z 22. februára 2015 vyplýva, že postupom a rozhodnutím
okresného súdu boli závažne porušené práva sťažovateľa, ako aj jeho základné ľudské práva
a slobody. Sťažovateľ a jeho obhajca sa nemohli vyjadriť k návrhu na vzatie do väzby
z 20. februára 2015 v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Trestného poriadku, pričom
okresný súd bol na závažný protizákonný postup upozornený. Pritom v návrhu na vzatie
sťažovateľa do väzby z 22. februára 2015 sú uvedené zavádzajúce a nepravdivé skutočnosti.
Sťažovateľ vypovedal po vznesení obvinenia 19. februára 2015, pričom sa ku skutku
v plnom rozsahu priznal a svoje konanie oľutoval. Sťažovateľ bol odsúdený za obdobný
trestný čin spáchaný 18. februára 2010 a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní
10 mesiacov s podmienečným odkladom na 2 roky, ako aj trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá všetkého druhu na 2 roky. Sťažovateľ všetky tresty vykonal dňom
28. decembra 2014 a nie je v súčasnosti stíhaný pre iný trestný čin. Viedol riadny život viac
ako 4 roky, pričom nepožíval žiadne alkoholické nápoje. Sám vo svojej výpovedi uviedol,
že išlo o ojedinelý exces, pričom osobné motorové vozidlo nechal zaparkované pred domom
a nepamätá si dôvod, pre ktorý nasadol do svojho osobného motorového vozidla, ale ani na
to, kam chcel ísť. Už v minulosti sa prejavovali u neho takéto stavy po požití väčšieho
množstva alkoholických nápojov. Z tohto dôvodu dobrovoľne absolvoval ambulantnú
protialkoholickú liečbu. Odo dňa podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu
činnosti sa dopustil len dvoch priestupkov na úseku cestnej dopravy spočívajúcich
v miernom prekročení rýchlosti. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol v čase spáchania
prečinu v stave nepríčetnosti vylučujúcom trestnú zodpovednosť. Navyše 19. februára 2015
mu bol zadržaný vodičský preukaz. Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nemôže
pokračovať v trestnej činnosti, keďže nemá na to formálne a ani materiálne podmienky. Ak
by viedol motorové vozidlo napriek zadržaniu vodičského preukazu, dopustil by sa
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona, čo sa
mu v minulosti nikdy nestalo a nie sú žiadne dôvody a ani predpoklady, že by sa tak stalo
v budúcnosti. Pokiaľ prokurátor uviedol, že bude potrebné skúmať duševný stav sťažovateľa,
nemožno s ním súhlasiť, keďže sťažovateľ si stav nepríčetnosti, resp. zníženej príčetnosti
privodil sám požitím väčšieho množstva alkoholických nápojov a uvedené priznal a
oľutoval. Priznanie zníženej príčetnosti alebo úplnej nepríčetnosti by nemalo na výsledok
trestného konania procesne a hmotnoprávne žiadny vplyv.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2015 z 13. marca 2015 vyplýva, že ním
bolo zrušené v celom rozsahu uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2015 z 22. februára
2015, väzba sťažovateľa bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka
a sťažovateľ bol ihneď prepustený z väzby na slobodu. Súčasne mu bola uložená povinnosť
oznámiť policajtovi, prokurátorovi a súdu každú zmenu miesta pobytu, ako aj zákaz požívať
alkoholické nápoje. Napokon mu bolo uložené primerané obmedzenie spočívajúce v zákaze
vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu. Podľa názoru krajského súdu dôvod
väzby ustálený okresným súdom je daný. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu
z pokračovania trestnej činnosti vyplývajú najmä z toho, že sťažovateľ sa mal teraz dopustiť
obdobného trestného činu, ako už dvakrát predtým v minulosti. Na tomto závere nič nemení 6
ani skutočnosť, že tresty uložené sťažovateľovi v minulosti má už vykonané. Z hľadiska
posudzovania predpokladov recidívy protiprávneho konania nie je rozhodujúce, či uložený
trest bol vykonaný, prípadne či ide o zahladené odsúdenie. Zákonnú fikciu vyplývajúcu
zo zahladenia odsúdenia pri posudzovaní dôvodov väzby nemožno stotožňovať so záverom,
že na trestný čin sa po zahladení odsúdenia hľadí tak, akoby ho obvinený nikdy nespáchal.
V prípade sťažovateľa obavu z pokračovania v trestnej činnosti zvýrazňuje aj fakt, že sa
dopustil viacerých priestupkov na úseku dopravy, čo znamená, že dodržiavanie zákonných
pravidiel a disciplinované správanie mu nie sú vlastné. Vzhľadom na okolnosti zistené na
strane sťažovateľa, ale tiež vzhľadom na okolnosti prípadu, v danom prípade bolo možné
nahradiť väzbu zárukou za súčasného uloženia primeraných povinností, resp. obmedzení.
Rozhodujúcimi kritériami, ktoré vzal krajský súd do úvahy, boli najmä menší stupeň
závažnosti trestnej činnosti, ako aj fakt, že sťažovateľ mal viesť motorové vozidlo pod
vplyvom alkoholu s odstupom viac ako štyroch rokov od posledného prípadu, za ktorý bol
právoplatne potrestaný. Napriek tomu, že sa v priebehu rokov 2012 až 2014 dopustil
viacerých priestupkov na úseku dopravy, nikdy nešlo o jazdu pod vplyvom alkoholu. Okrem
toho sa sťažovateľ sám rozhodol riešiť svoj problém s alkoholom a absolvoval liečbu.
Za prostriedok, ktorý môže dostatočne účinne zabrániť sťažovateľovi v pokračovaní
v trestnej činnosti, treba považovať aj zadržanie vodičského preukazu. Ako to uvádza
obhajca sťažovateľa, u tohto dosiaľ neboli zaznamenané sklony smerujúce k mareniu
úradného rozhodnutia, a preto nemožno takéto konanie sťažovateľa dôvodne očakávať.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m.m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov 8
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti
nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama
osebe porušenie jeho označených práv.
Jadrom sťažnosti sú dve námietky. Sťažovateľ predovšetkým z hľadiska
procesnoprávneho tvrdí, že ani jemu, ale ani jeho obhajcovi nebolo umožnené vyjadriť sa
k návrhu prokurátora na vzatie do väzby. Okrem toho z hľadiska vecnej opodstatnenosti
záveru o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku poukazuje
na protirečivú argumentáciu krajského súdu, ktorý na jednej strane dospieva k záveru
o existencii obavy z pokračovania v trestnej činnosti a na druhej strane dospieva k záveru,
že realizované zadržanie vodičského preukazu môže dostatočne zabrániť sťažovateľovi
v pokračovaní v trestnej činnosti.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplýva, že by
sťažovateľovi a jeho obhajcovi nebolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby.
Práve naopak, z obsahu zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 22. februára 2015 je zrejmé, že
pred začatím výsluchu prokurátor doručil sťažovateľovi a jeho obhajcovi návrh na vzatie do
väzby, pričom obom bol poskytnutý dostatok času na oboznámenie sa s návrhom. Následne
potom sťažovateľ k veci vypovedal a žiadne námietky v súvislosti s obsahom návrhu na
vzatie do väzby neuplatnil. Neurobil tak ani obhajca. Napriek tomu po vyhlásení uznesenia
o vzatí sťažovateľa do väzby obhajca uviedol, že sťažovateľovi, ale ani jemu nebolo
umožnené vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby. Z pohľadu ústavného súdu možno
vysloviť iba predpoklad, že obhajca sťažovateľa mohol mať na mysli to, že po ukončení
výsluchu sťažovateľa nebol vyzvaný urobiť záverečný návrh, resp. prednes. Ide len o úvahu
ústavného súdu, pretože sťažovateľ nijako bližšie nevysvetlil a nekonkretizoval, v čom malo
v danej situácii spočívať neumožnenie vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby.
Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné
a rozhodujúce, že v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ obsiahlym
spôsobom vyjadril k obsahu návrhu na vzatie do väzby, v dôsledku čoho krajský súd získal
ucelený obraz o argumentácii sťažovateľa. Tým došlo k náprave prípadného pochybenia
okresného súdu, ktorý nedal sťažovateľovi a jeho obhajcovi priestor na prednesenie
konečného stanoviska.
Vo vzťahu k vecnej námietke sťažovateľa o neexistencii dôvodu väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. o protirečivých záveroch krajského súdu v tomto
smere sa ústavnému súdu javí ako podstatné, že sťažovateľ napriek dlhodobejšiemu zdržaniu
sa požívania alkoholických nápojov tieto opätovne požil a podľa vlastného priznania sa
dostal do nekontrolovateľného stavu spojeného so stratou pamäti. V podstate to znamená, že
za súčasného zdravotného stavu sťažovateľa recidíva pri páchaní trestnej činnosti pod
vplyvom alkoholu je v jeho prípade možná.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2015
10