Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 418/2015
PDF · 434.22 KB
No categories available
II. ÚS 418/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , , a ,
, zastúpených spoločnosťou PUCHALLA, SLÁVIK & partners, s. r. o.,
Advokátska kancelária, Kmeťova 24, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 11/2013 z 25. marca
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2015
osobne do podateľne doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ 1“), , (ďalej len „sťažovateľ 2“), a
, (ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 3 To 11/2013 z 25. marca 2015.
2
Zo sťažnosti vyplýva, že 11. júna 2013 bola na sťažovateľov podaná obžaloba pre
zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev spolupáchateľstvom
podľa § 20 k § 261 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom
subvenčného podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 225 ods. 1 a 5 Trestného zákona.
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej
len „špecializovaný trestný súd“), č. k. BB 3 T 16/2013 597 z 8. októbra 2013 boli
sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 odsúdení za prečin subvenčného podvodu spolupáchateľstvom
podľa § 20 k § 225 ods. 1 a 2 Trestného zákona a sťažovateľ 3 pre účastníctvo formou
pomoci k prečinu subvenčného podvodu spolupáchateľstvom podľa § 21 ods. 1 písm. d)
a § 20 k § 225 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Sťažovateľom boli uložené peňažné tresty, ako
aj náhradné tresty odňatia slobody pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného
trestu.
Na hlavnom pojednávaní konanom 8. októbra 2013 po vyhlásení rozsudku
prokurátorka podala proti vyhlásenému rozsudku odvolanie v tomto znení: „Podávam
odvolanie u všetkých obžalovaných, čo sa týka viny a trestu. Odvolanie zdôvodním
v písomne vypracovanom zdôvodnení odvolania po doručení rozsudku.“
Až v písomnom odôvodnení odvolania z 18. novembra 2013 prokurátorka uviedla, že
odvolanie podané priamo na hlavnom pojednávaní 8. októbra 2013 podala v neprospech
sťažovateľov.
Sťažovatelia už vo vyjadrení z 2. decembra 2013, ktorým reagovali na dôvody
odvolania, namietali, že odvolanie prokurátorky podané do zápisnice o hlavnom
pojednávaní 8. októbra 2013 nespĺňa podmienky výslovne uvedené v ustanovení § 310
ods. 2 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia z odvolania prokurátorky, ktoré podala
na hlavnom pojednávaní, musí byť zrejmé, či odvolanie smeruje v prospech alebo
neprospech obžalovaného.
Za situácie, keď sťažovatelia boli uznaní za vinných len z jedného zo žalovaných
trestných činov, odvolanie podané prokurátorkou do zápisnice v už uvedenom znení nemôže
spĺňať podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 310 ods. 2 Trestného poriadku, pretože
v ňom nebolo uvedené, či je podané v prospech alebo v neprospech sťažovateľov. Túto
skutočnosť už nemožno podľa názoru sťažovateľov doplniť v písomnom odôvodnení
odvolania s takým spätným účinkom, aby sa odvolanie podané do zápisnice považovalo za
včas podané. Z uvedeného dôvodu odvolanie prokurátorky ani len nebolo účinne podané,
resp. bolo podané oneskorene a malo byť najvyšším súdom podľa ustanovenia § 316
Trestného poriadku zamietnuté.
Uvedené skutočnosti obhajca sťažovateľov namietal rovnako aj na verejnom
zasadnutí najvyššieho súdu 25. marca 2015 v rámci rozhodovania o odvolaniach
prokurátorky a sťažovateľov.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 11/2013 z 25. marca 2013 bol rozsudok
špecializovaného trestného súdu č. k. BB 3 T 16/2013–597 z 8. októbra 2013 zrušený a vec
bola vrátená na ďalšie konanie.
V rámci ústneho a písomného odôvodnenia uznesenia najvyšší súd uviedol, že
sťažovatelia majú v zásade pravdu v tom, že odvolanie prokurátorky nespĺňalo náležitosti
v zmysle ustanovenia § 310 ods. 2 Trestného poriadku, avšak túto skutočnosť Trestný
poriadok nepovažuje za osobitný zákonný dôvod na zamietnutie odvolania.
Podľa názoru sťažovateľov uvedeným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
ich označených práv.
Procesný postup najvyššieho súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je potrebné považovať za zásadnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku
práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne
4
bráni riadnemu, účinnému a efektívnemu uplatneniu dôležitých procesných práv
obžalovaného.
Prokurátor je stranou trestného konania, ale má z hľadiska viacerých procesných
inštitútov – opravné prostriedky nevynímajúc najširšie oprávnenia. Napríklad, ako jediný
môže odvolaním napadnúť rozsudok prakticky z akéhokoľvek dôvodu. Na druhej strane,
výlučnosť postavenia a šírka viacerých oprávnení prokurátora vplývajúcich na priebeh
trestného konania je vyvažovaná sprísnenými požiadavkami formálneho i materiálneho
charakteru kladenými na procesné úkony prokurátora priamo zákonom, ktoré faktickú
nerovnosť prokurátora a obžalovaného vyvažujú. Aj ustanovenie § 310 ods. 2 Trestného
poriadku predstavuje podľa názoru sťažovateľov jedno z tzv. „favor defensionis“
pojednávajúce o tom, že ak prokurátor podáva odvolanie do zápisnice na hlavnom
pojednávaní, potom toto jeho odvolanie (na rozdiel napríklad od čisto neformálneho
odvolania obžalovaného) má a musí ex lege obsahovať aj ďalšiu obsahovú náležitosť
spočívajúcu v uvedení, či je podávané v prospech alebo v neprospech obžalovaného. Podľa
názoru sťažovateľov charakter tohto ustanovenia (predstavujúceho jednu z výhod
obžalovaného) dokonca vyžaduje výslovné uvedenie tejto obsahovej náležitosti aj za
situácie, v ktorej by bolo zjavné, že ide o odvolanie podané v neprospech obžalovaného.
Túto chýbajúcu náležitosť odvolania prokurátora nemožno doplniť v jeho písomnom
odôvodnení (ako to v danom prípade prokurátorka dávno po lehote urobila) a už vôbec nie
v ďalšom priebehu odvolacieho konania tak, aby odvolanie bolo podané s účinkom do
zápisnice včasne podaného odvolania.
Z uvedených dôvodov odvolanie prokurátorky ani len nebolo účinne a včas podané
a malo byť podľa § 316 Trestného poriadku najvyšším súdom zamietnuté ako oneskorene
podané. Ak najvyšší súd svojvoľne posúdil odvolanie prokurátorky nespĺňajúce nevyhnutné
zákonné náležitosti a podané oneskorene a na jeho základe (popri odvolaní sťažovateľov)
zrušil rozsudok špecializovaného trestného súdu, zaťažil celé konanie zásadným zásahom do
práva na spravodlivý súdny proces a rovnosť zbraní.
Uvedené pochybenie špecializovaný trestný súd nemôže žiadnym spôsobom
korigovať z dôvodu viazanosti právnym názorom najvyššieho súdu. Okrem toho v ďalšom
priebehu trestného konania bola sťažovateľom spôsobená ujma v tom, že pre ďalšie
rozhodovanie špecializovaného trestného súdu neplatí obmedzenie vyplývajúce zo zákazu
reformationis in peius, ktoré by pri posúdení odvolania prokurátorky ako oneskorene
podaného nepochybne platilo. Navyše, kasačným rozhodnutím vydaným aj na podklade
oneskorene podaného odvolania najvyšší súd sám od seba z dôvodu údajnej absencie
zákonného dôvodu na zamietnutie odvolania zhojil nedostatočnú procesnú aktivitu
a požiadavky na obligatórne zákonné náležitosti procesných úkonov kladené Trestným
poriadkom na prokurátora.
Sťažovatelia žiadajú vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.3.2015, sp. zn. 3 To 11/2013
porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.3.2015, sp. zn.
3 To 11/2013 sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vracia na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania
vo výške 563,82 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“
II.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB
3 T 16/2013 z 2., 3., 4. a 8. októbra 2013 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku sa prokurátorka
vyjadrila takto: „Podávam odvolanie u všetkých obžalovaných, čo sa týka viny a trestu.
Odvolanie zdôvodním v písomne vypracovanom zdôvodnení odvolania po doručení
rozsudku.“
6
Z odôvodnenia odvolania prokurátorky z 18. novembra 2013 vyplýva, že na hlavnom
pojednávaní konanom 8. októbra 2013 podala odvolanie proti výroku o vine a treste
rozsudku špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB 3 T 16/213 z 8. októbra 2013
v neprospech všetkých obžalovaných.
Z vyjadrenia sťažovateľov z 2. decembra 2013 podaného ich obhajcom v reakcii na
odôvodnenie odvolania prokurátorky vyplýva, že odvolanie prokurátorky podané do
zápisnice o hlavnom pojednávaní 8. októbra 2013 nespĺňa podmienky uvedené v ustanovení
§ 310 ods. 2 Trestného poriadku, a preto ide o neúčinné, resp. oneskorene podané
odvolanie, ktoré má byť zamietnuté v zmysle ustanovenia § 316 Trestného poriadku.
Zo zápisnice o verejnom zasadnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 11/2013
z 25. marca 2015 vyplýva, že v rámci konečného návrhu prokurátorka uviedla, že nesúhlasí
s námietkou, podľa ktorej ňou podané odvolanie trpí formálnymi nedostatkami. V opačnom
prípade by ju špecializovaný trestný súd vyzval na odstránenie týchto nedostatkov v zmysle
§ 311 ods. 3 Trestného poriadku. Podľa obhajcu sťažovateľov sa nemožno stotožniť
s tvrdením prokurátorky, pretože ustanovenie § 310 ods. 2 Trestného poriadku predstavuje
tzv. favor defensionis, teda výhodu, ktorú dáva zákon obžalovanému v tom zmysle, že
prokurátor musí už na hlavnom pojednávaní uviesť, či podáva toto odvolanie v prospech
alebo neprospech obžalovaných, pričom ustanovenie § 311 ods. 3 Trestného poriadku sa
vzťahuje už na písomne podané odôvodnenie odvolania.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 11/2013 z 25. marca 2015 vyplýva, že ním
bol zrušený rozsudok špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB 3 T 16/2013 z 8. októbra
2013 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu zodpovedá
skutočnosti, že prokurátorka do zápisnice o hlavnom pojednávaní po zahlásení odvolania
neuviedla, či jej odvolanie smeruje v prospech alebo v neprospech obžalovaných tak, ako to
ukladá ustanovenie § 310 ods. 2 Trestného poriadku. Uvedený procesný nedostatok takto
podaného odvolania však nemožno považovať za zákonný dôvod na zamietnutie odvolania
podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku ako oneskorene podaného tak, ako to žiadali
sťažovatelia, pretože nesplnenie požiadavky uvedenej v ustanovení § 310 ods. 2 Trestného
poriadku nie je obsiahnuté v taxatívne vymedzených dôvodoch zamietnutia odvolania podľa
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
8
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie najvyššieho súdu
považovať za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovatelia majú na vec odlišný právny názor,
neznamená sama osebe porušenie ich označených práv.
Podľa § 310 ods. 1 Trestného poriadku ak osoba oprávnená podať odvolanie je
prítomná pri vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa a poučená podľa § 309, predseda
senátu umožní osobám oprávneným podať odvolanie vyjadriť sa a ich vyhlásenie
o opravnom prostriedku sa zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Ak má
obžalovaný obhajcu, môže urobiť také vyhlásenie po porade s obhajcom. Osoba oprávnená
podať odvolanie môže oznámiť, že zatiaľ sa k možnosti využitia odvolania nevyjadruje.
Do zápisnice o hlavnom pojednávaní sa zaznamená, proti ktorému výroku rozsudku
odvolanie smeruje, alebo že odvolanie smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.
Podľa § 310 ods. 2 Trestného poriadku z odvolania prokurátora, ktoré podal na
hlavnom pojednávaní, musí byť zrejmé, či odvolanie smeruje v prospech alebo neprospech
obžalovaného.
Podľa § 311 ods. 1 Trestného poriadku v písomnom podanom odvolaní treba uviesť,
proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.
Podľa § 311 ods. 2 Trestného poriadku odvolanie prokurátora, odvolanie, ktoré
podáva za obžalovaného jeho obhajca, ako aj odvolanie, ktoré podáva za poškodeného alebo
za zúčastnenú osobu ich splnomocnenec, musí byť zároveň odôvodnené tak, aby bolo
zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu,
ktoré rozsudku predchádzalo.
Podľa § 311 ods. 3 Trestného poriadku ak odvolanie nespĺňa podmienky uvedené
v odseku 2, predseda senátu vyzve odvolateľa, aby nedostatok odstránil. Ak takejto výzve
nevyhovie iná osoba ako obžalovaný, môže súd postupovať podľa § 70.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo
podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne
vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť
alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
Z argumentácie predostretej sťažovateľmi možno vyrozumieť, že podľa ich názoru, ak
prokurátor podá proti rozsudku odvolanie na hlavnom pojednávaní a v rozpore
s ustanovením § 310 ods. 2 Trestného poriadku v ňom neuvedie, či smeruje v prospech
alebo v neprospech obžalovaného, treba na takéto odvolanie bez ďalšieho hľadieť tak, ako
keby vôbec nebolo podané (v terminológii sťažovateľov „neúčinné odvolanie“). Následne
10
potom sťažovatelia vyvodzujú, že za odvolanie bolo možné považovať až písomné
odôvodnenie odvolania, ktoré však bolo podané už po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty.
Takto dospievajú napokon k stanovisku, podľa ktorého odvolanie prokurátorky malo byť
zamietnuté ako oneskorene podané v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľmi namietaný procesný nedostatok
odvolania podaného do zápisnice o hlavnom pojednávaní nemožno považovať za zákonný
dôvod na zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku ako oneskorene
podaného, pretože nesplnenie požiadavky uvedenej v ustanovení § 310 ods. 2 Trestného
poriadku nie je obsiahnuté v taxatívne vymedzených dôvodoch zamietnutia odvolania podľa
§ 316 ods. 1 Trestného poriadku.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že z Trestného poriadku výslovne
nevyplýva, ako treba naložiť s odvolaním prokurátora podaným do zápisnice o hlavnom
pojednávaní bez splnenia všetkých náležitostí vyplývajúcich z ustanovenia § 310 ods. 2
Trestného poriadku. Možno teda v zásade súhlasiť s najvyšším súdom v tom zmysle, že
absentuje výslovná pozitívno právna úprava uvedenej situácie v Trestnom poriadku.
Sťažovatelia interpretujú ustanovenie § 310 ods. 2 Trestného poriadku ako akýsi
„favor defensionis“ vyvažujúci slabšie procesné postavenie obžalovaného oproti
prokurátorovi tým, že prokurátor (na rozdiel od obžalovaného, ktorý môže podať odvolanie
v danej fáze bez vymedzenia nejakých povinných náležitostí) pri podaní odvolania priamo
do zápisnice o hlavnom pojednávaní hneď po vyhlásení rozsudku povinne musí uviesť, či
odvolanie podáva v prospech alebo v neprospech obžalovaného. Popri tejto formálnej
stránke vidia sťažovatelia favor defensionis z materiálneho hľadiska v tom, že nesplnenie
podmienky uviesť, či odvolanie sa podáva v prospech alebo v neprospech obžalovaného, má
za následok taký stav, ako keby odvolanie vôbec nebolo podané. Vyplýva to z názoru
sťažovateľov, podľa ktorého uvedené pochybenie pri podávaní odvolania už nie je možné
dodatočne napraviť doplňujúcim podaním, teda so spätným účinkom tak, aby sa odvolanie
považovalo za účinne podané.
Podľa názoru ústavného súdu stanovisko sťažovateľov nie je možné akceptovať.
Prokurátor, ktorý nie je s vyhláseným rozsudkom spokojný, má na výber. Môže
predovšetkým podať odvolanie ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom
pojednávaní v zmysle ustanovenia § 310 ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň vtedy platí, že
z odvolania musí byť zrejmé, či smeruje v prospech alebo v neprospech obžalovaného.
Môže však postupovať aj podľa ustanovenia § 309 ods. 1 Trestného poriadku, teda podať
odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku. V takomto prípade musí odvolanie obsahovať
náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 311 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.
Obžalovaný, ktorý nie je spokojný s vyhláseným rozsudkom, má možnosť postupovať
v podstate rovnako ako prokurátor s tým rozdielom, že pri podaní odvolania ihneď po
vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní nie je povinný uviesť, či jeho
odvolanie smeruje vo vlastný prospech alebo neprospech. Tento rozdiel však vyplýva
z logiky veci, pretože obžalovaný nie je oprávnený podať odvolanie vo svoj neprospech.
Takéto oprávnenie má totiž iba prokurátor. Obmedzenie práva obžalovaného v tom zmysle,
že je oprávnený podať odvolanie iba vo svoj prospech (nie teda vo svoj neprospech),
v žiadnom prípade nemožno považovať za prejav jeho nerovnoprávneho postavenia oproti
prokurátorovi. Práve naopak, je tým posilnené jeho postavenie, hoci aj proti jeho vlastnej
vôli, s dôrazom na jeho vlastný objektívny prospech, keďže zákon mu neumožňuje
odvolaním účinne sa domáhať prísnejšieho (pre neho objektívne nepriaznivejšieho)
rozhodnutia.
Z dosiaľ uvedených skutočností možno vyvodiť, že povinnosť prokurátora uviesť
v odvolaní, či toto smeruje v prospech alebo v neprospech obžalovaného, má iba
informatívny význam. Slúži lepšej orientácii v tom, kde podané odvolanie v zásade smeruje.
Na podporu uvedeného záveru treba uviesť, že aj podľa dôvodovej správy
k ustanoveniu § 310 ods. 2 Trestného poriadku prokurátorovi je udelená povinnosť uviesť, či
12
odvolanie podáva v prospech alebo v neprospech obžalovaného preto, lebo to umožní lepšiu
orientáciu strán.
Uvedený záver o iba informatívnej povahe ustanovenia § 310 ods. 2 Trestného
poriadku osobitne zvýrazňuje skutočnosť, že prokurátor nie je povinný postupovať podľa
§ 310 Trestného poriadku (teda vyjadriť sa ihneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní po
vyhlásení rozsudku, či podáva odvolanie, alebo sa vzdáva tohto práva), pretože má možnosť
sa na hlavnom pojednávaní nevyjadriť a prípadné odvolanie podať až v zákonnej 15 dňovej
lehote. Hoci odvolanie podané písomne v zákonnej lehote musí obsahovať všetky
predpísané náležitosti, absencia niektorej, či hoci aj všetkých z nich neznamená, že sa na
podané odvolanie hľadí, ako keby nebolo podané (teda ako na „neúčinné odvolanie“),
pretože postačuje, ak budú absentujúce náležitosti doplnené postupom podľa § 311 ods. 3
Možno zhrnúť, že pokiaľ prokurátor podá postupom podľa § 310 ods. 1 Trestného
poriadku odvolanie do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku bez
toho, aby v zmysle § 310 ods. 2 Trestného poriadku výslovne uviedol, či odvolanie smeruje
v prospech alebo v neprospech obžalovaného, nestáva sa tým toto odvolanie neúčinným,
teda nemožno naň hľadieť tak, ako keby nebolo vôbec podané. Opačný výklad nemá oporu v
zákone a nemožno ho z ústavnoprávneho hľadiska považovať za prejav favor defensionis
obžalovaného.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2015