Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 339/2015
PDF · 354.96 KB
No categories available
III. ÚS 339/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, slobody náboženského vyznania a viery podľa čl. 24 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II. ÚS 660/2014 6 z 9. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), slobody náboženského
vyznania a viery podľa čl. 24 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
ústavného súdu č. k. II. ÚS 660/2014 6 z 9. októbra 2014.
V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že označeným uznesením z 9. októbra 2014 ústavný
súd „porušil zvlášť moje základné právo zaručené článkom 24 ústavy, ako sloboda
náboženského vyznania a viery, odmietnutím konať vo veci určenej rozsudkom Okresného
súdu Košice II 28C/7/2010 72 zo dňa 24. marca 2011 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach 11Co/186/2011 97 zo dňa 16. mája 2012, právoplatného od 28. mája
2012, o zamietnutí môjho návrh o určenie, že odporca súdny exekútor
nemal zákonné oprávnenie na vykonanie exekúcie EX 432/2006 a o náhradu škody
s príslušenstvom spôsobenej neoprávneným výkonom exekúcie, podľa § 6 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. ... prekročením právomoci.
Svoju sťažnosť podávam... za účelom nadobudnutia slobody náboženského vyznania
a viery garantovanej článkom 24 ústavy dôkazne mi upieranej výkonom exekúcie
EX 432/2006, ako prejav náboženského útlaku a nedostatku slobody pri výkone funkcie
farára Rímskokatolíckej cirkvi vo farnosti zo strany Slovenskej republiky cez jej
orgány, vrátane ústavného súdu.“.
V poradí prvú sťažnosť sťažovateľa doručenú ústavnému súdu tento „v konaní
I. ÚS 415/2012 8 zo dňa 22. augusta 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, čím porušil
moje základné práva nečinnosťou. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa ústavného súdu
nemožno pokladať za rozhodnutie ústavného súdu vo veci, iba rozhodnutím o procesných
podmienkach a tak uznesenie ústavného súdu II. ÚS 660/2014 6 zo dňa 9. októbra 2014,
ktorým odmieta moju sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu, že súd o veci právoplatne
rozhodol nezodpovedá skutočnosti, lebo ústavný súd vôbec nekonal, konal iba o procesných
podmienkach konania.“.
Sťažovateľ tvrdí, že uznesením ústavného súdu „zo dňa 9. októbra 2014 je porušené
zvlášť moje právo náboženského vyznania a viery podľa čl. 46 ústavy, pretrvávajúcim
prekážaním slobodného výkonu mojej funkcie farára vo farnosti Budkovce. Moje základné
práva sú pasívne porušované aj nečinnosťou ústavného súdu a každá moja sťažnosť je
aktuálna, pokiaľ moje základné práva a slobody nebudú aktivované. Na ústavnom súde sa
týmto neodvolávam, ale sa sťažujem.“.
Sťažovateľ žiada „o pridelenie advokáta ústavným súdom a týmto pridelenému
advokátovi dávam splnomocnenie na právne zastupovanie pred ústavným súdom“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva bytom , právo
na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy
Slovenskej republiky a sloboda náboženského vyznania a viery podľa článku 42 Ústavy
Slovenskej republiky (správne má byť čl. 24 ústavy, pozn.) uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 660/2014 6 zo dňa 9. októbra 2014 boli porušené nečinnosťou
ústavného súdu.
Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 ods. 2 Ústavy SR prikazuje svojej
nižšej zložke vo veci konať.“
Sťažovateľ doručil 18. decembra 2014 ústavnému súdu podanie označené ako
„Doplnenie sťažnosti“. Uviedol v ňom, že sťažnosť doručenú 1. decembra 2014 „doplňujem
opravným uznesením Ústavného súdu II. ÚS 657/2014 16 zo dňa 11. decembra 2014, podľa
ktorého moja sťažnosť z 01.12.2014 na Ústavný súd SR smeruje proti uzneseniu Ústavného
súdu SR č. k. II. ÚS 657/2014 8 zo dňa 9. októbra 2014“. Zopakoval vecnú argumentáciu
spôsobom identickým s pôvodným podaním doručeným ústavnému súdu 1. decembra 2014.
Aj sťažnostný petit je sformulovaný doslova rovnako v porovnaní so skorším podaním.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.
Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011, IV. ÚS 106/2013).
Z petitov oboch podaní doručených v predmetnej veci ústavnému súdu vyplýva,
že k porušeniu jeho označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť uznesením ústavného
súdu č. k. II. ÚS 660/2014 6 z 9. októbra 2014. Označeným uznesením bolo rozhodnuté
o vylúčení sudcu ústavného súdu z prejednávania a rozhodovania v konaní o sťažnosti
vedenej pod sp. zn. Rvp 1649/2014.
Podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa ním
navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.
Keďže sa teda sťažovateľ svojím návrhom domáha preskúmania rozhodnutia
ústavného súdu, je jeho sťažnosť neprípustná (výrok tohto uznesenia).
Pravdaže, ústavný súd neopomína, že pri formulácii návrhu na rozhodnutie vo veci
samej sa sťažovateľ dopustil pisárskej chyby. S ohľadom na odôvodnenie sťažnosti
je viac než evidentné, že zámerom sťažovateľa bolo napadnúť uznesenie ústavného
súdu č. k. II. ÚS 657/2014 8 z 9. októbra 2014 v spojení s opravným uznesením
č. k. II. ÚS 657/2014 16 z 11. decembra 2014. Týmto uznesením ústavný súd odmietol
ako neprípustnú sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, slobody náboženského vyznania a viery podľa
čl. 24 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
Okresného súdu Košice II sp. zn. 28 C 7/2010 z 24. marca 2011 a rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 186/2011 zo 16. mája 2012, a to pre zistenú prekážku rei
iudicatae.
Prípadné odstránenie rozporu medzi petitom a odôvodnením sťažovateľovho podania
na základe výzvy ústavného súdu by však muselo viesť k identifikácii objektu prieskumu
buď v podobe uznesenia č. k. II. ÚS 660/2014 6 z 9. októbra 2014 alebo v podobe uznesenia
č. k. II. ÚS 657/2014 8 z 9. októbra 2014 v spojení s opravným uznesením č. k. II. ÚS
657/2014 16 z 11. decembra 2014.
Bez ohľadu na to, či by sťažovateľ v konečnom dôsledku za zásah porušujúci jeho
označené základné práva označil jedno alebo druhé z uvedených uznesení ústavného súdu,
musela by byť jeho sťažnosť podľa citovaného § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde
odmietnutá ako neprípustná. Ústavný súd preto nepovažoval za procesne hospodárne
vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti a rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako neprípustnej nebolo už potrebné sťažovateľa
vyzývať ani na doplnenie podkladov k jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015