Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 345/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv zaručených a

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 27. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom zo 14. marca 2014 rozhodol o návrhu na určenie otcovstva a úpravu

rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu sťažovateľa tak, že konanie o určenie

otcovstva zastavil, maloleté dieťa sťažovateľa zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky,

u ktorej stanovil, že je oprávnená a povinná maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho

majetok, ďalej zaviazal sťažovateľa na úhradu bežného výživného v sume 150 €

mesačne, povolil sťažovateľovi splácať dlžné výživné za predchádzajúce obdobie v celkovej

sume 4 749,63 € mesačnými splátkami v sume 50 € a upravil styk sťažovateľa s maloletým

dieťaťom spôsobom špecifikovaným v predmetnom rozsudku.

O odvolaní sťažovateľa i navrhovateľky, ktorým napadli predmetný prvostupňový

rozsudok, rozhodol krajský súd tak, že rozsudok s výnimkou výroku o zastavení konania

potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje:

«Sťažovateľ namietal v odvolaní, že bez ohľadu na otázku zverenia maloletého dieťaťa

do osobnej starostlivosti matky, neexistoval žiaden dôvod, ktorý by súd prvého stupňa

oprávňoval obmedziť jeho rodičovské práva a povinnosti v tom zmysle, že by nebol

oprávnený ho zastupovať a spravovať jeho majetok, teda že by toto právo bolo zverené

výlučne matke.

Odvolací súd vo vzťahu k týmto odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol:

„Výrok o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky, a o tom že matka

je oprávnená a povinná ho zastupovať a spravovať jeho majetok, vyplýva zo zákona je

v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 zákona o rodine. Týmto výrokom zároveň nie sú popreté

rodičovské práva odporcu v 1. rade a odporca v 1. rade má právo zastupovať maloleté dieťa

a spravovať jeho majetok v bežných veciach (pokiaľ mu nebude obmedzený výkon

rodičovských práv).“

Odvolací súd teda nielenže nereagoval na námietky sťažovateľa, ale v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, pokiaľ ide o oprávnenie sťažovateľa maloleté dieťa zastupovať a

spravovať jeho majetok, záver úplne odlišný od toho, ktorý je vyjadrený vo výroku

prvostupňového rozhodnutia („Matka je oprávnená a povinná dieťa zastupovať a spravovať

jeho majetok“), ktorý potvrdil, vo výroku svojho vlastného rozhodnutia.

Odvolací súd teda nielenže nedal sťažovateľovi odpoveď na jeho odvolacie námietky,

ale odôvodnenie jeho rozhodnutia je v priamom rozpore s jeho výrokom.

Sťažovateľ teda aj v konaní pred ústavným súdom musí trvať na tom, že rozhodnutím

odvolacieho súdu bolo zasiahnuté do jeho práva podľa článku 41 ods. 4 SR

na starostlivosť a výchovu o jeho maloleté dieťa.

Ako už bolo uvedené, súčasťou rodičovských práv a povinností je aj zastupovanie

maloletého dieťaťa a spravovanie jeho majetku. To, že súd v rozsudku, ktorým upravuje

rodičovské práva a povinnosti, je podľa zákona povinný rozhodnúť aj o tom, kto bude dieťa

zastupovať a spravovať jeho majetok, neznamená bez ďalšieho, že rozhodnutie o tom, že toto

rodičovské právo prisúdi len jednému z rodičov, čím ho druhému z rodičov obmedzí, nemusí

byť odôvodnené okolnosťami vo výchove maloletého dieťaťa.

Odvolací súd sa vo svojom citovanom odôvodnení odvolal na ustanovenie § 28 ods. 2

zákona o rodine, ktoré však platí len pokiaľ nie je úprava rodičovských práv vykonaná tak

ako v prípade sťažovateľa a jeho maloletého syna, rozhodnutím súdu.

Z akého dôvodu bolo potrebné rodičovské práva sťažovateľa obmedziť tak, že nie je

oprávnený svoje dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, zostalo aj po rozhodnutí

odvolacieho súdu nezodpovedané, a takéto rozhodnutie teda nemožno považovať ani

za zákonné, ani za rešpektujúce právo namietané sťažovateľom.

Sťažovateľ podal odvolanie aj proti výroku o určení výživného. V odvolaní okrem

iného poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým mu bolo určené

výživné za obdobie od narodenia dieťaťa až do jeho štyroch rokov a do budúcna v rovnakej

výške, nerešpektuje ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého pri určení

výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,

možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery

povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho

zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané

majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie, a § 78 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého

dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery, okrem

výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Sťažovateľ poukázal na to, že súd neprihliadol na rozdiel v potrebách maloletého

dieťaťa v čase jeho narodenia a v čase vyhlásenia rozsudku. Na túto odvolaciu námietku

odvolací súd uviedol „k odvolacej námietke, že výživné malo byť určované odstupňované

počas celého obdobia veku dieťaťa, odvolací súd uvádza, že nie je nesprávne, ak

pri určovaní výživného za dlhšie obdobie je stanovená rovnaká výška výživného, ak toto

výživné zodpovedá kritériám zákona“.

Akým spôsobom zodpovedá kritériám § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine

výživné určené za 4 roky veku dieťaťa a do budúcna v rovnakej výške, odvolací súd nijako

nevysvetlil.

3.

Sťažovateľ odvolaním napadol aj výrok o úprave styku, pričom poukázal na to, že

účelom inštitútu úpravy styku rodiča, ktorému nie je maloleté dieťa zverené do osobnej

starostlivosti, s maloletým dieťaťom, je podpora a budovanie ich vzájomného vzťahu, ako aj

na to, že právo a povinnosť rodiča vychovávať dieťa, zahŕňa okrem iného aj právo rodičov

mať dieťa u seba, usmerňovať a riadiť jeho konanie, a ovplyvňovať jeho rozvoj až

do dospelosti.

Sťažovateľ poukázal na to, že výrok rozsudku, ktorý po 6 mesiacoch

niekoľkohodinového styku týždenne, završuje jeho styk jedným dňom v týždni v čase od 9:00

hod. do 18:00 hod., je v príkrom rozpore s jeho právom na starostlivosť a výchovu dieťaťa.

Poukázal na to, že rozhodnutie súdu, ktorým aj po odstupňovaní rozsahu styku, mu

nakoniec umožňuje styk s dieťaťom v rozsahu 36 hodín v mesiaci, nemôže zodpovedať jeho

právu rodiča na starostlivosť a výchovu o dieťa, a namietal, že skutočnosť, že súd prvého

stupňa ani len nezdôvodnil, z akého dôvodu neupravil jeho styk s maloletým dieťaťom v čase

vianočných sviatkov, veľkonočných sviatkov, v období keď má maloleté dieťaťa narodeniny

či meniny.»

Sťažovateľ ďalej cituje odôvodnenie rozsudku:

«K otázke styku odvolací súd uviedol:

„Vzhľadom na odstup od vyhlásenia prvostupňového rozhodnutia, významnou je

v čase rozhodovania odvolacieho súdu už len úprava styku odporcu v 1. rade s odporcom

v 2. rade. V tomto období bola úprava styku stanovená na každú sobotu od 9:00 hod.

do 18:00 hod. bez prítomnosti matky. Odvolací súd takúto úpravu považuje za správnu

a dostatočnú. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že vzťah odporcu v 1. rade

s odporcom v 2. rade zatiaľ nie je rozvinutý a preto správne súd prvého stupňa odstupňoval

rozsah úpravy styku odporcu v 1. rade (sťažovateľa) s odporcom v 2. rade (maloletým

dieťaťom) tak, aby sa rozsah styku postupne zvyšoval.“

Na svoje rozsiahle odvolacie námietky nedostal sťažovateľ žiadnu odpoveď.

Podľa ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine Súd pri rozhodovaní o výkone

rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo

maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne

na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu

budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove

a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa

na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo

dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku

s obidvomi rodičmi.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné zistiť, akým spôsobom súd vyhodnotil

odvolacie námietky sťažovateľa vo vzťahu k citovanému ustanoveniu zákona o rodine

a predovšetkým k právu dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov

a na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho styku dieťaťa s obidvoma

rodičmi.»

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd mu na ním formulované odvolacie

námietky neposkytol náležitú odpoveď, v čom vidí porušenie svojho základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru.

V závere sťažnosti preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol

nálezom, ktorým by vyslovil porušenie svojich základných práv zaručených čl. 41 ods. 4

a a práva zaručeného dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 27. novembra 2014, predmetný rozsudok zrušil, vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1

a a práva podľa dohovoru označeným rozsudkom krajského

súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa prijaté závery svojho rozhodnutia nepodporil

náležitým odôvodnením, ktoré by predstavovalo zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď

na sťažovateľom formulované odvolacie námietky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiacich príloh zistil tieto

pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Okresný súd v rozsudku sp. zn. zo 14. marca 2014 výrok o určení

bežného výživného, ako aj dlžného výživného odôvodnil takto:

„Žalobkyňa do 19.1.2014 bola na rodičovskej dovolenke a jej príjem pozostával iba

z rodičovského príspevku a žalovaný v 1. rade v rozhodnom období pôsobil ako jediný

spoločník a konateľ troch obchodných spoločností, pričom poberal príjem titulom

zamestnaneckého pomeru iba jednej zo spoločnosti vo výške dosahujúcej sumu minimálnej

mzdy. Uvedené tvrdenia o výške príjmu jeho pôsobenia v troch obchodných spoločnostiach

súd nepovažoval za hodnoverné, nakoľko pôsobil vo funkciách, ktoré sú obvykle

honorované.

Podľa názoru súdu tvrdenie žalovaného v 1. rade vyvracajú predložené listinné

dôkazy, z ktorých nesporne vyplýva, že uvedené obchodné spoločnosti vykazovali zisk a to

spoločnosť v roku 2010 1.112,36 EUR a v roku 2011 1.450,25

EUR, v roku 2010 1.164,68 EUR a v roku 2011 1.052,55

EUR a spoločnosť v roku 2011 zisk vo výške 10.515,83 EUR.

Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade reálne dosahuje vyšší príjem podľa názoru súdu

jednoznačne preukazujú aj jeho majetkové pomery, keďže je vlastníkom viacerých

nehnuteľností okrem iného rodinného domu s priľahlými pozemkami, ornej pôdy ako aj

lesných pozemkov, pričom len v roku 2011 kúpil lesné pozemky za kúpnu cenu vo výške

22.000, EUR. Zároveň súdu predložil listinné dôkazy o uzatvorení poistnej zmluvy

v prospech maloletého syna, na základe ktorej uhrádza už po dobu 3 rokov ročné poistné

vo výške cca 1.115, EUR.

Pri určení výživného pre maloleté dieťa súd neprihliada iba na odôvodnené potreby

dieťaťa, ale aj na zárobkové schopnosti a možnosti povinného rodiča vrátane práva dieťaťa

podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

S poukazom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade napriek tvrdeniu, že dosahuje

príjem vo výške minimálnej mzdy bol schopný v priebehu súdneho konania v roku 2011

realizovať kúpu nehnuteľností za kúpnu cenu 22.000, EUR a súčasne okrem platenia

výživného na základe nariadeného predbežného opatrenia platiť v prospech maloletého

dieťaťa poistné vo výške 1.115, EUR ročne, mal súd za to, že je v jeho schopnostiach

a možnostiach prispievať na výživu dieťaťa sumou 150, EUR, ktorá podľa názoru súdu

zodpovedá odôvodneným potrebám dieťaťa nenavštevujúceho predškolské zariadenie

bez mimoriadnych výdavkov, ktoré by odôvodňovali výšku výživného požadujúceho

žalobkyňou.

Nakoľko súd určoval výživné od narodenia dieťaťa, t j. od 22.2.2010 do 31.3.2014

vo výške 150, EUR mesačne , žalovanému v 1. rade vznikla povinnosť za uvedené obdobie

vyplatiť výživné v celkovej výške 7.398, EUR.

Keďže žalovaný v 1. rade v rozhodnom období v prospech žalobkyne zaplatil výživné

na maloleté dieťa za obdobie apríl až november roku 2010 a október roku 2011 do februára

roku 2014 vo výške 50, EUR mesačne a za december roku 2010 100, EUR mesačne

a okrem iného prispel na výživu dieťaťa aj v naturáliách zakúpených potravín,

ošatenia a hračiek v celkovej sume 698,37 EUR (č. l. 546 až 553), teda v celkovej výške

2.648,37 EUR, vznikol tomuto dlh na výživnom v sume 4.749,63 EUR, ktorý povolil

žalovanému v 1. rade splácať mesačnými splátkami vo výške 50, EUR spolu s bežným

výživným až do úplného vyrovnania pod stratou výhody splátok počnúc právoplatnosťou

rozsudku. V danom prípade neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že na výživu dieťaťa

naturálnou formou prispel sumou 2.000, EUR.“

Vo vzťahu k výroku, ktorým bol upravený styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom,

dôvodil okresný súd závermi vypracovaného znaleckého posudku, ako aj odporúčaniami

špecializovaného občianskeho združenia realizujúceho výchovné opatrenie uložené

navrhovateľke a sťažovateľovi v príslušnom súdnom konaní, ktoré poukazovali na potrebu

úpravy styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom formou monitorovaného, resp.

sprevádzaného styku optimálne jedenkrát týždenne v rozsahu pol hodiny až jednej hodiny

za postupne oddeľovanej účasti matky s následným zvyšovaním časovej dotácie stretnutia.

Krajský súd, ktorý o uplatnených odvolaniach navrhovateľky a sťažovateľa rozhodol

tak, že prvostupňové rozhodnutie (s výnimkou výroku o zastavení konania) ako vecne

správne potvrdil, posúdil odvolacie námietky sťažovateľa (v podstate totožné

s argumentáciou prezentovanou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) ako

neopodstatnené stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového rozsudku.

K výhradám sťažovateľa, že napriek zvereniu jeho maloletého dieťaťa do osobnej

starostlivosti navrhovateľky neexistoval dôvod na obmedzenie jeho rodičovských práv

a povinností v zmysle výlučného zverenia oprávnenia zastupovať dieťa a spravovať jeho

majetok do rúk navrhovateľky, krajský súd sťažovateľovi vysvetlil, že sa na úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností v prípade zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného

z rodičov viaže v zmysle o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) ex lege výrok

o určení rodiča, ktorý bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, ktorý je potrebné

vykladať reštriktívne v tom zmysle, že rodičovské práva a povinnosti druhého rodiča

zostávajú zachované a ide len o úpravu výkonu týchto rodičovských práv a povinností

v bežných veciach, ktoré vyplývajú a súvisia s osobnou starostlivosťou o maloleté dieťaťa.

Krajský súd odpovedal aj na námietky sťažovateľa, ktorý bol toho názoru, že

konajúci súd pri určení výšky vyživovacej povinnosti nerešpektoval kritériá vyplývajúce

z ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine, keďže určil výživné od obdobia narodenia dieťaťa

až do jeho štyroch rokov a do budúcna v rovnakej výške. Krajský súd dôvodil, že

skutočnosť konštantnej sumy výživného je irelevantná, keďže stanovená výška výživného

zodpovedá tak potrebám maloletého dieťaťa, ako aj pomerom sťažovateľa, ktorého tvrdenia o

príjme dosahujúcom výšku minimálnej mzdy považoval krajský súd za neopodstatnené

poukazujúc na účasť sťažovateľa v troch obchodných spoločnostiach vykazujúcich

nezanedbateľný finančný obrat, ako aj na vlastníctvo viacerých nehnuteľností (bez ohľadu

na titul ich nadobudnutia), čo boli faktory, ktoré bolo potrebné podľa názoru odvolacieho

súdu pri stanovení výšky výživného zohľadniť.

K otázke úpravy styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom a s tým súvisiacimi

namietanými výhradami sťažovateľa krajský súd poukázal na výsledky dokazovania

prezentované v prvostupňovom rozsudku (zatiaľ dostatočne nerozvinutý vzťah sťažovateľa

s maloletým dieťaťom), ktoré odôvodnili postupné zvyšovanie odborným odporúčaním

stanoveného, východiskového časového rozsahu styku.

Ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu, aby zistil, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú zlučiteľné

s limitmi sťažovateľom označených článkov a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

V úvode ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim

mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach veci sťažovateľa ani

neprislúchalo posudzovať, či boli jednotlivé čiastkové rozhodnutia týkajúce sa úpravy

výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu vecne správne. Ústavný súd

však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti

spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a tiež

požiadavku náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj , ,

, , ).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sťažovateľovi prezentoval zrozumiteľnú

interpretáciu dotknutého ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o rodine, ktoré si sťažovateľ chybne

interpretoval nesprávnym extenzívnym výkladom odporujúcim aj ustálenej judikatúre

týkajúcej sa predmetného ustanovenia zákona o rodine (pozri R 8/1971, R 55/1996, R

96/1967, ako aj ), podľa ktorej vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v

ustanovení § 24 ods. 1 zákona o rodine nebolo úmyslom zákonodarcu obmedziť rodičovské

práva v zmysle ustanovenia § 38 zákona o rodine, keď toto ustanovenie počíta iba

so zásahom vyvolaným zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ktorý

zužuje reálne možnosti výkonu rodičovských práv rodiča, ktorému nie je dieťa zverené do

osobnej starostlivosti a ktorému okrem bežných vecí vyplývajúcich a súvisiacich s osobnou

starostlivosťou o dieťa ostávajú rodičovské práva v podstatných veciach v plnom rozsahu

zachované.

Ako dostatočne logickú kvalifikuje ústavný súd argumentáciu konajúcich súdov

v otázke stanovenia výšky výživného, kde súdy zohľadnili celkové majetkové dispozície

sťažovateľa vytvárajúce podľa ich názoru dostatočné predpoklady na plnenie vyživovacej

povinnosti v súdom určenej výške.

Ako dostatočne podložený hodnotí ústavný súd aj záver o určenom rozsahu styku

sťažovateľa s maloletým dieťaťom, s ktorým sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil, keďže

tento vychádza zo skutkových záverov majúcich pevnú oporu v kvalifikovanom znaleckom

posudkom a odbornom odporúčaní, ktoré reflektujú a zároveň nijako nepopierajú zmysel

dotknutej právnej úpravy (§ 24 ods. 4 zákona o rodine).

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o nedôvodnosti odvolania

sťažovateľa má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd

jednak náležite interpretoval dotknutú právnu úpravu (§ 24 ods. 1 zákona o rodine), ktorá

bola aplikovaná na skutkový stav posudzovanej veci, a súčasne odôvodnenie rozhodnutia

obsahovalo náležitú špecifikáciu postupu, ktorým konajúce súdy dospeli k záverom

o zodpovedajúcej výške vyživovacej povinnosti a o zodpovedajúcej úprave styku

sťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom.

Na základe uvedeného ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu ako

konformné s obsahom garancií označených článkov a dohovoru a sťažnosť

kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

podľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015