Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 345/2015
PDF · 432.88 KB
No categories available
III. ÚS 345/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoP 17/2014
z 27. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 17/2014 z 27. novembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom zo 14. marca 2014 rozhodol o návrhu na určenie otcovstva a úpravu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu sťažovateľa tak, že konanie o určenie
otcovstva zastavil, maloleté dieťa sťažovateľa zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky,
u ktorej stanovil, že je oprávnená a povinná maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho
majetok, ďalej zaviazal sťažovateľa na úhradu bežného výživného v sume 150 €
mesačne, povolil sťažovateľovi splácať dlžné výživné za predchádzajúce obdobie v celkovej
sume 4 749,63 € mesačnými splátkami v sume 50 € a upravil styk sťažovateľa s maloletým
dieťaťom spôsobom špecifikovaným v predmetnom rozsudku.
O odvolaní sťažovateľa i navrhovateľky, ktorým napadli predmetný prvostupňový
rozsudok, rozhodol krajský súd tak, že rozsudok s výnimkou výroku o zastavení konania
potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje:
«Sťažovateľ namietal v odvolaní, že bez ohľadu na otázku zverenia maloletého dieťaťa
do osobnej starostlivosti matky, neexistoval žiaden dôvod, ktorý by súd prvého stupňa
oprávňoval obmedziť jeho rodičovské práva a povinnosti v tom zmysle, že by nebol
oprávnený ho zastupovať a spravovať jeho majetok, teda že by toto právo bolo zverené
výlučne matke.
Odvolací súd vo vzťahu k týmto odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol:
„Výrok o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky, a o tom že matka
je oprávnená a povinná ho zastupovať a spravovať jeho majetok, vyplýva zo zákona je
v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 zákona o rodine. Týmto výrokom zároveň nie sú popreté
rodičovské práva odporcu v 1. rade a odporca v 1. rade má právo zastupovať maloleté dieťa
a spravovať jeho majetok v bežných veciach (pokiaľ mu nebude obmedzený výkon
rodičovských práv).“
Odvolací súd teda nielenže nereagoval na námietky sťažovateľa, ale v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, pokiaľ ide o oprávnenie sťažovateľa maloleté dieťa zastupovať a
spravovať jeho majetok, záver úplne odlišný od toho, ktorý je vyjadrený vo výroku
prvostupňového rozhodnutia („Matka je oprávnená a povinná dieťa zastupovať a spravovať
jeho majetok“), ktorý potvrdil, vo výroku svojho vlastného rozhodnutia.
Odvolací súd teda nielenže nedal sťažovateľovi odpoveď na jeho odvolacie námietky,
ale odôvodnenie jeho rozhodnutia je v priamom rozpore s jeho výrokom.
Sťažovateľ teda aj v konaní pred ústavným súdom musí trvať na tom, že rozhodnutím
odvolacieho súdu bolo zasiahnuté do jeho práva podľa článku 41 ods. 4 Ústavy SR
na starostlivosť a výchovu o jeho maloleté dieťa.
Ako už bolo uvedené, súčasťou rodičovských práv a povinností je aj zastupovanie
maloletého dieťaťa a spravovanie jeho majetku. To, že súd v rozsudku, ktorým upravuje
rodičovské práva a povinnosti, je podľa zákona povinný rozhodnúť aj o tom, kto bude dieťa
zastupovať a spravovať jeho majetok, neznamená bez ďalšieho, že rozhodnutie o tom, že toto
rodičovské právo prisúdi len jednému z rodičov, čím ho druhému z rodičov obmedzí, nemusí
byť odôvodnené okolnosťami vo výchove maloletého dieťaťa.
Odvolací súd sa vo svojom citovanom odôvodnení odvolal na ustanovenie § 28 ods. 2
zákona o rodine, ktoré však platí len pokiaľ nie je úprava rodičovských práv vykonaná tak
ako v prípade sťažovateľa a jeho maloletého syna, rozhodnutím súdu.
Z akého dôvodu bolo potrebné rodičovské práva sťažovateľa obmedziť tak, že nie je
oprávnený svoje dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, zostalo aj po rozhodnutí
odvolacieho súdu nezodpovedané, a takéto rozhodnutie teda nemožno považovať ani
za zákonné, ani za rešpektujúce právo namietané sťažovateľom.
Sťažovateľ podal odvolanie aj proti výroku o určení výživného. V odvolaní okrem
iného poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým mu bolo určené
výživné za obdobie od narodenia dieťaťa až do jeho štyroch rokov a do budúcna v rovnakej
výške, nerešpektuje ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého pri určení
výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie, a § 78 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého
dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery, okrem
výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
Sťažovateľ poukázal na to, že súd neprihliadol na rozdiel v potrebách maloletého
dieťaťa v čase jeho narodenia a v čase vyhlásenia rozsudku. Na túto odvolaciu námietku
odvolací súd uviedol „k odvolacej námietke, že výživné malo byť určované odstupňované
počas celého obdobia veku dieťaťa, odvolací súd uvádza, že nie je nesprávne, ak
pri určovaní výživného za dlhšie obdobie je stanovená rovnaká výška výživného, ak toto
výživné zodpovedá kritériám zákona“.
Akým spôsobom zodpovedá kritériám § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine
výživné určené za 4 roky veku dieťaťa a do budúcna v rovnakej výške, odvolací súd nijako
nevysvetlil.
3.
Sťažovateľ odvolaním napadol aj výrok o úprave styku, pričom poukázal na to, že
účelom inštitútu úpravy styku rodiča, ktorému nie je maloleté dieťa zverené do osobnej
starostlivosti, s maloletým dieťaťom, je podpora a budovanie ich vzájomného vzťahu, ako aj
na to, že právo a povinnosť rodiča vychovávať dieťa, zahŕňa okrem iného aj právo rodičov
mať dieťa u seba, usmerňovať a riadiť jeho konanie, a ovplyvňovať jeho rozvoj až
do dospelosti.
Sťažovateľ poukázal na to, že výrok rozsudku, ktorý po 6 mesiacoch
niekoľkohodinového styku týždenne, završuje jeho styk jedným dňom v týždni v čase od 9:00
hod. do 18:00 hod., je v príkrom rozpore s jeho právom na starostlivosť a výchovu dieťaťa.
Poukázal na to, že rozhodnutie súdu, ktorým aj po odstupňovaní rozsahu styku, mu
nakoniec umožňuje styk s dieťaťom v rozsahu 36 hodín v mesiaci, nemôže zodpovedať jeho
právu rodiča na starostlivosť a výchovu o dieťa, a namietal, že skutočnosť, že súd prvého
stupňa ani len nezdôvodnil, z akého dôvodu neupravil jeho styk s maloletým dieťaťom v čase
vianočných sviatkov, veľkonočných sviatkov, v období keď má maloleté dieťaťa narodeniny
či meniny.»
Sťažovateľ ďalej cituje odôvodnenie rozsudku:
«K otázke styku odvolací súd uviedol:
„Vzhľadom na odstup od vyhlásenia prvostupňového rozhodnutia, významnou je
v čase rozhodovania odvolacieho súdu už len úprava styku odporcu v 1. rade s odporcom
v 2. rade. V tomto období bola úprava styku stanovená na každú sobotu od 9:00 hod.
do 18:00 hod. bez prítomnosti matky. Odvolací súd takúto úpravu považuje za správnu
a dostatočnú. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že vzťah odporcu v 1. rade
s odporcom v 2. rade zatiaľ nie je rozvinutý a preto správne súd prvého stupňa odstupňoval
rozsah úpravy styku odporcu v 1. rade (sťažovateľa) s odporcom v 2. rade (maloletým
dieťaťom) tak, aby sa rozsah styku postupne zvyšoval.“
Na svoje rozsiahle odvolacie námietky nedostal sťažovateľ žiadnu odpoveď.
Podľa ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine Súd pri rozhodovaní o výkone
rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo
maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne
na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu
budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove
a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa
na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo
dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku
s obidvomi rodičmi.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné zistiť, akým spôsobom súd vyhodnotil
odvolacie námietky sťažovateľa vo vzťahu k citovanému ustanoveniu zákona o rodine
a predovšetkým k právu dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov
a na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho styku dieťaťa s obidvoma
rodičmi.»
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd mu na ním formulované odvolacie
námietky neposkytol náležitú odpoveď, v čom vidí porušenie svojho základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V závere sťažnosti preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, ktorým by vyslovil porušenie svojich základných práv zaručených čl. 41 ods. 4
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 8 CoP 17/2014 z 27. novembra 2014, predmetný rozsudok zrušil, vrátil vec
krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského
súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa prijaté závery svojho rozhodnutia nepodporil
náležitým odôvodnením, ktoré by predstavovalo zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď
na sťažovateľom formulované odvolacie námietky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiacich príloh zistil tieto
pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:
Okresný súd v rozsudku sp. zn. 29 C 231/2010 zo 14. marca 2014 výrok o určení
bežného výživného, ako aj dlžného výživného odôvodnil takto:
„Žalobkyňa do 19.1.2014 bola na rodičovskej dovolenke a jej príjem pozostával iba
z rodičovského príspevku a žalovaný v 1. rade v rozhodnom období pôsobil ako jediný
spoločník a konateľ troch obchodných spoločností, pričom poberal príjem titulom
zamestnaneckého pomeru iba jednej zo spoločnosti vo výške dosahujúcej sumu minimálnej
mzdy. Uvedené tvrdenia o výške príjmu jeho pôsobenia v troch obchodných spoločnostiach
súd nepovažoval za hodnoverné, nakoľko pôsobil vo funkciách, ktoré sú obvykle
honorované.
Podľa názoru súdu tvrdenie žalovaného v 1. rade vyvracajú predložené listinné
dôkazy, z ktorých nesporne vyplýva, že uvedené obchodné spoločnosti vykazovali zisk a to
spoločnosť v roku 2010 1.112,36 EUR a v roku 2011 1.450,25
EUR, v roku 2010 1.164,68 EUR a v roku 2011 1.052,55
EUR a spoločnosť v roku 2011 zisk vo výške 10.515,83 EUR.
Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade reálne dosahuje vyšší príjem podľa názoru súdu
jednoznačne preukazujú aj jeho majetkové pomery, keďže je vlastníkom viacerých
nehnuteľností okrem iného rodinného domu s priľahlými pozemkami, ornej pôdy ako aj
lesných pozemkov, pričom len v roku 2011 kúpil lesné pozemky za kúpnu cenu vo výške
22.000, EUR. Zároveň súdu predložil listinné dôkazy o uzatvorení poistnej zmluvy
v prospech maloletého syna, na základe ktorej uhrádza už po dobu 3 rokov ročné poistné
vo výške cca 1.115, EUR.
Pri určení výživného pre maloleté dieťa súd neprihliada iba na odôvodnené potreby
dieťaťa, ale aj na zárobkové schopnosti a možnosti povinného rodiča vrátane práva dieťaťa
podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
S poukazom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade napriek tvrdeniu, že dosahuje
príjem vo výške minimálnej mzdy bol schopný v priebehu súdneho konania v roku 2011
realizovať kúpu nehnuteľností za kúpnu cenu 22.000, EUR a súčasne okrem platenia
výživného na základe nariadeného predbežného opatrenia platiť v prospech maloletého
dieťaťa poistné vo výške 1.115, EUR ročne, mal súd za to, že je v jeho schopnostiach
a možnostiach prispievať na výživu dieťaťa sumou 150, EUR, ktorá podľa názoru súdu
zodpovedá odôvodneným potrebám dieťaťa nenavštevujúceho predškolské zariadenie
bez mimoriadnych výdavkov, ktoré by odôvodňovali výšku výživného požadujúceho
žalobkyňou.
Nakoľko súd určoval výživné od narodenia dieťaťa, t j. od 22.2.2010 do 31.3.2014
vo výške 150, EUR mesačne , žalovanému v 1. rade vznikla povinnosť za uvedené obdobie
vyplatiť výživné v celkovej výške 7.398, EUR.
Keďže žalovaný v 1. rade v rozhodnom období v prospech žalobkyne zaplatil výživné
na maloleté dieťa za obdobie apríl až november roku 2010 a október roku 2011 do februára
roku 2014 vo výške 50, EUR mesačne a za december roku 2010 100, EUR mesačne
a okrem iného prispel na výživu dieťaťa aj v naturáliách zakúpených potravín,
ošatenia a hračiek v celkovej sume 698,37 EUR (č. l. 546 až 553), teda v celkovej výške
2.648,37 EUR, vznikol tomuto dlh na výživnom v sume 4.749,63 EUR, ktorý povolil
žalovanému v 1. rade splácať mesačnými splátkami vo výške 50, EUR spolu s bežným
výživným až do úplného vyrovnania pod stratou výhody splátok počnúc právoplatnosťou
rozsudku. V danom prípade neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že na výživu dieťaťa
naturálnou formou prispel sumou 2.000, EUR.“
Vo vzťahu k výroku, ktorým bol upravený styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom,
dôvodil okresný súd závermi vypracovaného znaleckého posudku, ako aj odporúčaniami
špecializovaného občianskeho združenia realizujúceho výchovné opatrenie uložené
navrhovateľke a sťažovateľovi v príslušnom súdnom konaní, ktoré poukazovali na potrebu
úpravy styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom formou monitorovaného, resp.
sprevádzaného styku optimálne jedenkrát týždenne v rozsahu pol hodiny až jednej hodiny
za postupne oddeľovanej účasti matky s následným zvyšovaním časovej dotácie stretnutia.
Krajský súd, ktorý o uplatnených odvolaniach navrhovateľky a sťažovateľa rozhodol
tak, že prvostupňové rozhodnutie (s výnimkou výroku o zastavení konania) ako vecne
správne potvrdil, posúdil odvolacie námietky sťažovateľa (v podstate totožné
s argumentáciou prezentovanou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) ako
neopodstatnené stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového rozsudku.
K výhradám sťažovateľa, že napriek zvereniu jeho maloletého dieťaťa do osobnej
starostlivosti navrhovateľky neexistoval dôvod na obmedzenie jeho rodičovských práv
a povinností v zmysle výlučného zverenia oprávnenia zastupovať dieťa a spravovať jeho
majetok do rúk navrhovateľky, krajský súd sťažovateľovi vysvetlil, že sa na úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností v prípade zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného
z rodičov viaže v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) ex lege výrok
o určení rodiča, ktorý bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, ktorý je potrebné
vykladať reštriktívne v tom zmysle, že rodičovské práva a povinnosti druhého rodiča
zostávajú zachované a ide len o úpravu výkonu týchto rodičovských práv a povinností
v bežných veciach, ktoré vyplývajú a súvisia s osobnou starostlivosťou o maloleté dieťaťa.
Krajský súd odpovedal aj na námietky sťažovateľa, ktorý bol toho názoru, že
konajúci súd pri určení výšky vyživovacej povinnosti nerešpektoval kritériá vyplývajúce
z ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine, keďže určil výživné od obdobia narodenia dieťaťa
až do jeho štyroch rokov a do budúcna v rovnakej výške. Krajský súd dôvodil, že
skutočnosť konštantnej sumy výživného je irelevantná, keďže stanovená výška výživného
zodpovedá tak potrebám maloletého dieťaťa, ako aj pomerom sťažovateľa, ktorého tvrdenia o
príjme dosahujúcom výšku minimálnej mzdy považoval krajský súd za neopodstatnené
poukazujúc na účasť sťažovateľa v troch obchodných spoločnostiach vykazujúcich
nezanedbateľný finančný obrat, ako aj na vlastníctvo viacerých nehnuteľností (bez ohľadu
na titul ich nadobudnutia), čo boli faktory, ktoré bolo potrebné podľa názoru odvolacieho
súdu pri stanovení výšky výživného zohľadniť.
K otázke úpravy styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom a s tým súvisiacimi
namietanými výhradami sťažovateľa krajský súd poukázal na výsledky dokazovania
prezentované v prvostupňovom rozsudku (zatiaľ dostatočne nerozvinutý vzťah sťažovateľa
s maloletým dieťaťom), ktoré odôvodnili postupné zvyšovanie odborným odporúčaním
stanoveného, východiskového časového rozsahu styku.
Ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu, aby zistil, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 17/2014 sú zlučiteľné
s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namieta.
V úvode ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim
mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach veci sťažovateľa ani
neprislúchalo posudzovať, či boli jednotlivé čiastkové rozhodnutia týkajúce sa úpravy
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu vecne správne. Ústavný súd
však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti
spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a tiež
požiadavku náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sťažovateľovi prezentoval zrozumiteľnú
interpretáciu dotknutého ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o rodine, ktoré si sťažovateľ chybne
interpretoval nesprávnym extenzívnym výkladom odporujúcim aj ustálenej judikatúre
týkajúcej sa predmetného ustanovenia zákona o rodine (pozri R 8/1971, R 55/1996, R
96/1967, ako aj PL. ÚS 26/05), podľa ktorej vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v
ustanovení § 24 ods. 1 zákona o rodine nebolo úmyslom zákonodarcu obmedziť rodičovské
práva v zmysle ustanovenia § 38 zákona o rodine, keď toto ustanovenie počíta iba
so zásahom vyvolaným zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ktorý
zužuje reálne možnosti výkonu rodičovských práv rodiča, ktorému nie je dieťa zverené do
osobnej starostlivosti a ktorému okrem bežných vecí vyplývajúcich a súvisiacich s osobnou
starostlivosťou o dieťa ostávajú rodičovské práva v podstatných veciach v plnom rozsahu
zachované.
Ako dostatočne logickú kvalifikuje ústavný súd argumentáciu konajúcich súdov
v otázke stanovenia výšky výživného, kde súdy zohľadnili celkové majetkové dispozície
sťažovateľa vytvárajúce podľa ich názoru dostatočné predpoklady na plnenie vyživovacej
povinnosti v súdom určenej výške.
Ako dostatočne podložený hodnotí ústavný súd aj záver o určenom rozsahu styku
sťažovateľa s maloletým dieťaťom, s ktorým sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil, keďže
tento vychádza zo skutkových záverov majúcich pevnú oporu v kvalifikovanom znaleckom
posudkom a odbornom odporúčaní, ktoré reflektujú a zároveň nijako nepopierajú zmysel
dotknutej právnej úpravy (§ 24 ods. 4 zákona o rodine).
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o nedôvodnosti odvolania
sťažovateľa má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd
jednak náležite interpretoval dotknutú právnu úpravu (§ 24 ods. 1 zákona o rodine), ktorá
bola aplikovaná na skutkový stav posudzovanej veci, a súčasne odôvodnenie rozhodnutia
obsahovalo náležitú špecifikáciu postupu, ktorým konajúce súdy dospeli k záverom
o zodpovedajúcej výške vyživovacej povinnosti a o zodpovedajúcej úprave styku
sťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom.
Na základe uvedeného ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu ako
konformné s obsahom garancií označených článkov ústavy a dohovoru a sťažnosť
kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol o sťažnosti sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015