Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 325/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, vo veci namietaného porušenia

, ako aj namietaného porušenia práva na súdnu ochranu

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a namietaného porušenia zásady špeciality upravenej v čl. 14 ods. 1 písm. a) a b)

Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie (ďalej len „“), ako aj porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie zásady špeciality upravenej v čl. 14

ods. 1 písm. a) a b) Európskeho dohovoru o vydávaní (ďalej len „dohovor o vydávaní“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. mája 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)

uznesením č. k. z 2. augusta 2011 vyslovil, že sťažovateľ sa „v skúšobnej

dobe podmienečného odsúdenia z rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa

25. 02. 2009 č. k. neosvedčil a uložený trest odňatia slobody v trvaní 2... rokov“

vykoná.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. vyhodnotil ako

nedôvodnú, preto ju uznesením z 28. novembra 2011 zamietol.

Vzhľadom na tieto závery konajúcich všeobecných súdov podal sťažovateľ proti

označeným rozhodnutiam dovolanie, ktoré však najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 28. mája 2014 odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (ale aj

rozhodnutiami súdov nižších stupňov) boli porušené ním označené články , dohovoru

a dohovoru o vydávaní, čo odôvodňuje tým, že k rozhodnutiu o vykonaní podmienečne mu

uloženého trestu odňatia slobody z dôvodu (rozsudkom sp. zn. z 25. februára

2009), že sa v skúšobnej dobe neosvedčil, došlo v rozpore so zásadou špeciality upravenej

v čl. 14 ods. 1 a) a b) dohovoru o vydávaní. Sťažovateľ totiž v

vykonával v inej trestnej veci uložený trest v trvaní

jedného roka, do výkonu ktorého bol vydaný z Českej republiky a z výkonu ktorého bol

podmienečne prepustený 30. júna 2011, „pričom podmienka v konaní vedenom pod sp. zn.

mi bola premenená dňa 02. 08. 2011, t. j. 33 dní po prepustení bez dodatočného

súhlasu ČR a teda v rozpore s čl. 14 ods. 1 a), b) Európskeho dohovoru o vydávaní“, podľa

ktorého proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude vedené trestné stíhanie, nebude odsúdená

ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek

2

iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo

žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej osobná sloboda s výnimkou nasledujúcich

prípadov:

(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí...;

(b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bola

odovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jeho

opustení vrátila.

Sťažovateľ sa domnieva, že v tejto jeho veci bolo porušené aj ustanovenie § 32 ods. 1

o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého ak má byť osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky z iného

členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špeciality

stíhaná pre trestný čin spáchaný pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného

európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo má táto osoba vykonať trest odňatia slobody, ktorý

jej bol uložený súdom Slovenskej republiky pred jej vydaním, nebol predmetom pôvodného

zatýkacieho rozkazu a nenastala žiadna z podmienok uvedených v § 31 ods. 2, súd požiada

vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas s trestným stíhaním alebo výkonom trestu

odňatia slobody.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Základné právo podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 a),

b) Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Najvyššieho súd Slovenskej republiky

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 05. 2014, sp. zn.

zrušuje a vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sumu vo

výške 3 000 € z titulu finančného zadosťučinenia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

4

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale v zmysle ustanovenia je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je podľa

viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na

návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval

o porušení sťažovateľom označených článkov , dohovoru a dohovoru o vydávaní [čl.

7 , dohovoru a a dohovoru o vydávaní] a iba v

súvislosti s tým rozhodnutím (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája

2014), ktorým sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv uvedených v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení označených článkov v súvislosti

s inými rozhodnutiami alebo postupmi (uznesenie okresného súdu č. k. z 2.

augusta 2011 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. novembra 2011), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné

považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. , , II. ÚS

65/07).

Za predmet sťažnosti preto ústavný súd považoval namietané porušenie ,

porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie zásady špeciality upravenej

v čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo

30/2014 z 28. mája 2014, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že o vykonaní jemu

podmienečne odloženého trestu odňatia slobody (resp. neosvedčení sa v skúšobnej dobe)

bolo rozhodnuté v rozpore s platnou právnou úpravou, keďže k takémuto pozbaveniu

osobnej slobody sťažovateľa nebol daný súhlas krajiny (Českej republiky), z ktorej bol

vydaný do výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, a teda v tomto postupe

všeobecných súdov sťažovateľ vidí porušenie zásady špeciality.

Sťažovateľ v petite sťažnosti (návrhu na rozhodnutie) síce nešpecifikoval, ktoré

konkrétne ustanovenie uvedené v považoval za porušené, avšak v texte

odôvodnenia sťažnosti poukázal na , ktorý aj citoval, preto toto

ustanovenie považoval ústavný súd za také, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.

Podľa Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá

bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej

6

zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.

Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 ods. 1 dohovoru o vydávaní proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude

vedené trestné stíhanie, nebude odsúdená ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu

alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním

než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej

osobná sloboda s výnimkou nasledujúcich prípadov:

(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí. Žiadosť o súhlas bude podaná spolu s

dokladmi uvedenými v článku 12 a protokolom obsahujúcim výpoveď vydanej osoby k

danému trestnému činu. Súhlas bude daný, pokiaľ trestný čin, pre ktorý sa žiada o vydanie,

podlieha vydaniu v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru;

(b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bola

odovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jeho

opustení vrátila.

Sťažovateľ namieta porušenie citovaných článkov , dohovoru a dohovoru

o vydávaní rozhodnutím najvyššieho súdu vydaným v dovolacom konaní, t. j. v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku ̶dovolaní, ktoré však bolo dovolacím súdom

odmietnuté z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou – sťažovateľom.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 28. mája

2014, ktoré si ústavný súd pre potreby tohto konania vyžiadal, okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) predovšetkým skúmal, či má podané

dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané

oprávnenou osobou a zistil, že dovolanie je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote, avšak

neobsahuje niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení a bolo podané

neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na to, že dovolanie podala neoprávnená osoba, dovolací súd považoval za

nadbytočné vyzývať dovolateľa na odstránenie vád podania v zmysle ustanovení § 374

ods. 2 a

Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu

predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa

odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Podľa minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov

uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie

alebo osobitného predpisu o väzbe, alebo Trestného

poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody,

o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po

8

podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol

uložený popri peňažnom treste.

Dovolanie je prípustné nielen proti rozhodnutiam explicitne vymenovaným

v ustanovení , ale aj proti rozhodnutiam, ktorými boli porušené

ustanovenia alebo vo veciach uvedených v

ustanovení Avšak ako vyplýva z predmetného ustanovenia, v takýchto

prípadoch môže dovolanie podať len minister spravodlivosti.

V danej trestnej veci okresný súd uznesením zo dňa 2. augusta 2011 rozhodol

o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.

Nakoľko ide o rozhodnutie o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený,

dovolanie nemohol podať obvinený, ale len minister spravodlivosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

obvineného na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382

písm. b/ odmietol, keďže bolo podané neoprávnenou osobou.“

Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

jednoznačne vyplývajú dôvody odmietnutia sťažovateľovho dovolania. Skutkové a právne

závery dovolacieho súdu sa pritom opierajú o konkrétne a v rozhodnutí citované

ustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo [

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)]. Podľa

názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je absolútne dostatočná a v žiadnom

prípade ju nemožno považovať za ústavne nekonformnú. Niet teda ani dôvodu na to, aby

ústavný súd do veci zasiahol.

Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade

nepovažoval sťažovateľa za osobu oprávnenú podať dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok. Príslušné procesné normy (), ktorými sa v tomto konaní

spravoval, pritom vyložil a aplikoval v súlade s ich znením, zmyslom a účelom.

Ústavný súd teda považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia za preskúmateľné,

riadne odôvodnené, bez akýchkoľvek náznakov arbitrárnosti. Najvyšší súd sa ústavne

súladným spôsobom vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie podstatnými otázkami.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je presvedčivé, zrozumiteľné

a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa je

potrebné považovať za neopodstatnené.

Prípadný nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na záver všeobecného súdu (odmietnutie dovolania ako podaného

neoprávnenou osobou), ktorý ústavný súd považuje za ústavne konformný, možno

konštatovať, že najvyšší súd v konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého

rozhodnutia, sa nezaoberal a ani nemohol zaoberať trestnou vecou sťažovateľa v takom

rozsahu a takým spôsobom, aby sa vôbec mohol eventuálne dotknúť jeho práv

vyplývajúcich mu z citovaného čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní.

Sťažovateľom tvrdený opak je zjavne neopodstatnený.

Navyše je potrebné zvýrazniť, že výsledkom konania najvyššieho súdu bolo

odmietnutie dovolania z dôvodu jeho podania sťažovateľom ako neoprávnenou osobou. Túto

skutočnosť však sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamietal, t. j. neoponuje

záveru všeobecného súdu, že nie je na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku

oprávnený. Inak povedané, sťažovateľ verdikt najvyššieho súdu z hľadiska domáhania sa

prípadnej ústavnoprávnej ochrany svojich základných práv alebo slobôd relevantne

neatakoval. Z obsahu sťažnosti vôbec nevyplýva sťažovateľov nesúhlas s konštatovaním

dovolacieho súdu, že nie je osobou oprávnenou podať takéto dovolanie.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor (v súlade s judikatúrou

10

Európskeho súdu pre ľudské práva), podľa ktorého pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6

dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine

a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie konania a na

mnohé rozhodnutia v ňom urobené (napr. podmienečné prepustenie, nariadenie výkonu

podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo do

určitého ústavu, konanie o milosti atď.) (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní,

Bratislava : MANZ, 1999. s. ).

Z tohto vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod

ochranu dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku

čoho absentuje vecná súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu.

Navyše je potrebné poukázať, že konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch,

za ktoré treba bezpochyby považovať aj dovolanie, priamo nesúvisí s konaním

a rozhodnutím o oprávnenosti trestného obvinenia adresáta tohto práva, tak ako to vyžaduje

ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd poznamenáva, že

už zo znenia tohto ustanovenia vyplýva nemožnosť akéhokoľvek jeho porušenia

napadnutým uznesením najvyššieho súdu v tom zmysle, ako to má na mysli sťažovateľ.

Článok 7 ods. 2 neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva

a slobody, ale upravuje vzťah Slovenskej republiky k Európskemu spoločenstvu, Európskej

únii a k právu Európskej únie, ako aj vzťah vnútroštátneho právneho poriadku

k medzinárodnému právu. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade

sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho

základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva

zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku možno podaním individuálnej

sťažnosti podľa namietať len v spojení s namietaným porušením už

konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ). Keďže ústavný súd nezistil žiadne porušenie základných

práv alebo slobôd sťažovateľa, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označeného

ustanovenia .

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd nemohol rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa inak, iba ju ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (zrušiť napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody ( a 3 ), ku ktorému v tomto

prípade nedošlo. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti ústavný súd nepristúpil ani

k odstraňovaniu nedostatku sťažnosti sťažovateľa spočívajúcej v absencii jeho právneho

zastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015

12