Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 325/2015
PDF · 439.29 KB
No categories available
III. ÚS 325/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, vo veci namietaného porušenia
čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a namietaného porušenia zásady špeciality upravenej v čl. 14 ods. 1 písm. a) a b)
Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie zásady špeciality upravenej v čl. 14
ods. 1 písm. a) a b) Európskeho dohovoru o vydávaní (ďalej len „dohovor o vydávaní“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)
uznesením č. k. 5 T 7/2009 104 z 2. augusta 2011 vyslovil, že sťažovateľ sa „v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia z rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa
25. 02. 2009 č. k. 5 T 7/2009 neosvedčil a uložený trest odňatia slobody v trvaní 2... rokov“
vykoná.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 90/2011 vyhodnotil ako
nedôvodnú, preto ju uznesením z 28. novembra 2011 zamietol.
Vzhľadom na tieto závery konajúcich všeobecných súdov podal sťažovateľ proti
označeným rozhodnutiam dovolanie, ktoré však najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.
1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014 odmietol.
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (ale aj
rozhodnutiami súdov nižších stupňov) boli porušené ním označené články ústavy, dohovoru
a dohovoru o vydávaní, čo odôvodňuje tým, že k rozhodnutiu o vykonaní podmienečne mu
uloženého trestu odňatia slobody z dôvodu (rozsudkom sp. zn. 5 T 7/2009 z 25. februára
2009), že sa v skúšobnej dobe neosvedčil, došlo v rozpore so zásadou špeciality upravenej
v čl. 14 ods. 1 a) a b) dohovoru o vydávaní. Sťažovateľ totiž v
vykonával v inej trestnej veci uložený trest v trvaní
jedného roka, do výkonu ktorého bol vydaný z Českej republiky a z výkonu ktorého bol
podmienečne prepustený 30. júna 2011, „pričom podmienka v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 7/2009 mi bola premenená dňa 02. 08. 2011, t. j. 33 dní po prepustení bez dodatočného
súhlasu ČR a teda v rozpore s čl. 14 ods. 1 a), b) Európskeho dohovoru o vydávaní“, podľa
ktorého proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude vedené trestné stíhanie, nebude odsúdená
ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek
2
iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo
žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej osobná sloboda s výnimkou nasledujúcich
prípadov:
(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí...;
(b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bola
odovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jeho
opustení vrátila.
Sťažovateľ sa domnieva, že v tejto jeho veci bolo porušené aj ustanovenie § 32 ods. 1
zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého ak má byť osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky z iného
členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špeciality
stíhaná pre trestný čin spáchaný pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného
európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo má táto osoba vykonať trest odňatia slobody, ktorý
jej bol uložený súdom Slovenskej republiky pred jej vydaním, nebol predmetom pôvodného
zatýkacieho rozkazu a nenastala žiadna z podmienok uvedených v § 31 ods. 2, súd požiada
vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas s trestným stíhaním alebo výkonom trestu
odňatia slobody.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:
„1. Základné právo podľa čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 a),
b) Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Najvyššieho súd Slovenskej republiky
porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 05. 2014, sp. zn.
1 Tdo 30/2014 zrušuje a vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sumu vo
výške 3 000 € z titulu finančného zadosťučinenia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
4
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale v zmysle ustanovenia čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na
návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval
o porušení sťažovateľom označených článkov ústavy, dohovoru a dohovoru o vydávaní [čl.
7 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní] a iba v
súvislosti s tým rozhodnutím (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 30/2014 z 28. mája
2014), ktorým sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv uvedených v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení označených článkov v súvislosti
s inými rozhodnutiami alebo postupmi (uznesenie okresného súdu č. k. 5 T 7/2009 104 z 2.
augusta 2011 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Tos 90/2011 z 28. novembra 2011), ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné
považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS
65/07).
Za predmet sťažnosti preto ústavný súd považoval namietané porušenie čl. 7 ústavy,
porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie zásady špeciality upravenej
v čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo
30/2014 z 28. mája 2014, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že o vykonaní jemu
podmienečne odloženého trestu odňatia slobody (resp. neosvedčení sa v skúšobnej dobe)
bolo rozhodnuté v rozpore s platnou právnou úpravou, keďže k takémuto pozbaveniu
osobnej slobody sťažovateľa nebol daný súhlas krajiny (Českej republiky), z ktorej bol
vydaný do výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, a teda v tomto postupe
všeobecných súdov sťažovateľ vidí porušenie zásady špeciality.
Sťažovateľ v petite sťažnosti (návrhu na rozhodnutie) síce nešpecifikoval, ktoré
konkrétne ustanovenie uvedené v čl. 7 ústavy považoval za porušené, avšak v texte
odôvodnenia sťažnosti poukázal na čl. 7 ods. 2 ústavy, ktorý aj citoval, preto toto
ustanovenie ústavy považoval ústavný súd za také, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.
Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá
bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej
6
zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.
Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 14 ods. 1 dohovoru o vydávaní proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude
vedené trestné stíhanie, nebude odsúdená ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu
alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním
než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej
osobná sloboda s výnimkou nasledujúcich prípadov:
(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí. Žiadosť o súhlas bude podaná spolu s
dokladmi uvedenými v článku 12 a protokolom obsahujúcim výpoveď vydanej osoby k
danému trestnému činu. Súhlas bude daný, pokiaľ trestný čin, pre ktorý sa žiada o vydanie,
podlieha vydaniu v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru;
(b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bola
odovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jeho
opustení vrátila.
Sťažovateľ namieta porušenie citovaných článkov ústavy, dohovoru a dohovoru
o vydávaní rozhodnutím najvyššieho súdu vydaným v dovolacom konaní, t. j. v konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku ̶dovolaní, ktoré však bolo dovolacím súdom
odmietnuté z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou – sťažovateľom.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 Tdo 30/2014 z 28. mája
2014, ktoré si ústavný súd pre potreby tohto konania vyžiadal, okrem iného uviedol:
„Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal, či má podané
dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané
oprávnenou osobou a zistil, že dovolanie je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote, avšak
neobsahuje niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. a bolo podané
neoprávnenou osobou.
Vzhľadom na to, že dovolanie podala neoprávnená osoba, dovolací súd považoval za
nadbytočné vyzývať dovolateľa na odstránenie vád podania v zmysle ustanovení § 374
ods. 2 Tr. por. a § 379 ods. 1 Tr. por.
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu
predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 368 ods. 2 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa
odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
Podľa § 371 ods. 2 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov
uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie
Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného
poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody,
o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po
8
podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol
uložený popri peňažnom treste.
Dovolanie je prípustné nielen proti rozhodnutiam explicitne vymenovaným
v ustanovení § 368 ods. 2 Tr. por., ale aj proti rozhodnutiam, ktorými boli porušené
ustanovenia Trestného zákona alebo Trestného poriadku vo veciach uvedených v
ustanovení § 371 ods. 2 Tr. por. Avšak ako vyplýva z predmetného ustanovenia, v takýchto
prípadoch môže dovolanie podať len minister spravodlivosti.
V danej trestnej veci okresný súd uznesením zo dňa 2. augusta 2011 rozhodol
o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
Nakoľko ide o rozhodnutie o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený,
dovolanie nemohol podať obvinený, ale len minister spravodlivosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
obvineného na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382
písm. b/ Tr. por. odmietol, keďže bolo podané neoprávnenou osobou.“
Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
jednoznačne vyplývajú dôvody odmietnutia sťažovateľovho dovolania. Skutkové a právne
závery dovolacieho súdu sa pritom opierajú o konkrétne a v rozhodnutí citované
ustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo [zákonom č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)]. Podľa
názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je absolútne dostatočná a v žiadnom
prípade ju nemožno považovať za ústavne nekonformnú. Niet teda ani dôvodu na to, aby
ústavný súd do veci zasiahol.
Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade
nepovažoval sťažovateľa za osobu oprávnenú podať dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok. Príslušné procesné normy (Trestného poriadku), ktorými sa v tomto konaní
spravoval, pritom vyložil a aplikoval v súlade s ich znením, zmyslom a účelom.
Ústavný súd teda považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia za preskúmateľné,
riadne odôvodnené, bez akýchkoľvek náznakov arbitrárnosti. Najvyšší súd sa ústavne
súladným spôsobom vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie podstatnými otázkami.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je presvedčivé, zrozumiteľné
a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa je
potrebné považovať za neopodstatnené.
Prípadný nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na záver všeobecného súdu (odmietnutie dovolania ako podaného
neoprávnenou osobou), ktorý ústavný súd považuje za ústavne konformný, možno
konštatovať, že najvyšší súd v konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého
rozhodnutia, sa nezaoberal a ani nemohol zaoberať trestnou vecou sťažovateľa v takom
rozsahu a takým spôsobom, aby sa vôbec mohol eventuálne dotknúť jeho práv
vyplývajúcich mu z citovaného čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní.
Sťažovateľom tvrdený opak je zjavne neopodstatnený.
Navyše je potrebné zvýrazniť, že výsledkom konania najvyššieho súdu bolo
odmietnutie dovolania z dôvodu jeho podania sťažovateľom ako neoprávnenou osobou. Túto
skutočnosť však sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamietal, t. j. neoponuje
záveru všeobecného súdu, že nie je na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku
oprávnený. Inak povedané, sťažovateľ verdikt najvyššieho súdu z hľadiska domáhania sa
prípadnej ústavnoprávnej ochrany svojich základných práv alebo slobôd relevantne
neatakoval. Z obsahu sťažnosti vôbec nevyplýva sťažovateľov nesúhlas s konštatovaním
dovolacieho súdu, že nie je osobou oprávnenou podať takéto dovolanie.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor (v súlade s judikatúrou
10
Európskeho súdu pre ľudské práva), podľa ktorého pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6
dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine
a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie konania a na
mnohé rozhodnutia v ňom urobené (napr. podmienečné prepustenie, nariadenie výkonu
podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo do
určitého ústavu, konanie o milosti atď.) (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní,
Bratislava : MANZ, 1999. s. 62 ̶63).
Z tohto vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod
ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku
čoho absentuje vecná súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu.
Navyše je potrebné poukázať, že konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch,
za ktoré treba bezpochyby považovať aj dovolanie, priamo nesúvisí s konaním
a rozhodnutím o oprávnenosti trestného obvinenia adresáta tohto práva, tak ako to vyžaduje
ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 7 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že
už zo znenia tohto ustanovenia vyplýva nemožnosť akéhokoľvek jeho porušenia
napadnutým uznesením najvyššieho súdu v tom zmysle, ako to má na mysli sťažovateľ.
Článok 7 ods. 2 ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva
a slobody, ale upravuje vzťah Slovenskej republiky k Európskemu spoločenstvu, Európskej
únii a k právu Európskej únie, ako aj vzťah vnútroštátneho právneho poriadku
k medzinárodnému právu. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho
základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva
zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už
konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04,
III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže ústavný súd nezistil žiadne porušenie základných
práv alebo slobôd sťažovateľa, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označeného
ustanovenia ústavy.
Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd nemohol rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľa inak, iba ju ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietnuť.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (zrušiť napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením
porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), ku ktorému v tomto
prípade nedošlo. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti ústavný súd nepristúpil ani
k odstraňovaniu nedostatku sťažnosti sťažovateľa spočívajúcej v absencii jeho právneho
zastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015
12