Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 297/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 19. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. februára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 19. novembra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľ žalobou

podanou 23. októbra 2012 domáhal proti žalovanému (

) vyslovenia neplatnosti bodu 3 uznesenia prijatého na schôdzi vlastníkov bytov

25. apríla 2012, ako aj uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa používania „... vlastných

pravidiel pri rozúčtovaní spotreby tepla...“, pretože jeho povinnosťou je riadiť sa v tomto

smere o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o tepelnej energetike“) a jeho vykonávacou vyhláškou č. ,

ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá

rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania

množstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška“).

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2013 žalobu

sťažovateľa zamietol, a to z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného pri

určovaní neplatnosti uznesenia prijatého vlastníkmi bytov, proti ktorým by mala žaloba

smerovať, a v súvislosti so zvyškom žalobného petitu z dôvodu absencie autoritatívneho

konštatovania orgánom na to príslušným (súdom) o neplatnosti uznesenia vlastníkov bytov,

ktoré bolo podkladom pre žalovaného (správcu) na sťažovateľom napádané rozúčtovanie

tepla.

4. O odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol

krajský súd sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. z 19. novembra 2014,

ktorým rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku

krajského súdu, a to dôvodu, že podľa jeho názoru sa krajský súd nevysporiadal so všetkými

jeho odvolacími námietkami, najmä že nezaujal stanovisko k podľa neho nezákonnému

postupu žalovaného (správcu) pri rozúčtovaní spotreby tepla medzi vlastníkov bytov, medzi

ktorými sa sťažovateľ cíti byť diskriminovaný z dôvodu, že žalovaný pri tomto rozúčtovaní

mal aplikovať vlastné pravidlá a nepostupoval v súlade so zákonom o tepelnej energetike

a s jeho vykonávacou vyhláškou. Sťažovateľ „... mal za to, že žalovaný nemohol vykonávať

rozpočítavanie podľa odlišných pravidiel, ako ich ustanovuje Vyhláška, a to ani v prípade,

ak by tieto odlišné pravidla boli schválené dohodou vlastníkov“.

6. Sťažovateľ tiež namietal, že keďže zákon o tepelnej energetike neumožňuje

koncovému odberateľovi tepla (spotrebiteľovi), aby si sám určil pravidlá vyúčtovania jeho

spotreby, ale v tomto smere iba striktne odkazuje na vykonávaciu vyhlášku, ktorá však túto

možnosť spotrebiteľovi dáva, keď v § 7 ods. 10 uvádza, že „Ak sa vlastníci bytov

a nebytových priestorov dohodnú podľa osobitného predpisu inak, rozpočítavanie množstva

dodaného tepla na vykurovanie podľa odsekov 1 až 9 sa neuplatňuje.“, tak z uvedeného

dôvodu považuje a aj v čase konania tak pred okresným súdom, ako aj pred krajským

súdom považoval citované ustanovenie vyhlášky za nesúladné so zákonom o tepelnej

energetike, avšak na túto jeho námietku súdy nereagovali a konanie neprerušili pre účely

predloženia veci ústavnému súdu na konanie o súlade uvedených právnych predpisov,

pričom tento svoj postup krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku žiadnym

spôsobom nevysvetlil.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

podľa a základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

sťažovateľa , , ,

bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. zo dňa

19.11.2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. zo dňa 19.11.2014 a vracia vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ,

, bytom , primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2.000 Eur, ktoré je mu Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. Matúša

Lemeša, advokáta, so sídlom Kuzmányho 29,040 01 Košice, č. účtu: .... .

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

296,44 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľa JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice,

č. účtu: ...“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v

prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k

porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

11. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

«Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné

a náležité zistenie skutkového stavu, svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach,

ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.

a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite

odôvodnil.

Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,

s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2

0.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní

pred súdom prvého stupňa a ktoré súd prvého stupňa zohľadnil pri rozhodovaní vo veci

samej. Námietky navrhovateľa nie sú preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku.

K odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné.

Správne súd prvého stupňa uzavrel, že pokiaľ sa navrhovateľ v konaní domáhal

vyslovenia neplatnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov konanej dňa 25.4.2012, návrh

z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu, neobstojí.

Aj keď z textu , a to z ustanovenia priamo nevyplýva,

kto má byť pasívne legitimovaným pri rozhodovaní o neplatnosti uznesenia zhromaždenia

vlastníkov bytov a nebytových priestorov, z povahy tohto nároku vyplýva, že ide o spor

medzi jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a nie medzi vlastníkom

a správcom. Pasívne legitimovaní v konaní o neplatnosť uznesení vlastníkov bytov

a nebytových priestorov sú preto všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí sú

oprávnení hlasovať na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko sa jedná

o nerozdielne spoločenstvo účastníkov sporu.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že pasívne legitimovaným v prípade takejto

žaloby o neplatnosť uznesenia prijatého zhromaždením vlastníkov bytov a nebytových

priestorov sú ostatní vlastníci bytov a spoluvlastníci nebytových priestorov, avšak nie

správca.

Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o nároku navrhovateľa v zostávajúcej

časti, ktorým sa domáhal uloženia zákazu odporcovi používať vlastné pravidlá

pri rozúčtovaní spotreby tepla, pokiaľ žalobu zamietol.

K dôvodom uvedeným súdom prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje

navyše je potrebné uviesť, že navrhovateľom naformulovaný petit žalobného návrhu v tejto

časti je nevykonateľný, čo zakladá taktiež dôvod pre zamietnutie žaloby.

Petit návrhu v tejto časti je totiž koncipovaný všeobecne, bez uvedenia, čoho

konkrétne sa má zákaz uložený súdom vo vzťahu k odporcovi týkať, teda „používanie akých

vlastných pravidiel pri rozúčtovaní spotreby tepla" má byť zo strany súdu zakázané.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vrátane

výroku o trovách konania podľa ako vecne správny.»

12. Z rozhodnutia krajského súdu v spojení s jemu predchádzajúcim rozhodnutím

okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa krajský súd v celom rozsahu identifikoval,

vyplýva, že jeho východiskovou premisou pre zamietnutie žaloby sťažovateľa bol v prvom

rade nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného pre konanie o neplatnosť uznesenia

vlastníkov bytov v bytovom dome a následne na uvedené nadväzujúca absencia

autoritatívneho rozhodnutia orgánu verejnej moci (súdu) o neplatnosti uznesenia vlastníkov

bytov, na podklade ktorého žalovaný uskutočnil rozúčtovanie nákladov za spotrebované

teplo, ktoré sťažovateľ spochybnil. Krajský súd navyše k uvedeným dôvodom doplnil, že

žalobný petit naformulovaný sťažovateľom bol nevykonateľný.

13. Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným petitom v prvom rade

domáhal vyslovenia neplatnosti uznesenia, ktorým si vlastníci bytov využijúc im vyhláškou

dané zmocnenie upravili, resp. sa dohodli na vlastných pravidlách rozúčtovania nákladov

za spotrebované teplo, a následne v prepojení s týmto nárokom sa sťažovateľ domáhal, aby

okresný súd „zakázal“ žalovanému (správcovi) aplikovať na rozúčtovanie nákladov za teplo

„vlastné pravidlá“ odlišné od tých, ktoré stanovil zákonodarca v zákone o tepelnej

energetike a v jeho vykonávacej vyhláške.

14. V uvedených súvislostiach ústavný súd konštatuje ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu, podľa ktorých žalovaný, ktorý mal v danom prípade postavenie správcu

bytového domu na základe zmocnenia udeleného mu vlastníkmi bytov v bytovom dome,

nebol a ako správca ani nemohol byť účastný pri prijímaní žalobou napádaného uznesenia,

na prijatie ktorého boli oprávnení iba a výhradne vlastníci bytov v bytovom dome, preto

žalovaný (správca) ani nemohol byť pasívne legitimovaný v konaní o neplatnosť tohto

uznesenia.

15. V nadväznosti na to, že okresný súd (a stotožniac sa s ním aj krajský súd)

z dôvodu konštatovanej absencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného nevyslovil

neplatnosť dotknutého uznesenia vlastníkov bytov o ich individuálnej úprave pravidiel

rozúčtovania nákladov za spotrebu tepla v ich bytovom dome, okresný súd ani nemohol

uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa jeho aplikácie, resp. zakázať mu jeho aplikáciu,

samozrejme, iba za predpokladu vytušenia práve takéhoto obsahu žalobného petitu

sťažovateľa. Inými slovami, iba za predpokladu, že by sa vzhľadom na celkový kontext

žaloby bolo možné domnievať, že sťažovateľ sa žalobným petitom vlastne mienil domáhať,

aby bolo žalovanému „zakázané“ aplikovať dotknuté uznesenie vlastníkov bytov, a teda že

pod „vlastnými pravidlami“ žalovaného pri rozúčtovaní nákladov za teplo si sťažovateľ

v skutočnosti predstavoval práve toto uznesenie vlastníkov bytov, by bolo možné

konštatovať, že predpokladom pre takéto rozhodnutie by muselo byť v prvom rade

rozhodnutie o neplatnosti tohto uznesenia vlastníkov bytov, ktoré však v tomto prípade

absentovalo, a preto okresný súd žalobu zamietol. Krajský súd však navyše ústavne

akceptovateľným spôsobom podotkol, že v časti žalobného petitu, ktorou sa sťažovateľ

domáhal uložiť zákaz žalovanému aplikovať pri rozúčtovaní tepla „vlastné pravidlá“, je

tento petit nevykonateľný. S uvedeným záverom sa možno stotožniť, pretože sťažovateľ

v skutočnosti bližšie nešpecifikoval, čo má pod týmito „vlastnými pravidlami“ žalovaného

vlastne na mysli, t. j. tieto „vlastné pravidlá“ bližšie neidentifikoval (napr. neuviedol, či by

malo ísť napr. o pravidlá obsiahnuté v nejakom konkrétnom internom predpise žalovaného

správcu alebo v jeho smernici alebo, tak ako sa možno len domnievať, malo ísť o „vlastné

pravidlá“ obsiahnuté v dotknutom uznesení vlastníkov bytov), takže z tohto hľadiska bol

žalobný petit v skutku nevykonateľný a nevymožiteľný.

16. Okrem uvedeného ústavný súd podotýka, že ako neústavný nemožno kvalifikovať

ani postup krajského súdu, ktorý nevyhovel návrhu sťažovateľa predložiť vec ústavnému

súdu na konanie o súlade zákona o tepelnej energetike s jeho vykonávacou vyhláškou,

pretože, tak ako to vyplýva z , „Súd konanie preruší ak pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska“,

všeobecný súd tak neučiní na návrh účastníka, vyhovenie ktorému nie je nárokovateľné, ale

všeobecný súd tak učiní až vtedy, keď sám dospeje k presvedčeniu o nutnosti takéhoto

postupu.

17. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu

v napádanom rozsudku sp. zn. z 19. novembra 2014 sú ústavne udržateľné

a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,

ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, preto ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú

odmietol ( ), tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o týchto nárokoch

sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015