Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 297/2015
PDF · 405.44 KB
No categories available
I. ÚS 297/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. februára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom
Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 96/2012 sa sťažovateľ žalobou
podanou 23. októbra 2012 domáhal proti žalovanému (
) vyslovenia neplatnosti bodu 3 uznesenia prijatého na schôdzi vlastníkov bytov
25. apríla 2012, ako aj uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa používania „... vlastných
pravidiel pri rozúčtovaní spotreby tepla...“, pretože jeho povinnosťou je riadiť sa v tomto
smere zákonom č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o tepelnej energetike“) a jeho vykonávacou vyhláškou č. 358/2009 Z. z.,
ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá
rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania
množstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška“).
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 96/2012 z 25. novembra 2013 žalobu
sťažovateľa zamietol, a to z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného pri
určovaní neplatnosti uznesenia prijatého vlastníkmi bytov, proti ktorým by mala žaloba
smerovať, a v súvislosti so zvyškom žalobného petitu z dôvodu absencie autoritatívneho
konštatovania orgánom na to príslušným (súdom) o neplatnosti uznesenia vlastníkov bytov,
ktoré bolo podkladom pre žalovaného (správcu) na sťažovateľom napádané rozúčtovanie
tepla.
4. O odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol
krajský súd sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014,
ktorým rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku
krajského súdu, a to dôvodu, že podľa jeho názoru sa krajský súd nevysporiadal so všetkými
jeho odvolacími námietkami, najmä že nezaujal stanovisko k podľa neho nezákonnému
postupu žalovaného (správcu) pri rozúčtovaní spotreby tepla medzi vlastníkov bytov, medzi
ktorými sa sťažovateľ cíti byť diskriminovaný z dôvodu, že žalovaný pri tomto rozúčtovaní
mal aplikovať vlastné pravidlá a nepostupoval v súlade so zákonom o tepelnej energetike
a s jeho vykonávacou vyhláškou. Sťažovateľ „... mal za to, že žalovaný nemohol vykonávať
rozpočítavanie podľa odlišných pravidiel, ako ich ustanovuje Vyhláška, a to ani v prípade,
ak by tieto odlišné pravidla boli schválené dohodou vlastníkov“.
6. Sťažovateľ tiež namietal, že keďže zákon o tepelnej energetike neumožňuje
koncovému odberateľovi tepla (spotrebiteľovi), aby si sám určil pravidlá vyúčtovania jeho
spotreby, ale v tomto smere iba striktne odkazuje na vykonávaciu vyhlášku, ktorá však túto
možnosť spotrebiteľovi dáva, keď v § 7 ods. 10 uvádza, že „Ak sa vlastníci bytov
a nebytových priestorov dohodnú podľa osobitného predpisu inak, rozpočítavanie množstva
dodaného tepla na vykurovanie podľa odsekov 1 až 9 sa neuplatňuje.“, tak z uvedeného
dôvodu považuje a aj v čase konania tak pred okresným súdom, ako aj pred krajským
súdom považoval citované ustanovenie vyhlášky za nesúladné so zákonom o tepelnej
energetike, avšak na túto jeho námietku súdy nereagovali a konanie neprerušili pre účely
predloženia veci ústavnému súdu na konanie o súlade uvedených právnych predpisov,
pričom tento svoj postup krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku žiadnym
spôsobom nevysvetlil.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
sťažovateľa , , ,
bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. 1 Co/148/2014 78 zo dňa
19.11.2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. 1 Co/148/2014 78 zo dňa 19.11.2014 a vracia vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ,
, bytom , primerané finančné zadosťučinenie
v sume 2.000 Eur, ktoré je mu Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. Matúša
Lemeša, advokáta, so sídlom Kuzmányho 29,040 01 Košice, č. účtu: .... .
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
296,44 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu
sťažovateľa JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice,
č. účtu: ...“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v
prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k
porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
11. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:
«Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné
a náležité zistenie skutkového stavu, svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach,
ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O. s. p.
a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite
odôvodnil.
Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2
0.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní
pred súdom prvého stupňa a ktoré súd prvého stupňa zohľadnil pri rozhodovaní vo veci
samej. Námietky navrhovateľa nie sú preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku.
K odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné.
Správne súd prvého stupňa uzavrel, že pokiaľ sa navrhovateľ v konaní domáhal
vyslovenia neplatnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov konanej dňa 25.4.2012, návrh
z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu, neobstojí.
Aj keď z textu zákona č. 182/1993 Z. z., a to z ustanovenia § 14 priamo nevyplýva,
kto má byť pasívne legitimovaným pri rozhodovaní o neplatnosti uznesenia zhromaždenia
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, z povahy tohto nároku vyplýva, že ide o spor
medzi jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a nie medzi vlastníkom
a správcom. Pasívne legitimovaní v konaní o neplatnosť uznesení vlastníkov bytov
a nebytových priestorov sú preto všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí sú
oprávnení hlasovať na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko sa jedná
o nerozdielne spoločenstvo účastníkov sporu.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že pasívne legitimovaným v prípade takejto
žaloby o neplatnosť uznesenia prijatého zhromaždením vlastníkov bytov a nebytových
priestorov sú ostatní vlastníci bytov a spoluvlastníci nebytových priestorov, avšak nie
správca.
Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o nároku navrhovateľa v zostávajúcej
časti, ktorým sa domáhal uloženia zákazu odporcovi používať vlastné pravidlá
pri rozúčtovaní spotreby tepla, pokiaľ žalobu zamietol.
K dôvodom uvedeným súdom prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje
navyše je potrebné uviesť, že navrhovateľom naformulovaný petit žalobného návrhu v tejto
časti je nevykonateľný, čo zakladá taktiež dôvod pre zamietnutie žaloby.
Petit návrhu v tejto časti je totiž koncipovaný všeobecne, bez uvedenia, čoho
konkrétne sa má zákaz uložený súdom vo vzťahu k odporcovi týkať, teda „používanie akých
vlastných pravidiel pri rozúčtovaní spotreby tepla" má byť zo strany súdu zakázané.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vrátane
výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.»
12. Z rozhodnutia krajského súdu v spojení s jemu predchádzajúcim rozhodnutím
okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa krajský súd v celom rozsahu identifikoval,
vyplýva, že jeho východiskovou premisou pre zamietnutie žaloby sťažovateľa bol v prvom
rade nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného pre konanie o neplatnosť uznesenia
vlastníkov bytov v bytovom dome a následne na uvedené nadväzujúca absencia
autoritatívneho rozhodnutia orgánu verejnej moci (súdu) o neplatnosti uznesenia vlastníkov
bytov, na podklade ktorého žalovaný uskutočnil rozúčtovanie nákladov za spotrebované
teplo, ktoré sťažovateľ spochybnil. Krajský súd navyše k uvedeným dôvodom doplnil, že
žalobný petit naformulovaný sťažovateľom bol nevykonateľný.
13. Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným petitom v prvom rade
domáhal vyslovenia neplatnosti uznesenia, ktorým si vlastníci bytov využijúc im vyhláškou
dané zmocnenie upravili, resp. sa dohodli na vlastných pravidlách rozúčtovania nákladov
za spotrebované teplo, a následne v prepojení s týmto nárokom sa sťažovateľ domáhal, aby
okresný súd „zakázal“ žalovanému (správcovi) aplikovať na rozúčtovanie nákladov za teplo
„vlastné pravidlá“ odlišné od tých, ktoré stanovil zákonodarca v zákone o tepelnej
energetike a v jeho vykonávacej vyhláške.
14. V uvedených súvislostiach ústavný súd konštatuje ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu, podľa ktorých žalovaný, ktorý mal v danom prípade postavenie správcu
bytového domu na základe zmocnenia udeleného mu vlastníkmi bytov v bytovom dome,
nebol a ako správca ani nemohol byť účastný pri prijímaní žalobou napádaného uznesenia,
na prijatie ktorého boli oprávnení iba a výhradne vlastníci bytov v bytovom dome, preto
žalovaný (správca) ani nemohol byť pasívne legitimovaný v konaní o neplatnosť tohto
uznesenia.
15. V nadväznosti na to, že okresný súd (a stotožniac sa s ním aj krajský súd)
z dôvodu konštatovanej absencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného nevyslovil
neplatnosť dotknutého uznesenia vlastníkov bytov o ich individuálnej úprave pravidiel
rozúčtovania nákladov za spotrebu tepla v ich bytovom dome, okresný súd ani nemohol
uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa jeho aplikácie, resp. zakázať mu jeho aplikáciu,
samozrejme, iba za predpokladu vytušenia práve takéhoto obsahu žalobného petitu
sťažovateľa. Inými slovami, iba za predpokladu, že by sa vzhľadom na celkový kontext
žaloby bolo možné domnievať, že sťažovateľ sa žalobným petitom vlastne mienil domáhať,
aby bolo žalovanému „zakázané“ aplikovať dotknuté uznesenie vlastníkov bytov, a teda že
pod „vlastnými pravidlami“ žalovaného pri rozúčtovaní nákladov za teplo si sťažovateľ
v skutočnosti predstavoval práve toto uznesenie vlastníkov bytov, by bolo možné
konštatovať, že predpokladom pre takéto rozhodnutie by muselo byť v prvom rade
rozhodnutie o neplatnosti tohto uznesenia vlastníkov bytov, ktoré však v tomto prípade
absentovalo, a preto okresný súd žalobu zamietol. Krajský súd však navyše ústavne
akceptovateľným spôsobom podotkol, že v časti žalobného petitu, ktorou sa sťažovateľ
domáhal uložiť zákaz žalovanému aplikovať pri rozúčtovaní tepla „vlastné pravidlá“, je
tento petit nevykonateľný. S uvedeným záverom sa možno stotožniť, pretože sťažovateľ
v skutočnosti bližšie nešpecifikoval, čo má pod týmito „vlastnými pravidlami“ žalovaného
vlastne na mysli, t. j. tieto „vlastné pravidlá“ bližšie neidentifikoval (napr. neuviedol, či by
malo ísť napr. o pravidlá obsiahnuté v nejakom konkrétnom internom predpise žalovaného
správcu alebo v jeho smernici alebo, tak ako sa možno len domnievať, malo ísť o „vlastné
pravidlá“ obsiahnuté v dotknutom uznesení vlastníkov bytov), takže z tohto hľadiska bol
žalobný petit v skutku nevykonateľný a nevymožiteľný.
16. Okrem uvedeného ústavný súd podotýka, že ako neústavný nemožno kvalifikovať
ani postup krajského súdu, ktorý nevyhovel návrhu sťažovateľa predložiť vec ústavnému
súdu na konanie o súlade zákona o tepelnej energetike s jeho vykonávacou vyhláškou,
pretože, tak ako to vyplýva z § 109 ods. 1 písm. b) OSP, „Súd konanie preruší ak pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska“,
všeobecný súd tak neučiní na návrh účastníka, vyhovenie ktorému nie je nárokovateľné, ale
všeobecný súd tak učiní až vtedy, keď sám dospeje k presvedčeniu o nutnosti takéhoto
postupu.
17. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu
v napádanom rozsudku sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014 sú ústavne udržateľné
a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,
ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, preto ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch
sťažovateľa už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015