Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 430/2013
PDF · 468.98 KB
No categories available
II. ÚS 430/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Roštár Slovák, s. r. o.,
, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžd 20/2012 v súvislosti s námietkou,
podľa ktorej bola 28. marca 2010 električková dráha mimo prevádzky, a takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 430/2013 20 z 12. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
1 Sžd 20/2012 v súvislosti s námietkou, podľa ktorej bola 28. marca 2010 električková
dráha mimo prevádzky. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.
2. Podstatou sťažnosti je posúdenie, či najvyšší súd v správnom súdnom konaní
o pokute za státie na dočasne neprevádzkovanej električkovej trati neporušil sťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Nitra, Okresného dopravného inšpektorátu Zlaté Moravce (ďalej len „okresné riaditeľstvo“)
sp. zn. ORPZ NR ODI3 SK 185/2010 z 25. februára 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo
spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1
písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), a to za porušenie § 3 ods. 2
písm. b) a § 25 ods. 1 písm. t) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej
premávke“). Sťažovateľovi bola uložená pokuta vo výške 100 €, ako aj povinnosť uhradiť
trovy konania vo výške 16 €. Rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre
(ďalej len „krajské riaditeľstvo“) sp. zn. KRPZ NR KDI SK 40/2011 z 29. apríla 2011 bolo
odvolanie sťažovateľa zamietnuté a zároveň bolo potvrdené rozhodnutie o priestupku.
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 122/2011 31
z 18. októbra 2011 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie právoplatného
rozhodnutia krajského riaditeľstva. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 20/2012
z 9. apríla 2013 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.
4. Podľa presvedčenia sťažovateľa sú tak rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj
všeobecných súdov nezákonné, priečiace sa platným právnym predpisom, pričom porušujú
ústavný princíp predvídateľnosti súdnych a správnych rozhodnutí. Sťažovateľ je
presvedčený, že svojím konaním (zastavením a státím s motorovým vozidlom na Skalnej
ulici v Bratislave priamo na električkovej dráhe, ktorá inkriminovaného dňa 28. marca 2010
nebola v prevádzke) neporušil a ani nemohol porušiť ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) a § 25
ods. 1 písm. t) zákona o cestnej premávke, keďže ustanovenie § 14 ods. 5 zákona
č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o dráhach“) vymedzuje pôsobnosť zákona o cestnej premávke
na dráhach. Bolo preto podstatné, či zákon o cestnej premávke, ktorý bol podľa názoru
orgánov verejnej správy a všeobecných súdov porušený, bolo vôbec možné aplikovať
v mieste údajného spáchania priestupku. Z dôkazov vyplývalo, že osobné motorové vozidlo
sťažovateľa stálo na električkovej dráhe umiestnenej na vlastnom telese dráhy, ktorá je od
cestnej komunikácie oddelená. Navyše, v čase údajného spáchania dopravného priestupku
sťažovateľom bola električková premávka zastavená. Konajúce orgány nesprávne stotožnili
pojmy električkový koľajový pás a električková dráha, hoci pojem električkový koľajový
pás je vymedzený v ustanovení § 2 ods. 2 zákona o cestnej premávke ako časť cesty určená
predovšetkým na premávku električky. Na druhej strane električková dráha je umiestňovaná
na vlastnom telese dráhy, ktorá je oddelená od cestnej komunikácie a nie je súčasťou cestnej
siete. Na Skalnej ulici je električková dráha (nie električkový koľajový pás) umiestnená na
vlastnom telese dráhy, ktorá je navyše od priľahlej cestnej komunikácie výškovo
a zábradlím oddelená a nie je súčasťou cestnej siete. Preto miesto, kde vozidlo sťažovateľa
stálo, nebolo súčasťou cestnej siete, a bolo preto aj vyňaté z pôsobnosti zákona o cestnej
premávke. V danom prípade nešlo o spoločnú prevádzku električkovej dráhy a cestnej
premávky. V tomto prípade by vzhľadom na ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o dráhach bolo
možné aplikovať aj pravidlá cestnej premávky. Sťažovateľovi bola uložená sankcia za
porušenie zákazu zastaviť a stáť na mieste, kde by medzi vozidlom a najbližšou
električkovou koľajnicou nezostal voľný jazdný pruh široký najmenej 3,5 m [§ 25 ods. 1
písm. t) zákona o cestnej premávke]. Aplikáciu tohto ustanovenia považuje sťažovateľ za
rozpornú so zdravým rozumom, pretože v mieste odstavenia vozidla nebolo objektívne
možné ponechať voľný jazdný pruh široký najmenej 3,5 m, keďže takýto priestor v danom
mieste nebol k dispozícii.
5. V sťažovateľovom konkrétnom prípade dňa 28. marca 2010 bola električková
dráha mimo prevádzky a súčasne podľa dopravného značenia v križovatke nebola súčasťou
cestnej premávky. Preto nebola naplnená ani jedna z kumulatívnych podmienok taxatívne
stanovených zákonodarcom na aplikáciu zákona o cestnej premávke. Orgány verejnej
správy nedostatočne zistili skutkový stav v tejto veci, keďže si nevyžiadali potrebné
podklady umožňujúce preveriť, či bola na predmetnej električkovej dráhe na Skalnej ulici
prevádzkovaná doprava.
6. Dopravná značka IP24a, z ktorej zákaz státia vyplýval, nebola umiestnená v súlade
so zákonom, pričom zároveň sa vôbec neoverovalo tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého bola
táto dopravná značka osadená až v roku 2010, keď to už právne nebolo možné. Je zrejmé, že
za prípadné nerešpektovanie takejto značky nie je možné vodiča sankcionovať, keďže
povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona, nie však v rozpore so
zákonom a vykonávacou vyhláškou.
7. Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v rozhodnom čase okrem
motorového vozidla sťažovateľa stáli na električkovej dráhe aj ďalšie motorové vozidlá,
avšak tieto na rozdiel od motorového vozidla sťažovateľa neboli zablokované „papučou“
a ani nemali za stieračom oznámenie o spáchaní priestupku. Podľa názoru sťažovateľa
majitelia týchto ďalších motorových vozidiel boli oproti sťažovateľovi zvýhodnení, pričom
na túto nerovnoprávnosť a zjavnú diskrimináciu upozornil s tým, že jednoznačne ide
o neodôvodnené rozdiely v skutkovo zhodných prípadoch, ktoré sa stali v rovnakom čase
(§ 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku).
8. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Sžd 20/2012, krajským súdom pod sp. zn. 11 S 122/2011, krajským riaditeľstvom pod
sp. zn. KRPZ NR KDI SK 40/2011 a okresným riaditeľstvom pod sp. zn. ORPZ NR ODI3
SK 185/2010 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 9. apríla 2013 zrušený a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania spoločne
a nerozdielne od všetkých označených subjektov.
9. Z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. Igora Belku predloženého
podpredsedníčkou najvyššieho súdu JUDr. Jarmilou Urbancovou prípisom č. k. KP 3/2013
57 z 12. novembra 2013 doručeného ústavnému súdu 19. novembra 2013 vyplýva, že
sťažovateľ 28. marca 2010 v čase o 12.09 h v Bratislave na Skalnej ulici zastavil a stál
so svojím vozidlom na električkových koľajniciach mimo vyznačeného miesta na
parkovanie napriek dopravnej značke „IP24a“ – zóna s dopravným obmedzením
s dodatkom – státie povolené len na vyznačených parkovacích miestach. Sťažovateľ počas
konania namietal, že uvedeného dňa doprava na električkovej dráhe na Skalnej ulici bola
mimo prevádzky. Podľa názoru najvyššieho súdu sa sťažovateľ svojím konaním priestupku
dopustil. Sám nepopieral, že stál s vozidlom na koľajniciach električky, ale situáciu si
napriek existujúcemu dopravnému značeniu vyhodnotil tak, že vzhľadom na prebiehajúcu
rekonštrukciu v danom úseku mohol stáť s vozidlom na koľajniciach, lebo tým neobmedzil
premávku a nikoho neohrozil. Sťažovateľ ako vodič bol v prvom rade povinný dodržiavať
dopravné značenie. Zo značenia daného úseku v čase, keď sa mal priestupku dopustiť, aj
s ohľadom na vyjadrenie krajského riaditeľstva z 13. januára 2011, v zmysle ktorého bola
dopravná značka osadená v súlade so zákonom, nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že
sťažovateľ na uvedenom úseku mohol zaparkovať len na vyznačených miestach. Keď tak
neurobil, jednoznačne porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 3
ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke. Povinnosťou sťažovateľa bolo dodržiavať
pravidlá cestnej premávky upravené zákonom o cestnej premávke a jeho úvahy o tom, že
neporušil žiadne ustanovenia, keď zastavil a stál s motorovým vozidlom priamo na
električkovej dráhe, ktorá 28. marca 2010 nebola v prevádzke z dôvodu generálnej opravy
tunela, a preto žiadnym spôsobom nemohol obmedziť alebo ohroziť plynulosť cestnej
premávky, nie sú dôvodné. Aj keby bol daný úsek čiastočne sprístupnený chodcom
a motorovým vozidlám, i tak bolo povinnosťou sťažovateľa ako vodiča rešpektovať osadené
dopravné značky, a nie si vyhodnocovať situáciu, či sa dopustí, alebo nedopustí dopravného
priestupku, ak dopravnú značku nebude rešpektovať.
10. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 5. decembra 2013 doručenej
ústavnému súdu 9. decembra 2013, ktorá je reakciou na vyjadrenie najvyššieho súdu,
vyplýva (a to v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že
fotodokumentácia tvoriaca súčasť administratívneho spisu potvrdzuje skutočnosť, že
električková dráha bola inkriminovaného dňa v dôsledku generálnej rekonštrukcie tunela
pod Bratislavským hradom mimo prevádzky. Dráhový podnik v úseku, kde sťažovateľ
parkoval, vyvesil oznam o obmedzení používania vyznačenej zastávky električkovej trate
z dôvodu opravy tunela v blízkosti trate. Tento fakt je nespochybniteľný a uvádza ho aj
najvyšší súd vo svojom vyjadrení. Tým je potvrdené, že električková dráha v čase spáchania
údajného priestupku zo strany sťažovateľa nebola v prevádzke, čo priamo vylučuje aplikáciu
zákona o cestnej premávke na túto situáciu.
11. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 430/2013 20 z 12. septembra
2013, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj krajskému riaditeľstvu s tým, aby
sa aj ono mohlo vyjadriť vo veci samej, keďže bolo účastníkom konania vedeného
najvyšším súdom, a to v postavení žalovaného.
12. Z vyjadrenia krajského riaditeľstva sp. zn. KRPZ NR KDI 1/2014 SK
z 9. januára 2014 doručeného ústavnému súdu 16. januára 2014 vyplýva, že súčasťou
administratívneho spisu je okrem iného aj odborné vyjadrenie, z ktorého je jednoznačné, že
Skalná ulica vrátane električkového koľajového pásu, teda aj miesto, kde stálo vozidlo
sťažovateľa, neboli inkriminovaného dňa uzavreté, a to ani úplne, ani čiastočne, t. j. žiadnym
dopravným značením na označenie uzávierky, ani žiadnymi inými zábranami. Z odborného
vyjadrenia vyplýva aj to, že električkový pás mohol byť využívaný aj inými typmi dopravy,
ako je koľajová, a preto musí byť električková trať považovaná za súčasť cesty, pričom pre
premávku na električkovom koľajovom páse platili pravidlá vyplývajúce zo zákona
o cestnej premávke. Na základe uvedeného je dostatočne odôvodnený záver, že bolo
povinnosťou sťažovateľa rešpektovať dopravné označenie umiestnené na inkriminovanom
mieste.
13. Z repliky sťažovateľa na vyjadrenie krajského riaditeľstva zo 14. februára 2014
doručenej ústavnému súdu 7. marca 2014 vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojich tvrdeniach.
Považuje za zarážajúce odmietavé stanovisko krajského riaditeľstva, ktoré je v rozpore
s početnou fotodokumentáciou založenou v administratívnom spise. Vyplýva z nej, že
električková dráha bola mimo prevádzky. Dokumentuje to aj oznámenie dráhového podniku
o obmedzení používania vyznačenej zastávky električkovej trate z dôvodu opravy tunela
v blízkosti trate. Navyše je podstatné aj to, že električková dráha podľa dopravného
značenia v križovatke nebola súčasťou cestnej siete, cestnej premávky, a preto neoprávnene
bol na vec aplikovaný zákon o cestnej premávke. Je tiež významné, že miesto, kde
sťažovateľ zaparkoval, bolo súčasťou staveniska, čo tiež vylučuje aplikáciu zákona o cestnej
premávke. Tú skutočnosť, že stavebník, ktorý vykonával stavebné práce (úzko súvisiace
s generálnou opravou tunela), presne oplotením nevymedzil stavenisko, nie je možné
pričítať na ťarchu sťažovateľa. Z fotografií v spise vyplýva, že električková dráha bola v čase
údajného spáchania priestupku mimo prevádzky a využívala sa na účely staveniska (za
motorovým vozidlom sťažovateľa bola umiestnená tabuľka s ospravedlnením stavebnej
spoločnosti realizujúcej stavebné práce za hluk na stavbe).
14. Sťažovateľ pôvodne žiadal verejné pojednávanie, avšak z tejto požiadavky neskôr
upustil. Keďže ani najvyšší súd nežiadal verejné pojednávanie, ústavný súd rozhodol na
neverejnom zasadnutí.
II.
15. Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 S 122/2011 31 z 18. októbra 2011 vyplýva, že
ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského riaditeľstva sp. zn.
KRPZ NR KDI SK 40/2011 z 29. apríla 2011. Podľa názoru krajského súdu skutkový stav
nebol medzi účastníkmi sporný. Spornou zostáva iba otázka výkladu zákona o priestupkoch
a zákona o cestnej premávke. Sťažovateľ si nesprávne vysvetľuje ustanovenie § 14 ods. 5
zákona o dráhach. Toto ustanovenie rieši totiž križovanie dráh s cestnými komunikáciami.
Z doloženej fotodokumentácie vyplýva, že v danom úseku, kde sťažovateľ odstavil svoje
motorové vozidlo, ide o spoločnú prevádzku električkovej dráhy a cestnej premávky.
Znamená to, že na toto miesto sa vzťahujú aj pravidlá cestnej premávky, teda zákon
o cestnej premávke. Sťažovateľ svojím konaním porušil § 3 ods. 2 písm. b) a § 25 ods. 1
písm. t) zákona o cestnej premávke, keďže nerešpektoval dopravnú značku IP24a (zóna
s dopravným obmedzením, státie povolené len na vyznačených parkovacích miestach).
V danom úseku a v tento konkrétny deň sťažovateľ stál na električkových koľajniciach.
Povinnosťou sťažovateľa bolo dodržiavať pravidlá cestnej premávky upravené zákonom
o cestnej premávke. Jeho úvahy o tom, že neporušil žiadne ustanovenie, keď zastavil a stál
s motorovým vozidlom priamo na električkovej dráhe, ktorá 28. marca 2010 nebola
v prevádzke z dôvodu generálnej opravy tunela, a že nejde o spoločnú prevádzku
električkovej dráhy a cestnej premávky, ako i tvrdenie, že žiadnym spôsobom nemohol
obmedziť alebo ohroziť plynulosť cestnej premávky, nie sú preto dôvodné. Ďalšia námietka,
podľa ktorej v predmetný deň stáli na električkovej dráhe aj iné motorové vozidlá, ktoré
neboli zablokované „papučou“, ako aj sťažovateľom doložená vlastná fotodokumentácia
o tejto skutočnosti nemá opodstatnenie, pretože predmetom priestupkového konania bol
skutok opísaný v rozhodnutí, ktorý spáchal žalobca. Sťažovateľ sa mylne domnieva, že keď
dráhový podnik v úseku, kde sťažovateľ zaparkoval, vyvesil oznam o obmedzení používania
vyznačenej zastávky električkovej trate z dôvodu opravy tunela v blízkosti trate, potom
sťažovateľ mohol sám rozhodnúť, že na určitom úseku koľajovej električkovej trate môže
zaparkovať motorové vozidlo bez toho, aby tým porušil predpis a ohrozil niekoho v rámci
bezpečnosti premávky. Ak daný úsek nebol odstavený práve pre generálnu opravu tunela,
teda čiastočne bol sprístupnený chodcom a motorovým vozidlám, potom bolo povinnosťou
sťažovateľa ako vodiča rešpektovať osadené dopravné značky, a nie vyhodnocovať situáciu,
či sa dopustil, alebo nedopustil dopravného priestupku tým, že nerešpektoval osadenú
dopravnú značku IP24a. Sťažovateľ ničím nepreukázal tvrdenie, podľa ktorého bola
dopravná značka umiestnená až v roku 2010. Podstatné je stanovisko krajského riaditeľstva
z 13. januára 2011, z ktorého vyplýva, že dopravná značka bola osadená v súlade s § 60 ods.
11 zákona o cestnej premávke. Preto neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že na danú značku, i
keď by bola osadená v rozpore s platným zákonom, nie je možné použiť ustanovenie § 143
ods. 16 zákona o cestnej premávke upravujúce povinnosť zabezpečiť zosúladenie už
umiestnených dopravných značiek s novou zákonnou úpravou. Námietka je právne
bezvýznamná, pretože sťažovateľ nebol uznaný vinným za nerešpektovanie dopravnej
značky za okolností tvrdených sťažovateľom v odvolaní (prichádzal na Skalnú ulicu, kde
odstavil motorové vozidlo zo Svoradovej ulice, kde sa nachádza dopravná značka v rozpore
so zákonom), keďže bol uznaný vinným z dôvodu, že stál v zóne s dopravným obmedzením,
kde státie bolo povolené len na vyznačených parkovacích miestach, pričom motorové
vozidlo odstavil na električkovej koľaji. Námietky týkajúce sa osadenia dopravných značiek
v rozpore so zákonom mal možnosť signalizovať príslušnému orgánu. Podľa vyjadrenia
tohto orgánu z 13. januára 2011 dopravná značka nebola umiestnená po účinnosti zákona o
cestnej premávke a ak by aj bolo zistené, že existujúca kombinácia dopravných značiek nie
je v súlade so zákonom, je možné zosúladenie zabezpečiť do 30. júna 2012.
16. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 20/2012 z 9. apríla 2013 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 122/2011 31 z 18. októbra 2011.
Podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď
sťažovateľa uznali vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona
o priestupkoch. Rovnako nič nemožno vyčítať krajskému súdu, ktorý sa podrobne zaoberal
všetkými žalobnými námietkami, ktoré sú totožné s odvolacími námietkami. Sťažovateľ sa
svojím konaním aj podľa najvyššieho súdu dopustil uvedeného priestupku. Sám nepopieral,
že stál s vozidlom na koľajniciach električky, ale situáciu si napriek existujúcemu
dopravnému značeniu vyhodnotil tak, že vzhľadom na prebiehajúce rekonštrukčné práce
mohol stáť s vozidlom na koľajniciach, lebo tým neobmedzil premávku a nikoho tým
neohrozil. Sťažovateľ však v prvom rade bol ako vodič povinný dodržiavať dopravné
značenie. Zo značenia daného úseku v čase, keď sa mal dopustiť priestupku, nemožno
vyvodiť iný záver ako ten, že sťažovateľ mohol na uvedenom úseku zaparkovať len
na vyznačených miestach, a keď tak neurobil, jednoznačne porušil zákonnú povinnosť podľa
§ 3 ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke. Skutočnosť, že sťažovateľ odstavil vozidlo na
úseku, na ktorý sa vzťahuje zákon o cestnej premávke, je zrejmá zo zabezpečených dôkazov.
Sťažovateľ poukazoval na ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o dráhach. Z doloženej
fotodokumentácie vyplýva, že v danom úseku, kde sťažovateľ zaparkoval svoje motorové
vozidlo, ide o spoločnú prevádzku električkovej dráhy a cestnej premávky, a preto sa
vzťahujú na ich prevádzku aj pravidlá cestnej premávky. Sťažovateľ v podanom odvolaní
neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov
vyvrátili. Jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku.
III.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru
každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo(…) prejednaná(…) súdom(…), ktorý
rozhodne o(…) akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
19. Ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti rozhodol, že táto v časti týkajúcej sa
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžd 20/2012 v súvislosti s námietkou, podľa ktorej bola
28. marca 2010 električková dráha mimo prevádzky, spĺňa náležitosti ustanovené v § 20
a v § 50 zákona o ústavnom súde, pričom zároveň nezistil procesné prekážky, ktoré by
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, a v tomto
rozsahu prijal sťažnosť na ďalšie konanie. V konaní vo veci samej ústavný súd hľadel na
rozsudok najvyššieho súdu ako celok, teda vrátane časti, na ktorú sa zameral uznesením
o prijatí.
20. Podstatou sťažnosti je posúdenie, či najvyšší súd v správnom súdnom konaní
o zákonnosti pokuty za státie na dočasne neprevádzkovanej električkovej trati neporušil
sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie.
21. Ústavný súd rozumie sťažovateľovi, pretože otázky policajnej represie v doprave
sú pre každého účastníka cestnej premávky veľmi citlivé pre vnímanie spravodlivosti, pre
vnímanie svojvôle štátnej moci. Na jednej strane vodiči pozorujú množstvo neodhalených
a skutočne nebezpečných dopravných priestupkov a na strane druhej majú pocit, že sú
niekedy stíhaní za priestupky, pri ktorých nikoho neohrozili. Pocity nespravodlivosti, či
dokonca nedokonalosti z hľadiska podústavného práva však nemusia znamenať aj porušenie
ústavných práv. Dopravné priestupky vo všeobecnosti bývajú pomerne ojedinele
predmetom konštatovania porušenia ústavných práv. Na úrovni Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) to bývajú otázky zákazu ne bis (Kantner proti Rakúsku,
rozhodnutie o prijateľnosti, 14. decembra 1999, sťažnosť č. 2990/96), otázok tzv. blízkej
osoby, zákazu sebaobviňovania a objektívnej zodpovednosti (O’Halloran a Francis proti
Spojenému království, rozsudok Veľkého senátu, 29. júna 2007, sťažnosť č. 15809/02
a 25624/02) a napokon špecifických otázok ich súdneho prerokúvania. Nad rámec tu možno
dodať, že z pohľadu ESĽP sú niekedy dopravné priestupky s nízkymi pokutami vnímané ako
bagateľné veci a takéto sťažnosti nie sú prijateľné (Rinck proti Francúzsku, rozhodnutie o
prijateľnosti, 19. októbra 2010, č. 18774/09; namietané porušenie princípu rovnosti zbraní
v konaní o dopravnom priestupku prekročenia povolenej rýchlosti o 1 km/h, za ktorý bola
sťažovateľovi uložená pokuta vo výške 150 €, bol povinný uhradiť náklady konania
vo výške 22 € a prišiel o jeden bod). Otázky hmotného priestupkového práva v rámci
súvisiacich sporných skutkových okolností v zásade nedosahujú ústavný rang: V prípade
Jan Åke Andersson proti Švédsku (rozhodnutie o prijateľnosti, Európska komisia pre ľudské
práva, sťažnosť č. 11274/84, rozhodnutie z 10. júla 1989) sťažovateľ, traktorista, v hmle
omylom vyšiel na diaľnicu, v neskoršom konaní polemizoval, či mohol vidieť dopravné
značky, a bývalá Európska komisia pre ľudské práva v tomto nevidela ústavný rozmer [The
applicant invokes Article 6 para. 1 of the Convention. (...) Finally he maintains that it has
not been proven that the offence in question has been committed by him deliberately. (...)
With regard to the judicial decisions of which the applicant complains the Commission
recalls that, in accordance with Article 19 (Art. 19) of the Convention, its only task is to
ensure the observance of the obligations undertaken by the Parties in the Convention. In
particular, it is not competent to deal with an application alleging that errors of law or fact
have been committed by domestic courts, except where it considers that such errors might
have involved a possible violation of any of the rights and freedoms set out in the
Convention.]. Ústavný súd nevylučuje, že môžu nastať špecifické okolnosti, ktoré by
aktivovali aj pri bežných dopravných priestupkoch ústavnú ochranu, ale v tomto prípade sa
tak nestalo.
22. Z perspektívy práva na spravodlivý proces ústavný súd teda akceptuje napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu. Rozsudok nie je procesne arbitrárny, nie je nepreskúmateľný
a nemožno ho vnímať ani v krajnom režime extrémneho nesúladu medzi skutkovými
zisteniami a právnym hodnotením (II. ÚS 501/2010). Sťažovateľ opakovane konštantne
akcentuje, že na danom mieste sa nič nemohlo stať z dôvodu električkovej výluky, že miesto
parkovania bolo mimo režimu zákona o cestnej doprave, zatiaľ čo najvyšší súd akcentuje
nutnosť dodržiavať dopravné značenie. Táto právna pozícia najvyššieho súdu a jej
justifikácia nie je nezmyselná (porov. bod 23 a 24) a z procesného pohľadu je udržateľná.
Ústavnému súdu síce chýbajú jasnejšie odpovede na otázky, či bola trať súčasťou cesty,
alebo nie, a či dopravná značka IP24a bola osadená platne alebo nie (v tomto smere zaujme,
že najvyšší súd to zisťoval stanoviskom Policajného zboru, pričom nie je jasné, ako ním je
vlastne viazaný), ale tieto otázky už vystupujú z rámca práva na spravodlivý proces a sú
skôr témou zákonného hmotného priestupkového práva.
23. Nad rámec nutného v záujme korektnosti sa však senát ústavného súdu
oboznámil s dopravnou situáciou na kritickom mieste pomocou internetového prehliadača
s priestorovými fotografiami a, dokonale porozumejúc obidvom stranám, naďalej nevidí
v tejto veci vypätú arbitrárnosť. Vo svojej pozícii a vo vzťahu k tomuto typu priestupkov sa
nemôže púšťať do úvah in dubio a podobných, aj keď sa to môže zdať paradoxné vzhľadom
na vertikálny a represívny charakter týchto vecí.
24. Akokoľvek, ústavný súd ešte venuje pár myšlienok danej problematike. V roku
1995 nám v učebnici teórie práva naznačil nestor tejto disciplíny – prof. Viktor Knapp,
v rubrike jazykový výraz právní normy právnu povahu dopravnej značky: „Jen zcela
výjimečne bývá právní norma komunikována jinak než přirozeným jazykem. Tak je tomu
zejména u dopravních značek.“ (In: Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995,
s. 119.) V platnom práve sa na základe § 61 ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke a § 3
ods. 4 písm. f) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení
neskorších predpisov vydáva určenie na použitie dopravných značiek a dopravných
zariadení. Právny poriadok tak pozná právny akt „Určenie na použitie dopravných značiek
a dopravných zariadení“, ktorý má pravdepodobne charakter hybridného právneho aktu
[porov. Hejč, D., Husseini, F., Kadečka, S. Právní formy místní regulace pozemní dopravy
(nejen ve světle aktuální soudní judikatury). Správní právo, 2013, vol. 46, no. 1, s. 1 – 24,
ISSN 0139 6005]. Z uvedeného vyplýva, že podľa všetkého je dopravnú značku potrebné
vnímať ako právny akt a riadne sa s tým vysporiadať.
25. Ústavný súd teda konštatuje, že napriek nedokonalostiam možno rozsudok
najvyššieho súdu akceptovať z hľadiska ústavných kritérií práva na spravodlivý proces.
Ústavné pochybnosti, ktoré ústavný súd pôvodne mal, boli rozptýlené v konaní o veci
samej. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2015