Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 430/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Roštár Slovák, s. r. o.,

, pre namietané porušenie

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. v súvislosti s námietkou,

podľa ktorej bola 28. marca 2010 električková dráha mimo prevádzky, a takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

z 12. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „“), o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

v súvislosti s námietkou, podľa ktorej bola 28. marca 2010 električková

dráha mimo prevádzky. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

2. Podstatou sťažnosti je posúdenie, či najvyšší súd v správnom súdnom konaní

o pokute za státie na dočasne neprevádzkovanej električkovej trati neporušil sťažovateľovo

právo na spravodlivé súdne konanie.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Nitra, Okresného dopravného inšpektorátu Zlaté Moravce (ďalej len „okresné riaditeľstvo“)

sp. zn. ORPZ NR ODI3 SK 185/2010 z 25. februára 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo

spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1

písm. k) o priestupkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), a to za porušenie § 3 ods. 2

písm. b) a o cestnej premávke a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej

premávke“). Sťažovateľovi bola uložená pokuta vo výške 100 €, ako aj povinnosť uhradiť

trovy konania vo výške 16 €. Rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre

(ďalej len „krajské riaditeľstvo“) sp. zn. KRPZ NR KDI SK 40/2011 z 29. apríla 2011 bolo

odvolanie sťažovateľa zamietnuté a zároveň bolo potvrdené rozhodnutie o priestupku.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 31

z 18. októbra 2011 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie právoplatného

rozhodnutia krajského riaditeľstva. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. apríla 2013 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

4. Podľa presvedčenia sťažovateľa sú tak rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj

všeobecných súdov nezákonné, priečiace sa platným právnym predpisom, pričom porušujú

ústavný princíp predvídateľnosti súdnych a správnych rozhodnutí. Sťažovateľ je

presvedčený, že svojím konaním (zastavením a státím s motorovým vozidlom na Skalnej

ulici v Bratislave priamo na električkovej dráhe, ktorá inkriminovaného dňa 28. marca 2010

nebola v prevádzke) neporušil a ani nemohol porušiť ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) a § 25

ods. 1 písm. t) zákona o cestnej premávke, keďže ustanovenie § 14 ods. 5 zákona

č. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o dráhach“) vymedzuje pôsobnosť zákona o cestnej premávke

na dráhach. Bolo preto podstatné, či zákon o cestnej premávke, ktorý bol podľa názoru

orgánov verejnej správy a všeobecných súdov porušený, bolo vôbec možné aplikovať

v mieste údajného spáchania priestupku. Z dôkazov vyplývalo, že osobné motorové vozidlo

sťažovateľa stálo na električkovej dráhe umiestnenej na vlastnom telese dráhy, ktorá je od

cestnej komunikácie oddelená. Navyše, v čase údajného spáchania dopravného priestupku

sťažovateľom bola električková premávka zastavená. Konajúce orgány nesprávne stotožnili

pojmy električkový koľajový pás a električková dráha, hoci pojem električkový koľajový

pás je vymedzený v ustanovení § 2 ods. 2 zákona o cestnej premávke ako časť cesty určená

predovšetkým na premávku električky. Na druhej strane električková dráha je umiestňovaná

na vlastnom telese dráhy, ktorá je oddelená od cestnej komunikácie a nie je súčasťou cestnej

siete. Na Skalnej ulici je električková dráha (nie električkový koľajový pás) umiestnená na

vlastnom telese dráhy, ktorá je navyše od priľahlej cestnej komunikácie výškovo

a zábradlím oddelená a nie je súčasťou cestnej siete. Preto miesto, kde vozidlo sťažovateľa

stálo, nebolo súčasťou cestnej siete, a bolo preto aj vyňaté z pôsobnosti zákona o cestnej

premávke. V danom prípade nešlo o spoločnú prevádzku električkovej dráhy a cestnej

premávky. V tomto prípade by vzhľadom na ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o dráhach bolo

možné aplikovať aj pravidlá cestnej premávky. Sťažovateľovi bola uložená sankcia za

porušenie zákazu zastaviť a stáť na mieste, kde by medzi vozidlom a najbližšou

električkovou koľajnicou nezostal voľný jazdný pruh široký najmenej 3,5 m [§ 25 ods. 1

písm. t) zákona o cestnej premávke]. Aplikáciu tohto ustanovenia považuje sťažovateľ za

rozpornú so zdravým rozumom, pretože v mieste odstavenia vozidla nebolo objektívne

možné ponechať voľný jazdný pruh široký najmenej 3,5 m, keďže takýto priestor v danom

mieste nebol k dispozícii.

5. V sťažovateľovom konkrétnom prípade dňa 28. marca 2010 bola električková

dráha mimo prevádzky a súčasne podľa dopravného značenia v križovatke nebola súčasťou

cestnej premávky. Preto nebola naplnená ani jedna z kumulatívnych podmienok taxatívne

stanovených zákonodarcom na aplikáciu zákona o cestnej premávke. Orgány verejnej

správy nedostatočne zistili skutkový stav v tejto veci, keďže si nevyžiadali potrebné

podklady umožňujúce preveriť, či bola na predmetnej električkovej dráhe na Skalnej ulici

prevádzkovaná doprava.

6. Dopravná značka IP24a, z ktorej zákaz státia vyplýval, nebola umiestnená v súlade

so zákonom, pričom zároveň sa vôbec neoverovalo tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého bola

táto dopravná značka osadená až v roku 2010, keď to už právne nebolo možné. Je zrejmé, že

za prípadné nerešpektovanie takejto značky nie je možné vodiča sankcionovať, keďže

povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona, nie však v rozpore so

zákonom a vykonávacou vyhláškou.

7. Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v rozhodnom čase okrem

motorového vozidla sťažovateľa stáli na električkovej dráhe aj ďalšie motorové vozidlá,

avšak tieto na rozdiel od motorového vozidla sťažovateľa neboli zablokované „papučou“

a ani nemali za stieračom oznámenie o spáchaní priestupku. Podľa názoru sťažovateľa

majitelia týchto ďalších motorových vozidiel boli oproti sťažovateľovi zvýhodnení, pričom

na túto nerovnoprávnosť a zjavnú diskrimináciu upozornil s tým, že jednoznačne ide

o neodôvodnené rozdiely v skutkovo zhodných prípadoch, ktoré sa stali v rovnakom čase

(§ 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku).

8. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.

, krajským súdom pod sp. zn. , krajským riaditeľstvom pod

sp. zn. KRPZ NR KDI SK 40/2011 a okresným riaditeľstvom pod sp. zn. ORPZ NR ODI3

SK 185/2010 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 9. apríla 2013 zrušený a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania spoločne

a nerozdielne od všetkých označených subjektov.

9. Z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. Igora Belku predloženého

podpredsedníčkou najvyššieho súdu JUDr. Jarmilou Urbancovou prípisom č. k.

57 z 12. novembra 2013 doručeného ústavnému súdu 19. novembra 2013 vyplýva, že

sťažovateľ 28. marca 2010 v čase o 12.09 h v Bratislave na Skalnej ulici zastavil a stál

so svojím vozidlom na električkových koľajniciach mimo vyznačeného miesta na

parkovanie napriek dopravnej značke „IP24a“ – zóna s dopravným obmedzením

s dodatkom – státie povolené len na vyznačených parkovacích miestach. Sťažovateľ počas

konania namietal, že uvedeného dňa doprava na električkovej dráhe na Skalnej ulici bola

mimo prevádzky. Podľa názoru najvyššieho súdu sa sťažovateľ svojím konaním priestupku

dopustil. Sám nepopieral, že stál s vozidlom na koľajniciach električky, ale situáciu si

napriek existujúcemu dopravnému značeniu vyhodnotil tak, že vzhľadom na prebiehajúcu

rekonštrukciu v danom úseku mohol stáť s vozidlom na koľajniciach, lebo tým neobmedzil

premávku a nikoho neohrozil. Sťažovateľ ako vodič bol v prvom rade povinný dodržiavať

dopravné značenie. Zo značenia daného úseku v čase, keď sa mal priestupku dopustiť, aj

s ohľadom na vyjadrenie krajského riaditeľstva z 13. januára 2011, v zmysle ktorého bola

dopravná značka osadená v súlade so zákonom, nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že

sťažovateľ na uvedenom úseku mohol zaparkovať len na vyznačených miestach. Keď tak

neurobil, jednoznačne porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 3

ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke. Povinnosťou sťažovateľa bolo dodržiavať

pravidlá cestnej premávky upravené zákonom o cestnej premávke a jeho úvahy o tom, že

neporušil žiadne ustanovenia, keď zastavil a stál s motorovým vozidlom priamo na

električkovej dráhe, ktorá 28. marca 2010 nebola v prevádzke z dôvodu generálnej opravy

tunela, a preto žiadnym spôsobom nemohol obmedziť alebo ohroziť plynulosť cestnej

premávky, nie sú dôvodné. Aj keby bol daný úsek čiastočne sprístupnený chodcom

a motorovým vozidlám, i tak bolo povinnosťou sťažovateľa ako vodiča rešpektovať osadené

dopravné značky, a nie si vyhodnocovať situáciu, či sa dopustí, alebo nedopustí dopravného

priestupku, ak dopravnú značku nebude rešpektovať.

10. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 5. decembra 2013 doručenej

ústavnému súdu 9. decembra 2013, ktorá je reakciou na vyjadrenie najvyššieho súdu,

vyplýva (a to v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že

fotodokumentácia tvoriaca súčasť administratívneho spisu potvrdzuje skutočnosť, že

električková dráha bola inkriminovaného dňa v dôsledku generálnej rekonštrukcie tunela

pod Bratislavským hradom mimo prevádzky. Dráhový podnik v úseku, kde sťažovateľ

parkoval, vyvesil oznam o obmedzení používania vyznačenej zastávky električkovej trate

z dôvodu opravy tunela v blízkosti trate. Tento fakt je nespochybniteľný a uvádza ho aj

najvyšší súd vo svojom vyjadrení. Tým je potvrdené, že električková dráha v čase spáchania

údajného priestupku zo strany sťažovateľa nebola v prevádzke, čo priamo vylučuje aplikáciu

zákona o cestnej premávke na túto situáciu.

11. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. z 12. septembra

2013, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj krajskému riaditeľstvu s tým, aby

sa aj ono mohlo vyjadriť vo veci samej, keďže bolo účastníkom konania vedeného

najvyšším súdom, a to v postavení žalovaného.

12. Z vyjadrenia krajského riaditeľstva sp. zn. KRPZ SK

z 9. januára 2014 doručeného ústavnému súdu 16. januára 2014 vyplýva, že súčasťou

administratívneho spisu je okrem iného aj odborné vyjadrenie, z ktorého je jednoznačné, že

Skalná ulica vrátane električkového koľajového pásu, teda aj miesto, kde stálo vozidlo

sťažovateľa, neboli inkriminovaného dňa uzavreté, a to ani úplne, ani čiastočne, t. j. žiadnym

dopravným značením na označenie uzávierky, ani žiadnymi inými zábranami. Z odborného

vyjadrenia vyplýva aj to, že električkový pás mohol byť využívaný aj inými typmi dopravy,

ako je koľajová, a preto musí byť električková trať považovaná za súčasť cesty, pričom pre

premávku na električkovom koľajovom páse platili pravidlá vyplývajúce zo zákona

o cestnej premávke. Na základe uvedeného je dostatočne odôvodnený záver, že bolo

povinnosťou sťažovateľa rešpektovať dopravné označenie umiestnené na inkriminovanom

mieste.

13. Z repliky sťažovateľa na vyjadrenie krajského riaditeľstva zo 14. februára 2014

doručenej ústavnému súdu 7. marca 2014 vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojich tvrdeniach.

Považuje za zarážajúce odmietavé stanovisko krajského riaditeľstva, ktoré je v rozpore

s početnou fotodokumentáciou založenou v administratívnom spise. Vyplýva z nej, že

električková dráha bola mimo prevádzky. Dokumentuje to aj oznámenie dráhového podniku

o obmedzení používania vyznačenej zastávky električkovej trate z dôvodu opravy tunela

v blízkosti trate. Navyše je podstatné aj to, že električková dráha podľa dopravného

značenia v križovatke nebola súčasťou cestnej siete, cestnej premávky, a preto neoprávnene

bol na vec aplikovaný zákon o cestnej premávke. Je tiež významné, že miesto, kde

sťažovateľ zaparkoval, bolo súčasťou staveniska, čo tiež vylučuje aplikáciu zákona o cestnej

premávke. Tú skutočnosť, že stavebník, ktorý vykonával stavebné práce (úzko súvisiace

s generálnou opravou tunela), presne oplotením nevymedzil stavenisko, nie je možné

pričítať na ťarchu sťažovateľa. Z fotografií v spise vyplýva, že električková dráha bola v čase

údajného spáchania priestupku mimo prevádzky a využívala sa na účely staveniska (za

motorovým vozidlom sťažovateľa bola umiestnená tabuľka s ospravedlnením stavebnej

spoločnosti realizujúcej stavebné práce za hluk na stavbe).

14. Sťažovateľ pôvodne žiadal verejné pojednávanie, avšak z tejto požiadavky neskôr

upustil. Keďže ani najvyšší súd nežiadal verejné pojednávanie, ústavný súd rozhodol na

neverejnom zasadnutí.

II.

15. Z rozsudku krajského súdu č. k. 31 z 18. októbra 2011 vyplýva, že

ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského riaditeľstva sp. zn.

KRPZ NR KDI SK 40/2011 z 29. apríla 2011. Podľa názoru krajského súdu skutkový stav

nebol medzi účastníkmi sporný. Spornou zostáva iba otázka výkladu zákona o priestupkoch

a zákona o cestnej premávke. Sťažovateľ si nesprávne vysvetľuje ustanovenie § 14 ods. 5

zákona o dráhach. Toto ustanovenie rieši totiž križovanie dráh s cestnými komunikáciami.

Z doloženej fotodokumentácie vyplýva, že v danom úseku, kde sťažovateľ odstavil svoje

motorové vozidlo, ide o spoločnú prevádzku električkovej dráhy a cestnej premávky.

Znamená to, že na toto miesto sa vzťahujú aj pravidlá cestnej premávky, teda zákon

o cestnej premávke. Sťažovateľ svojím konaním porušil § 3 ods. 2 písm. b) a § 25 ods. 1

písm. t) zákona o cestnej premávke, keďže nerešpektoval dopravnú značku IP24a (zóna

s dopravným obmedzením, státie povolené len na vyznačených parkovacích miestach).

V danom úseku a v tento konkrétny deň sťažovateľ stál na električkových koľajniciach.

Povinnosťou sťažovateľa bolo dodržiavať pravidlá cestnej premávky upravené zákonom

o cestnej premávke. Jeho úvahy o tom, že neporušil žiadne ustanovenie, keď zastavil a stál

s motorovým vozidlom priamo na električkovej dráhe, ktorá 28. marca 2010 nebola

v prevádzke z dôvodu generálnej opravy tunela, a že nejde o spoločnú prevádzku

električkovej dráhy a cestnej premávky, ako i tvrdenie, že žiadnym spôsobom nemohol

obmedziť alebo ohroziť plynulosť cestnej premávky, nie sú preto dôvodné. Ďalšia námietka,

podľa ktorej v predmetný deň stáli na električkovej dráhe aj iné motorové vozidlá, ktoré

neboli zablokované „papučou“, ako aj sťažovateľom doložená vlastná fotodokumentácia

o tejto skutočnosti nemá opodstatnenie, pretože predmetom priestupkového konania bol

skutok opísaný v rozhodnutí, ktorý spáchal žalobca. Sťažovateľ sa mylne domnieva, že keď

dráhový podnik v úseku, kde sťažovateľ zaparkoval, vyvesil oznam o obmedzení používania

vyznačenej zastávky električkovej trate z dôvodu opravy tunela v blízkosti trate, potom

sťažovateľ mohol sám rozhodnúť, že na určitom úseku koľajovej električkovej trate môže

zaparkovať motorové vozidlo bez toho, aby tým porušil predpis a ohrozil niekoho v rámci

bezpečnosti premávky. Ak daný úsek nebol odstavený práve pre generálnu opravu tunela,

teda čiastočne bol sprístupnený chodcom a motorovým vozidlám, potom bolo povinnosťou

sťažovateľa ako vodiča rešpektovať osadené dopravné značky, a nie vyhodnocovať situáciu,

či sa dopustil, alebo nedopustil dopravného priestupku tým, že nerešpektoval osadenú

dopravnú značku IP24a. Sťažovateľ ničím nepreukázal tvrdenie, podľa ktorého bola

dopravná značka umiestnená až v roku 2010. Podstatné je stanovisko krajského riaditeľstva

z 13. januára 2011, z ktorého vyplýva, že dopravná značka bola osadená v súlade s § 60 ods.

11 zákona o cestnej premávke. Preto neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že na danú značku, i

keď by bola osadená v rozpore s platným zákonom, nie je možné použiť ustanovenie § 143

ods. 16 zákona o cestnej premávke upravujúce povinnosť zabezpečiť zosúladenie už

umiestnených dopravných značiek s novou zákonnou úpravou. Námietka je právne

bezvýznamná, pretože sťažovateľ nebol uznaný vinným za nerešpektovanie dopravnej

značky za okolností tvrdených sťažovateľom v odvolaní (prichádzal na Skalnú ulicu, kde

odstavil motorové vozidlo zo Svoradovej ulice, kde sa nachádza dopravná značka v rozpore

so zákonom), keďže bol uznaný vinným z dôvodu, že stál v zóne s dopravným obmedzením,

kde státie bolo povolené len na vyznačených parkovacích miestach, pričom motorové

vozidlo odstavil na električkovej koľaji. Námietky týkajúce sa osadenia dopravných značiek

v rozpore so zákonom mal možnosť signalizovať príslušnému orgánu. Podľa vyjadrenia

tohto orgánu z 13. januára 2011 dopravná značka nebola umiestnená po účinnosti zákona o

cestnej premávke a ak by aj bolo zistené, že existujúca kombinácia dopravných značiek nie

je v súlade so zákonom, je možné zosúladenie zabezpečiť do 30. júna 2012.

16. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 9. apríla 2013 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 31 z 18. októbra 2011.

Podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď

sťažovateľa uznali vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona

o priestupkoch. Rovnako nič nemožno vyčítať krajskému súdu, ktorý sa podrobne zaoberal

všetkými žalobnými námietkami, ktoré sú totožné s odvolacími námietkami. Sťažovateľ sa

svojím konaním aj podľa najvyššieho súdu dopustil uvedeného priestupku. Sám nepopieral,

že stál s vozidlom na koľajniciach električky, ale situáciu si napriek existujúcemu

dopravnému značeniu vyhodnotil tak, že vzhľadom na prebiehajúce rekonštrukčné práce

mohol stáť s vozidlom na koľajniciach, lebo tým neobmedzil premávku a nikoho tým

neohrozil. Sťažovateľ však v prvom rade bol ako vodič povinný dodržiavať dopravné

značenie. Zo značenia daného úseku v čase, keď sa mal dopustiť priestupku, nemožno

vyvodiť iný záver ako ten, že sťažovateľ mohol na uvedenom úseku zaparkovať len

na vyznačených miestach, a keď tak neurobil, jednoznačne porušil zákonnú povinnosť podľa

§ 3 ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke. Skutočnosť, že sťažovateľ odstavil vozidlo na

úseku, na ktorý sa vzťahuje zákon o cestnej premávke, je zrejmá zo zabezpečených dôkazov.

Sťažovateľ poukazoval na ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o dráhach. Z doloženej

fotodokumentácie vyplýva, že v danom úseku, kde sťažovateľ zaparkoval svoje motorové

vozidlo, ide o spoločnú prevádzku električkovej dráhy a cestnej premávky, a preto sa

vzťahujú na ich prevádzku aj pravidlá cestnej premávky. Sťažovateľ v podanom odvolaní

neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov

vyvrátili. Jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku.

III.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru

každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo(…) prejednaná(…) súdom(…), ktorý

rozhodne o(…) akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti rozhodol, že táto v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia a dohovoru v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. v súvislosti s námietkou, podľa ktorej bola

28. marca 2010 električková dráha mimo prevádzky, spĺňa náležitosti ustanovené v § 20

a v , pričom zároveň nezistil procesné prekážky, ktoré by

podľa bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, a v tomto

rozsahu prijal sťažnosť na ďalšie konanie. V konaní vo veci samej ústavný súd hľadel na

rozsudok najvyššieho súdu ako celok, teda vrátane časti, na ktorú sa zameral uznesením

o prijatí.

20. Podstatou sťažnosti je posúdenie, či najvyšší súd v správnom súdnom konaní

o zákonnosti pokuty za státie na dočasne neprevádzkovanej električkovej trati neporušil

sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie.

21. Ústavný súd rozumie sťažovateľovi, pretože otázky policajnej represie v doprave

sú pre každého účastníka cestnej premávky veľmi citlivé pre vnímanie spravodlivosti, pre

vnímanie svojvôle štátnej moci. Na jednej strane vodiči pozorujú množstvo neodhalených

a skutočne nebezpečných dopravných priestupkov a na strane druhej majú pocit, že sú

niekedy stíhaní za priestupky, pri ktorých nikoho neohrozili. Pocity nespravodlivosti, či

dokonca nedokonalosti z hľadiska podústavného práva však nemusia znamenať aj porušenie

ústavných práv. Dopravné priestupky vo všeobecnosti bývajú pomerne ojedinele

predmetom konštatovania porušenia ústavných práv. Na úrovni Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) to bývajú otázky zákazu ne bis (Kantner proti Rakúsku,

rozhodnutie o prijateľnosti, 14. decembra 1999, sťažnosť č. 2990/96), otázok tzv. blízkej

osoby, zákazu sebaobviňovania a objektívnej zodpovednosti (O’Halloran a Francis proti

Spojenému království, rozsudok Veľkého senátu, 29. júna 2007, sťažnosť č. 15809/02

a 25624/02) a napokon špecifických otázok ich súdneho prerokúvania. Nad rámec tu možno

dodať, že z pohľadu ESĽP sú niekedy dopravné priestupky s nízkymi pokutami vnímané ako

bagateľné veci a takéto sťažnosti nie sú prijateľné (Rinck proti Francúzsku, rozhodnutie o

prijateľnosti, 19. októbra 2010, č. 18774/09; namietané porušenie princípu rovnosti zbraní

v konaní o dopravnom priestupku prekročenia povolenej rýchlosti o 1 km/h, za ktorý bola

sťažovateľovi uložená pokuta vo výške 150 €, bol povinný uhradiť náklady konania

vo výške 22 € a prišiel o jeden bod). Otázky hmotného priestupkového práva v rámci

súvisiacich sporných skutkových okolností v zásade nedosahujú ústavný rang: V prípade

Jan Åke Andersson proti Švédsku (rozhodnutie o prijateľnosti, Európska komisia pre ľudské

práva, sťažnosť č. 11274/84, rozhodnutie z 10. júla 1989) sťažovateľ, traktorista, v hmle

omylom vyšiel na diaľnicu, v neskoršom konaní polemizoval, či mohol vidieť dopravné

značky, a bývalá Európska komisia pre ľudské práva v tomto nevidela ústavný rozmer [The

applicant invokes Article 6 para. 1 of the Convention. (...) Finally he maintains that it has

not been proven that the offence in question has been committed by him deliberately. (...)

With regard to the judicial decisions of which the applicant complains the Commission

recalls that, in accordance with Article 19 (Art. 19) of the Convention, its only task is to

ensure the observance of the obligations undertaken by the Parties in the Convention. In

particular, it is not competent to deal with an application alleging that errors of law or fact

have been committed by domestic courts, except where it considers that such errors might

have involved a possible violation of any of the rights and freedoms set out in the

Convention.]. Ústavný súd nevylučuje, že môžu nastať špecifické okolnosti, ktoré by

aktivovali aj pri bežných dopravných priestupkoch ústavnú ochranu, ale v tomto prípade sa

tak nestalo.

22. Z perspektívy práva na spravodlivý proces ústavný súd teda akceptuje napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu. Rozsudok nie je procesne arbitrárny, nie je nepreskúmateľný

a nemožno ho vnímať ani v krajnom režime extrémneho nesúladu medzi skutkovými

zisteniami a právnym hodnotením (). Sťažovateľ opakovane konštantne

akcentuje, že na danom mieste sa nič nemohlo stať z dôvodu električkovej výluky, že miesto

parkovania bolo mimo režimu zákona o cestnej doprave, zatiaľ čo najvyšší súd akcentuje

nutnosť dodržiavať dopravné značenie. Táto právna pozícia najvyššieho súdu a jej

justifikácia nie je nezmyselná (porov. bod 23 a 24) a z procesného pohľadu je udržateľná.

Ústavnému súdu síce chýbajú jasnejšie odpovede na otázky, či bola trať súčasťou cesty,

alebo nie, a či dopravná značka IP24a bola osadená platne alebo nie (v tomto smere zaujme,

že najvyšší súd to zisťoval stanoviskom Policajného zboru, pričom nie je jasné, ako ním je

vlastne viazaný), ale tieto otázky už vystupujú z rámca práva na spravodlivý proces a sú

skôr témou zákonného hmotného priestupkového práva.

23. Nad rámec nutného v záujme korektnosti sa však senát ústavného súdu

oboznámil s dopravnou situáciou na kritickom mieste pomocou internetového prehliadača

s priestorovými fotografiami a, dokonale porozumejúc obidvom stranám, naďalej nevidí

v tejto veci vypätú arbitrárnosť. Vo svojej pozícii a vo vzťahu k tomuto typu priestupkov sa

nemôže púšťať do úvah in dubio a podobných, aj keď sa to môže zdať paradoxné vzhľadom

na vertikálny a represívny charakter týchto vecí.

24. Akokoľvek, ústavný súd ešte venuje pár myšlienok danej problematike. V roku

1995 nám v učebnici teórie práva naznačil nestor tejto disciplíny – prof. Viktor Knapp,

v rubrike jazykový výraz právní normy právnu povahu dopravnej značky: „Jen zcela

výjimečne bývá právní norma komunikována jinak než přirozeným jazykem. Tak je tomu

zejména u dopravních značek.“ (In: Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995,

s. 119.) V platnom práve sa na základe § 61 ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke a § 3

ods. 4 písm. f) o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení

neskorších predpisov vydáva určenie na použitie dopravných značiek a dopravných

zariadení. Právny poriadok tak pozná právny akt „Určenie na použitie dopravných značiek

a dopravných zariadení“, ktorý má pravdepodobne charakter hybridného právneho aktu

[porov. Hejč, D., Husseini, F., Kadečka, S. Právní formy místní regulace pozemní dopravy

(nejen ve světle aktuální soudní judikatury). Správní právo, 2013, vol. 46, no. 1, s. 1 – 24,

ISSN 0139 6005]. Z uvedeného vyplýva, že podľa všetkého je dopravnú značku potrebné

vnímať ako právny akt a riadne sa s tým vysporiadať.

25. Ústavný súd teda konštatuje, že napriek nedokonalostiam možno rozsudok

najvyššieho súdu akceptovať z hľadiska ústavných kritérií práva na spravodlivý proces.

Ústavné pochybnosti, ktoré ústavný súd pôvodne mal, boli rozptýlené v konaní o veci

samej. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

26. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015