Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 435/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , ,

t. č. , vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. januára 2015 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

29. mája 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal proti advokátovi

(ďalej len „žalovaný“) žalobu o náhradu škody spôsobenej

žalovaným nekvalitným poskytovaním právnej pomoci a neplnením povinností advokáta

v zmysle Advokátskeho poriadku.

Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. marca 2014 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Následným rozsudkom krajského

súdu č. k. z 27. januára 2015 doručeným sťažovateľovi 8. apríla 2015

bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za nezákonný, nesprávny a ústavne

neudržateľný.

Na okresnom súde pod sp. zn. prebiehal súdny spor medzi

sťažovateľom ako žalobcom a žalovanou (ďalej len „ )

o neúčinnosť darovacej zmluvy. V tomto spore zastupoval sťažovateľa žalovaný ako

advokát. Sťažovateľ poskytol otcovi 20. marca 1999 pôžičku 38 000 Sk na

odkúpenie bytu od mesta Prešov. Pôžička mala byť vrátená do 31. marca 2000.

Z vypožičanej sumy otec skutočne byt odkúpil, avšak následne 2. septembra

1999 už ako vlastník tento byt podaroval , ktorá ho potom 20. februára 2002

odpredala . Otec požičané peniaze nevrátil a podarovaním

bytu v prospech sa zbavil jediného majetku, predajom ktorého by bolo možné

dosiahnuť splatenie jeho dlhu voči sťažovateľovi. Vzhľadom na túto situáciu a s poukazom

na ustanovenie sťažovateľ požadoval vyslovenie právnej

neúčinnosti darovacej zmluvy o prevode bytu uzavretej medzi ako obdarovanou

a otcom ako darcom.

Rozsudkom okresného súdu č. k. z 27. januára 2005 bola

vyslovená právna neúčinnosť darovacej zmluvy, avšak rozsudkom krajského súdu č. k.

2

z 20. apríla 2006 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba

sťažovateľa bola zamietnutá.

Hoci sťažovateľa zastupoval ako advokát žalovaný, napriek tomu mu nedoručil

zmeňujúci rozsudok krajského súdu, proti ktorému bolo prípustné dovolanie. Pritom podľa

sťažovateľa vzhľadom na doterajšiu judikatúru všeobecných súdov a ústavného súdu sa dalo

očakávať, že dovolanie by bolo úspešné.

Okresný súd a krajský súd odlišným spôsobom vyložili pojem „vymáhateľná

pohľadávka“ uvedený v ustanovení . Kým podľa

okresného súdu za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať takú pohľadávku, ktorú možno

úspešne vymáhať pred súdom, podľa krajského súdu treba za vymáhateľnú pohľadávku

považovať pohľadávku už judikovanú, teda právoplatne priznanú.

Sťažovateľ je toho názoru, že žalovaný tým, že neinformoval sťažovateľa o obsahu

rozsudku krajského súdu a tento mu ani neposkytol, znemožnil mu podanie dovolania.

Spôsobil mu tak škodu, ktorej náhrada však nebola všeobecnými súdmi priznaná, čím došlo

k porušeniu označených článkov a dohovoru.

Sťažovateľ pre úplnosť poukazuje napokon na to, že 30. marca 2001 podal žalobu

proti otcovi o vrátenie pôžičky 38 000 Sk. Konanie bolo vedené pod sp. zn.

a bolo zastavené pre úmrtie otca , po ktorom zostal iba nepatrný

majetok, ktorý nikto nezdedil. Uznesenie o zastavení konania sa stalo právoplatné

22. novembra 2002.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajskému súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 27.1.2015

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 27.1.2015

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. z 27. januára 2015 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. z 20. marca 2014.

Podľa názoru krajského súdu odporovacia žaloba je právnym prostriedkom slúžiacim

na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Už z toho, ako je

vymedzený zmysel odporovacej žaloby, vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle §

42a ods. 1 sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno

vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným

rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Odporovacej

žalobe teda možno vyhovieť len vtedy, ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná v dobe

rozhodovania súdu. Vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť takú pohľadávku, ktorej

splnenie možno vynútiť exekúciou. Keďže o takýto prípad nešlo (sťažovateľ exekučný titul

nemal), treba záver okresného súdu o predpokladateľnej neúspešnosti odporovacej žaloby

považovať za správny. Zároveň to znamená, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

pochybením žalovaného ako advokáta (opomenutím informovať sťažovateľa o obsahu

odvolacieho rozsudku a o možnosti podať dovolanie) a tvrdenou škodou (sumou, ktorú by

sťažovateľ vymohol v prípade úspešnosti žaloby o neúčinnosť darovacej zmluvy

v dovolacom konaní).

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

4

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podstatou argumentácie sťažovateľa je, že v prípade podania dovolania proti

rozsudku krajského súdu č. k. z 20. apríla 2006 by bol v spore

o neúčinnosť darovacej zmluvy úspešný, pretože existujúca judikatúra všeobecných súdov

a ústavného súdu dávala za pravdu jeho právnemu názoru, podľa ktorého vymáhateľná

pohľadávka nie je totožná s judikovanou pohľadávkou. Dovolanie však nemohol podať

v dôsledku protiprávneho postupu žalovaného ako advokáta, ktorý ho o doručení rozsudku

krajského súdu a o jeho obsahu neinformoval.

Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu v spojení

s argumentáciou okresného súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky

arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec

odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie jeho označených práv.

Zodpovedá skutočnosti, že judikatúra najvyššieho súdu v otázke výkladu pojmu

„vymáhateľná pohľadávka“ podľa nie je jednotná.

Väčšinou sa prikláňa k interpretácii, ktorú si osvojil aj krajský súd, avšak existujú aj

rozhodnutia vykladajúce tento pojem tak ako sťažovateľ.

6

Z pohľadu ústavného súdu vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu nie je

potrebné uvedený výkladový problém zásadným spôsobom riešiť. Zo skutkového stavu veci

totiž vyplýva, že konanie o žalobe sťažovateľa voči otcovi o vrátenie pôžičky

38 000 Sk bolo zastavené, keďže otec v priebehu konania zomrel ako nemajetný,

v dôsledku čoho po ňom nikto nededil. Tým z hľadiska hmotnoprávneho došlo nepochybne

k zániku pohľadávky sťažovateľa voči otcovi (§ 470 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). To bez ďalšieho znamená, že by sťažovateľ nemohol byť pri vymáhaní

pohľadávky úspešný voči prípadným do úvahy prichádzajúcim dedičom. Táto skutočnosť

sama osebe postačuje pre záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi porušením

advokátskych povinností žalovaného advokáta a škodou vzniknutou sťažovateľovi.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015