Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 435/2015
PDF · 366.51 KB
No categories available
II. ÚS 435/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , ,
t. č. , vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 66/2014 z 27. januára 2015 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 66/2014
a jeho rozsudkom z 27. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
29. mája 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal proti advokátovi
(ďalej len „žalovaný“) žalobu o náhradu škody spôsobenej
žalovaným nekvalitným poskytovaním právnej pomoci a neplnením povinností advokáta
v zmysle Advokátskeho poriadku.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 84/2009
z 20. marca 2014 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Následným rozsudkom krajského
súdu č. k. 11 Co 66/2014 261 z 27. januára 2015 doručeným sťažovateľovi 8. apríla 2015
bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za nezákonný, nesprávny a ústavne
neudržateľný.
Na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 65/2002 prebiehal súdny spor medzi
sťažovateľom ako žalobcom a žalovanou (ďalej len „ )
o neúčinnosť darovacej zmluvy. V tomto spore zastupoval sťažovateľa žalovaný ako
advokát. Sťažovateľ poskytol otcovi 20. marca 1999 pôžičku 38 000 Sk na
odkúpenie bytu od mesta Prešov. Pôžička mala byť vrátená do 31. marca 2000.
Z vypožičanej sumy otec skutočne byt odkúpil, avšak následne 2. septembra
1999 už ako vlastník tento byt podaroval , ktorá ho potom 20. februára 2002
odpredala . Otec požičané peniaze nevrátil a podarovaním
bytu v prospech sa zbavil jediného majetku, predajom ktorého by bolo možné
dosiahnuť splatenie jeho dlhu voči sťažovateľovi. Vzhľadom na túto situáciu a s poukazom
na ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka sťažovateľ požadoval vyslovenie právnej
neúčinnosti darovacej zmluvy o prevode bytu uzavretej medzi ako obdarovanou
a otcom ako darcom.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 65/2002 82 z 27. januára 2005 bola
vyslovená právna neúčinnosť darovacej zmluvy, avšak rozsudkom krajského súdu č. k.
2
7 Co 102/2005 115 z 20. apríla 2006 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba
sťažovateľa bola zamietnutá.
Hoci sťažovateľa zastupoval ako advokát žalovaný, napriek tomu mu nedoručil
zmeňujúci rozsudok krajského súdu, proti ktorému bolo prípustné dovolanie. Pritom podľa
sťažovateľa vzhľadom na doterajšiu judikatúru všeobecných súdov a ústavného súdu sa dalo
očakávať, že dovolanie by bolo úspešné.
Okresný súd a krajský súd odlišným spôsobom vyložili pojem „vymáhateľná
pohľadávka“ uvedený v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Kým podľa
okresného súdu za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať takú pohľadávku, ktorú možno
úspešne vymáhať pred súdom, podľa krajského súdu treba za vymáhateľnú pohľadávku
považovať pohľadávku už judikovanú, teda právoplatne priznanú.
Sťažovateľ je toho názoru, že žalovaný tým, že neinformoval sťažovateľa o obsahu
rozsudku krajského súdu a tento mu ani neposkytol, znemožnil mu podanie dovolania.
Spôsobil mu tak škodu, ktorej náhrada však nebola všeobecnými súdmi priznaná, čím došlo
k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.
Sťažovateľ pre úplnosť poukazuje napokon na to, že 30. marca 2001 podal žalobu
proti otcovi o vrátenie pôžičky 38 000 Sk. Konanie bolo vedené pod sp. zn.
13 C 87/2002 a bolo zastavené pre úmrtie otca , po ktorom zostal iba nepatrný
majetok, ktorý nikto nezdedil. Uznesenie o zastavení konania sa stalo právoplatné
22. novembra 2002.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajskému súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 66/2014 261 zo dňa 27.1.2015
porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 66/2014 261 zo dňa 27.1.2015
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 66/2014 261 z 27. januára 2015 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 84/2009 239 z 20. marca 2014.
Podľa názoru krajského súdu odporovacia žaloba je právnym prostriedkom slúžiacim
na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Už z toho, ako je
vymedzený zmysel odporovacej žaloby, vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle §
42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno
vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Odporovacej
žalobe teda možno vyhovieť len vtedy, ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná v dobe
rozhodovania súdu. Vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť takú pohľadávku, ktorej
splnenie možno vynútiť exekúciou. Keďže o takýto prípad nešlo (sťažovateľ exekučný titul
nemal), treba záver okresného súdu o predpokladateľnej neúspešnosti odporovacej žaloby
považovať za správny. Zároveň to znamená, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
pochybením žalovaného ako advokáta (opomenutím informovať sťažovateľa o obsahu
odvolacieho rozsudku a o možnosti podať dovolanie) a tvrdenou škodou (sumou, ktorú by
sťažovateľ vymohol v prípade úspešnosti žaloby o neúčinnosť darovacej zmluvy
v dovolacom konaní).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
4
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou argumentácie sťažovateľa je, že v prípade podania dovolania proti
rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 102/2005 115 z 20. apríla 2006 by bol v spore
o neúčinnosť darovacej zmluvy úspešný, pretože existujúca judikatúra všeobecných súdov
a ústavného súdu dávala za pravdu jeho právnemu názoru, podľa ktorého vymáhateľná
pohľadávka nie je totožná s judikovanou pohľadávkou. Dovolanie však nemohol podať
v dôsledku protiprávneho postupu žalovaného ako advokáta, ktorý ho o doručení rozsudku
krajského súdu a o jeho obsahu neinformoval.
Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu v spojení
s argumentáciou okresného súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky
arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec
odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie jeho označených práv.
Zodpovedá skutočnosti, že judikatúra najvyššieho súdu v otázke výkladu pojmu
„vymáhateľná pohľadávka“ podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je jednotná.
Väčšinou sa prikláňa k interpretácii, ktorú si osvojil aj krajský súd, avšak existujú aj
rozhodnutia vykladajúce tento pojem tak ako sťažovateľ.
6
Z pohľadu ústavného súdu vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu nie je
potrebné uvedený výkladový problém zásadným spôsobom riešiť. Zo skutkového stavu veci
totiž vyplýva, že konanie o žalobe sťažovateľa voči otcovi o vrátenie pôžičky
38 000 Sk bolo zastavené, keďže otec v priebehu konania zomrel ako nemajetný,
v dôsledku čoho po ňom nikto nededil. Tým z hľadiska hmotnoprávneho došlo nepochybne
k zániku pohľadávky sťažovateľa voči otcovi (§ 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). To bez ďalšieho znamená, že by sťažovateľ nemohol byť pri vymáhaní
pohľadávky úspešný voči prípadným do úvahy prichádzajúcim dedičom. Táto skutočnosť
sama osebe postačuje pre záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi porušením
advokátskych povinností žalovaného advokáta a škodou vzniknutou sťažovateľovi.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2015