Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 372/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2

a uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo 17. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“) uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. februára

2015 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 7. októbra 2014

Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „žiadosť“). Okresný súd uznesením

sp. zn. z 26. novembra 2014 jeho žiadosť zamietol. Sťažnosť

sťažovateľa podanú proti tomuto rozhodnutiu zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov krajský súd namietaným

uznesením.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že procedúra

rozhodovania o jeho žiadosti nebola vyvážená, keďže podľa jeho názoru krajský súd

pri svojom rozhodovaní zvýraznil sťažovateľovu kriminálnu minulosť, avšak na druhej

strane „podhodnotil polepšenie vo výkone trestu a niektoré súvisiace okolnosti ani nebral

do úvahy“.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nezohľadnil všetky zadovážené dôkazy

a tie, ktoré hodnotil, vyhodnotil podľa sťažovateľa nespravodlivo. V takomto postupe

konajúceho súdu vidí sťažovateľ porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa

a na osobnú slobodu podľa .

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti

nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. februára 2015,

predmetné uznesenie zrušil a vrátil mu vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ porušenie svojich označených práv vidí, ako to sám uviedol,

v nevyváženom hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré boli podkladom pre skutkový záver

o nesplnení podmienok pre podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia

slobody.

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd,

ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd pri posúdení námietok sťažovateľa sústredil svoju pozornosť

na relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie krajského súdu

malo dostatočnú oporu v relevantnej právnej úprave a či bol sťažovateľovi poskytnutý

náležitý a zároveň ústavne konformný výklad aplikovanej právnej úpravy, ako aj na to

nadväzujúce dostatočné zdôvodnenie prijatých záverov.

Krajský súd v namietanom uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú

proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa, dôvodil

takto: „Odsúdený svojím príkladným plnením svojich povinností vo výkone trestu odňatia

slobody síce preukázal určité polepšenie o čom svedčí jeho v celku pozitívne hodnotenie

riaditeľom ÚVTOS avšak vzhľadom na jeho osobu doterajší spôsob života najmä na

s poukazom na jeho trestnú minulosť nemožno predpokladať jeho pozitívne správanie sa

v budúcnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na samotnú osobu odsúdeného ktorý

bol v minulosti 5 krát súdne trestaný z čoho je zrejmé, že u odsúdeného nejde o jednorazové

vybočenie z medzí zákona pričom trestné činy ktorých sa dopustil mali stúpajúcu tendenciu

nakoľko v súčasnosti je odsúdený za zločin k pomerne vysokému trestu odňatia slobody

v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov. Je teda nepochybné že odsúdený ani po prechádzajúcich

odsúdeniach si nevzal dostatočné ponaučenie opätovne sa dostal do rozporu so zákonom,

ktoré skutočnosti v dostatočnej miere odôvodňujú obavy, že v prípade podmienečného

prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody by tento opätovne dostal do rozporu

so zákonom. Tieto okolnosti v dostatočnej miere vyvracajú preto i námietky odsúdeného

vyslovené v dôvodoch sťažnosti, nakoľko tieto skutočnosti podľa názoru krajského súdu

sú rozhodujúcimi pre posúdenie toho, či v danom prípade odsúdený spĺňa podmienky

pre podmienečné prepustenie alebo nie. Nie je obligatórnou povinnosťou súdu prepustiť

odsúdeného na slobodu len z dôvodu, že počas výkonu trestu odňatia slobody svojim

správaním poukazoval polepšenie nakoľko pri hodnotení okolností je potrebné vychádzať

striktne z vyššie citovaného ustanovenia . V zmysle vyššie

uvedeného ustanovenia a v zmysle uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že

v danom prípade nebolo možné akceptovať ani námietku ohľadom dohľadu probačného

a mediačného úradníka nakoľko osoba obžalovaného v danom prípade nedáva dostatočné

záruky že by takýto dohľad probačného a mediačného úradníka splnil účel ktorým sa

sleduje zmysel podmienečného prepustenia.“

Ústavný súd poukazuje na aplikované ustanovenie § 66 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

podľa ktorého môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený

vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie

a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Ako vyplýva zo znenia dotknutej právnej úpravy, predpokladom vyhovenia žiadosti

odsúdeného je súčasné splnenie dvoch vzájomne sa prelínajúcich okruhov tu vymedzených

podmienok. V prvom prípade ide o úspešnosť resocializačného programu realizovaného

u osoby odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, čo však samo osebe

pre podmienečné prepustenie nie je postačujúce, pretože právna úprava vyžaduje, aby bol

v nadväznosti na to súčasne splnený predpoklad vedenia riadneho života odsúdeným

v budúcnosti.

Ako vyplýva z obsahu uznesenia krajského súdu, tento síce konštatoval pozitívnosť

resocializačného procesu realizovaného u sťažovateľa vo výkone trestu odňatia slobody,

no na druhej strane poukázal na predchádzajúci život sťažovateľa (špecifické okolnosti

predchádzajúcich odsúdení a ich komplexný obraz), vykazujúci tak závažné negatíva, ktoré

vylúčili dostatočnú záruku sociálne vyhovujúceho správania sťažovateľa v budúcnosti.

Ústavný súd je toho názoru, že konajúci súd sťažovateľovi dostatočne jasne vysvetlil

aplikovanú právnu úpravu, teda zákonné podmienky, splnenie ktorých sa vyžaduje

pre podmienečné prepustenie. Skutkové závery prijaté krajským súdom sa podľa názoru

ústavného súdu pohybovali v takto vymedzenej zákonnej línii a súčasne mali dostatočný

základ vo vykonanom dokazovaní. Právny záver rozhodnutia krajského súdu o nesplnení

podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má oporu

v logicky zdôvodnených skutkových záveroch, ktoré nijako nepopierajú obsah a zmysel

aplikovanej právnej úpravy.

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd obsah namietaného uznesenia ako

zlučiteľný so sťažovateľom označenými článkami a sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú podľa odmietol.

Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa,

tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015