Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 372/2015
PDF · 361.07 KB
No categories available
III. ÚS 372/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 3 Tos 36/2015 zo 17. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 36/2015 zo 17. februára
2015 (ďalej len „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 7. októbra 2014
Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „žiadosť“). Okresný súd uznesením
sp. zn. 4 PP/170/2014 z 26. novembra 2014 jeho žiadosť zamietol. Sťažnosť
sťažovateľa podanú proti tomuto rozhodnutiu zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov krajský súd namietaným
uznesením.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že procedúra
rozhodovania o jeho žiadosti nebola vyvážená, keďže podľa jeho názoru krajský súd
pri svojom rozhodovaní zvýraznil sťažovateľovu kriminálnu minulosť, avšak na druhej
strane „podhodnotil polepšenie vo výkone trestu a niektoré súvisiace okolnosti ani nebral
do úvahy“.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nezohľadnil všetky zadovážené dôkazy
a tie, ktoré hodnotil, vyhodnotil podľa sťažovateľa nespravodlivo. V takomto postupe
konajúceho súdu vidí sťažovateľ porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti
nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 36/2015 zo 17. februára 2015,
predmetné uznesenie zrušil a vrátil mu vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ porušenie svojich označených práv vidí, ako to sám uviedol,
v nevyváženom hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré boli podkladom pre skutkový záver
o nesplnení podmienok pre podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia
slobody.
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd,
ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Ústavný súd pri posúdení námietok sťažovateľa sústredil svoju pozornosť
na relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie krajského súdu
malo dostatočnú oporu v relevantnej právnej úprave a či bol sťažovateľovi poskytnutý
náležitý a zároveň ústavne konformný výklad aplikovanej právnej úpravy, ako aj na to
nadväzujúce dostatočné zdôvodnenie prijatých záverov.
Krajský súd v namietanom uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú
proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa, dôvodil
takto: „Odsúdený svojím príkladným plnením svojich povinností vo výkone trestu odňatia
slobody síce preukázal určité polepšenie o čom svedčí jeho v celku pozitívne hodnotenie
riaditeľom ÚVTOS avšak vzhľadom na jeho osobu doterajší spôsob života najmä na
s poukazom na jeho trestnú minulosť nemožno predpokladať jeho pozitívne správanie sa
v budúcnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na samotnú osobu odsúdeného ktorý
bol v minulosti 5 krát súdne trestaný z čoho je zrejmé, že u odsúdeného nejde o jednorazové
vybočenie z medzí zákona pričom trestné činy ktorých sa dopustil mali stúpajúcu tendenciu
nakoľko v súčasnosti je odsúdený za zločin k pomerne vysokému trestu odňatia slobody
v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov. Je teda nepochybné že odsúdený ani po prechádzajúcich
odsúdeniach si nevzal dostatočné ponaučenie opätovne sa dostal do rozporu so zákonom,
ktoré skutočnosti v dostatočnej miere odôvodňujú obavy, že v prípade podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody by tento opätovne dostal do rozporu
so zákonom. Tieto okolnosti v dostatočnej miere vyvracajú preto i námietky odsúdeného
vyslovené v dôvodoch sťažnosti, nakoľko tieto skutočnosti podľa názoru krajského súdu
sú rozhodujúcimi pre posúdenie toho, či v danom prípade odsúdený spĺňa podmienky
pre podmienečné prepustenie alebo nie. Nie je obligatórnou povinnosťou súdu prepustiť
odsúdeného na slobodu len z dôvodu, že počas výkonu trestu odňatia slobody svojim
správaním poukazoval polepšenie nakoľko pri hodnotení okolností je potrebné vychádzať
striktne z vyššie citovaného ustanovenia § 66 odsek 1 Trestného zákona. V zmysle vyššie
uvedeného ustanovenia a v zmysle uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že
v danom prípade nebolo možné akceptovať ani námietku ohľadom dohľadu probačného
a mediačného úradníka nakoľko osoba obžalovaného v danom prípade nedáva dostatočné
záruky že by takýto dohľad probačného a mediačného úradníka splnil účel ktorým sa
sleduje zmysel podmienečného prepustenia.“
Ústavný súd poukazuje na aplikované ustanovenie § 66 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
podľa ktorého môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený
vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie
a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
Ako vyplýva zo znenia dotknutej právnej úpravy, predpokladom vyhovenia žiadosti
odsúdeného je súčasné splnenie dvoch vzájomne sa prelínajúcich okruhov tu vymedzených
podmienok. V prvom prípade ide o úspešnosť resocializačného programu realizovaného
u osoby odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, čo však samo osebe
pre podmienečné prepustenie nie je postačujúce, pretože právna úprava vyžaduje, aby bol
v nadväznosti na to súčasne splnený predpoklad vedenia riadneho života odsúdeným
v budúcnosti.
Ako vyplýva z obsahu uznesenia krajského súdu, tento síce konštatoval pozitívnosť
resocializačného procesu realizovaného u sťažovateľa vo výkone trestu odňatia slobody,
no na druhej strane poukázal na predchádzajúci život sťažovateľa (špecifické okolnosti
predchádzajúcich odsúdení a ich komplexný obraz), vykazujúci tak závažné negatíva, ktoré
vylúčili dostatočnú záruku sociálne vyhovujúceho správania sťažovateľa v budúcnosti.
Ústavný súd je toho názoru, že konajúci súd sťažovateľovi dostatočne jasne vysvetlil
aplikovanú právnu úpravu, teda zákonné podmienky, splnenie ktorých sa vyžaduje
pre podmienečné prepustenie. Skutkové závery prijaté krajským súdom sa podľa názoru
ústavného súdu pohybovali v takto vymedzenej zákonnej línii a súčasne mali dostatočný
základ vo vykonanom dokazovaní. Právny záver rozhodnutia krajského súdu o nesplnení
podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má oporu
v logicky zdôvodnených skutkových záveroch, ktoré nijako nepopierajú obsah a zmysel
aplikovanej právnej úpravy.
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd obsah namietaného uznesenia ako
zlučiteľný so sťažovateľom označenými článkami ústavy a sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa,
tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015