Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 116/2015
PDF · 502.85 KB
No categories available
III. ÚS 116/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka vo veci návrhov , , zastúpeného
spoločnosťou Hillbridges, s. r. o., advokátska kancelária, Sedlárska 1, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Miroslav Trenčan, na preskúmanie rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/20/14 K zo 17.
septembra 2014 a rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky
pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/21/14 K zo 17. septembra 2014 takto
rozhodol:
1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií č. VP/20/14 K zo 17. septembra 2014 a rozhodnutie Výboru Národnej rady
Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/21/14 K zo 17. septembra 2014
z r u š u j e .
2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií j e
p o v i n n ý nahradiť prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky trovy
konania Robertovi Nemcsicsovi v sume 360,19 € (slovom tristošesťdesiat eur a devätnásť
centov) na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti Hillbridges, s. r. o., Sedlárska 1,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. decembra
2014 doručené návrhy (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie
rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej
len „výbor“) č. VP/20/14 K zo 17. septembra 2014 a rozhodnutia výboru č. VP/21/14 K
zo 17. septembra 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z predložených návrhov a ich príloh vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami
výbor sankcionoval navrhovateľa za porušenie povinností ustanovených v ústavnom zákone
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
(ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“), a to konkrétne povinností
zakotvených v jeho čl. 7 ods. 1.
3. Výbor v napadnutých rozhodnutiach ustálil, že navrhovateľ začal výkon verejnej
funkcie 4. septembra 2013 ako člen predstavenstva obchodnej spoločnosti Spoločnosť
pre skladovanie, a. s., Trakovice (ďalej len „SPS“), a preto bol podľa čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu povinný podať oznámenie do 4. októbra 2013
(rozhodnutie č. VP/20/14 K zo 17. septembra 2014), ako aj za rok 2013 do 31. marca 2014
(rozhodnutie č. VP/21/14 K zo 17. septembra 2014). Keďže ani jednu z uvedených
povinností nesplnil, pristúpil výbor k vyvodeniu zodpovednosti.
4. Navrhovateľ sa v konaniach vedených proti nemu výborom bránil argumentáciou,
podľa ktorej ho z titulu výkonu funkcie člena predstavenstva SPS nemožno považovať
za verejného funkcionára na účel čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu. SPS totiž podľa názoru navrhovateľa nie je obchodnou spoločnosťou
so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, lebo jeho akcionármi sú TRANSPETROL, a. s.,
Šumavská 38, Bratislava (vlastní 1 287 kmeňových akcií), a Správa štátnych hmotných
rezerv Slovenskej republiky, Pražská 29, Bratislava (ďalej len „Správa štátnych hmotných
rezerv“; vlastní 200 kmeňových akcií). Iba akcionársku účasť Správy štátnych hmotných
rezerv možno považovať za majetkovú účasť štátu, tá je však menšinová.
5. Výbor obranu navrhovateľa neakceptoval s poukazom na fakt, že stopercentným
akcionárom TRANSPETROL u, a. s., je Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky.
Podľa názoru výboru „štátnymi akciovými spoločnosťami sú aj obchodné spoločnosti,
ktorých zakladateľmi (jedinými akcionármi) sú orgány štátnej správy, príp. obchodné
spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu“.
6. V návrhoch doručených ústavnému súdu navrhovateľ rovnako ako v konaniach
vedených výborom dôvodí faktom, že «SPS je obchodnou spoločnosťou s približne 14,5 %
priamou majetkovou účasťou štátu (percentuálne vyjadrenie počtu akcií patriacich Správe
štátnych hmotných rezerv SR k celkovému počtu akcií spoločnosti SPS). Zvyšok majetkovej
účasti v spoločnosti SPS (t. j. približne 85,5 %) patrí obchodnej spoločnosti
TRANSPETROL, a. s., v ktorej 100 % akcií vlastní Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom hospodárstva, a teda v tejto časti nejde o priamu majetkovú účasť štátu
v spoločnosti SPS. Akciovú spoločnosť TRANSPETROL totiž nie je v zmysle právneho
poriadku možné považovať za „štát“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Slovenská republika
nemá v spoločnosti SPS stopercentnú priamu majetkovú účasť, ale iba nepriamu majetkovú
účasť... som toho názoru, že pre zaradenie mojej osoby do kategórie verejného funkcionára
v súvislosti s mojou funkciou člena štatutárneho orgánu SPS nepostačuje, ak má štát
v spoločnosti SPS iba nepriamu majetkovú účasť, a preto nie som verejným funkcionárom
v zmysle ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.».
7. Navrhovateľ vo svojich návrhoch podáva prehľad pojmu „majetková účasť štátu“
naprieč právnym poriadkom Slovenskej republiky, a tak argumentuje v prospech záveru, že
iba priama majetková účasť štátu je právne relevantná. Aj neprípustnosť extenzívneho
výkladu ústavno právnych noriem svedčí podľa navrhovateľa pre ním preferovanú
interpretáciu. Dôvodí ďalej požiadavkou ochrany vlastných legitímnych očakávaní, keď
výbor vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi „za verejných funkcionárov vždy považoval
iba členov štatutárnych orgánov takých obchodných spoločností, v ktorých má štát
stopercentnú priamu majetkovú účasť“. Napokon navrhovateľ cituje z priebehu rozpravy
prebiehajúcej na zasadnutí výboru konaného 17. septembra 2014, z ktorých vyplýva, že aj
členovia výboru majú pochybnosti o zvolenom spôsobe riešenia kardinálnej právnej otázky.
8. V závere návrhov navrhovateľ žiada zrušenie napadnutých rozhodnutí a priznanie
náhrady trov konania.
9. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 116/2015 21 z 8. apríla 2015 spojil podľa
§ 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 112 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov oba návrhy
na spoločné konanie a zároveň podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde oba návrhy
navrhovateľa prijal na ďalšie konanie.
10. Ústavný súd 16. apríla 2015 vyzval výbor na vyjadrenie sa k vecnej stránke
návrhov a na doručenie spisov č. VP/20/14 K a č. VP/21/14 K.
11. K návrhu navrhovateľa sa vyjadril výbor prostredníctvom svojho predsedu
podaním z 5. mája 2015 doručeným ústavnému súdu 12. mája 2015, ku ktorému pripojil aj
originály príslušných na vec sa vzťahujúcich spisov. Vo vyjadrení hodnotí ako paradoxné
tvrdenie navrhovateľa, že «napriek tomu, že ide o akciovú spoločnosť, pri ktorej založení sú
dva subjekty disponujúce majetkom vo vlastníctve štátu, nejde o obchodnú spoločnosť
so stopercentným majetkom vo vlastníctve štátu.
Navrhovateľ nemieni vziať na vedomie, že pri vklade TRANSPETROL, a. s. ide
o obchodnú spoločnosť, ktorej 100 % vlastní Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
hospodárstva Slovenskej republiky s tvrdením, že TRANSPETROL, a. s. nie je možné
považovať za „štát“.
Domnievame sa, že ide o účelové tvrdenie popierajúce základný fakt, že Správa
štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky a TRANSPETROL, a. s. disponujú síce
rôznou formou štátneho majetku, ale jeho súhrn bez ohľadu na priamu alebo
nepriamu účasť tvorí stále len formu štátnej účasti a v matematickom súhrne ide o konečnú
sumu 100 (%).».
12. Podľa výboru «zákonodarca pri tvorbe a schválení ústavného zákona sledoval
záujem spoločnosti na ochranu verejného záujmu voči verejným funkcionárom spravujúcim
majetok štátu pri stopercentnej účasti štátu, čiže vyjadril tento záujem formuláciou pojmu
verejný funkcionár v čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona ako „štatutárneho orgánu
alebo členov štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti so stopercentnou majetkovou
účasťou štátu“ (širší pojem) bez rozlíšenia tzv. priamej alebo nepriamej účasti štátu. Takýto
pojem (ako uvádza aj navrhovateľ), nie je vymedzený v žiadnom právnom predpise,
a nezaoberá sa ním ani odborná literatúra. Nejde preto, ako uvádza navrhovateľ,
o neprípustný extenzívny výklad, ale o čisto pragmatický „logický“ výklad, podporený
bežnou matematickou vetou x+y=100.
Naviac ide o zrozumiteľné a racionálne (logické) zdôvodnenie, že navrhovateľ je
verejným funkcionárom, pretože ak zákonodarca v právnej norme uviedol pojem
„majetková účasť štátu“, potom je možné logicky vyvodiť, že nemal v úmysle tento pojem
rozdeľovať na „priamu“, príp. „nepriamu“ majetkovú účasť.».
13. K navrhovateľovej námietke o diskriminácii zo strany výboru tento uvádza, že
„nemá možnosť získať údaje o existencii obchodných spoločností, ale aj štátnych podnikov
inak, ako podaním oznámenia zo strany verejného funkcionára a z jeho obsahu, príp.
na základe oznámenia zo strany zakladateľa alebo náhodilo (prostredníctvom
elektronických alebo printových médií).
Z tohto dôvodu naďalej trváme na tom, že výbor nepoužil extenzívny výklad, keďže
o existencii SPS sa dozvedel až z podania oznámenia iného verejného funkcionára...“.
14. Výbor navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia potvrdil
a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania.
15. Ústavný súd zaslal 12. mája 2015 vyjadrenie výboru právnemu zástupcovi
navrhovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
16. Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu doručil ústavnému súdu
21. mája 2015 stanovisko, v ktorom nesúhlasí s tvrdením výboru, «ktorým mi je podsúvané
vyjadrenie, že pojem „majetková účasť štátu“ nie je vymedzený v žiadnom právnom
predpise. Ide o zavádzajúce tvrdenie. Problematike výkladu pojmu „majetková účasť štátu“
sa dôkladne venujem najmä v časti 4.1 môjho návrhu. Na základe tam uvedených
argumentov trvám na svojom názore, že pojem „majetková účasť štátu“ nie je možné
vykladať extenzívne (a subsumovať tak pod neho aj nepriamu majetkovú účasť štátu), pokiaľ
konkrétna norma výslovne neuvádza, že sa pod ním rozumie aj nepriama majetková účasť
štátu.».
17. Podľa navrhovateľa výbor na väčšinu jeho argumentov uvedených v návrhoch
nereagoval.
18. Navrhovateľ kritizuje postoj, podľa ktorého «sa Výbor „nevyjadruje k výhradám
navrhovateľa k procesnému postupu výboru“. Takáto pozícia Výboru k procesnému postupu
a spôsobu vedenia konania je podľa môjho názoru neakceptovateľná, nakoľko rozhodovacia
činnosť Ústavného súdu SR jednoznačne akcentuje požiadavku na riadny procesný postup
Výboru.».
19. Navrhovateľ zotrváva na svojich návrhoch v plnom rozsahu.
II.
20. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý
verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd
v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená
strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9
ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu
na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto
návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia
pred ústavným súdom upravujú ustanovenia § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde.
Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.
21. Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného
funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo podľa
osobitného predpisu (ďalej len ,,orgán“).
22. Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
23. Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí,
že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným predpisom,
rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie
orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
24. Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je
konečné.
25. Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru namieta, že
nespĺňa definičné znaky verejného funkcionára podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu, keďže akciová spoločnosť, ktorej bol v rozhodnom
období členom predstavenstva, nie je obchodnou spoločnosťou so stopercentnou majetkovou
účasťou štátu. Preto sa naňho ani nemohli vzťahovať povinnosti, za ktorých nesplnenie ho
výbor sankcionoval.
26. Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa
tento ústavný zákon vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho
orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.
27. Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný
funkcionár je na účely tohto zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1.
28. Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný
funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej
výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok,
v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára,
c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických
osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie
verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých
vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného
funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí
s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa
trvalého pobytu.
29. Zmyslom a účelom ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je zabezpečiť
právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci
v zamedzení vzniku rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s verejným
záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie,
prípadne postavenia s ňou spojeného na osobný prospech (IV. ÚS 1/07). V záujme tohto
cieľa ukladá uvedený ústavný zákon verejným funkcionárom (najmä v čl. 4, 5, 6 a čl. 8)
rôzne povinnosti a obmedzenia týkajúce sa vlastného výkonu verejnej funkcie alebo výkonu
činností, funkcií a zamestnaní nezlučiteľných so zastávanou verejnou funkciou
(III. ÚS 24/07, III. ÚS 12/09).
30. Pre rozhodnutie ústavného súdu o návrhoch navrhovateľa, a to z pohľadu
dôvodov skoncipovaných v spojených a prijatých návrhoch, ako aj z pohľadu kriteriálneho
nastavenia ústavno súdneho prieskumu determinovaného citovaným § 73 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je nevyhnutné identifikovať pojmové znaky pojmu „majetková účasť“
použitého v čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Zjavne
totiž ide o pojem, ktorý nie je legálne ani konštitucionálne definovaný. Len tak bude možné
jednoznačne uzavrieť, či navrhovateľ porušil alebo neporušil povinnosť podľa čl. 7 ods. 1
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keď písomné oznámenia funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov nepodal.
31. Účasť v obchodnej spoločnosti je daná obsahom právneho vzťahu medzi
spoločníkom a obchodnou spoločnosťou. Pre akciovú spoločnosť to znamená obsah
právneho vzťahu medzi ňou a akcionárom, ktorý je jej spoločníkom. Účasť akcionára
v akciovej spoločnosti je podmienená vlastníctvom akcie, pretože akcia ako cenný papier
stelesňuje práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti
na jej riadení, zisku a na likvidačnom zostatku po zrušení spoločnosti s likvidáciou [§ 155
ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Obchodný zákonník“)]. Akcia sa tak zvykne označovať aj ako účastinný cenný papier
alebo účastina. Predstavuje participáciu akcionára na spoločnosti (Kubíček, P. et. al.
Obchodné právo. 1. vydanie. Bratislava: Univerzita Komenského, 2008, s. 173).
32. Obsahom účasti akcionára v akciovej spoločnosti sú práva a povinnosti, ktoré
môžu mať povahu majetkovú (napr. právo na dividendu, právo na podiel na likvidačnom
zostatku) i nemajetkovú (napríklad právo na riadenie i kontrolu spoločnosti). Práve
identifikované členenie je podľa názoru ústavného súdu základom pre vymedzenie podstaty
majetkovej účasti v akciovej spoločnosti.
33. Pojem „majetková účasť“ použitý v čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu sa svojou obsahovo náplňou najviac blíži pojmu podiel, tak ako
ho definuje § 61 Obchodného zákonníka. Podielom je miera účasti spoločníka na čistom
obchodnom imaní spoločnosti. Kým obsahom právneho vzťahu účasti spoločníka
v spoločnosti sú všetky práva a povinnosti, ktoré má spoločník voči spoločnosti, podiel,
tak ako je vymedzený v § 61, vyjadruje len majetkovú zložku účasti spoločníka
v spoločnosti (Ďurica, M. in Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár.
3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 186).
34. Ústavný súd tak uzatvára, že pojem „majetková účasť“ podľa čl. 2 ods. 1
písm. zb) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyjadruje majetkové zdieľanie
výsledkov činnosti (väčšinou podnikateľskej) obchodnej spoločnosti jej spoločníkom,
pričom tieto výsledky môžu mať tak kladnú, ako aj zápornú hodnotu.
35. Na podklade záverov formulovaných v predchádzajúcich odsekoch možno
konštatovať, že majetkovú účasť v SPS mali v rozhodnom období dva subjekty: Správa
štátnych hmotných rezerv a TRANSPETROL, a. s.
36. Správa štátnych hmotných rezerv je ústredným orgánom štátnej správy
s postavením rozpočtovej organizácie štátu (§ 21 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z.
o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov) a je právnickou osobou (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z.
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov). Ako štátna rozpočtová organizácia však môže nadobúdať majetok len
do vlastníctva štátu ako právnickej osoby [§ 2 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o správe majetku štátu“)]. Akcie SPS, ktoré spravuje Správa štátnych hmotných
rezerv, sú teda vo vlastníctve štátu a prostredníctvom nich má štát aj majetkovú účasť v SPS,
ktorá však, ako to z podkladov daných ústavnému súdu k dispozícii vyplýva (a to medzi
účastníkmi konania nie je sporné), nevykazuje 100 %.
37. TRANSPETROL, a. s., je obchodnou spoločnosťou – akciovou spoločnosťou,
ktorá má vlastnú právnu subjektivitu (§ 56 ods. 1 Obchodného zákonníka) prejavujúcu sa
okrem iného v právnej samostatnosti pri realizácii právnych úkonov, v spôsobilosti vlastniť
majetok a niesť majetkovú zodpovednosť v právnych vzťahoch. Všetky akcie
TRANSPETROL u, a. s., vlastní štát prostredníctvom Ministerstva hospodárstva Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“). TRANSPETROL, a. s., je teda obchodnou
spoločnosťou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Majetok vo vlastníctve
TRANSPETROL u, a. s. (teda aj akcie SPS) je od majetku štátu právne oddelený, a teda
netvorí súčasť majetkového substrátu štátu ako právnickej osoby (pozri napr. § 2 ods. 2
zákona o správe majetku štátu, podľa ktorého Slovenská republika ako právnická osoba
vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu...).
38. V týchto súvislostiach bude vhodné poukázať na mechanizmus založenia tzv.
štátnej akciovej spoločnosti (pre účely podnikania) a na právne pomery medzi štátom
a vzniknutou spoločnosťou, ktoré z tohto aktu vyplývajú.
Ak štát (štátny orgán) založí ako jediný zakladateľ akciovú spoločnosť
podieľa sa svojím vkladom v plnom rozsahu na tvorbe jej základného imania (§ 58
a § 59 ods. 1 Obchodného zákonníka),
predmet vkladu sa stáva súčasťou obchodného majetku [súhrn majetkových hodnôt
(vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria
podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie – § 6 ods. 1 Obchodného
zákonníka]; na dokreslenie je možné spomenúť, že v § 179 ods. 2 Obchodného zákonníka je
výslovný zákaz vrátenia vkladu akcionárom,
akciová spoločnosť nakladá so svojím obchodným majetkom (ktorý už nepatrí štátu)
v rámci svojej činnosti (podnikania), pričom podnikaním sa podľa § 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť pre účely dosiahnutia zisku.
39. Nemožno za žiadnych okolností súhlasiť s vyjadrením jedného z poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky zachyteným v zápisnici z 18. schôdze výboru
zo 17. septembra 2014, na ktorej sa hlasovaním prijali napadnuté rozhodnutia,
že „vlastníkom 100 % akcií spoločnosti je Slovenská republika, ktorá je zastúpená
spoločnosťou Transpetrol, a. s., ktorá je 100 % štátnou akciovou spoločnosťou a Správa
štátnych hmotných rezerv SR, ktorá je ústredným orgánom štátnej správy“. V prvom rade
zo žiadnych podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, nevyplýva, že by
TRANSPETROL, a. s., pri realizácii práv a povinností akcionára SPS konal v mene
a na zodpovednosť štátu, a nie vo svojom vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.
V druhom rade právny poriadok nepozná pojem „štátna akciová spoločnosť“. Z hľadiska
akcionárskej štruktúry existuje len jedna právna kategória akciovej spoločnosti, pričom však
štát môže vlastniť aj všetky akcie akciovej spoločnosti, čo má za následok, že má v danej
akciovej spoločnosti stopercentnú majetkovú účasť. V takom prípade práva a povinnosti
akcionára v mene a na zodpovednosť štátu vykonáva určený orgán štátu (väčšinou ústredný
orgán štátnej správy) majúci pozíciu správcu majetku štátu. TRANSPETROL, a. s., však
takýmto subjektom nie je. Postavenie právneho zástupcu štátu nemajú bez ďalšieho akciové
spoločnosti, ktorých jediným akcionárom je štát.
40. Ústavný súd tak uzatvára, že akcie SPS, ktoré sú vo vlastníctve
TRANSPETROL u, a. s., nezakladajú pre štát pozíciu akcionára. Štát potom
prostredníctvom akcií vo vlastníctve TRANSPETROL u ani nemôže mať v SPS účasť
prislúchajúcu akcionárovi popísanú v bodoch 31 až 34. Prostredníctvom týchto akcií má
v SPS majetkovú účasť TRANSPETROL, a. s., ako samostatný právny subjekt, nie štát.
41. Postavenie akciovej spoločnosti vo sfére majetkovo právnej nemožno porovnávať
s majetkovým postavením štátnych rozpočtových organizácií, štátnych príspevkových
organizácií či štátnych fondov, ktoré síce sú právnickými osobami, ale ako správcovia
majetku štátu môžu nadobúdať majetok len do vlastníctva štátu, nie do svojho vlastníctva.
Aj právne úkony pri správe majetku štátu vykonávajú v mene štátu, nie vo svojom vlastnom
mene (§ 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátu).
42. V SPS, v ktorej bol navrhovateľ členom predstavenstva SPS, sa majetková účasť
rozkladá na Správu štátnych hmotných rezerv a TRANSPETROL, a. s. Kým v prípade
Správy štátnych hmotných rezerv vykonávajúcej práva akcionára nesie majetkové riziko
spojené s účasťou na podnikaní SPS štát, pretože Správa štátnych hmotných rezerv ako
štátna rozpočtová organizácia nemá vlastný majetok, TRANSPETROL, a. s., je spôsobilým
subjektom vlastníckeho práva, vlastní majetok, ktorý netvorí súčasť majetkového substrátu
štátu ako právnickej osoby, a tak aj sám znáša majetkové riziko spojené s účasťou
na podnikaní SPS. Zo žiadneho právneho predpisu totiž nevyplýva (na rozdiel od štátnych
rozpočtových organizácií), že by obchodná spoločnosť so stopercentnou majetkovou účasťou
štátu nemohla vlastniť svoj majetok a niesť vlastnú zodpovednosť v majetkovo právnych
vzťahoch. Taká obchodná spoločnosť je majetkovo nezávislá a zákon o správe majetku štátu
sa na jej majetok nevzťahuje.
43. SPS nie je obchodnou spoločnosťou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.
44. Ústavný súd neopomína ani argumentáciu výboru založenú na rozlišovaní
priamej a nepriamej majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti a následne prepojenú
na zdôrazňovanie cieľa právnej úpravy zakotvenej v ústavnom zákone o ochrane verejného
záujmu (strana 3 vyjadrenia výboru doručeného ústavnému súdu 12. mája 2015).
45. Majetkovú účasť v obchodnej spoločnosti, ktorú už ústavný súd
v predchádzajúcom texte podrobne analyzoval, z hľadiska jej podstaty (majetkové zdieľanie
výsledkov činnosti obchodnej spoločnosti) nemožno po právnej stránke klasifikovať. Je len
jedna. Nepriama majetková účasť, tak ako ju má na mysli výbor, je právny, hoci nie faktický
nonsens. Hospodárenie SPS ako akciovej spoločnosti má vplyv na výšku dividend (§ 178
ods. 1 Obchodného zákonníka) spojených s vlastníctvom akcií. Pokiaľ však ide o akcie SPS
vo vlastníctve TRANSPETROL u, a. s., dividendy z nich plynúce sa nestanú majetkom
štátu, ale majetkom akcionára, teda TRANSPETROL u, a. s. Ten nie je vo vlastníctve
Slovenskej republiky, ako to na strane 3 svojho vyjadrenia uvádza výbor. Majetkový aspekt
účasti v SPS teda, pokiaľ ide o akcie vo vlastníctve TRANSPETROL u, a. s., nesvedčí štátu.
Tvrdenie, že „ide o obchodnú spoločnosť, ktorej 100 % vlastní Slovenská republika“, je
nepochopením podstaty vzťahov medzi zakladateľom alebo akcionárom na jednej strane a
akciovou spoločnosťou na strane druhej. Akciová spoločnosť ako právnická osoba nikdy
nemôže byť objektom vlastníctva, keď je sama spôsobilým nositeľom vlastníckeho práva.
Žurnalistický štýl, ktorý takéto vyjadrenia často používa, nemôže byť základom pre
aplikáciu právnych noriem.
46. Pravdaže, ústavný súd chápe, čo výbor svojimi formulovanými postojmi chcel
vyjadriť. Jeho argumenty však naznačujú skôr fakt sprostredkovaného ovládania SPS štátom
prostredníctvom TRANSPETROL u, a. s. V praxi je nepochybné, že štát ako jediný
akcionár má vo vzťahu k spoločnosti TRANSPETROL, a. s., rozhodujúce postavenie (pozri
body 31 a 32). V právnej rovine sa však popisované javy obvykle vyjadrujú reguláciou
vzťahu ovládajúcej osoby a ovládanej osoby (§ 66a Obchodného zákonníka, resp. môže ísť o
konanie v zhode podľa § 66b Obchodného zákonníka), ktorý však sám osebe bez ďalšieho
nevykazuje majetkový aspekt, ale skôr zdôrazňuje nemajetkovú črtu účasti v obchodnej
spoločnosti (pozri aj bod 33).
47. Pokiaľ však výbor vo svojom vyjadrení ide ešte ďalej a tvrdí (stotožňujúc
TRANSPETROL, a. s., s ministerstvom), že „... ide o orgány štátu, ktoré zverujú
novovzniknutej akciovej spoločnosti (rozumej SPS) majetok, ktorý bol doteraz v správe
TRANSPETROL u, a.s. a Správe štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky“, ide
o argumentáciu v príkrom rozpore s právnou realitou. Ústavný súd musí opakovane a rázne
pripomenúť, že TRANSPETROL, a. s., nie je správcom majetku štátu, ktorý bol
prostredníctvom ministerstva vložený do jeho základného imania, ale vlastníkom celého
obchodného majetku, s ktorým nakladá (podniká) samostatne a vo vlastnom mene. A to je
principiálny rozdiel. Možno pripustiť, že takýto názor vznikol ako paralela so štátnym
podnikom, ktorý napriek tomu, že je tiež v právnom postavení samostatnej právnickej
osoby, majetok, ktorý mu bol zverený, „iba“ spravuje a tento zostáva vo vlastníctve štátu
(§ 5 ods. 1 a § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov).
48. Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu však v čl. 2 ods. 1 písm. zb) definuje
verejného funkcionára rýdzo na báze majetkového aspektu účasti v obchodnej spoločnosti.
Dikcia predmetnej ústavnej normy používajúca prívlastok „majetková“ iný výklad
neumožňuje. Nemožno zabúdať, že uplatňovanie ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu v posudzovaných prípadoch navrhovateľa ústi do vyvodenia verejnoprávnej
zodpovednosti, pri ktorej je vzhľadom na závažnosť zásahu do individuálnej sféry adresáta
jej pôsobenia vylúčené rozširovať interpretáciou jej hmotnoprávne podmienky. Ak
rešpektovanie znenia právnych noriem upravujúcich verejnoprávnu zodpovednosť
neumožňuje dosahovať cieľ právnej regulácie (bod 29), potom je potrebné ju zmeniť, nie
utiekať sa k nebezpečnej extenzii vo výklade právnych pravidiel. Ústavný súd už v tejto
súvislosti judikoval, že platná právna norma nemôže podliehať pri svojom uplatňovaní –
ako poslednom štádiu interpretácie – kritériám významným predovšetkým pri jej tvorbe.
V posudzovanej veci nemožno obísť ani aspekt, že ide o ukladanie sankcií, pri ktorom
výklad a aplikácia či už „skutkovej podstaty“ alebo osoby porušovateľa (najmä, ak ide
o špecifický subjekt – verejný funkcionár) musí podliehať mimoriadne prísnym kritériám a v
pochybnostiach (ktoré zo zápisnice výboru sú zrejmé) nemožno sankciu uložiť (známa
zásada „in dubio pro reo“). Najzávažnejším dôvodom vylučujúcim možnosť extenzívneho
výkladu ústavnej normy je však ústavná direktíva uvedená v čl. 2 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 30/99).
49. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ
nespĺňal definičné znaky verejného funkcionára podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) v spojení s čl. 3
ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, v dôsledku čoho mu povinnosť podľa
čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona ani nevznikla. Preto konanie navrhovateľa spočívajúce
v opomenutí podania písomných oznámení funkcií, zamestnaní, činností a majetkových
pomerov do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie členom predstavenstva SPS a do 31. marca
2014 nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu. To má podľa
§ 73b ods. 3 druhej vety zákona o ústavnom súde za následok zrušenie oboch napadnutých
rozhodnutí (bod 1výroku tohto nálezu).
III.
50. Navrhovateľ žiadal priznať proti výboru náhradu trov konania pred ústavným
súdom, ktorej sumu vyčíslil jeho právny zástupca v každom návrhu sumou 340,90 €. Trovy
právneho zastúpenia právny zástupca v oboch návrhoch bližšie špecifikoval ako odmenu
za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 [prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie návrhu (2 x po 134 €)] a režijný paušál (2 x po 8,04 €). Takto vypočítanú sumu
zvýšil o 20 % dane z pridanej hodnoty.
51. Pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal ústavný súd z § 36 ods. 2
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku
konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy.
52. Pri výpočte trov právneho zastúpenia navrhovateľa ústavný súd vychádzal z § 1
ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
s tým, že predmet konania pred ústavným súdom o návrhu na preskúmanie rozhodnutia
výboru podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný so sumou peňažnej sankcie uloženej
napadnutými rozhodnutiami výboru.
53. Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným
súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.
54. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 je
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2013 v sume 804 €. Z toho vyplýva, že tarifná odmena sa jeden úkon právnej služby
predstavuje podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 134 € a režijný paušál 8,04 €.
55. Napriek tomu, že si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu trov konania za štyri
úkony právnej služby (2 úkony pri každom z návrhov), ústavný súd mu využijúc diskrečný
priestor daný citovaným § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu tarifnej
odmeny len za dva úkony právnej služby. Vychádzal pritom z totožnosti skutkovej a právnej
stránky oboch návrhov rezultujúcej do identických dôvodov a právnej argumentácie
v oboch spojených návrhoch.
56. Z toho vyplýva, že navrhovateľ má nárok na náhradu trov v sume 268 €, ku ktorej
bolo potrebné pripočítať režijný paušál za štyri úkony právnej služby (32,16 €). Spolu
náhrada trov konania predstavuje sumu 300,16 €. Vypočítanú sumu ústavný súd zvýšil
o 20 % dane z pridanej hodnoty, keďže navrhovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je
platiteľom dane z pridanej hodnoty. Navrhovateľovi tak ústavný súd voči výboru priznal
náhradu trov konania v sume 360,19 € (bod 2 výroku tohto nálezu).
57. Pretože výbor, ktorému bola ako účastníkovi konania pred ústavným súdom
uložená povinnosť nahradiť trovy navrhovateľovi, je orgánom Národnej rady Slovenskej
republiky, uložil mu ústavný súd splnenie tejto povinnosti prostredníctvom Kancelárie
Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s jej rozpočtovými prostriedkami.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015