Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 359/2015
PDF · 348.08 KB
No categories available
III. ÚS 359/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 28/2014 z 15. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 28/2014 z 15. júla 2014 (ďalej len „krajský súd“ a „napadnutý
postup a uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Bánovce
nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy (ďalej len „žaloba o náhradu škody“), ktorou sa proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Po tom, ako okresný súd
vo veci meritórne rozhodol, podala sťažovateľka odvolanie proti ním vydanému rozsudku,
na základe čoho jej bola uznesením okresného súdu sp. zn. 6 C/325/2012 z 12. decembra
2013 uložená povinnosť „zaplatiť súdny poplatok za odvolanie... v sume 20, Eur“ podľa
položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). S uložením poplatkovej
povinnosti sťažovateľka nesúhlasila a proti uzneseniu okresného súdu podala odvolanie,
v ktorom poukázala na to, že právna úprava účinná v čase podania žaloby takúto povinnosť
neobsahovala, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007, z ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú, pričom
analogické určenie ich výšky neprichádza do úvahy. Krajský súd napadnutým uznesením
potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti opätovne tvrdí, že poplatková povinnosť jej bola uložená
v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch a „takéto konanie zo strany súdu predstavuje
zásah do základného práva povinného na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Napadnuté rozhodnutie
krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, ktorým
„došlo k zmareniu legitímneho očakávania..., že dôjde postupom podľa platného práva
k zrušeniu nezákonnej uloženej povinnosti“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, uznesenie krajského súdu
zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a
právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k porušeniu týchto základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením
krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti
sťažovateľke „zaplatiť súdny poplatok za odvolanie... v sume 20, Eur“, odôvodnená tým, že
predmetná povinnosť bola uložená v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch.
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že okresný súd uložil
sťažovateľke poplatkovú povinnosť podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
v spojení s ďalšími konkrétne citovanými ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch.
Krajský súd v napadnutom uznesení primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené
v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ale keďže sa nestotožnil s ňou podaným
výkladom relevantných právnych predpisov, toto ako vecne správne potvrdil. Ústavný súd
konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je vzhľadom na obsah sťažovateľkou
namietaného porušenia označených práv zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné. Uvedené
zistenia v spojení s tým, že v danom prípade nemožno hovoriť o takom zásahu krajského
súdu, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených práv
sťažovateľky, preto viedli ústavný súd k záveru o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015