Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 530/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť

a , obaja bytom ,

zastúpených Advokátskou kanceláriou HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava,

advokátom − konateľom JUDr. Markom Hudecom, ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. z 29. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. júla 2015 doručená sťažnosť a , obaja

bytom (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

Advokátskou kanceláriou HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, advokátom −

konateľom JUDr. Markom Hudecom, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. z 29. apríla 2015.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

„Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd Okresného súdu Bratislava II, svojim

uznesením č. k. zo dňa 29. 04. 2015 v právnej veci nás – sťažovateľov

proti Slovenskej republike, zast. Ministerstvom hospodárstva SR, Mierová ul. č. 19,

Bratislava, o náhradu škody 83.440, EUR s prísl., rozhodol v zmysle tak,

že rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesenie nám bolo doručené dna 25. 5. 2015.

Svoje rozhodnutie zdôvodnil odvolací súd tým, že má za to, že je potrebné doplniť

dokazovanie za účelom ustálenia, či nárok je odvodzovaný titulom náhrady škody alebo

vydania bezdôvodného obohatenia, čo je významné z pohľadu posúdenia pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného. (str. 4 ods. 4 uznesenia)

Následne ale odvolací súd obšírne analyzuje otázku pasívnej vecnej legitimácie

žalovanej v prípade, ak by išlo o náhradu škody a tiež ak by išlo o vydanie bezdôvodného

obohatenia, pričom v oboch prípadoch dospel k záveru, že žalovaná nie je (nebude) pasívne

vecne legitimovanou (str. 5 7 uznesenia).

Odôvodnenie predmetného napádaného uznesenia, ktorým je prvostupňový súd

viazaný, tak znemožňuje akýkoľvek iný záver, než je zamietnutie našej žaloby...

Je zrejmé, že odvolací súd má odlišný právny názor na našu sporovú vec, než súd

prvého stupňa a vykonávajúc svoju kompetenciu tento názor náležite zdôvodnil.

Skutočný dopad odôvodnenia odvolacieho súdu ale reálne znemožňuje súdu prvého

stupňa prijať akýkoľvek iný záver, než je zamietnutie našej žaloby, a to bez ohľadu

na výsledok doplneného dokazovania, k čomu ho odvolací súd zaviazal.

2

Podľa nášho názoru mal odvolací súd za tejto procesnej situácie rozhodnúť

postupom podľa a zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Umožnil by nám tak

ihneď možnosť iniciovať dovolacie konanie, ak by sme sa pre takýto postup rozhodli.

Podľa nášho názoru aj odvolací súd má povinnosť konať tak, aby svojím konaním

nespôsoboval neodôvodnené prieťahy.

Ak teda odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým ruší rozhodnutie súdu prvého

stupňa a vec mu vracia na nové konanie, prezentuje právny názor, od ktorého sa súd prvého

stupňa nemôže odchýliť a ktorého dôsledkom je zmena pôvodného rozhodnutia súdu prvého

stupňa bez ohľadu na výsledok doplneného dokazovania, ktoré odvolací súd nariadil

vykonať, tak odvolací súd nedôvodne predlžuje (a bezpochyby aj predražuje) súdne

konanie.“

Sťažovatelia na základe uvedeného navrhujú, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a vyslovil, že:

„Ústavné právo podľa SR ako i právo podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. zo dňa 29. 04. 2015

porušené boli.

zrušil Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. zo dňa

29. 04. 2015.

priznal každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 €

a náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť

aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň

vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na

poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho

sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.

, , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

4

aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti

podľa (), a preto už k namietanému porušovaniu

základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,

ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa . Uvedený právny názor ústavného súdu je

akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd

uznesením č. k. z 29. apríla 2015 porušil ich základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľov, ako aj zo zistenia ústavného súdu

vyplýva, že krajský súd uznesením č. k. z 29. apríla 2015

rozhodol o odvolaní žalovanej (sťažovatelia v označenom konaní vystupujú ako žalobcovia,

pozn.) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. zo 4. novembra 2014 tak, že predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že krajský

súd rozhodol vo veci ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu (29. apríla

2015), t. j. pred 22. júlom 2015, vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony

na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, a preto nemohol už ani porušovať nimi

označené základné právo. Aj zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že im bolo predmetné

uznesenie krajského súdu doručené 27. mája 2015, keď ešte predtým bol spis vrátený

okresnému súdu na ďalšie konanie (11. mája 2015).

Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu v napadnutom konaní

sp. zn. sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 22. júla 2015,

t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal, resp. keď sťažovateľom bolo predmetné

uznesenie krajského súdu doručené 27. mája 2015 a keď ešte predtým bol spis vrátený

okresnému súdu na ďalšie konanie (11. mája 2015), k namietanému porušovaniu ich

základného práva podľa a práva podľa dohovoru označeným

súdom už nemohlo dochádzať. Treba k tomu dodať, že krajský súd od doručenia odvolania

pritom na prvý pohľad vôbec nekonal so zbytočnými prieťahmi, resp. aj to, že z hľadiska

posudzovania prípustnosti sťažnosti sťažovateľov títo ako iný prostriedok pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu nevyužili sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu

ako orgánu štátnej správy súdov.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov smerujúcou podľa petitu proti označenému

uzneseniu krajského súdu č. k. z 29. apríla 2015 ústavný súd ďalej

6

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej

moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného

vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym

rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú (m. m. , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd preto podľa

po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľov napriek

tomu, že sú v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, po vecnej a obsahovej

stránke vrátane petitu nesmeruje proti porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, resp. práva podľa dohovoru, t. j. proti postupu krajského súdu

v označenom konaní, ale proti konkrétnemu rozhodnutiu krajského súdu (jeho

uzneseniu č. k. z 29. apríla 2015) z dôvodu ich nespokojnosti s týmto

rozhodnutím, čo svedčí skôr sťažnosti na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, čo však vo svojej sťažnosti nenametajú. Keďže ústavný súd je pri svojej

rozhodovacej činnosti viazaný petitom na rozhodovanie, rozhodoval len o tom, čoho

sa sťažovatelia domáhali v petite svojej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015