Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 530/2015
PDF · 374.49 KB
No categories available
II. ÚS 530/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť
a , obaja bytom ,
zastúpených Advokátskou kanceláriou HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava,
advokátom − konateľom JUDr. Markom Hudecom, ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6 Co 106/2015 196 z 29. apríla 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. júla 2015 doručená sťažnosť a , obaja
bytom (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
Advokátskou kanceláriou HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, advokátom −
konateľom JUDr. Markom Hudecom, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 6 Co 106/2015 196 z 29. apríla 2015.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
„Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd Okresného súdu Bratislava II, svojim
uznesením č. k. 6 Co/106/2015 196 zo dňa 29. 04. 2015 v právnej veci nás – sťažovateľov
proti Slovenskej republike, zast. Ministerstvom hospodárstva SR, Mierová ul. č. 19,
Bratislava, o náhradu škody 83.440, EUR s prísl., rozhodol v zmysle § 221 OSP tak,
že rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uznesenie nám bolo doručené dna 25. 5. 2015.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil odvolací súd tým, že má za to, že je potrebné doplniť
dokazovanie za účelom ustálenia, či nárok je odvodzovaný titulom náhrady škody alebo
vydania bezdôvodného obohatenia, čo je významné z pohľadu posúdenia pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného. (str. 4 ods. 4 uznesenia)
Následne ale odvolací súd obšírne analyzuje otázku pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej v prípade, ak by išlo o náhradu škody a tiež ak by išlo o vydanie bezdôvodného
obohatenia, pričom v oboch prípadoch dospel k záveru, že žalovaná nie je (nebude) pasívne
vecne legitimovanou (str. 5 7 uznesenia).
Odôvodnenie predmetného napádaného uznesenia, ktorým je prvostupňový súd
viazaný, tak znemožňuje akýkoľvek iný záver, než je zamietnutie našej žaloby...
Je zrejmé, že odvolací súd má odlišný právny názor na našu sporovú vec, než súd
prvého stupňa a vykonávajúc svoju kompetenciu tento názor náležite zdôvodnil.
Skutočný dopad odôvodnenia odvolacieho súdu ale reálne znemožňuje súdu prvého
stupňa prijať akýkoľvek iný záver, než je zamietnutie našej žaloby, a to bez ohľadu
na výsledok doplneného dokazovania, k čomu ho odvolací súd zaviazal.
2
Podľa nášho názoru mal odvolací súd za tejto procesnej situácie rozhodnúť
postupom podľa § 220 OSP a zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Umožnil by nám tak
ihneď možnosť iniciovať dovolacie konanie, ak by sme sa pre takýto postup rozhodli.
Podľa nášho názoru aj odvolací súd má povinnosť konať tak, aby svojím konaním
nespôsoboval neodôvodnené prieťahy.
Ak teda odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým ruší rozhodnutie súdu prvého
stupňa a vec mu vracia na nové konanie, prezentuje právny názor, od ktorého sa súd prvého
stupňa nemôže odchýliť a ktorého dôsledkom je zmena pôvodného rozhodnutia súdu prvého
stupňa bez ohľadu na výsledok doplneného dokazovania, ktoré odvolací súd nariadil
vykonať, tak odvolací súd nedôvodne predlžuje (a bezpochyby aj predražuje) súdne
konanie.“
Sťažovatelia na základe uvedeného navrhujú, aby ústavný súd prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a vyslovil, že:
„Ústavné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako i právo podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 6 Co/106/2015 196 zo dňa 29. 04. 2015
porušené boli.
zrušil Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 6 Co/106/2015 196 zo dňa
29. 04. 2015.
priznal každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 €
a náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť
aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň
vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na
poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho
sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.
III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
4
aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu
základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,
ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedený právny názor ústavného súdu je
akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek
proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd
uznesením č. k. 6 Co 106/2015 196 z 29. apríla 2015 porušil ich základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo samotnej sťažnosti sťažovateľov, ako aj zo zistenia ústavného súdu
vyplýva, že krajský súd uznesením č. k. 6 Co 106/2015 196 z 29. apríla 2015
rozhodol o odvolaní žalovanej (sťažovatelia v označenom konaní vystupujú ako žalobcovia,
pozn.) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 19 C 73/2013 153 zo 4. novembra 2014 tak, že predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že krajský
súd rozhodol vo veci ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu (29. apríla
2015), t. j. pred 22. júlom 2015, vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony
na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, a preto nemohol už ani porušovať nimi
označené základné právo. Aj zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že im bolo predmetné
uznesenie krajského súdu doručené 27. mája 2015, keď ešte predtým bol spis vrátený
okresnému súdu na ďalšie konanie (11. mája 2015).
Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu v napadnutom konaní
sp. zn. 6 Co 106/2015 sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 22. júla 2015,
t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal, resp. keď sťažovateľom bolo predmetné
uznesenie krajského súdu doručené 27. mája 2015 a keď ešte predtým bol spis vrátený
okresnému súdu na ďalšie konanie (11. mája 2015), k namietanému porušovaniu ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
súdom už nemohlo dochádzať. Treba k tomu dodať, že krajský súd od doručenia odvolania
pritom na prvý pohľad vôbec nekonal so zbytočnými prieťahmi, resp. aj to, že z hľadiska
posudzovania prípustnosti sťažnosti sťažovateľov títo ako iný prostriedok pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu nevyužili sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu
ako orgánu štátnej správy súdov.
V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov smerujúcou podľa petitu proti označenému
uzneseniu krajského súdu č. k. 6 Co 106/2015 196 z 29. apríla 2015 ústavný súd ďalej
6
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej
moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného
vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym
rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).
Z uvedených dôvodov ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľov napriek
tomu, že sú v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, po vecnej a obsahovej
stránke vrátane petitu nesmeruje proti porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. proti postupu krajského súdu
v označenom konaní, ale proti konkrétnemu rozhodnutiu krajského súdu (jeho
uzneseniu č. k. 6 Co 106/2015 196 z 29. apríla 2015) z dôvodu ich nespokojnosti s týmto
rozhodnutím, čo svedčí skôr sťažnosti na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čo však vo svojej sťažnosti nenametajú. Keďže ústavný súd je pri svojej
rozhodovacej činnosti viazaný petitom na rozhodovanie, rozhodoval len o tom, čoho
sa sťažovatelia domáhali v petite svojej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015