Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 543/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,

Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. marca 2015 a postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia a 2 (ďalej len

„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2015

a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. januára 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 3. júla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 10. januára 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania

trestného činu porušovania autorského práva podľa účinného

do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 180 €, resp. náhradný

trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov. Zároveň mu bolo uložené aj ochranné

opatrenie spočívajúce v zhabaní CD nosičov v počte 1 244 ks. Podľa právnej vety výroku

rozsudku došlo k porušeniu autorského práva k dielu.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 1260 z 15. januára 2014 bol rozsudok

okresného súdu zrušený a sťažovateľ bol uznaný vinným v rovnakom rozsahu, avšak s tým

rozdielom, že podľa právnej vety neoprávnene nakladal so zvukovým či s obrazovým

záznamom, ktoré sú predmetom práva príbuzného autorskému právu. Bol mu ako

samostatný trest uložený trest prepadnutia vymenovaných konkrétnych CD nosičov.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2015 bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 15. januára 2014.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu došlo

k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady

právnej istoty.

Okresný súd rozhodol podľa sťažovateľa o jeho vine bez relevantných dôkazov.

V odôvodnení rozsudku absentujú nové skutočnosti a dôkazy, a to tak, že vôbec nie sú

spomenuté, alebo sú neúplné, vytrhnuté z kontextu, úplne vymyslené, nepodložené.

V mnohých prípadoch sa opierajú o výpovede v pôvodnom znení, a to aj napriek tomu, že

výpovede boli počas súdneho konania pozmenené. V niekoľkých prípadoch sa okresný súd

2

odvolával na dôkazy alebo výpovede, ktoré nikdy neexistovali. Mnohé skutočnosti a fakty,

ktoré počas pojednávaní zazneli, v odôvodnení úplne absentujú, a to aj napriek tomu, že

sťažovateľ niekoľkokrát výslovne žiadal, aby boli uvedené do zápisu.

Krajský súd uznal sťažovateľa vinným na tom skutkovom základe, že v čase od

9. decembra 2002 do 16. januára 2004 mal zadovažovať do predajne s hudobnými

produktmi patriacej jeho otcovi nosiče CD hudobného, softwarového a filmového

charakteru pirátskeho pôvodu, alebo sám mal napaľovať nosiče hudobného charakteru

a odpredávať ich za nižšiu cenu zákazníkom, ktorým mal hneď pri prvom kontakte

ponúknuť, aby sa stali členmi klubu vlastníkov SD SONG a budú mať lacnejšie CD nosiče

na predaj alebo požičanie. Túto činnosť mal vykonávať aj napriek tomu, že mal vedieť, že na

to potrebuje súhlas majiteľa autorských práv. Takýmto konaním mal spôsobiť Českej

národnej skupine Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu, ako aj Slovenskej

národnej skupine Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu škodu najmenej

v sume 374 400 Sk (12 427 €), Slovenskému ochrannému zväzu autorskému škodu

najmenej v rozsahu 65 894 Sk (2 187 €) a spoločnosti Microsoft Corporation škodu

najmenej v sume 13 900 Sk.

Obžaloba bola podaná na základe svedeckej výpovede svedka a na

základe odborných vyjadrení svedkov a , hoci ani jeden z nich nemá

žiadne súdno znalecké oprávnenie. Všeobecné súdy opomenuli fakt, že títo svedkovia

nemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená Colným úradom Prešov (ďalej len

„colnica“) má svoje „originálne dvojča“. Tento fakt opomenuli aj pri vyjadreniach súdneho

znalca , ktorému boli na podanie posudku doručené iba CD nosiče zaistené

colnicou. Znalec nakoniec pred okresným súdom potvrdil, že kópie vyrobené

z originálnych nosičov sa nepovažujú za pirátske kópie, lebo sú vyrobené v súlade

so o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom

(autorský zákon) (ďalej len „autorský zákon“).

V odôvodnení uvedené vyjadrenie znalca podľa sťažovateľa neobsahuje to,

že znalec potvrdil súladnosť konania sťažovateľa ako správcu občianskeho združenia

(ďalej len „združenie“) s autorským zákonom.

Sťažovateľ viackrát požadoval uviesť do zápisu, že všetky kópie CD nosičov

nachádzajúce sa v priestoroch združenia boli vyrobené výhradne z originál nosičov

zakúpených v predajni prevádzkovanej otcom sťažovateľa alebo na iných predajných

miestach na Slovensku. Tieto skutočnosti boli zdokumentované pokladničnými blokmi.

Preto nemôže ísť o nelegálne kópie alebo pirátske nahrávky. Keďže tieto napodobeniny boli

zakúpené do združenia z oficiálnych predajných miest, a to pre potreby klubovej fonotéky,

bolo potrebné považovať ich za originálne nosiče. Uvedené skutočnosti nie sú v odôvodnení

rozsudku uvedené.

Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa opierali aj o výpovede svedkyne

a , ktoré neboli oboznámené s tou významnou skutočnosťou, podľa ktorej

rozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené z originálnych nosičov ako kópie pre osobnú

potrebu (v danom prípade pre potreby združenia), a ako také preto nespĺňali kvalifikáciu

nelegálnych pirátskych nahrávok.

Svedkovia , , , , , , , ,

, , a na hlavnom pojednávaní zmenili svoje výpovede

a potvrdili, že im bolo správcom združenia (sťažovateľom) vysvetlené, ako sa vykonáva

činnosť klubu, že sa stávajú vlastníkmi originálnych nosičov založených v klube, vstupom

do združenia sa stávajú spoluvlastníkmi originálnych nosičov majúcimi právo vyrobiť si

rozmnoženinu, a sťažovateľ im oznámil, že združenie nie je predajňa a rozmnoženiny môžu

získať, pokiaľ sa spolupodieľajú na činnosti klubu dobrovoľnými finančnými prostriedkami.

Žiadna z týchto skutočností nie je v rozsudkoch všeobecných súdov uvedená. Naopak,

uvádzajú sa tam pôvodné výpovede bez zmien, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní.

Navodzuje sa tým podľa sťažovateľa dojem, že priestory združenia neboli jeho priestormi,

ale predajňou, kde sa predávali napálené rozmnoženiny.

4

Združenie začalo svoju činnosť 9. decembra 2002 v priestoroch prenajatých otcom

sťažovateľa na základe ústnej dohody. Podľa tejto dohody mal otec sťažovateľa poskytnúť

združeniu priestory, ktoré by boli jasne vyhradené a označené, a to až do času, kým

prevádzka otca sťažovateľa neukončí svoju činnosť, čo sa stalo 30. decembra 2003. Od tohto

dátumu prevádzka otca sťažovateľa neexistovala. V období od 9. decembra 2002 do 5.

marca 2004 pôsobilo už len združenie, a to na základe novej nájomnej zmluvy. Prevádzka a

prenájom priestorov zo strany otca sťažovateľa bola zrušená 30. decembra 2003, teda

netrvala do 25. februára 2004, ako sa to kládlo sťažovateľovi za vinu. Napriek všetkým

vykonaným dôkazom všeobecné súdy rozhodli o vine sťažovateľa so záverom, že nešlo o

priestory združenia, ale otca sťažovateľa.

Krajský súd vychádzal podľa sťažovateľa aj z údajnej výpovede otca sťažovateľa,

podľa ktorej mal tvrdiť, že CD nosiče postupne od neho nadobudol sťažovateľ na účely

podnikania, čo má byť v rozpore s výpoveďou sťažovateľa, podľa ktorého CD nosiče si

zaobstaralo združenie. V skutočnosti však otec sťažovateľa nikdy nič podobné nepovedal,

a to ani pred vyšetrovateľom, ale ani pred súdom. Jasne sa vyjadril, že pre potreby združenia

vyčlenil časť prenajatého priestoru, ktorý bol oddelenou a riadne označenou časťou

priestorov. Uviedol tiež, že svoju prevádzku mal v likvidácii a tovar z prevádzky postupne

skúpilo združenie pre svoje potreby. Nikdy netvrdil to, čo uviedol súd. Ako dôkaz slúži

pripojené čestné vyhlásenie sťažovateľa. Zároveň vzniká podozrenie zo spáchania trestného

činu pozmeňovania dôkazového materiálu. Rovnaké podozrenie vzniká aj pri údajných

výpovediach svedkov , , , , , ,

, , , a . Podľa všeobecných súdov mali títo

svedkovia potvrdiť, že v združení nevyvíjali žiadnu činnosť zameranú na dosiahnutie

spoločného účelu združenia, ale účastníkmi združenia sa stali primárne z dôvodu

výhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. zapožičaní CD nosiča. Z toho malo vyplynúť, že

pristúpenie svedkov k zmluve o združení sledovalo iný účel než účel vymedzený v čl. I

zmluvy o združení, a že preto ide o zastretý právny úkon. Tým je podľa všeobecných súdov

dané aj to, že účastníci združenia nemohli nadobudnúť CD nosiče do spoluvlastníctva,

pretože tieto neboli získané pri výkone spoločnej činnosti účastníkov združenia. Pritom

v skutočnosti všetci svedkovia pred súdom jasne vypovedali, že do združenia vstúpili

dobrovoľne. Dôvody ich osobného rozhodnutia vstúpiť do združenia v žiadnom prípade

nemôžu byť dôkazom o zastretom úkone. Podľa sťažovateľa ani jeden svedok nikdy

nepovedal, že zakupoval lacné CD nosiče. Každý z nich potvrdil, že peniaze, ktoré do

združenia vložil, boli členským príspevkom na činnosť klubu. Preto, pokiaľ ich svedeckú

výpoveď v zápisniciach niekto pozmenil, ide o trestný čin pozmeňovania dôkazov.

K tvrdeniu o zastretom úkone sťažovateľ udáva, že celá činnosť združenia bola

v súlade so zákonom a nepotrebovala písomnú formu. Napriek tomu kvôli odstráneniu

pochybností združenie písomnú formu malo. Výpovede ďalších viac ako 60 účastníkov

združenia potvrdzujúcich skutočný stav všeobecné súdy úplne odignorovali a opreli sa

o údajných 12 výpovedí, ktoré podľa súdov zneli úplne inak, než čo títo svedkovia skutočne

v nich vypovedali.

Sťažovateľ sa opakovane bránil s poukazom na to, že združenie, základná zmluva

o jeho vzniku, jeho stanovy a podmienky činnosti, resp. podmienky vstupu do združenia

boli vypracované právničkou a následne konzultované s právnikom ,

ako aj ďalšími dvomi právnikmi. Ešte aj počas súdneho konania si právnu stránku veci

sťažovateľ overoval v právnickej spoločnosti , a to konkrétne

u dr. . Všetci títo právnici mu potvrdili, že združenie je v súlade so zákonom. Z toho

sťažovateľ vyvodil, že nevykonával, a to dokonca ani nevedome, nič, čo by nebolo v súlade

so zákonom. Postupoval striktne na základe zmlúv vypracovaných

a rozmnoženiny, ktoré vyrábal, boli výhradne iba z originálov nosičov vo vlastníctve

združenia a slúžili výhradne iba pre osobné potreby združenia, resp. jeho účastníkov. Žiadna

rozmnoženina nebola vyhotovená pre komerčný účel, resp. pre účel ďalšieho predaja.

Neexistuje žiadny dôkaz o tom, aby rozmnoženiu vyhotovil na účely zisku.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že po zaistení majetku klubu colnicou podal voči

rozhodnutiu colnice odvolanie, ktoré bolo uznané za dôvodné a rozhodnutie colnice

o zaistení tovaru bolo zrušené. Tým bolo potvrdené, že jeho konanie a činnosť ako správcu

združenia je plne v súlade so zákonom a že zabavený majetok združenia vrátane 6

rozmnoženín nebol vyrobený alebo držaný nelegálne. Napriek tomu okresný súd tvrdí, že

25. februára a 5. marca 2004 vykonala colnica kontrolu, pri ktorej zaistila 2 051 kusov

nosičov zvukových a zvukovo obrazových záznamov, a preto vzniklo podozrenie

zo spáchania trestného činu porušovania autorských práv podľa .

Sťažovateľ navyše dodáva, že zo zásahu colnice z 5. marca 2004 neexistuje oficiálna

zápisnica o zaistení vecí. V zozname zaistených vecí chýba viac ako 800 kusov originálnych

hudobných nosičov z majetku združenia.

Z hľadiska včasnosti podania sťažnosti ústavnému súdu poukazuje sťažovateľ na to,

že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2015 mu bolo doručené

21. mája 2015.

1. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo (...) podľa ,

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.

a jeho Uznesením pod sp. zn.: zo dňa 31.03.2015 porušené

bolo.

2. Základné právo (...) podľa ,

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. a jeho

Rozsudkom pod sp. zn.: zo dňa 15.01.2014 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.:

zo dňa 31.03.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.: zo dňa 15.01.2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. (...) sa priznáva primerané finančné zadosť učinenie vo výške

10.000,00 Eur (slovom desať tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.

6. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

296,44 Eur (slovom: dvestodeväťdesiat šesť Eur aj štyridsaťštyri centov) na bankový účet

právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky(...) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 1260 z 15. januára 2014 vyplýva, že

ním bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 10. januára 2013 v celom

rozsahu a sťažovateľ bol uznaný vinným na rovnakom skutkovom základe s tou právnou

vetou, že so zvukovým či s obrazovým záznamom, ktoré sú predmetom práva príbuzného

autorskému právu, neoprávnene nakladal spôsobom, ktorý patrí výrobcovi zvukového či

obrazového záznamu. Bol mu za to ako samostatný trest uložený trest prepadnutia

konkrétne označených CD nosičov celkom v počte 1 244 kusov. Podľa názoru krajského

súdu označenými dôkazmi bolo jednoznačne a bez pochýb preukázané, že v období od

5. marca 1996 do 31. januára 2004 otec sťažovateľa prevádzkoval predajňu hudobnín,

v ktorej sťažovateľ pracoval ako samostatný technický pracovník a predavač. Nebytové

priestory zmluvou o nájme z 1. februára 2004 prenajal sťažovateľ v postavení živnostníka na

účely ich užívania na obchodnú činnosť, t. j. predaj nosičov zvukových a zvukovo

obrazových záznamov na dobu neurčitú. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v období od 9.

decembra 2002 do 5. marca 2004 bol v nebytových priestoroch prevádzkovaný klub, a nie

predajňa, je tak vyvrátené. V obchodných priestoroch vykonala kontrolu colnica

25. februára a 5. marca 2004. Zaistila 2 051 kusov CD nosičov. Kontrola bola vykonaná na

základe rozkazu nadriadeného orgánu, a preto postup zaistenia tovaru colnicou bol

opodstatnený. Keďže podľa predbežného vyjadrenia zaistený tovar nevykazoval

známky originality, colnica so zreteľom na podozrenie zo spáchania trestného činu

porušovania autorských práv podľa postúpila vec polícii, pričom jej

súčasne odovzdala zaistené veci. Vzhľadom na zákonný postup pri zaistení CD nosičov

mohli tieto tvoriť podklad znaleckého skúmania s tým, že jeho výsledky boli použiteľné ako

dôkaz v trestnom konaní. Zo zaisteného množstva CD nosičov bolo znalecky 8

posudzovaných 2 026 kusov, pričom 800 kusov bolo legálne vyrobených, 47 kusov bolo

neoriginálnych „pirátsky“ lisovaných, 1 166 kusov zodpovedalo CD nosičom napáleným

klasickým spôsobom na čisté CD – R médiá a 13 kusov bolo vyrobených prostredníctvom

napaľovacích strojov – liniek, ktoré sú považované za tzv. neoriginálne „pirátsky“

napaľované CD – R nosiče. Skutočnosť, že v priestoroch predajne hudobnín sa nachádzalo

veľké množstvo neoriginálnych CD nosičov, bola podkladom na zisťovanie účelu ich

vyhotovenia, resp. ich zaobstarania. Keďže predmetom ochrany autorského práva je

zvukový a zvukovo obrazový záznam, bolo potrebné posúdiť, či sťažovateľ so zvukovým

a zvukovo obrazovým záznamom nakladal spôsobom, ktorý patrí výrobcovi zvukového

a zvukovo obrazového záznamu, prípadne inak tieto práva porušoval. Vzhľadom na dobu

páchania skutku od 9. decembra 2002 do 16. januára 2004 bolo konanie sťažovateľa

posudzované tak podľa autorského zákona účinného do 31. decembra 2003, ako aj podľa

autorského zákona, ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2004. V danej veci niet sporu

o tom, že na zaistené CD nosiče sa vzťahuje autorský zákon, ktorého predmetom je aj vzťah

k výrobcom zvukových a zvukovo obrazových záznamov. Vyhotovenie rozmnoženiny

zvukového a zvukovo obrazového záznamu bez súhlasu jeho výrobcu na účely jeho

rozširovania predajom, požičiavaním či nájmom je porušením zákona. Sťažovateľ vo vzťahu

k neoriginálnym CD nosičom uvádzal, že tieto vyhotovil sám pre členov združenia, ktoré

vzniklo na základe zmluvy z 9. decembra 2002. Legálnosť vyhotovenia zo zaistených

rozmnoženín opieral sťažovateľ o ustanovenie § 21 ods. 1 autorského zákona, pričom

súčasne poukázal aj na to, že rozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené pre potreby

združenia a ako také podľa autorského zákona nie sú nelegálnymi pirátskymi nahrávkami.

Všetci členovia združenia sa vstupom do klubu súčasne stali vlastníkmi originálnych

nosičov, a preto mali právo vyrobiť si rozmnoženinu. Okresný súd na rozdiel od sťažovateľa

uzavrel, že jeho výklad ustanovenia § 21 ods. 1 autorského zákona nie je možné akceptovať,

pretože združenie v zmysle nie je samostatným nositeľom

práv a povinností. S týmto názorom okresného súdu treba súhlasiť. Znamená to, že

združenie nemohlo vlastniť po svojom založení CD nosiče. Okresný súd však opomenul

tvrdenie sťažovateľa o existencii spoluvlastníctva členov združenia k CD nosičom, hoci

práve na tomto tvrdení zakladal sťažovateľ legálnosť vyhotovenia rozmnoženín zvukových a

zvukovo obrazových záznamov. Podľa názoru krajského súdu spoluvlastníctvo k CD

nosičom nemohli nadobudnúť ani členovia združenia, keďže ide o veci jednotlivo určené. Z

ustanovenia totiž vyplýva, že iba poskytnuté peniaze a iné

veci určené podľa druhu sú v spoluvlastníctve všetkých účastníkov združenia. Veci

jednotlivo určené sú naproti tomu v bezplatnom užívaní všetkých účastníkov združenia. Za

veci jednotlivo určené je potrebné považovať individuálne identifikovateľné veci. Medzi ne

nesporne patria aj zvukové a zvukovo obrazové záznamy, ktoré sú špecificky určené najmä

ich obsahom. CD nosiče vzhľadom na ich charakter sa teda nemohli stať spoluvlastníctvom

ostatných účastníkov združenia, ale ich výlučným vlastníkom naďalej ostali jednotliví

účastníci združenia a ostatní účastníci združenia ich mohli iba bezplatne užívať. Keďže

úprava vlastníckych vzťahov uvedených v ustanovení je

kogentná, odlišné dojednanie v zmluve treba považovať za neplatné. Ďalej je podstatné, že

sťažovateľ sa stal účastníkom združenia ako fyzická osoba, a preto nemohol vniesť

obchodný majetok do združenia. Tento záver vyplýva z výpovede otca sťažovateľa, ktorý

tvrdil, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ od neho kúpou na podnikanie, čo je v rozpore s

výpoveďou sťažovateľa, podľa ktorej CD nosiče si zaobstaralo združenie. Výpoveď otca

sťažovateľa je objektivizovaná aj daňovými priznaniami a výpoveďami svedkov ,

, , , , , , , ,

a , ktorými sa preukázalo, že v združení nevyvíjali žiadnu činnosť

zameranú na dosiahnutie spoločného účelu združenia, pretože členmi združenia sa stali

primárne z dôvodu výhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. požičaní CD nosiča. Pristúpenie

svedkov k zmluve o združení sledovalo teda iný účel ako účel vymedzený v čl. I zmluvy o

združení, a preto ide o zastretý právny úkon. V dôsledku aj uvedeného účastníci združenia

nemohli nadobudnúť do spoluvlastníctva CD nosiče, keďže tieto neboli získané pri výkone

spoločnej činnosti účastníkov združenia. Záver o výlučnom vlastníctve sťažovateľa,

prípadne iných účastníkov združenia k CD nosičom vylučoval, aby sťažovateľ mohol

postupovať pri vyhotovovaní rozmnoženín pre iné osoby podľa § 21 ods. 1 autorského

zákona, keďže tieto neboli vyhotovené pre jeho osobnú potrebu, prípadne pre osobnú

potrebu účastníkov združenia, ktorí boli vlastníkmi CD nosičov, ale vyhotovené

rozmnoženiny boli určené na obchodný účel, ktorý vyplýva z výpovedí svedkov. 10

Z výsledkov vykonaného dokazovania možno bez rozumných pochybností uzavrieť, že

zo strany sťažovateľa, keď ponúkal svedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejších

kúpnych cien, resp. cien nájmu, pričom týmto sledoval najmä predaj a nájom CD nosičov,

ktoré neboli originálne, za odplatu, išlo o predstieraný úkon v ponúkaní služieb v združení.

V skutočnosti zo strany sťažovateľa dochádzalo k uzavretiu kúpno predajných a nájomných

zmlúv, o čom účastníci združenia nemali pochybnosti a nevadilo im ani to, že zakúpené CD

nosiče neboli originálne. O predaji CD nosičov svedčí skutočnosť, že niektoré zvukové

záznamy boli vyhotovené vo viacerých kópiách, čo vyplýva z dodatku znaleckého posudku.

Medzi preskúmavanými CD nosičmi bolo napríklad 68 párov rovnakých napaľovaných CD

nosičov, 11 trojíc rovnakých napaľovaných CD nosičov, 2 štvorice rovnakých

napaľovaných CD nosičov, čo preukazuje obchodný účel vyhotovovania rozmnoženín CD

nosičov. Tento účel vyplýva aj z evidencie vyhotovovania rozmnoženín CD nosičov, ktorú

si sťažovateľ viedol a z ktorej vyplýva, že opakovane vyhotovoval rozmnoženiny rovnakých

titulov. Záver o rozširovaní rozmnoženín predajom sa zakladá aj na tom, že účastníci

združenia až na jednu alebo dve výnimky neposkytovali CD nosiče a ani ich zoznamy

združeniu, z čoho je nutné usudzovať, že rozmnoženiny vyhotovoval sťažovateľ výlučne

z tovaru zakúpeného od jeho otca. Z uvedených dôvodov je nevyhnutné úkony účastníkov

združenia posudzovať podľa ako zastreté právne úkony

a hodnotiť ich ako kúpno predajné a nájomné zmluvy.

3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2015 vyplýva, že

ním podľa bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2014. Podľa názoru najvyššieho

súdu podané dovolanie nespĺňa dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku, a preto bolo potrebné ho odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c)

. Podľa uvedeného ustanovenia dovolanie možno podať, ak rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotno právneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však

dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Skutkový stav, tak ako je slovne sformulovaný

vo výroku rozsudku krajského súdu, nepripúšťa odlišné právne posúdenie, či dokonca

konštatovanie, že skutok nie je trestným činom, či už pre absenciu subjektívnej stránky

trestného činu, ktorá je v skutku takisto obsiahnutá vo forme úmyslu, alebo pre popis

dovoleného konania na základe ustanovení autorského zákona či .

Vzhľadom na to, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

a meniť, nemožno ani vyhovieť dovolaniu, pretože dovolanie spočíva na inom hodnotení

dôkazov a na inom skutkovom stave, než ktorý bol zistený okresným súdom a krajským

súdom.

III.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

12

5. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie a 2 a

dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 31. marca 2015 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého sťažovateľ v podanom dovolaní

z obsahového hľadiska napadol v skutočnosti správnosť a úplnosť zisteného skutku, hoci

tvrdil, že napáda nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Pritom dovolací súd

nemôže skúmať a meniť skutkový stav tak, ako je slovne sformulovaný vo výroku rozsudku.

Preto bolo podľa názoru najvyššieho súdu nevyhnutné dovolanie odmietnuť ako neprípustné.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné konštatovať, že v podanej sťažnosti nie je

obsiahnutá žiadna argumentácia, ktorou by sťažovateľ uvedený právny záver najvyššieho

súdu akokoľvek spochybňoval. Chýba teda konkrétna argumentácia zo strany sťažovateľa,

ktorou by namietal správnosť záveru najvyššieho súdu o tom, že v podanom dovolaní

z obsahového hľadiska napádal správnosť a úplnosť zisteného skutku.

Za uvedeného stavu ústavný súd nemá dôvod nahrádzať chýbajúcu argumentáciu

sťažovateľa vlastnými úvahami. Zároveň to znamená, že sťažnosť je v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

6. Do určitej miery odlišná je situácia týkajúca sa ďalšej časti sťažnosti, ktorá smeruje

pre porušenie a 2 a dohovoru proti postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 15. januára 2014.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta inter alia, že krajský súd sa oprel aj o údajnú

výpoveď jeho otca, ktorý mal tvrdiť, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ postupne od neho

kúpou na podnikanie, hoci v skutočnosti otec sťažovateľa nikdy nič takého nepovedal, a to

ani pred vyšetrovateľom, ani pred súdom.

Túto námietku považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

14

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z podaného odvolania (ktoré právna zástupkyňa sťažovateľa predložila ústavnému

súdu), ale ani z obsahu dovolania (ako to je oboznámené v uznesení najvyššieho súdu)

nevyplýva, že by sťažovateľ namietal nesprávnosť obsahu výpovedí jeho otca, teda že tento

nevypovedal tak, ako to súd uviedol. Vzhľadom na túto situáciu možno konštatovať, že hoci

sťažovateľ formálne využil možnosť podania odvolania, ako aj dovolania, v podaných

opravných prostriedkoch uvedenú námietku neuplatnil. Z materiálneho hľadiska vzaté teda

možnosť ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom v tomto rozsahu nevyužil.

To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil

(tým menej preukazoval), že námietku neuplatnil pred všeobecnými súdmi z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup

ústavného súdu podľa .

7. Ostatné námietky treba považovať za zjavne neopodstatnené.

Podľa zásadného stanoviska krajského súdu zo strany sťažovateľa, ktorý ponúkal

svedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejších kúpnych cien a ceny nájmu CD

nosičov, išlo o predstieraný úkon, pretože v skutočnosti jeho úmysel smeroval k predaju

a nájmu CD nosičov za odplatu.

Podľa názoru ústavného súdu sú zásadné závery krajského súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom zdôvodnené s podrobným označením dôkazov, z ktorých tento

záver vznikol. Rozsudok krajského súdu preto nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti, ale

ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže

sama osebe znamenať porušenie označených práv podľa a dohovoru.

V súvislosti s konkrétnymi námietkami sťažovateľa treba uviesť toto:

Keďže podľa záverov krajského súdu uzavretie zmluvy o združení a vznik združenia

sú iba simuláciou majúcou účel zakryť skutočnú vôľu sťažovateľa smerujúcu k nelegálnemu

obchodovaniu s CD nosičmi na škodu majiteľov autorských práv, viaceré námietky

sťažovateľa sa tým stávajú irelevantné. Vzťahuje sa to na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia

a nemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená colnicou má svoje

„originálne dvojča“, ďalej na tvrdenie, podľa ktorého vo výpovedi znalca chýbajú

skutočnosti potvrdzujúce, že konanie sťažovateľa bolo v súlade s autorským zákonom

a zaistené CD nosiče boli vyrobené z originálnych nosičov, ktoré ako také nemôžu byť

považované za nelegálne alebo pirátske, potom na tvrdenie o tom, že svedkyne

a nevedeli o tom, že zaistené rozmnoženiny boli vyrobené

z originálnych nosičov a ako také boli legálne, a tiež na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia

a spol. svoje výpovede počas hlavného pojednávania pozmenili v prospech

sťažovateľa.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že zmluvu o vzniku združenia, jeho stanovy,

podmienky činnosti a vstupu do združenia pre záujemcov konzultoval s právničkou

, ktorá zmluvu aj vypracovala. Následne správnosť a súlad zmluvy s autorským

zákonom konzultoval s právnikom , ale aj ďalšími dvoma právnikmi a napokon aj

s právnikmi špecializovanými v oblasti autorského práva.

Hoci to sťažovateľ výslovne neuvádza, podľa všetkého má na mysli, že bol

dobromyseľne presvedčený o legálnosti svojich aktivít. Táto argumentácia zrejme smeruje

k záveru, že trestného činu porušovania autorských práv sa nemohol dopustiť pre nedostatok

zavinenia, keďže subjektívne bol presvedčený o legálnosti vlastného postupu. Inými

slovami, samotné porušenie autorského zákona, pokiaľ vyplýva z legitímnej interpretácie

ustanovení, ktoré je možné vykladať viacerými spôsobmi, ešte nemusí automaticky

znamenať, že došlo aj k spáchaniu trestného činu, a to pre absenciu zavinenia ako

subjektívnej stránky trestného činu.

16

Ani uvedená argumentácia nemôže byť z pohľadu ústavného súdu relevantná, a to

vzhľadom na záver krajského súdu o tom, že celé právne pozadie aktivít, na ktoré sťažovateľ

poukazuje, boli simuláciou.

Neobstojí ani ďalší argument sťažovateľa, podľa ktorého uznesenia colnice o zaistení

tovaru boli v rámci autoremedúry zrušené, z čoho má podľa sťažovateľa vyplývať legálnosť

zaistených CD nosičov. Z rozhodnutí colnice sp. zn. 160/1226 1/04 z 8. apríla 2004, ako aj

sp. zn. z 28. apríla 2004 je totiž zrejmé, že colnica v rámci autoremedúry ruší

svoje vlastné rozhodnutia sp. zn. 02/2004 P z 25. februára 2004, ako aj sp. zn. 03/2004 PP

z 5. marca 2004, ktorými došlo k zaisteniu tovarov uvedených v prílohe, a to v oboch

prípadoch jednak z dôvodu, že nebola podaná žiadosť o prijatie opatrenia na zabránenie

porušovania práva duševného vlastníctva, resp. návrh na začatie konania, či tovar je

falzifikát alebo nedovolená napodobenina, ale aj preto, lebo zaistený tovar bol 30. marca

2004 prevzatý políciou vykonávajúcou vo veci vyšetrovanie pre podozrenie z trestného činu

podľa . Je teda evidentné, že k zrušeniu rozhodnutia o zaistení

tovaru nedošlo preto, že by colnica dospela k záveru o jeho legálnom štatúte.

Tak v súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom sp. zn. , ako aj

v súvislosti s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. treba z pohľadu

ústavného súdu osobitne zdôrazniť, že bez zreteľa na argumenty už uvedené vôbec

neprichádzalo do úvahy porušenie (ako to sťažovateľ namietal), podľa

ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánov verejnej správy,

môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví

inak.

Uvedené základné právo sa totiž vzťahuje na súdnu ochranu poskytovanú v rámci

správneho súdnictva. Vo veci sťažovateľa sa však nerozhodovalo v rámci správneho

súdnictva, a preto do úvahy prichádzalo iba prípadné porušenie .

Za celkom nedoloženú a neopodstatnenú treba považovať úvodnú námietku

sťažovateľa, podľa ktorej malo dôjsť k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty. Ako na to aj sťažovateľ správne

poukazuje, o porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,

keď v skutkovo a právne obdobných veciach rozhodujú súdy odlišne. Sťažovateľ však

nepoukazuje na žiadnu inú vec, ktorú by bolo možné považovať za skutkovo a právne

obdobnú a v ktorej by došlo k odlišnému rozhodnutiu ako v prípade sťažovateľa.

8. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015

18