Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 543/2015
PDF · 519.77 KB
No categories available
II. ÚS 543/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,
Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tdo 15/2015 a jeho uznesením z 31. marca 2015 a postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudkom z 15. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 15/2015 a jeho uznesením z 31. marca 2015
a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudkom z 15. januára 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 3. júla 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 31 T 80/06 z 10. januára 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania
trestného činu porušovania autorského práva podľa § 152 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 180 €, resp. náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov. Zároveň mu bolo uložené aj ochranné
opatrenie spočívajúce v zhabaní CD nosičov v počte 1 244 ks. Podľa právnej vety výroku
rozsudku došlo k porušeniu autorského práva k dielu.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 To 15/2013 1260 z 15. januára 2014 bol rozsudok
okresného súdu zrušený a sťažovateľ bol uznaný vinným v rovnakom rozsahu, avšak s tým
rozdielom, že podľa právnej vety neoprávnene nakladal so zvukovým či s obrazovým
záznamom, ktoré sú predmetom práva príbuzného autorskému právu. Bol mu ako
samostatný trest uložený trest prepadnutia vymenovaných konkrétnych CD nosičov.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 bolo
odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 15/2013
z 15. januára 2014.
Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu došlo
k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady
právnej istoty.
Okresný súd rozhodol podľa sťažovateľa o jeho vine bez relevantných dôkazov.
V odôvodnení rozsudku absentujú nové skutočnosti a dôkazy, a to tak, že vôbec nie sú
spomenuté, alebo sú neúplné, vytrhnuté z kontextu, úplne vymyslené, nepodložené.
V mnohých prípadoch sa opierajú o výpovede v pôvodnom znení, a to aj napriek tomu, že
výpovede boli počas súdneho konania pozmenené. V niekoľkých prípadoch sa okresný súd
2
odvolával na dôkazy alebo výpovede, ktoré nikdy neexistovali. Mnohé skutočnosti a fakty,
ktoré počas pojednávaní zazneli, v odôvodnení úplne absentujú, a to aj napriek tomu, že
sťažovateľ niekoľkokrát výslovne žiadal, aby boli uvedené do zápisu.
Krajský súd uznal sťažovateľa vinným na tom skutkovom základe, že v čase od
9. decembra 2002 do 16. januára 2004 mal zadovažovať do predajne s hudobnými
produktmi patriacej jeho otcovi nosiče CD hudobného, softwarového a filmového
charakteru pirátskeho pôvodu, alebo sám mal napaľovať nosiče hudobného charakteru
a odpredávať ich za nižšiu cenu zákazníkom, ktorým mal hneď pri prvom kontakte
ponúknuť, aby sa stali členmi klubu vlastníkov SD SONG a budú mať lacnejšie CD nosiče
na predaj alebo požičanie. Túto činnosť mal vykonávať aj napriek tomu, že mal vedieť, že na
to potrebuje súhlas majiteľa autorských práv. Takýmto konaním mal spôsobiť Českej
národnej skupine Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu, ako aj Slovenskej
národnej skupine Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu škodu najmenej
v sume 374 400 Sk (12 427 €), Slovenskému ochrannému zväzu autorskému škodu
najmenej v rozsahu 65 894 Sk (2 187 €) a spoločnosti Microsoft Corporation škodu
najmenej v sume 13 900 Sk.
Obžaloba bola podaná na základe svedeckej výpovede svedka a na
základe odborných vyjadrení svedkov a , hoci ani jeden z nich nemá
žiadne súdno znalecké oprávnenie. Všeobecné súdy opomenuli fakt, že títo svedkovia
nemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená Colným úradom Prešov (ďalej len
„colnica“) má svoje „originálne dvojča“. Tento fakt opomenuli aj pri vyjadreniach súdneho
znalca , ktorému boli na podanie posudku doručené iba CD nosiče zaistené
colnicou. Znalec nakoniec pred okresným súdom potvrdil, že kópie vyrobené
z originálnych nosičov sa nepovažujú za pirátske kópie, lebo sú vyrobené v súlade
so zákonom č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom
(autorský zákon) (ďalej len „autorský zákon“).
V odôvodnení uvedené vyjadrenie znalca podľa sťažovateľa neobsahuje to,
že znalec potvrdil súladnosť konania sťažovateľa ako správcu občianskeho združenia
(ďalej len „združenie“) s autorským zákonom.
Sťažovateľ viackrát požadoval uviesť do zápisu, že všetky kópie CD nosičov
nachádzajúce sa v priestoroch združenia boli vyrobené výhradne z originál nosičov
zakúpených v predajni prevádzkovanej otcom sťažovateľa alebo na iných predajných
miestach na Slovensku. Tieto skutočnosti boli zdokumentované pokladničnými blokmi.
Preto nemôže ísť o nelegálne kópie alebo pirátske nahrávky. Keďže tieto napodobeniny boli
zakúpené do združenia z oficiálnych predajných miest, a to pre potreby klubovej fonotéky,
bolo potrebné považovať ich za originálne nosiče. Uvedené skutočnosti nie sú v odôvodnení
rozsudku uvedené.
Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa opierali aj o výpovede svedkyne
a , ktoré neboli oboznámené s tou významnou skutočnosťou, podľa ktorej
rozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené z originálnych nosičov ako kópie pre osobnú
potrebu (v danom prípade pre potreby združenia), a ako také preto nespĺňali kvalifikáciu
nelegálnych pirátskych nahrávok.
Svedkovia , , , , , , , ,
, , a na hlavnom pojednávaní zmenili svoje výpovede
a potvrdili, že im bolo správcom združenia (sťažovateľom) vysvetlené, ako sa vykonáva
činnosť klubu, že sa stávajú vlastníkmi originálnych nosičov založených v klube, vstupom
do združenia sa stávajú spoluvlastníkmi originálnych nosičov majúcimi právo vyrobiť si
rozmnoženinu, a sťažovateľ im oznámil, že združenie nie je predajňa a rozmnoženiny môžu
získať, pokiaľ sa spolupodieľajú na činnosti klubu dobrovoľnými finančnými prostriedkami.
Žiadna z týchto skutočností nie je v rozsudkoch všeobecných súdov uvedená. Naopak,
uvádzajú sa tam pôvodné výpovede bez zmien, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní.
Navodzuje sa tým podľa sťažovateľa dojem, že priestory združenia neboli jeho priestormi,
ale predajňou, kde sa predávali napálené rozmnoženiny.
4
Združenie začalo svoju činnosť 9. decembra 2002 v priestoroch prenajatých otcom
sťažovateľa na základe ústnej dohody. Podľa tejto dohody mal otec sťažovateľa poskytnúť
združeniu priestory, ktoré by boli jasne vyhradené a označené, a to až do času, kým
prevádzka otca sťažovateľa neukončí svoju činnosť, čo sa stalo 30. decembra 2003. Od tohto
dátumu prevádzka otca sťažovateľa neexistovala. V období od 9. decembra 2002 do 5.
marca 2004 pôsobilo už len združenie, a to na základe novej nájomnej zmluvy. Prevádzka a
prenájom priestorov zo strany otca sťažovateľa bola zrušená 30. decembra 2003, teda
netrvala do 25. februára 2004, ako sa to kládlo sťažovateľovi za vinu. Napriek všetkým
vykonaným dôkazom všeobecné súdy rozhodli o vine sťažovateľa so záverom, že nešlo o
priestory združenia, ale otca sťažovateľa.
Krajský súd vychádzal podľa sťažovateľa aj z údajnej výpovede otca sťažovateľa,
podľa ktorej mal tvrdiť, že CD nosiče postupne od neho nadobudol sťažovateľ na účely
podnikania, čo má byť v rozpore s výpoveďou sťažovateľa, podľa ktorého CD nosiče si
zaobstaralo združenie. V skutočnosti však otec sťažovateľa nikdy nič podobné nepovedal,
a to ani pred vyšetrovateľom, ale ani pred súdom. Jasne sa vyjadril, že pre potreby združenia
vyčlenil časť prenajatého priestoru, ktorý bol oddelenou a riadne označenou časťou
priestorov. Uviedol tiež, že svoju prevádzku mal v likvidácii a tovar z prevádzky postupne
skúpilo združenie pre svoje potreby. Nikdy netvrdil to, čo uviedol súd. Ako dôkaz slúži
pripojené čestné vyhlásenie sťažovateľa. Zároveň vzniká podozrenie zo spáchania trestného
činu pozmeňovania dôkazového materiálu. Rovnaké podozrenie vzniká aj pri údajných
výpovediach svedkov , , , , , ,
, , , a . Podľa všeobecných súdov mali títo
svedkovia potvrdiť, že v združení nevyvíjali žiadnu činnosť zameranú na dosiahnutie
spoločného účelu združenia, ale účastníkmi združenia sa stali primárne z dôvodu
výhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. zapožičaní CD nosiča. Z toho malo vyplynúť, že
pristúpenie svedkov k zmluve o združení sledovalo iný účel než účel vymedzený v čl. I
zmluvy o združení, a že preto ide o zastretý právny úkon. Tým je podľa všeobecných súdov
dané aj to, že účastníci združenia nemohli nadobudnúť CD nosiče do spoluvlastníctva,
pretože tieto neboli získané pri výkone spoločnej činnosti účastníkov združenia. Pritom
v skutočnosti všetci svedkovia pred súdom jasne vypovedali, že do združenia vstúpili
dobrovoľne. Dôvody ich osobného rozhodnutia vstúpiť do združenia v žiadnom prípade
nemôžu byť dôkazom o zastretom úkone. Podľa sťažovateľa ani jeden svedok nikdy
nepovedal, že zakupoval lacné CD nosiče. Každý z nich potvrdil, že peniaze, ktoré do
združenia vložil, boli členským príspevkom na činnosť klubu. Preto, pokiaľ ich svedeckú
výpoveď v zápisniciach niekto pozmenil, ide o trestný čin pozmeňovania dôkazov.
K tvrdeniu o zastretom úkone sťažovateľ udáva, že celá činnosť združenia bola
v súlade so zákonom a nepotrebovala písomnú formu. Napriek tomu kvôli odstráneniu
pochybností združenie písomnú formu malo. Výpovede ďalších viac ako 60 účastníkov
združenia potvrdzujúcich skutočný stav všeobecné súdy úplne odignorovali a opreli sa
o údajných 12 výpovedí, ktoré podľa súdov zneli úplne inak, než čo títo svedkovia skutočne
v nich vypovedali.
Sťažovateľ sa opakovane bránil s poukazom na to, že združenie, základná zmluva
o jeho vzniku, jeho stanovy a podmienky činnosti, resp. podmienky vstupu do združenia
boli vypracované právničkou a následne konzultované s právnikom ,
ako aj ďalšími dvomi právnikmi. Ešte aj počas súdneho konania si právnu stránku veci
sťažovateľ overoval v právnickej spoločnosti , a to konkrétne
u dr. . Všetci títo právnici mu potvrdili, že združenie je v súlade so zákonom. Z toho
sťažovateľ vyvodil, že nevykonával, a to dokonca ani nevedome, nič, čo by nebolo v súlade
so zákonom. Postupoval striktne na základe zmlúv vypracovaných
a rozmnoženiny, ktoré vyrábal, boli výhradne iba z originálov nosičov vo vlastníctve
združenia a slúžili výhradne iba pre osobné potreby združenia, resp. jeho účastníkov. Žiadna
rozmnoženina nebola vyhotovená pre komerčný účel, resp. pre účel ďalšieho predaja.
Neexistuje žiadny dôkaz o tom, aby rozmnoženiu vyhotovil na účely zisku.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že po zaistení majetku klubu colnicou podal voči
rozhodnutiu colnice odvolanie, ktoré bolo uznané za dôvodné a rozhodnutie colnice
o zaistení tovaru bolo zrušené. Tým bolo potvrdené, že jeho konanie a činnosť ako správcu
združenia je plne v súlade so zákonom a že zabavený majetok združenia vrátane 6
rozmnoženín nebol vyrobený alebo držaný nelegálne. Napriek tomu okresný súd tvrdí, že
25. februára a 5. marca 2004 vykonala colnica kontrolu, pri ktorej zaistila 2 051 kusov
nosičov zvukových a zvukovo obrazových záznamov, a preto vzniklo podozrenie
zo spáchania trestného činu porušovania autorských práv podľa § 152 Trestného zákona.
Sťažovateľ navyše dodáva, že zo zásahu colnice z 5. marca 2004 neexistuje oficiálna
zápisnica o zaistení vecí. V zozname zaistených vecí chýba viac ako 800 kusov originálnych
hudobných nosičov z majetku združenia.
Z hľadiska včasnosti podania sťažnosti ústavnému súdu poukazuje sťažovateľ na to,
že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 mu bolo doručené
21. mája 2015.
1. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo (...) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.
2 Tdo 15/2015 a jeho Uznesením pod sp. zn.: 2 Tdo 15/2015 zo dňa 31.03.2015 porušené
bolo.
2. Základné právo (...) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 5To/15/2013 a jeho
Rozsudkom pod sp. zn.: 5To/15/2013 zo dňa 15.01.2014 porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 2 Tdo 15/2015
zo dňa 31.03.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.: 5To/15/2013 zo dňa 15.01.2014
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. (...) sa priznáva primerané finančné zadosť učinenie vo výške
10.000,00 Eur (slovom desať tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.
6. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
296,44 Eur (slovom: dvestodeväťdesiat šesť Eur aj štyridsaťštyri centov) na bankový účet
právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky(...) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 To 15/2013 1260 z 15. januára 2014 vyplýva, že
ním bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 31 T 80/2006 z 10. januára 2013 v celom
rozsahu a sťažovateľ bol uznaný vinným na rovnakom skutkovom základe s tou právnou
vetou, že so zvukovým či s obrazovým záznamom, ktoré sú predmetom práva príbuzného
autorskému právu, neoprávnene nakladal spôsobom, ktorý patrí výrobcovi zvukového či
obrazového záznamu. Bol mu za to ako samostatný trest uložený trest prepadnutia
konkrétne označených CD nosičov celkom v počte 1 244 kusov. Podľa názoru krajského
súdu označenými dôkazmi bolo jednoznačne a bez pochýb preukázané, že v období od
5. marca 1996 do 31. januára 2004 otec sťažovateľa prevádzkoval predajňu hudobnín,
v ktorej sťažovateľ pracoval ako samostatný technický pracovník a predavač. Nebytové
priestory zmluvou o nájme z 1. februára 2004 prenajal sťažovateľ v postavení živnostníka na
účely ich užívania na obchodnú činnosť, t. j. predaj nosičov zvukových a zvukovo
obrazových záznamov na dobu neurčitú. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v období od 9.
decembra 2002 do 5. marca 2004 bol v nebytových priestoroch prevádzkovaný klub, a nie
predajňa, je tak vyvrátené. V obchodných priestoroch vykonala kontrolu colnica
25. februára a 5. marca 2004. Zaistila 2 051 kusov CD nosičov. Kontrola bola vykonaná na
základe rozkazu nadriadeného orgánu, a preto postup zaistenia tovaru colnicou bol
opodstatnený. Keďže podľa predbežného vyjadrenia zaistený tovar nevykazoval
známky originality, colnica so zreteľom na podozrenie zo spáchania trestného činu
porušovania autorských práv podľa § 152 Trestného zákona postúpila vec polícii, pričom jej
súčasne odovzdala zaistené veci. Vzhľadom na zákonný postup pri zaistení CD nosičov
mohli tieto tvoriť podklad znaleckého skúmania s tým, že jeho výsledky boli použiteľné ako
dôkaz v trestnom konaní. Zo zaisteného množstva CD nosičov bolo znalecky 8
posudzovaných 2 026 kusov, pričom 800 kusov bolo legálne vyrobených, 47 kusov bolo
neoriginálnych „pirátsky“ lisovaných, 1 166 kusov zodpovedalo CD nosičom napáleným
klasickým spôsobom na čisté CD – R médiá a 13 kusov bolo vyrobených prostredníctvom
napaľovacích strojov – liniek, ktoré sú považované za tzv. neoriginálne „pirátsky“
napaľované CD – R nosiče. Skutočnosť, že v priestoroch predajne hudobnín sa nachádzalo
veľké množstvo neoriginálnych CD nosičov, bola podkladom na zisťovanie účelu ich
vyhotovenia, resp. ich zaobstarania. Keďže predmetom ochrany autorského práva je
zvukový a zvukovo obrazový záznam, bolo potrebné posúdiť, či sťažovateľ so zvukovým
a zvukovo obrazovým záznamom nakladal spôsobom, ktorý patrí výrobcovi zvukového
a zvukovo obrazového záznamu, prípadne inak tieto práva porušoval. Vzhľadom na dobu
páchania skutku od 9. decembra 2002 do 16. januára 2004 bolo konanie sťažovateľa
posudzované tak podľa autorského zákona účinného do 31. decembra 2003, ako aj podľa
autorského zákona, ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2004. V danej veci niet sporu
o tom, že na zaistené CD nosiče sa vzťahuje autorský zákon, ktorého predmetom je aj vzťah
k výrobcom zvukových a zvukovo obrazových záznamov. Vyhotovenie rozmnoženiny
zvukového a zvukovo obrazového záznamu bez súhlasu jeho výrobcu na účely jeho
rozširovania predajom, požičiavaním či nájmom je porušením zákona. Sťažovateľ vo vzťahu
k neoriginálnym CD nosičom uvádzal, že tieto vyhotovil sám pre členov združenia, ktoré
vzniklo na základe zmluvy z 9. decembra 2002. Legálnosť vyhotovenia zo zaistených
rozmnoženín opieral sťažovateľ o ustanovenie § 21 ods. 1 autorského zákona, pričom
súčasne poukázal aj na to, že rozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené pre potreby
združenia a ako také podľa autorského zákona nie sú nelegálnymi pirátskymi nahrávkami.
Všetci členovia združenia sa vstupom do klubu súčasne stali vlastníkmi originálnych
nosičov, a preto mali právo vyrobiť si rozmnoženinu. Okresný súd na rozdiel od sťažovateľa
uzavrel, že jeho výklad ustanovenia § 21 ods. 1 autorského zákona nie je možné akceptovať,
pretože združenie v zmysle § 829 Občianskeho zákonníka nie je samostatným nositeľom
práv a povinností. S týmto názorom okresného súdu treba súhlasiť. Znamená to, že
združenie nemohlo vlastniť po svojom založení CD nosiče. Okresný súd však opomenul
tvrdenie sťažovateľa o existencii spoluvlastníctva členov združenia k CD nosičom, hoci
práve na tomto tvrdení zakladal sťažovateľ legálnosť vyhotovenia rozmnoženín zvukových a
zvukovo obrazových záznamov. Podľa názoru krajského súdu spoluvlastníctvo k CD
nosičom nemohli nadobudnúť ani členovia združenia, keďže ide o veci jednotlivo určené. Z
ustanovenia § 833 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že iba poskytnuté peniaze a iné
veci určené podľa druhu sú v spoluvlastníctve všetkých účastníkov združenia. Veci
jednotlivo určené sú naproti tomu v bezplatnom užívaní všetkých účastníkov združenia. Za
veci jednotlivo určené je potrebné považovať individuálne identifikovateľné veci. Medzi ne
nesporne patria aj zvukové a zvukovo obrazové záznamy, ktoré sú špecificky určené najmä
ich obsahom. CD nosiče vzhľadom na ich charakter sa teda nemohli stať spoluvlastníctvom
ostatných účastníkov združenia, ale ich výlučným vlastníkom naďalej ostali jednotliví
účastníci združenia a ostatní účastníci združenia ich mohli iba bezplatne užívať. Keďže
úprava vlastníckych vzťahov uvedených v ustanovení § 833 Občianskeho zákonníka je
kogentná, odlišné dojednanie v zmluve treba považovať za neplatné. Ďalej je podstatné, že
sťažovateľ sa stal účastníkom združenia ako fyzická osoba, a preto nemohol vniesť
obchodný majetok do združenia. Tento záver vyplýva z výpovede otca sťažovateľa, ktorý
tvrdil, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ od neho kúpou na podnikanie, čo je v rozpore s
výpoveďou sťažovateľa, podľa ktorej CD nosiče si zaobstaralo združenie. Výpoveď otca
sťažovateľa je objektivizovaná aj daňovými priznaniami a výpoveďami svedkov ,
, , , , , , , ,
a , ktorými sa preukázalo, že v združení nevyvíjali žiadnu činnosť
zameranú na dosiahnutie spoločného účelu združenia, pretože členmi združenia sa stali
primárne z dôvodu výhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. požičaní CD nosiča. Pristúpenie
svedkov k zmluve o združení sledovalo teda iný účel ako účel vymedzený v čl. I zmluvy o
združení, a preto ide o zastretý právny úkon. V dôsledku aj uvedeného účastníci združenia
nemohli nadobudnúť do spoluvlastníctva CD nosiče, keďže tieto neboli získané pri výkone
spoločnej činnosti účastníkov združenia. Záver o výlučnom vlastníctve sťažovateľa,
prípadne iných účastníkov združenia k CD nosičom vylučoval, aby sťažovateľ mohol
postupovať pri vyhotovovaní rozmnoženín pre iné osoby podľa § 21 ods. 1 autorského
zákona, keďže tieto neboli vyhotovené pre jeho osobnú potrebu, prípadne pre osobnú
potrebu účastníkov združenia, ktorí boli vlastníkmi CD nosičov, ale vyhotovené
rozmnoženiny boli určené na obchodný účel, ktorý vyplýva z výpovedí svedkov. 10
Z výsledkov vykonaného dokazovania možno bez rozumných pochybností uzavrieť, že
zo strany sťažovateľa, keď ponúkal svedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejších
kúpnych cien, resp. cien nájmu, pričom týmto sledoval najmä predaj a nájom CD nosičov,
ktoré neboli originálne, za odplatu, išlo o predstieraný úkon v ponúkaní služieb v združení.
V skutočnosti zo strany sťažovateľa dochádzalo k uzavretiu kúpno predajných a nájomných
zmlúv, o čom účastníci združenia nemali pochybnosti a nevadilo im ani to, že zakúpené CD
nosiče neboli originálne. O predaji CD nosičov svedčí skutočnosť, že niektoré zvukové
záznamy boli vyhotovené vo viacerých kópiách, čo vyplýva z dodatku znaleckého posudku.
Medzi preskúmavanými CD nosičmi bolo napríklad 68 párov rovnakých napaľovaných CD
nosičov, 11 trojíc rovnakých napaľovaných CD nosičov, 2 štvorice rovnakých
napaľovaných CD nosičov, čo preukazuje obchodný účel vyhotovovania rozmnoženín CD
nosičov. Tento účel vyplýva aj z evidencie vyhotovovania rozmnoženín CD nosičov, ktorú
si sťažovateľ viedol a z ktorej vyplýva, že opakovane vyhotovoval rozmnoženiny rovnakých
titulov. Záver o rozširovaní rozmnoženín predajom sa zakladá aj na tom, že účastníci
združenia až na jednu alebo dve výnimky neposkytovali CD nosiče a ani ich zoznamy
združeniu, z čoho je nutné usudzovať, že rozmnoženiny vyhotovoval sťažovateľ výlučne
z tovaru zakúpeného od jeho otca. Z uvedených dôvodov je nevyhnutné úkony účastníkov
združenia posudzovať podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ako zastreté právne úkony
a hodnotiť ich ako kúpno predajné a nájomné zmluvy.
3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 vyplýva, že
ním podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 15/2013 z 15. januára 2014. Podľa názoru najvyššieho
súdu podané dovolanie nespĺňa dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku, a preto bolo potrebné ho odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia dovolanie možno podať, ak rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotno právneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však
dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Skutkový stav, tak ako je slovne sformulovaný
vo výroku rozsudku krajského súdu, nepripúšťa odlišné právne posúdenie, či dokonca
konštatovanie, že skutok nie je trestným činom, či už pre absenciu subjektívnej stránky
trestného činu, ktorá je v skutku takisto obsiahnutá vo forme úmyslu, alebo pre popis
dovoleného konania na základe ustanovení autorského zákona či Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na to, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať
a meniť, nemožno ani vyhovieť dovolaniu, pretože dovolanie spočíva na inom hodnotení
dôkazov a na inom skutkovom stave, než ktorý bol zistený okresným súdom a krajským
súdom.
III.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
12
5. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 15/2015
a jeho uzneseniu z 31. marca 2015 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého sťažovateľ v podanom dovolaní
z obsahového hľadiska napadol v skutočnosti správnosť a úplnosť zisteného skutku, hoci
tvrdil, že napáda nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Pritom dovolací súd
nemôže skúmať a meniť skutkový stav tak, ako je slovne sformulovaný vo výroku rozsudku.
Preto bolo podľa názoru najvyššieho súdu nevyhnutné dovolanie odmietnuť ako neprípustné.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné konštatovať, že v podanej sťažnosti nie je
obsiahnutá žiadna argumentácia, ktorou by sťažovateľ uvedený právny záver najvyššieho
súdu akokoľvek spochybňoval. Chýba teda konkrétna argumentácia zo strany sťažovateľa,
ktorou by namietal správnosť záveru najvyššieho súdu o tom, že v podanom dovolaní
z obsahového hľadiska napádal správnosť a úplnosť zisteného skutku.
Za uvedeného stavu ústavný súd nemá dôvod nahrádzať chýbajúcu argumentáciu
sťažovateľa vlastnými úvahami. Zároveň to znamená, že sťažnosť je v tejto časti zjavne
neopodstatnená.
6. Do určitej miery odlišná je situácia týkajúca sa ďalšej časti sťažnosti, ktorá smeruje
pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudku z 15. januára 2014.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta inter alia, že krajský súd sa oprel aj o údajnú
výpoveď jeho otca, ktorý mal tvrdiť, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ postupne od neho
kúpou na podnikanie, hoci v skutočnosti otec sťažovateľa nikdy nič takého nepovedal, a to
ani pred vyšetrovateľom, ani pred súdom.
Túto námietku považuje ústavný súd za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
14
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Z podaného odvolania (ktoré právna zástupkyňa sťažovateľa predložila ústavnému
súdu), ale ani z obsahu dovolania (ako to je oboznámené v uznesení najvyššieho súdu)
nevyplýva, že by sťažovateľ namietal nesprávnosť obsahu výpovedí jeho otca, teda že tento
nevypovedal tak, ako to súd uviedol. Vzhľadom na túto situáciu možno konštatovať, že hoci
sťažovateľ formálne využil možnosť podania odvolania, ako aj dovolania, v podaných
opravných prostriedkoch uvedenú námietku neuplatnil. Z materiálneho hľadiska vzaté teda
možnosť ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom v tomto rozsahu nevyužil.
To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil
(tým menej preukazoval), že námietku neuplatnil pred všeobecnými súdmi z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup
ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Ostatné námietky treba považovať za zjavne neopodstatnené.
Podľa zásadného stanoviska krajského súdu zo strany sťažovateľa, ktorý ponúkal
svedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejších kúpnych cien a ceny nájmu CD
nosičov, išlo o predstieraný úkon, pretože v skutočnosti jeho úmysel smeroval k predaju
a nájmu CD nosičov za odplatu.
Podľa názoru ústavného súdu sú zásadné závery krajského súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom zdôvodnené s podrobným označením dôkazov, z ktorých tento
záver vznikol. Rozsudok krajského súdu preto nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti, ale
ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže
sama osebe znamenať porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.
V súvislosti s konkrétnymi námietkami sťažovateľa treba uviesť toto:
Keďže podľa záverov krajského súdu uzavretie zmluvy o združení a vznik združenia
sú iba simuláciou majúcou účel zakryť skutočnú vôľu sťažovateľa smerujúcu k nelegálnemu
obchodovaniu s CD nosičmi na škodu majiteľov autorských práv, viaceré námietky
sťažovateľa sa tým stávajú irelevantné. Vzťahuje sa to na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia
a nemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená colnicou má svoje
„originálne dvojča“, ďalej na tvrdenie, podľa ktorého vo výpovedi znalca chýbajú
skutočnosti potvrdzujúce, že konanie sťažovateľa bolo v súlade s autorským zákonom
a zaistené CD nosiče boli vyrobené z originálnych nosičov, ktoré ako také nemôžu byť
považované za nelegálne alebo pirátske, potom na tvrdenie o tom, že svedkyne
a nevedeli o tom, že zaistené rozmnoženiny boli vyrobené
z originálnych nosičov a ako také boli legálne, a tiež na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia
a spol. svoje výpovede počas hlavného pojednávania pozmenili v prospech
sťažovateľa.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že zmluvu o vzniku združenia, jeho stanovy,
podmienky činnosti a vstupu do združenia pre záujemcov konzultoval s právničkou
, ktorá zmluvu aj vypracovala. Následne správnosť a súlad zmluvy s autorským
zákonom konzultoval s právnikom , ale aj ďalšími dvoma právnikmi a napokon aj
s právnikmi špecializovanými v oblasti autorského práva.
Hoci to sťažovateľ výslovne neuvádza, podľa všetkého má na mysli, že bol
dobromyseľne presvedčený o legálnosti svojich aktivít. Táto argumentácia zrejme smeruje
k záveru, že trestného činu porušovania autorských práv sa nemohol dopustiť pre nedostatok
zavinenia, keďže subjektívne bol presvedčený o legálnosti vlastného postupu. Inými
slovami, samotné porušenie autorského zákona, pokiaľ vyplýva z legitímnej interpretácie
ustanovení, ktoré je možné vykladať viacerými spôsobmi, ešte nemusí automaticky
znamenať, že došlo aj k spáchaniu trestného činu, a to pre absenciu zavinenia ako
subjektívnej stránky trestného činu.
16
Ani uvedená argumentácia nemôže byť z pohľadu ústavného súdu relevantná, a to
vzhľadom na záver krajského súdu o tom, že celé právne pozadie aktivít, na ktoré sťažovateľ
poukazuje, boli simuláciou.
Neobstojí ani ďalší argument sťažovateľa, podľa ktorého uznesenia colnice o zaistení
tovaru boli v rámci autoremedúry zrušené, z čoho má podľa sťažovateľa vyplývať legálnosť
zaistených CD nosičov. Z rozhodnutí colnice sp. zn. 160/1226 1/04 z 8. apríla 2004, ako aj
sp. zn. 240/2248 1/04 z 28. apríla 2004 je totiž zrejmé, že colnica v rámci autoremedúry ruší
svoje vlastné rozhodnutia sp. zn. 02/2004 P z 25. februára 2004, ako aj sp. zn. 03/2004 PP
z 5. marca 2004, ktorými došlo k zaisteniu tovarov uvedených v prílohe, a to v oboch
prípadoch jednak z dôvodu, že nebola podaná žiadosť o prijatie opatrenia na zabránenie
porušovania práva duševného vlastníctva, resp. návrh na začatie konania, či tovar je
falzifikát alebo nedovolená napodobenina, ale aj preto, lebo zaistený tovar bol 30. marca
2004 prevzatý políciou vykonávajúcou vo veci vyšetrovanie pre podozrenie z trestného činu
podľa § 152 ods. 1 Trestného zákona. Je teda evidentné, že k zrušeniu rozhodnutia o zaistení
tovaru nedošlo preto, že by colnica dospela k záveru o jeho legálnom štatúte.
Tak v súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom sp. zn. 2 Tdo 15/2015, ako aj
v súvislosti s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 5 To 15/2013 treba z pohľadu
ústavného súdu osobitne zdôrazniť, že bez zreteľa na argumenty už uvedené vôbec
neprichádzalo do úvahy porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy (ako to sťažovateľ namietal), podľa
ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánov verejnej správy,
môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví
inak.
Uvedené základné právo sa totiž vzťahuje na súdnu ochranu poskytovanú v rámci
správneho súdnictva. Vo veci sťažovateľa sa však nerozhodovalo v rámci správneho
súdnictva, a preto do úvahy prichádzalo iba prípadné porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Za celkom nedoloženú a neopodstatnenú treba považovať úvodnú námietku
sťažovateľa, podľa ktorej malo dôjsť k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty. Ako na to aj sťažovateľ správne
poukazuje, o porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,
keď v skutkovo a právne obdobných veciach rozhodujú súdy odlišne. Sťažovateľ však
nepoukazuje na žiadnu inú vec, ktorú by bolo možné považovať za skutkovo a právne
obdobnú a v ktorej by došlo k odlišnému rozhodnutiu ako v prípade sťažovateľa.
8. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015
18