Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 615/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mišíkom,

Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., Prievozská 4B, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra

2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 2

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. júla 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím mestskej časti Bratislava Staré Mesto (ďalej

len „stavebný úrad“) sp. zn. /STA/BÚD/H z 25. mája 2012 sa

sťažovateľovi povolilo predčasné užívanie novostavby rodinného domu v Bratislave.

Na základe odvolania ďalšieho účastníka konania rozhodnutím odboru výstavby

a bytovej politiky Obvodného úradu Bratislava (ďalej len „obvodný úrad“) sp. zn.

A/2013/389/PLJ z 10. januára 2013 bolo rozhodnutie o povolení predčasného užívania

zrušené a vec bola vrátená stavebnému úradu na nové prerokovanie.

Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

18. februára 2013 sa sťažovateľ spolu s manželkou domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia obvodného úradu.

Uznesením krajského súdu č. k. zo 14. marca 2013 bolo konanie

o žalobe sťažovateľa zastavené pre nedostatok právomoci s poukazom na ustanovenie

s tým, že žalobou napádané rozhodnutie je

ako procesné rozhodnutie upravujúce priebeh konania zo súdneho prieskumu vylúčené.

Na základe odvolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. júla 2013 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd zaťažil odvolacie konanie takými vadami,

dôsledkom ktorých bolo spôsobené najmä závažné porušenie práva sťažovateľa na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu súdom podľa ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľa majetkový dopad kolaudačného konania a jeho súdneho prieskumu

vyplýva z ustanovenia . Nerušený výkon vlastníckeho práva je v tomto prípade

podmienený povolením štátu. Administratívne povolenie užívania stavby predstavuje

ingerenciu štátu do vlastníckeho práva na účely presadenia verejného záujmu na úseku

bezpečnosti stavieb. Ako každý zásah štátu do základných práv však musí byť

minimalizovaný a obmedzený iba na nevyhnutnú mieru, a to vrátane časového hľadiska. 2

Konanie o povolenie užívania stavby vrátane predčasného užívania stavby musí byť

z hľadiska postupu v správnom konaní rýchle a procesný postup správnych orgánov nemôže

v konečnom dôsledku bez opodstatnenia alebo bezúčelne vlastnícke právo mariť

odďaľovaním vydania povolenia. Správne konanie a jeho prieskum nemožno formalisticky

obmedziť iba na prieskum jednotlivých rozhodnutí v ňom vydaných, ale je potrebné jeho

zákonnosť a dopady na základné práva jednotlivca skúmať vcelku a vo vzájomnej súvislosti

jednotlivých aktov. Aj rozhodnutie, ktoré sa z hľadiska teoretickej kategorizácie zaraďuje

medzi tzv. procesné rozhodnutia, ktoré nemenia rozsah zásahov do základných práv

(nemajú konštitutívnu povahu), môže mať výrazný dopad do majetkovej sféry regulovaného

subjektu. V takomto rozhodnutí je síce prítomný predne procesný prvok (zrušenie

prvostupňového rozhodnutia), avšak nepochybne má aj hmotnoprávny dopad (oddialenie

nerušeného výkonu vlastníckeho práva).

Sťažovateľ ďalej dodal, že, samozrejme, pokiaľ je procesné rozhodnutie vydané

dôvodne, interes na ochrane verejného záujmu prevažuje nad oddialením realizácie

vlastníckeho práva, avšak pokiaľ takéto rozhodnutie nie je vydané dôvodne, potom výkon

vlastníckeho práva je obmedzovaný úplne bezdôvodne. Dôvodnosť a zákonnosť procesného

rozhodnutia majúceho hmotnoprávny dosah môže preskúmať iba správny súd. Sťažovateľ sa

domnieva, že s ohľadom na uvedené nemôže byť tzv. procesné rozhodnutie paušálne

vylúčené zo súdneho prieskumu, pretože aj takéto rozhodnutie môže predstavovať zásah do

základných práv.

Súdny prieskum rozhodnutí je podľa sťažovateľa limitovaný podmienkami prístupu k

nemu, ako aj okruhom prípustných preskúmavaných rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej moci. Jedným z limitov je aj ustanovenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku, v zmysle ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov

predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania. Povinnosťou

všeobecného súdu je však vždy v súlade s pravidlami na ústavno konformný výklad

právnych predpisov podľa prísne individuálne vyhodnocovať charakter

toho ktorého rozhodnutia, aj keď sa javí iba ako tzv. procesné rozhodnutie. Ustanovenie

neustanovuje, o ktoré rozhodnutia ide.

Doktrinálny výklad, podľa ktorého zrušujúce rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu,

ktorým sa zrušilo prvostupňové rozhodnutie o založení subjektívneho práva, je vždy

procesného charakteru, a teda je vylúčené zo súdneho prieskumu, nemožno považovať za

absolútny a bezvýnimočný.

Sťažovateľ namieta, že v danej veci správne súdy odmietli svoju právomoc na súdny

prieskum a poukázali pritom na ustanovenie .

Uviedli, že ide o rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia, keďže sa ním správne konanie

nekončí. Podľa názoru sťažovateľa týmto názorom došlo k porušeniu jeho označených práv

podľa a dohovoru. Najvyšší súd v konečnom dôsledku zaujal postoj, podľa ktorého

rozhodnutie procesného charakteru, ktorým sa odďaľuje výkon subjektívneho práva

sťažovateľa a ktoré mohlo byť podľa názoru sťažovateľa vydané v rozpore so zákonom, je

vylúčené zo súdneho prieskumu, a to aj v tom prípade, ak by bolo nezákonné. Najvyšší súd

uvádza, že preskúmanie zákonnosti procesných rozhodnutí možno vykonať v rámci

prípadného prieskumu konečného rozhodnutia. S týmto názorom sťažovateľ nesúhlasí

z dôvodov už uvedených.

Prijatím správnymi súdmi vykonaného výkladu ustanovenia § 248 písm. a)

by podľa sťažovateľa mohlo dôjsť k absurdným záverom.

Nebola by vylúčená situácia, kedy prvostupňový správny orgán vydá rozhodnutie

umožňujúce výkon základného práva, avšak odvolací správny orgán ho na základe ľubovôle

a bez zákonného podkladu zruší a vec vráti na ďalšie konanie. Následne prvostupňový orgán

by opätovne vydal rozhodnutie umožňujúce výkon základného práva, avšak odvolací

správny orgán by ho opätovne na základe ľubovôle a bez zákonného podkladu zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie. Takáto situácia by sa mohla opakovať neobmedzene dlho. Podľa

namietaného výkladu by sa jednotlivec nikdy nedomohol ochrany svojich práv, a to

z dôvodu, že nezákonné rozhodnutie prakticky zasahujúce do jeho základného práva je iba

tzv. procesné a je vylúčené zo súdneho prieskumu. Nositeľ základných práv by tak ostal bez

efektívnej ochrany a právo na súdny prieskum by sa javilo vskutku iba ako iluzórne.

Podľa sťažovateľa neobstojí ani argumentácia, podľa ktorej preskúmanie zákonnosti

procesných rozhodnutí možno vykonať v rámci prípadného prieskumu konečného

rozhodnutia. Pokiaľ by sa totiž postup uvádzaný za príklad vyššie opakoval, avšak napokon

by predsa došlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia, ktorým by sa sťažovateľovi vyhovelo, 4

takéto rozhodnutie by rovnako nemohlo byť predmetom súdneho prieskumu, pretože by sa

ním sťažovateľovi vyhovelo v celom rozsahu.

Vzhľadom na uvedené sa ako kľúčová otázka javí, či je žalobou napadnuté

rozhodnutie takým procesným rozhodnutím, ktorým sa zasahuje do základných práv

jednotlivca. Sťažovateľ sa domnieva, že ide práve o také rozhodnutie.

Sťažovateľ poukazuje ďalej na to, že obvodný úrad zrušil rozhodnutie stavebného

úradu pre odlišný právny názor, pričom sa odchýlil aj od svojho vlastného názoru

vysloveného v záväznom usmernení v totožnom konaní. V ďalšom priebehu správneho

konania sa už nemá nič ďalšie dokazovať, treba len prevziať záväzný (a nesprávny) právny

názor obvodného úradu. Dôsledkom takéhoto procesného postupu je umelé predlžovanie

správneho konania, čomu sa nemôže sťažovateľ nijako brániť. Obvodný úrad mal správne

zmeniť rozhodnutie stavebného úradu tak, že mal návrh na povolenie predčasného užívania

stavby zamietnuť.

Keďže uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 7. augusta 2013,

sťažovateľ považuje túto sťažnosť za včas podanú a navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdny

prieskum rozhodnutí podľa a právo na prístup

k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn.

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. júla 2013 spis. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť

, trovy právneho zástupcu Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom

Pirevozská 4B, 821 09 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Z doplňujúceho podania právneho zástupcu sťažovateľa z 9. septembra 2015

doručeného ústavnému súdu 14. septembra 2015 (podaného na základe výzvy ústavného

súdu) vyplýva, že potom, ako obvodný úrad žalobou napadnutým rozhodnutím z 10. januára

2013 zrušil rozhodnutie stavebného úradu z 25. mája 2012 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, ako aj potom, ako konanie o žalobe sťažovateľa bolo správnymi súdmi právoplatne

zastavené, sťažovateľ podal podnet na preskúmanie rozhodnutia obvodného úradu mimo

odvolacieho konania postupom podľa o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Rozhodnutím Ministerstva dopravy,

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 04127/2014/B622 SV/04537/Hia

z 22. januára 2014 bolo rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. A/2013/389/PLJ z 10. januára

2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozhodnutím ministra dopravy,

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky sp. zn.

SLP/17600 M zo 7. apríla 2014 bolo odvolanie iného účastníka konania zamietnuté

a napadnuté rozhodnutie bolo potvrdené. Následne rozhodnutím Okresného úradu

Bratislava ako právneho nástupcu obvodného úradu sp. zn. OÚ BA OVBP2

2014/21933/KVJ z 2. júna 2014 bolo potvrdené povolenie na predčasné užívanie stavby

vydané stavebným úradom.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ poukazuje na to, že napokon boli ochránené

jeho práva postupom v správnom konaní za využitia mimoriadneho opravného prostriedku,

a to až po vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré však sťažovateľ aj naďalej

považuje za ústavne neudržateľné. Preto, pokiaľ by ústavný súd sťažnosť odmietol,

sťažovateľ aj naďalej trvá na priznaní trov konania, keďže sťažnosť bola dôvodne podaná a k

poskytnutiu ochrany práva sťažovateľa došlo len v dôsledku využitia mimoriadnych

opravných prostriedkov v správnom konaní po vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu.

II.

6

3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júla 2013 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. zo 14. marca 2013.

Uznesenie podľa doložky právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť 7. augusta 2013. Podľa

názoru najvyššieho súdu napadnuté rozhodnutie obvodného úradu je rozhodnutím

procesným, keďže ním bolo zrušené rozhodnutie stavebného úradu a vec mu bola vrátená na

ďalšie konanie, v dôsledku čoho vo veci dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, a teda ani

právoplatne nemohlo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľa. Z týchto dôvodov je rozhodnutie

obvodného úradu zo súdneho prieskumu vylúčené v zmysle § 248 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku.

III.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

5. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

6. Ústredným argumentom sťažnosti je, že zrušením rozhodnutia stavebného úradu

o povolení predčasne užívať novostavbu došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa

vlastniť majetok, pretože kým rozhodnutím stavebného úradu sa mu umožnilo vykonávať

vlastnícke právo k novostavbe jej užívaním, odvolacím rozhodnutím obvodného úradu sa

mu toto právo odňalo. Skutočnosť, že odvolacie rozhodnutie zasiahlo do jeho základného

práva vlastniť majetok podľa , vylučuje aplikáciu ustanovenia

8

, podľa ktorého rozhodnutia správnych orgánov predbežnej

povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania sú vylúčené zo súdneho

prieskumu v rámci správneho súdnictva. Vyplýva to z druhej vety ,

podľa ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd. Zároveň to znamená, že všeobecné súdy zastavili konanie

o žalobe sťažovateľa v rozpore s označenými článkami a dohovoru.

7. Podľa názoru ústavného súdu možno závery najvyššieho súdu z ústavno právneho

hľadiska považovať za akceptovateľné, keďže sa nejavia ako arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, neznamená sama osebe

porušenie označených práv.

I keď vo všeobecnej rovine možno súhlasiť so sťažovateľom, že pri ústavne

konformnej interpretácii ustanovenia

nemožno paušálne vylúčiť zo súdneho prieskumu všetky rozhodnutia správnych orgánov

predbežnej povahy a všetky procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania (nemožno

toto ustanovenie vykladať bezozvyšku vždy doslovne), v danom konkrétnom prípade sú

závery najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd považuje v danej súvislosti za rozhodujúce, že v prípade novostavby sa

jeho vlastník stane oprávneným novostavbu užívať až po vydaní tzv. kolaudačného

rozhodnutia, ktorým sa mu vlastne povolí užívanie novostavby. Inými slovami, ústavné

právo vlastniť majetok je v prípade novostavby priamo zo zákona obmedzené čo do

oprávnenia vlastníka predmet vlastníctva užívať (ius utendi). Toto právo vlastník nemá od

momentu dokončenia novostavby, ale až od momentu právoplatného povolenia novostavbu

užívať. Výnimku tvorí prípad, keď stavebný úrad vydá povolenie na predčasné užívanie

novostavby. V zásade preto platí, že vlastník novostavby okamžité právo užívať novostavbu

nemá a môže toto právo dostať len ako výnimku.

V danom prípade treba vychádzať z toho, že rozhodnutím stavebného úradu

sťažovateľ nezískal právoplatným a vykonateľným spôsobom možnosť výnimočne predčasne

užívať novostavbu, ktorej je vlastníkom.

Z ustanovenia § 52 správneho poriadku možno vyvodiť, že rozhodnutie stavebného

úradu sa nestalo ani právoplatným, ale ani vykonateľným, čo znamená, že sťažovateľ právo

užívať novostavbu týmto rozhodnutím nezískal. Zároveň to znamená, že zrušujúcim

rozhodnutím obvodného úradu nedošlo v skutočnosti k zásahu do základného práva

sťažovateľa užívať novostavbu podľa . Právo, ktoré sťažovateľ rozhodnutím

stavebného úradu ešte nezískal, mu nemohlo byť odvolacím rozhodnutím obvodného úradu

odňaté.

Za uvedeného stavu záver najvyššieho súdu o nedostatku právomoci preskúmať

rozhodnutie procesnej povahy obstojí.

Ostatné argumenty sťažovateľa sú vzhľadom na už uvedený záver ústavného súdu

nepodstatné.

Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v súčasnom štádiu konania akcentuje aj

skutočnosť, že rozhodnutie stavebného úradu o povolení predčasného užívania novostavby

bolo napokon potvrdené a stalo sa právoplatným a vykonateľným, a to vďaka procesnej

iniciatíve sťažovateľa v rámci mimoriadnych opravných možností podľa správneho

poriadku. V konečnom dôsledku preto sťažovateľ už dosiahol sledovaný cieľ, teda možnosť

predčasného užívania novostavby.

Pokiaľ je sťažovateľ tej mienky, že nezákonným a zdĺhavým postupom v správnom

konaní utrpel škodu, nič mu nebráni domáhať sa jej náhrady, a to či už z dôvodu

nezákonného rozhodnutia obvodného úradu (zrušeného neskôr v mimoodvolacom konaní),

alebo z dôvodu nesprávneho (napr. pomalého) postupu niektorého zo správnych orgánov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. 10

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015