Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 628/2015
PDF · 377.06 KB
No categories available
II. ÚS 628/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , ,
a , , zastúpených Advokátskou kanceláriou
, v mene ktorej koná advokát ,
, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 285/2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 235/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť
, , ,
a , (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) „postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom
Krajského súdu v Bratislave“ bez uvedenia ich spisovej značky v petite sťažnosti.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 238/2013 poslednýkrát rozhodol rozsudkom
z 20. februára 2013. Sťažovatelia proti uvedenému rozsudku podali odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 235/2013 rozsudkom zo 17. júna 2014.
Ďalej z obsahu sťažnosti vyplýva:
„Sťažovatelia následne podali v uvedenej veci dovolanie zo dňa 11.IX.2014, čo bolo
dôvodom pre odmietnutie už podanej ústavnej sťažnosti (Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2014 sp. zn. I. ÚS 618/2014 25). Dovolacie konanie bolo
však zastavené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.IV.2015 sp. zn.
2 Cdo 459/2014 na základe späťvzatia dovolania zo dňa 13.IV.2015 zo strany sťažovateľov.
Dôvody späťvzatia sú uvedené v priloženom späťvzatí. Zastavením dovolacieho konania
odpadla prekážka, ktorá mala za následok odmietnutie pôvodnej ústavnej sťažnosti
doručenej Ústavnému súdu. Slovenskej republiky dňa 08.X.2014.
Zastavenie dovolacieho konanie je novou skutočnosťou umožňujúcou preskúmanie
a rozhodovanie o tejto ústavnej sťažnosti.“
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľov: ,
, , , ,
, , ,
, na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo postupom Okresného
súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.
2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 10C/285/2004 a rozhodnutie
Krajského súdu sp. zn. 5Co/235/2013 ruší a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I
na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľom: , ,
, , ,
, ,
priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 25.000, Eur (slovom:
dvadsaťpäťtisíc eur), ktoré sú im Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave
povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3,
§ 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vrátane DPH) sťažovateľom
v sume 355,73 Eur na účet advokátskej kancelárie
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu a postupom
krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom tvrdili, že zastavením dovolacieho
konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 2 Cdo 459/2014, ku ktorému došlo uznesením z 29. apríla 2015, odpadla prekážka
súbežnosti konaní, ktorá mala za následok odmietnutie ich pôvodnej sťažnosti ústavným
súdom v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 618/2014.
Sťažovatelia k sťažnosti pripojili listinu označenú ako späťvzatie dovolania z 13. júna
2015 (ďalej len „späťvzatie dovolania“), na základe ktorého najvyšší súd uznesením z 29.
apríla 2015 zastavil dovolacie konanie vedené pod sp. zn. 2 Cdo 459/2014. Z obsahu
uvedenej listiny ústavný súd zistil, že sťažovatelia podané dovolanie, aj keď sú presvedčení
o jeho prípustnosti, vzali späť z dôvodu, že nepociťujú dôveru v nestrannosť a objektívnosť
rozhodovania senátu najvyššieho súdu, ktorý mal o predmetnom dovolaní rozhodnúť.
Ďalším dôvodom späťvzatia dovolania sťažovateľmi bola nečinnosť najvyššieho súdu v
trvaní siedmich mesiacov.
Sťažovatelia v späťvzatí dovolania uviedli: „A hoci navrhovatelia majú za to
a vo svojom dovolaní podrobne zdôvodnili ich názor, že v danom prípade existuje viacero
závažných dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania v zmysle príslušných ustanovení
OSP (§ 237 aj ods. 2 § 238), skutočnosť, že pri prideľovaní tejto veci sudcom
prvostupňovných a senátom odvolacích a dovolacích súdov počas 15 rokov trvania konania
bolo podľa presvedčenia navrhovateľov opakovane hrubo porušené o.i. aj ich ústavné právo
na zákonného sudcu (Čl. 48 ods. l Ústavy SR). Navrhovatelia aj preto nepociťujú dôveru
v nestrannosť a objektívnosť rozhodovania senátu NS SR, ktorému je vec aktuálne pridelená
a ktorý, podľa ich názoru, už raz v tejto veci nerešpektoval ich ústavné právo na spravodlivý
súdny proces bez prieťahov ale najmä nerešpektoval ani predchádzajúce rozhodnutie iného
senátu NS SR vydané v tejto istej veci (rozhodnutie 3 Cdo 123/2004 zo dňa 27.VII.2004).
Ďalším dôvodom je objektívna skutočnosť, že od podania dovolania uplynulo už
7 mesiacov a ďalšie nekonanie NS SR sprevádzané pasivitou na strane navrhovateľov by
malo za následok absolútny procesný zánik možnosti využitia iných opravných prostriedkov,
ktoré, z hľadiska ich charakteru aj podstaty, umožňujú aj priame (nepodmienené)
preskúmanie a následnú nápravu hrubých vecných vád (vecnej nezákonnosti) napadnutého
rozhodnutia vyplývajúcej z nesprávneho právneho posúdenia veci súdom, a to bez toho, aby
súčasne alebo pred týmto preskúmaním bolo nutné zisťovať a konštatovať iné procesné
dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo vady konania, ktorý vydaniu tohto
rozhodnutia predchádzal. Naopak, z ustanovení OSP a nadväzne rozhodovacej praxe NS SR
je zrejmé, že navrhovatelia sa nemôžu dožadovať ani záväzných garancií skorého
rozhodnutia o veci (resp. rozhodnutia v určitej primeranej lehote).“
Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietajú postup krajského súdu, ktorým im bola
odňatá možnosť konať pred súdom a konanie je tak podľa ich názoru zaťažené vadou podľa
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovatelia
mali možnosť domáhať sa preskúmania postupu okresného súdu v spojení s postupom
krajského súdu na najvyššom súde v rámci dovolacieho konania so zreteľom na dovolací
dôvod podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľom na ochranu ich základného práva účinne poskytuje a na použitie ktorých je
oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných
práv a slobôd pred ústavným súdom. V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že
sťažovatelia nie sú oprávnení vyberať si orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť ochranu
tvrdeného porušenia ich základného práva. Ústavnou i zákonnou povinnosťou sťažovateľov
bolo vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany ich tvrdeného porušenia základného práva,
tak ako im to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Skutočnosť, že sťažovatelia
nepociťovali dôveru v nestrannosť a objektívnosť najvyššieho súdu, a ani uplynutie doby
siedmich mesiacov od podania dovolania nezakladá právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach porušenia označeného článku
ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovatelia zobrali späť podané
dovolanie napriek tomu, že ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 618/2014
v súvislosti so súbežne prebiehajúcim dovolacím konaním v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou uviedol: „Ústavný súd zaujal preto názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že
v prípade podania dovolania a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48).“
Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že
sťažovatelia sú pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinní vyčerpať všetky právne
prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03,
Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že sťažnosť mohla byť
odmietnutá aj pre oneskorenosť.
Keďže sťažovatelia vzali dovolanie späť, na základe čoho najvyšší súd zastavil
konanie 29. apríla 2015, lehotu na podanie ústavnému súdu potom treba počítať
od rozhodnutia krajského súdu zo 17. júna 2014. Ak sťažovatelia podali sťažnosť ústavnému
súdu 1. júna 2015, ide zrejme o oneskorene podanú sťažnosť.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2015