Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 630/2015
PDF · 384.68 KB
No categories available
II. ÚS 630/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Čelkovou, Advokátska
kancelária, Štefánikova 22, Humenné, vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 9 To 12/2015 zo 14. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 9 To 12/2015 zo 14. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«V trestnej veci sťažovateľky... Okresný súd Svidník vydal na pojednávaní dňa
15.01.2015 rozsudok sp. zn.:2T/129/2014 138, ktorým uznal sťažovateľku vinnou z prečinu
Podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorý mala spáchať tak, ako je uvedené
v obžalobe a za to, jej uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov...
O odvolaní odsúdenej rozhodoval Krajský súd v Prešove..., ktorý na neverejnom
zasadnutí konanom dňa 14.04.2015 rozhodol tak, že podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku
odvolanie odsúdenej... zamietol.
Na pojednávaní konajúcom sa dňa 15.01.2015, na ktorom Okresný súd Svidník
rozhodol o vine a uložení trestu sťažovateľky..., predseda senátu poučil sťažovateľku o jej
právach a povinnostiach, na základe ktorého táto mala vyhlásiť, že poučeniu porozumela
a taktiež to, že je vinná zo skutku, ktorý je uvedený v obžalobe.
Taktiež jej boli položené otázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného
poriadku, na ktoré sťažovateľka odpovedala „áno“ vo všetkých bodoch. Aj na základe
týchto vyhlásení súd rozhodol a vyhlásil rozsudok o vine a uložení trestu. Rovnako
na uvedenom pojednávaní sa mala sťažovateľka vzdať práva na podanie odvolania, po tom,
čo ju súd o tejto možnosti mal poučiť. Napriek tomu sťažovateľka zahlásila v zákonnej lehote
odvolanie a následne po doručení rozsudku odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu
odôvodnila...
Sťažovateľka má objektívne zdravotné problémy, ktoré sa týkajú postupnej straty
sluchu, ktorými trpela aj v čase pojednávania... Jej zdravotné problémy sú tak vážne, že je
strata sluchu sťažovateľky podľa vyjadrení jej ošetrujúceho lekára (príloha k sťažnosti)
vpravo 68,9 % a vľavo 70,7 %, celková strata sluchu sťažovateľky je tak 69,125 %...
Sťažovateľka postupne stráca sluch, s čím táto nie je stotožnená a to je dôvodom,
prečo sudcu o svojom zdravotnom stave neinformovala. Avšak aj mne ako obhajcovi túto
skutočnosť uviedla až na základe výslovnej otázky, keď bola dotazovaná na jej sluch
vzhľadom na reakcie pri porade v advokátskej kancelárii.
Sťažovateľka na pojednávaní dňa 15.01.2015, na ktorom Okresný súd Svidník
rozhodol o vine a treste sťažovateľky, nepočula jasne a zreteľne vyjadrenia sudcu ani
prokurátora, a teda sa nemohla ani vyjadriť k obsahu tvrdení na pojednávaní, ani sa
nejakým spôsobom obhajovať.
Práve z dôvodu straty sluchu si sťažovateľka v danej veci zvolila za obhajcu
, ktorý jej však tesne pred pojednávaním dňa 13.01.2015 vypovedal
plnú moc, ktorá bola súdu doručená dňa 14.01.2015. Sťažovateľka sa tak na pojednávaní
musela zastupovať sama, keďže pre nedostatok času si nestihla zvoliť iného obhajcu. A tak
nielen že sa sťažovateľka nemohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, keďže
nerozumela vyjadreniam a otázkam sudcu Okresného súdu Svidník, ale boli porušené aj jej
práva na spravodlivé súdne konania a právo na obhajobu.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky právo na obhajobu podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9To/12/2015 153
zo 14.04.2015 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.. 9To/12/2015 153 zo 14.04.2015
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 €.
4. priznáva nárok na náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd
odvolanie sťažovateľky zamietol podľa ustanovenia § 316 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako
odvolanie podané osobou, ktorá sa ho výslovne vzdala. Krajský súd pri rozhodovaní
o odvolaní sťažovateľky vychádzal z toho, že po vyhlásení rozsudku, odôvodnení, poučení
o opravnom prostriedku sa sťažovateľka priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní
vyjadrila, že sa vzdáva práva podať odvolanie a súčasne nesúhlasí, aby osoby uvedené
v ustanovení § 308 ods. 2 Trestného poriadku podali v jej prospech odvolanie.
Krajský súd sa v uznesení vysporiadal aj s dôvodmi podania odvolania sťažovateľky
takto: „Z predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že obžalovaná
v tejto trestnej veci bola vypočúvaná v štádiu prípravného konania, ako aj
následne na hlavnom pojednávaní. Obžalovaná ani pri jednom z týchto
výsluchov nepoukazovala na svoj hendikep, že nepočuje. Komunikovala s vyšetrovateľom
v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní a ani orgán činný v trestnom konaní,
ani sudca nebadal na obžalovanej to, že by nepočula. Túto skutočnosť si všimla iba
obhajkyňa obžalovanej pri porade.
V neposlednom rade krajský súd zdôrazňuje, že súčasťou predloženého spisu je aj
spis Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/55/2012, kde taktiež obžalovaná bola vypočúvaná
v štádiu prípravného konania a obžalovaná ani pri tomto svojom výsluchu neuvádzala, že
by nerozumela položeným otázkam, resp. že by nepočula pri tomto výsluchu.
Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaná má 8 záznamov v registri trestov.
...
Krajský súd sa zaoberal argumentáciou, ktorú predniesla obhajkyňa obžalovanej
v rámci podaného odvolania spočívajúcou v tom, že malo dôjsť k porušeniu práva
na obhajobu, keďže obžalovaná má byť handicapovaná, sluchovo postihnutá a nerozumela
otázkam položeným na hlavnom pojednávaní.
Krajský súd takéto skutočnosti nezistil. Je potrebné skonštatovať, že obžalovaná nie
je po prvýkrát trestne stíhaná. Do rozporu so zákonom sa dostáva opakovane, ani v jednom
z posledných trestných konaní neargumentovala tým, že nepočuje, resp. nerozumie
položeným otázkam. Podľa názoru krajského súdu takúto skutočnosť, že obžalovaná
nepočuje, by sudca a prokurátor na hlavnom pojednávaní postrehli, no v zápisnici
o hlavnom pojednávaní sa nenachádza ani zmienka o takejto skutočnosti. Tu je potrebné
zdôrazniť, že ani samotná obžalovaná o tomto hendikepe nikoho neinformovala a túto
argumentáciu začala používať až po tom, čo jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody.
... Dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s Trestným poriadkom.
Po vyhlásení rozsudku poučil obžalovanú o práve podať odvolanie a tá
po tomto poučení sa vyjadrila, že vzdáva sa práva podať odvolanie a nesúhlasí, aby
niektorá z osôb na to oprávnených podala v jej prospech odvolanie. Na základe týchto
skutočností krajský súd dospel k záveru, že odvolanie podala osoba, ktorá sa ho výslovne
vzdala.“
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského
súdu, nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle,
a preto sa úvahy krajského súdu z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla takú argumentáciu vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať pochybnosť
o neudržateľnosti napadnutého uznesenia z ústavného hľadiska.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2015