Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 504/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obce Košolná, Košolná 44, právne zastúpenej advokátom

JUDr. Mgr. Michalom Mrvom LL.M., advokátska kancelária, Nevädzová 5,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Košolná o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015

doručená sťažnosť obce Košolná, Košolná 44 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 24. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou správneho

konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Správny orgán v rámci uvedeného konania na základe návrhu

Slovenského pozemkového fondu (ďalej len „SPF“), ktorým sa SPF domáhal potvrdenia, že

v návrhu uvedené pozemky evidované v katastri nehnuteľností ako pozemky vo vlastníctve

sťažovateľky sú vo vlastníctve štátu, vydal rozhodnutie sp. zn. C 181/2012 z 25. marca 2013

(ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým potvrdil, že označené pozemky sú

vo vlastníctve Slovenskej republiky. Sťažovateľka proti označenému rozhodnutiu správneho

orgánu podala odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) podľa a nasl. Občiansky súdy poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 25. marca 2014 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Proti uvedenému rozsudku

krajského súdu podal správny orgán odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súdu

napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že

rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu, a tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu porušuje jej označené

práva. Argumentuje tým, že označené pozemky nadobudla na základe delimitačných

protokolov a ich dodatkov ešte v roku 1993 vydaných podľa zákona Slovenskej národnej

rady č. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o majetku obcí“). Od toho času bola sťažovateľka vedená aj ako vlastník týchto pozemkov

v katastri nehnuteľností, preto v správnom konaní vzniesla námietku vydržania, ktorá však

nebola akceptovaná. Vychádzajúc z uvedeného zastávala názor, že správny orgán sa

2

nesprávne vysporiadal s jej námietkou vydržania, predostrela svoj právny pohľad na vec

a tiež názor, že najvyšší súd pochybil a zasiahol do jej označených práv, keď potvrdil

rozhodnutie správneho orgánu. Podľa nej sa najvyšší súd ústavne nesúladným

a formalistickým spôsobom vysporiadal s jej argumentmi, ktoré smerovali k tomu, že

správny orgán na základe jej námietok o vydržaní predmetných pozemkov mal jej v rámci

svojho rozhodnutia potvrdiť nadobudnutie týchto pozemkov vydržaním podľa § 11 zákona

č.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie ústavnému súdu navrhla, aby

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej

označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

3

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

4

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú

, ústavný súd pripomína svoj pravidelne judikovaný právny názor, že

tohto práva sa možno domáhať v súlade s (v spojení s ) len v

medziach zákonov, ktoré tento článok vykonávajú (napr. , ).

V okolnostiach daného prípadu sú týmito zákonmi č , o

správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“), zákon o majetku obcí a .

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo podľa

sťažovateľky dôjsť v dôsledku potvrdenia neústavného rozhodnutia správneho orgánu.

Zásadnou je pritom námietka, že správny orgán v rámci konania o obnove evidencie

niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim sa formalisticky vysporiadal s jej

námietkou vydržania, ktorou sa odmietol zaoberať, v dôsledku čoho sťažovateľka bola

rozhodnutím správneho orgánu pozbavená vlastníctva k pozemkom evidovaných v katastri

nehnuteľností v jej vlastníctve po takmer 20 tich rokoch. Keďže uvedený prílišný

formalizmus nenapravil ani najvyšší súd v rámci konania o opravnom prostriedku, porušil

tým podľa jej názoru označené práva.

Vzhľadom na uvedený charakter námietky sťažovateľky bolo potrebné, aby ústavný

súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zisťoval splnenie podmienok na prijatie

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie skúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

v spojení s rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo najvyšším súdom na základe

odvolania sťažovateľky zmenou rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. marca

2014 (ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu, pozn.) potvrdené.

5

Podľa § 11 ods. 1 zákona

. správny orgán na návrh účastníka konania (ďalej len ,ľ“)

rozhodnutím potvrdí, že navrhovateľ nadobudol vlastníctvo k pozemku vydržaním, ak sú

splnené podmienky ustanovené týmto zákonom. Účastníkom konania je aj dedič

oprávneného držiteľa. Účastníkom územného konania je navrhovateľ, obec, ak nie je

stavebným úradom príslušným na územné konanie, a ten, komu toto postavenie vyplýva z

osobitných predpisov.

Podľa návrh na vydanie rozhodnutia podľa

odseku 1 možno podať len na účely konania a najneskôr s podaním námietok (§ 7 ods. 2).

Podľa správny orgán zamietne návrh na vydanie

rozhodnutia podľa odseku 1, ak

a) nie sú splnené podmienky na nadobudnutie vlastníctva vydržaním podľa tohto

zákona,

b) si vlastnícke právo k pozemku uplatnila v tomto konaní aj iná osoba alebo ak

vlastnícke právo k pozemku je predmetom konania podľa osobitného predpisu.

Podľa ak sa v konaní zistia údaje odporujúce

skutočnostiam, z ktorých vychádzalo notárske osvedčenie vyhlásenia o vydržaní alebo

o zápise za vlastníka alebo protokol a zoznam o prechode vlastníctva veci štátu na obec,

správny orgán môže na návrh rozhodnutím

a) potvrdiť nadobudnutie vlastníctva vydržaním inou osobou,

b) potvrdiť, že pozemky sú vo vlastníctve štátu alebo inej osoby,

a to aj vtedy, ak sú dotknuté pozemky a právne vzťahy k nim evidované podľa

predpisov o katastri nehnuteľností v súbore geodetických informácií a v súbore popisných

informácií; vydaním rozhodnutia správneho orgánu strácajú osvedčenia alebo protokoly

a zoznamy platnosť.

6

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom prieskumu

v správnom súdnictve, ktorý vymedzila vo svojom opravnom prostriedku samotná

sťažovateľka, bolo rozhodnutie správneho orgánu vydaného v zmysle § 12 zákona

č.

Druhou dôležitou a nespornou skutočnosťou je, že sťažovateľka podala námietky

v správnom konaní, a nie osobitný návrh podľa citovaného

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«V danej veci odvolací súd posudzoval najmä otázku, či zistené údaje, na základe

ktorých došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia odporcu odporujú skutočnostiam

z ktorých vychádzal protokol a záznam o prechode vlastníctva veci štátu na obec; a či bol

správny orgán v správnom konaní povinný prihliadať na kinu námietku

vydržania sporných nehnuteľností.

Najvyšší súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že Obec Košolná je

v katastri nehnuteľností evidovaná ako vlastní

ka nehnuteľností s titulom nadobudnutia Delimitačný protokol FIN.263/93,

FIN.1271/93 zo dňa 07. 06. 1993, ktorým boli postupom podľa

delimitované na obec Košolná pozemky uvedené v „Rozhodnutí o odovzdaní

poľnohospodárskej pôdy do trvalého užívania“ zn. Pôd/8 5790/1962 zo dňa 11. 07. 1962,

ktorým ONV, odbor poľnohospodárstva v Trnave podľa § 103 ods. 2 Obchodného

zákonníka, NV č. a vyhlášky Ministerstva financií č. 205/1958 Ú. v.

odovzdal predmetné nehnuteľnosti do trvalého bezplatného užívania JRD Košolná pre účely

poľnohospodárskej výroby. Nadobudnutie predmetných nehnuteľností obcou bolo

spochybnené a skúmané až na základe návrhu účastníka v 1/ rade, podaného v zákonom

stanovenej lehote v zmysle .

V zmysle ustanovení sa vlastníctvom obce nestali tie

poľnohospodárske pozemky v štátnom vlastníctve, ktoré ku dňu 24. 11. 1990 boli v trvalom

užívaní inej než štátnej organizácie. Ku dňu 24. 11. 1990 tento majetok malo JRD Košolná

ako družstevná organizácia v trvalom bezplatnom užívaní. Z citovaných ustanovení zákona 7

preto jednoznačne vyplynulo, že tieto pozemky účinnosťou neprešli

do vlastníctva obcí. Pozemky odovzdané do trvalého užívania ostali naďalej v štátnom

vlastníctve a spravoval ich OP – ONV v Trnave.

V prípade pozemkov – vodné toky platí, že tieto sú v zmysle SR

vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom ich správou sú v zmysle Z.

z. poverení účastníci v 2. a 3. rade.

Na základe uvedených názorov najvyšší súd konštatuje, že Obec Košolná sa

vlastníkom predmetných nehnuteľností účinnosťou nestala, a preto

zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech Obce Košolná sa stal

v zmysle § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona nehodnoverným. Keďže v katastri nehnuteľností

je Obec Košolná evidovaná ako vlastní

ka nehnuteľností s titulom nadobudnutia Delimitačný protokol FIN.263/93, FIN.

1271/93 zo dňa 07. 06. 1993, pričom týmto protokolom došlo postupom podľa zák. č.

k delimitovaniu pozemkov na obec Košolná v rozpore so

Zb., ide o evidované údaje odporujúce skutočnému stavu veci. Bolo tak na uvážení

správneho orgánu, či v priebehu konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a

právnych vzťahov k nim v zmysle , na podnet účastníka v 1/ rade,

potvrdí na základe zistených skutočností vlastníctvo štátu. Kataster nehnuteľností má v SR

postavenie štátneho informačného systému, ktorý je verejný, pričom jeho cieľom je

poskytovať pravdivé informácie o nehnuteľnostiach a o právach k nim. Podľa názoru

najvyššieho súdu, odporca svojim postupom a rozhodnutím, ktorým v zmysle § 12 ods. 1

písm. b) na základe zistených skutočností potvrdil vlastnícke právo

Slovenskej republike v správe príslušných orgánov, konal v súlade so zákonom...

K tejto súvislosti je potrebné ešte podotknúť, že nezákonnosť delimitácie žiadna

zo strán, ani pribratí účastníci správneho konania, nenamietali.

... K námietke ky, že Obec Košolná je vlastníkom predmetných

nehnuteľností na základe inštitútu „vydržania“, odvolací súd poznamenáva, že inštitút

vydržania podľa občianskeho práva je odlišný, čo do svojho právneho základu, ako aj

aprobačného aktu orgánu štátnej moci, od úpravy vydržania v práve správnom (pozri aj

rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 22. 01. 2013). Predovšetkým je

8

neprehliadnuteľnou skutočnosťou, že samotný zakotvuje úpravu

vydržania spojenú s koncentračnou zásadou prostredníctvom ustanovenia § 11, § 11a

a § 12.

V ustanovení však inštitút vydržania

upravený nie je, t. z., že správny orgán pri rozhodovaní o potvrdení vlastníckeho práva

štátu na základe údajov odporujúcich skutočnostiam, z ktorých protokol o prechode

vlastníctva veci štátu na obec, nie je oprávnený na tento inštitút prihliadať. Odvolací súd je

toho názoru, že zmyslom tohto ustanovenia je odstrániť rozpory zapísaných údajov v

evidencii vlastníckych práv so skutočným stavom veci, pričom správny orgán vychádza zo

zákonom uvedených listín. Účelom tohto ustanovenia nie je rozhodovať o vlastníckom práve

vydržaním, ale odstrániť chyby v evidencii vlastníckych práv. Uvedené vyplýva aj z čl. 2

ods. 2 SR podľa ktorého, štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Čo sa týka tvrdenia ky, že civilný súd sa nebude môcť zaoberať otázkou

vlastníckeho práva k týmto pozemkom v zmysle ust. , pretože na jednej

strane to neumožňuje v ust. a na druhej strane by súd nemohol

rozhodovať v dôsledku prekážky litispendencie, resp. právoplatne rozhodnutej veci

správnym orgánom o určení vlastníckeho práva, najvyšší súd dodáva, že tieto námietky

taktiež nie sú spôsobilé vyvrátiť zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.»

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa námietkou sťažovateľky o vydržaní zaoberal

na pomerne rozsiahlom priestore. Jeho právna argumentácia smerovala k záveru, že nie je

možné prihliadať na ňu v zmysle správneho konania na návrh podľa § 12 zákona

č. , pričom z odôvodenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, že

sťažovateľka osobitný návrh podľa v správnom konaní

nepodala. V tejto súvislosti ústavný súd k vecnej stránke sporu dodáva, že v zmysle § 11

ods. 8 písm. b) správny orgán potvrdenie o vydržaní môže vydať,

len ak je vec nesporná, to znamená, že si vlastnícke právo na predmetné pozemky

neuplatnila iná osoba, čo v okolnostiach prípadu vzhľadom na uplatnenie návrhu SPF podľa

9

vylučuje, aby správny orgán rozhodoval o námietke vydržania

a v prípade podania návrhu podľa sťažovateľkou by implicitne

viedol k zamietnutiu návrhu na vydanie rozhodnutia o vydržaní v takomto konaní.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v sťažovateľkinej

veci je ústavne udržateľný, preto ústavný súd už v rámci predbežného prerokovania hodnotí

tak, že nesignalizuje známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, čo štandardne môže

zakladať právomoc ústavného súdu vysloviť po meritórnom prejednaní veci porušenie práv

sťažovateľky (obdobne napr. , , ). Keďže teda

ústavný súd vylúčil možnosť vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu

pri prípadnom meritórnom prejednaní sťažnosti, je sťažnosť v tejto časti zjavne

neopodstatnená a bolo potrebné ju podľa už

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť.

2. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa .

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru ( )

by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré

by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z ,

10

bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie jej základného práva

vlastniť majetok podľa (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015

11