Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 521/2015
PDF · 381.31 KB
No categories available
III. ÚS 521/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDO SLOVAKIA, s. r. o.,
Pekárska 14/160, Trnava, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Ľubomírom Havlíkom,
Krížna 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv „podľa čl. 20
a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)...
Ústavy Slovenskej republiky“ postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaniach
vedených pod sp. zn. 1 Kn 272/13 a sp. zn. 1 Kv 71/14 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDO SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDO SLOVAKIA, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv „podľa čl. 20 a čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)... Ústavy
Slovenskej republiky“ postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská
prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Kn 272/13 a sp. zn. 1 Kv 71/14.
Zo sťažnosti vyplýva, že krajská prokuratúra príkazom sp. zn. 1 Kn 272/13 zaistila
na bankovom účte sťažovateľky vedenom v Československej obchodnej banke, a. s.,
sumu 440 404,57 €, ktorá mala pochádzať z úhrady faktúry a úhrad vykonaných na základe
právoplatných rozhodnutí Daňového úradu Bratislava. Sťažovateľka ako zúčastnená osoba
podaním doručeným 7. januára 2014 požiadala o zrušenie tohto zaisťovacieho úkonu.
Prokurátorka krajskej prokuratúry však tento návrh sťažovateľky zamietla uznesením
č. k. 1 Kv 71/14/1100 2 z 26. februára 2014. Sťažovateľka uvádza, že následne sa
opakovane bezúspešne domáhala zrušenia označeného príkazu o zaistení.
Sťažovateľka namieta rozpor tohto rozhodnutia „so základnými princípmi právneho
štátu a najmä s dikciou samotného § 95 ods. 1 Tr. por., ktorý je koncipovaný pre úplne iné
prípady; prostriedky v predmetnom prípade nespĺňajú ani len elementárnu definíciu
prostriedkov, ktoré môžu byť postihnuté úkonom podľa citovaného ustanovenia Tr. por.
a ani nie sú konkrétne definované tak, ako to vyžaduje Tr. por. nejde totiž o nejaké
prostriedky, ale o prostriedky, ktoré možno identifikovať s konkrétnou činnosťou,
v odôvodnení uvedenou činnosťou“, a tvrdí, že v období od 5. apríla 2013 do 25. februára
2014 nebolo vo veci samej začaté trestné stíhanie, čím „vyšetrovateľ porušil s následným
súhlasom prokurátora svoje základné povinnosti a lehotu podľa § 199 ods. 1 Trestného
poriadku.
Krajská prokuratúra v Bratislave ďalej nerozhodovala o žiadosti sťažovateľa
bezodkladne tak, ako jej ukladá § 95 ods. 8 TP (trvanie 51 dní) a ako dôvod vidíme
vyčkávanie na vyprodukovanie uznesenia podľa § 199 ods. 1 TP, aby mohla byť formálne
odmietnutá námietka, že nie je začaté trestné stíhanie. Spôsob, akým sa vysporiadala
Krajská prokuratúra v Bratislave s touto námietkou sťažovateľa je ústavne
neakceptovateľný, nakoľko popiera princíp rozhodovania o zákonnosti podľa stavu v čase
doručenia podania sťažovateľa.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Krajská prokuratúra v Bratislave dodnes
pokračuje v zaistení na základe trestného stíhania začatého v inej veci (pôvodne daňový
podvod, teraz krátenie dane a poistného) pričom je zjavné, že rozhodnutie o dorubení dane,
ktoré by malo byť podkladom pre nárok Kriminálneho úradu Finančnej správy SR ako
poškodeného, neexistuje v dôsledku zrušenia rozhodnutia rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2S/273/14 24 zo 6.5.2015.“.
Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňovala
závažným rozsahom trvania porušenia základných práv po dobu 28 mesiacov, legálnosťou
zaistených finančných prostriedkov, opakovaným ignorovaním základných princípov
trestného konania, systematickým ignorovaním základných pravidiel výkonu verejnej moci
a skutočnosťou, že namietané konanie malo za dôsledok úplnú paralýzu výkonu podnikania
sťažovateľky.
Nadväzne na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takéto
rozhodnutie:
„1. Základné práva MIDO SLOVAKIA, s.r.o. podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry Bratislava v trestnom konaní 1
Kn 272/13 a 1 Kv 71/14 porušené boli.
2. Rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Bratislave vydané ako príkaz na zaistenie
účtu číslo konania I KO V 72/13 zo dňa 5.4.2013 (v súčasnosti vedené pod číslom konania
1 Kn 272/13) sa zrušuje.
3. MIDO SLOVAKIA, s.r.o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
22.000 Euro (slovom dvadsaťdvaťtisíc Euro), ktoré jej je Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky povinné vyplatiť do rúk jej právneho zástupcu JUDr. Ing. Ľubomíra Havlíka...
4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť MIDO
SLOVAKIA, s.r.o. trovy konania v sume 335,70 € na účet jeho právneho zástupcu, a to
do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný
súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný
súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit
musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona
o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie
ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
Po preskúmaní podania sťažovateľky doručeného 4. septembra 2015 ústavný súd
konštatuje, že napriek jej kvalifikovanému právnemu zastúpeniu sťažnosť nespĺňa náležitosti
kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1
a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Už označenie sťažovateľky v úvode
sťažnosti obsahuje formálne nedostatky, keď v znení jej obchodného mena chýba označenie
právnej formy obchodnej spoločnosti a v sťažnosti uvádzané sídlo sťažovateľky
nezodpovedá zápisu v obchodnom registri. Závažným nedostatkom petitu sťažnosti
brániacim jej meritórnemu preskúmaniu je absencia dostatočného označenia základných
práv a slobôd, ktoré mali byť postupmi krajskej prokuratúry porušené ̶sťažovateľka slovne
neuvádza právo, ktoré malo byť porušené, obmedzuje sa len na vymenovanie niektorých
článkov ústavy, ktoré však nezaručujú len jedno základné právo. Uvedené je pritom
nevyhnutné pre vymedzenie hraníc, v ktorých sťažovateľka žiada realizovať ústavný
prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v napadnutých konaniach. Napokon ako
neurčité možno hodnotiť aj označenie konania krajskej prokuratúry, v ktorom malo dôjsť
k porušeniu základných práv, keďže zo sťažovateľkou pripojených kópií uznesení
o jednotlivých žiadostiach o zrušenie zaistenia vyplýva, že krajská prokuratúra konala pod
sp. zn. 1 Kv 71/14/1100, a nie pod sťažovateľkou označenou spisovou značkou.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažnosť sa vyznačuje zmätočnosťou svojho
obsahu vyúsťujúcou do nedostatku ďalšej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti
požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorou je logické,
kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu k právam, vyslovenia
porušenia ktorých sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha. Odôvodneniu sťažnosti takáto
kvalita zjavne chýba, pretože v jeho argumentácii v skutočnosti absentujú dôvody majúce
ústavný rozmer, ktoré by porušenie týchto práv osvedčovali. Podľa názoru ústavného súdu
sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie,
čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným
právnym zástupcom) v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS
26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
považoval už nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí za dostatočný dôvod
na odmietnutie sťažnosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietaným postupom
krajskej prokuratúry je potrebné považovať sťažnosť aj za neprípustnú. Proti príkazu
na zaistenie účtu sp. zn. 1 Kn 272/13 z 5. apríla 2013 síce sťažovateľka nemala právo podať
sťažnosť, prípadne odvolanie, ale prieskumu zákonnosti konania krajskej prokuratúry sa
mohla domáhať aj na základe podnetu podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), prípadne
na základe opakovaného podnetu podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Proti jednotlivým
uzneseniam krajskej prokuratúry, ktorými boli zamietané postupne podávané žiadosti
sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov, mala zase sťažovateľka právo
podať sťažnosť, o ktorých rozhodovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako
nadriadený orgán krajskej prokuratúry. Ústavou zakotvená subsidiárna právomoc ústavného
súdu na poskytnutie ochrany pred porušením základných práv neumožňuje ústavnému súdu
nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) iných štátnych orgánov, ak je založená
zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu
podľa § 95 ods. 8 Trestného poriadku.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, a preto rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky stratilo
v danej veci opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2015