Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 543/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2015

v predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátska kancelária,

Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12

ods. 1 a , na súdnu ochranu podľa

a v spojení s a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Pezinok sp. zn. z 5. septembra 2013 a postupom a rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 27. augusta 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13

ods. 1 , na súdnu ochranu podľa a v spojení s

a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. septembra 2013 a postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27. augusta 2014 svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a Listiny základných práv a slobôd v spojení s , práva

podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 27. augusta 2014.

Dňa 23. decembra 2014 sťažovateľ doručil ústavnému súdu prílohy k sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa 12. júna 2012 začalo

súdne konanie vedené pod sp. zn. o návrhu navrhovateľky o rozvod

manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej proti

sťažovateľovi.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. septembra 2013 manželstvo

navrhovateľky a sťažovateľa rozviedol, zveril maloletú na čas po rozvode do osobnej

starostlivosti navrhovateľky, upravil zastupovanie a spravovanie majetku maloletej tak, že

ju zastupujú a spravujú jej majetok obidvaja rodičia, a uložil povinnosť sťažovateľovi

prispievať na výživu maloletej sumou 500 eur mesačne.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku 24. októbra 2013 odvolanie, v ktorom

okresnému súdu vyčítal, že ako prvostupňový súd pri určení výšky výživného nedostatočne

zistil skutkový stav, nevykonal potrebné dôkazy v prospech sťažovateľa a na základe

vykonaných dôkazov týkajúcich sa jeho účtovníctva dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Ďalej sťažovateľ v odvolaní namietal, že mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pod ktorou sa rozumie aj nedostatočné zdôvodnenie rozsudku, z dôvodu, že

súd sa nezaoberal jeho námietkami týkajúcimi sa vyčíslenia nákladov maloletej a odmietol

vziať do úvahy jeho súkromné pôžičky z dôvodu, že ich nemal zahrnuté v účtovníctve

podnikateľa. V podstatnom sťažovateľ tiež poukazoval na neprimeranosť výšky výživného,

aj vzhľadom na vek maloletej a výšku príjmu navrhovateľky.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. augusta 2014 potvrdil rozsudok

okresného súdu v celom rozsahu, pretože sa po skutkovej, ako aj právnej stránke stotožnil

s postupom a rozhodnutím prvostupňového súdu.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd konštatovaním vecnej správnosti rozsudku

okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol o výške vyživovacej povinnosti

sťažovateľa voči maloletej, došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

a listiny v spojení s , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a k namietanému porušeniu . Uviedol, že mu nie je

zrejmý dôvod určenia takej vysokej vyživovacej povinnosti napriek tomu, že pracuje

v nestabilnej oblasti, má vyšší vek a zdravotné problémy. Sťažovateľ bol toho názoru, že

výživné priznané v uvedenej výške pôsobí naňho likvidačne, čoho dôkazom je, že matka

maloletej podala proti nemu návrh na začatie exekúcie, ktorej podkladom ako exekučný titul

je rozsudok okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa sa nemožno stotožniť s konštatovaním krajského súdu, že

pre rozhodnutie v prerokovávanej veci nebolo podstatné hodnotenie správnosti vedenia

účtovníctva sťažovateľa. Ním predložená správa v tomto smere nemala byť vyhodnotená

krajským súdom ako nezáväzná (nevykonanie tohto dôkazu odôvodnil krajský súd účelom

jej vypracovania), čo sťažovateľ vníma ako porušenie svojho základného práva na súdnu

na inú právnu ochranu podľa .

Na základe uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že postupom

a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv

na súdnu ochranu podľa a listiny, princípu rovnosti účastníkov

konania podľa čl. 47 ods. 3, princípu rovnosti pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1, princípu

ochrany proti svojvoľným zásahom štátnej moci podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípu predvídateľnosti

rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty vyplývajúci z .

V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a zároveň rozhodol:

„Do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť

rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 27.08.2014 a rozsudku

Okresného súdu Pezinok, sp. zn. zo dňa 05.09.2013 vo výroku o povinnosti

sťažovateľa prispievať na výživu na maloletú , , sumou 500,

EUR mesačne, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca do rúk navrhovateľky odo dňa

vykonateľnosti rozsudku.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal vo veci takýto nález:

„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s SR , podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa čl. 36 Listiny základných práv

a slobôd, SR postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo dňa 27.08.2014, porušené bolo.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s SR, podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, a podľa Listiny základných práv a slobôd, SR postupom

a rozhodnutím Okresného súdu Pezinok sp. zn. zo dňa 05.09.2013, porušené

bolo.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

SR, v spojení so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa SR,

postupom Okresného súdu Pezinok, sp. zn. zo dňa 05.09.2013, porušené

bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruši rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. a rozhodnutie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 28P/154/2012a vracia

vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Pezinok.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia, vo výške 340,90 EUR vrátane DPH, ktorá je splatná do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava

Jakubčíka, .“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, na rovnosť účastníkov konania podľa a podľa listiny,

princípu rovnosti pred zákonom podľa , porušeniu

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru v spojení

s porušením čl. 1 ods. 1 postupom a rozhodnutím okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Priamo zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd, a poskytnúť tak ochranu práv sťažovateľovi.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru a k porušeniu postupom a rozhodnutím

krajského súdu

Hneď v úvode tejto hodnotiacej časti ústavný súd zdôrazňuje, že podstatou

a prevažujúcim obsahom i rozsahom sťažnosti sťažovateľa je jeho nespokojnosť s výrokom

konajúcich súdov týkajúcim sa výšky jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej. Tomu

zodpovedá aj podrobný rozbor súdnych konaní vrátane sťažovateľom subjektívne

hodnotených skutkových okolností. Napriek väčšiemu rozsahu namietaných porušení práv

či článkov , listiny a dohovoru však sťažnosť obsahuje minimum ústavnoprávnej

argumentácie, ktorá by bola v podstatnej príčinnej súvislosti s napadnutými súdnymi

konaniami.

Z už citovaného tiež vyplýva, že rozdeľuje ústavnú

ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto

ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného

súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ( mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd opierajúc sa aj o svoju uvedenú judikatúru sa preto musel sústrediť

predovšetkým na otázku ústavnej udržateľnosti rozhodnutia krajského súdu, ktoré

posudzoval v úzkej súvislosti s výsledkom konania na prvostupňovom súde.

Ústavný súd zistil, že na základe odvolania sťažovateľa vec prerokoval krajský súd

a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto ho

potvrdil. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že závery súdu prvého stupňa

vyplývajú z dokazovania vykonaného v potrebnom rozsahu, v ktorom sa okresný súd

správne zameral na zistenie odôvodnených potrieb maloletej, schopností, možností

a majetkových pomerov oboch rodičov, z dokazovania vyvodil aj správne právne závery,

s ktorými sa stotožňuje aj krajský súd. K správe audítora, ktorú odporca dodatočne pripojil

k svojmu odvolaniu, krajský súd uviedol, že ju ako dôkaz nevykonal s ohľadom na jej

nezáväznosť uvedenú v závere samotnej správy a tiež vzhľadom na účel jej vypracovania

v nej uvedený (pomoc odporcovi pri zhodnotení správnosti konkrétnych transakcií a ich

účtovnom zobrazení v účtovníctve podniku). Vykonanie tohto dôkazu podľa krajského súdu

nebolo spôsobilé spochybniť skutkový stav ustálený okresným súdom. Krajský súd sa

nestotožnil ani s námietkami sťažovateľa, že okresný súd nepostupoval správne, keď

neprihliadol na jeho pôžičky z dôvodu, že ich nemal zahrnuté v účtovníctve, pretože

dispozícia s takým vysokým majetkom sa v každom prípade prejavila v životnej úrovni

otca, na ktorej má maloletá zákonné právo sa podieľať. K vyjadreniu sťažovateľa, že vo veci

rozhodoval vylúčený sudca, krajský súd uviedol, že sťažovateľ v priebehu konania

nevzniesol kvalifikovane námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi a sťažovateľom

uvádzané skutočnosti nezakladajú dôvod na vylúčenie sudcu. Na zdôraznenie správnosti

rozsudku v časti výroku o výške vyživovacej povinnosti sťažovateľa krajský súd uviedol: „Z

odôvodnenia výroku napadnutého rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o výške vyživovacej

povinnosti odporcu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade ani v tomto

smere zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s ,

nakoľko z napadnutého rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej

nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré

v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané odporcom v odvolaní

vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu

odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou

úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho

požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

dôkazov.“

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v napadnutom rozsudku vyčerpávajúco

odôvodnil, prečo rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa osobitne a veľmi podrobne

zaoberal všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa vrátane jeho námietok smerujúcich

proti výške výživného. Podľa ústavného súdu právny záver krajského súdu v napadnutom

rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, bol výsledkom procesu hodnotenia

dôkazov, interpretácie a aplikácie právnych predpisov, ktorý bol v súlade s

a žiadnym spôsobom nevybočuje z medzí formálnej logiky.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského

súdu v konkrétnom prípade, nemôže podľa ústavného súdu zakladať namietané porušenie

ním označených práv. Hodnotenie právneho a skutkového stavu krajským súdom spĺňalo

kritéria logickej právnej úvahy, čo bolo podporené aj riadnym odôvodnením rozhodnutia

v zmysle .

Keďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by

napadnutý rozsudok krajského súdu porušoval alebo popieral zmysel práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie týchto

práv, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ako zjavne neopodstatnenú posúdil

ústavný súd aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 13

ods. 1 . Tieto články negarantujú individuálne základné práva, ale zakotvujú

niektoré zo základných ústavných princípov. Pokiaľ ide o súdnu ochranu, jej ústavnú

konformitu vyčerpávajúcim spôsobom zaručuje a nasl. .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa (napr. návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých súdnych rozhodnutí) stratilo

opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015