Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 543/2015
PDF · 412.58 KB
No categories available
III. ÚS 543/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2015
v predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátska kancelária,
Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 28 P 154/2012 z 5. septembra 2013 a postupom a rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 20 Cop 3/2014 z 27. augusta 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13
ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 P 154/2012 z 5. septembra 2013 a postupom
a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 Cop 3/2014 z 27. augusta 2014 svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej
len „ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 13 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 20 Cop 3/2014 z 27. augusta 2014.
Dňa 23. decembra 2014 sťažovateľ doručil ústavnému súdu prílohy k sťažnosti.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa 12. júna 2012 začalo
súdne konanie vedené pod sp. zn. 28 P/154/2012 o návrhu navrhovateľky o rozvod
manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej proti
sťažovateľovi.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 P 154/2012 z 5. septembra 2013 manželstvo
navrhovateľky a sťažovateľa rozviedol, zveril maloletú na čas po rozvode do osobnej
starostlivosti navrhovateľky, upravil zastupovanie a spravovanie majetku maloletej tak, že
ju zastupujú a spravujú jej majetok obidvaja rodičia, a uložil povinnosť sťažovateľovi
prispievať na výživu maloletej sumou 500 eur mesačne.
Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku 24. októbra 2013 odvolanie, v ktorom
okresnému súdu vyčítal, že ako prvostupňový súd pri určení výšky výživného nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal potrebné dôkazy v prospech sťažovateľa a na základe
vykonaných dôkazov týkajúcich sa jeho účtovníctva dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Ďalej sťažovateľ v odvolaní namietal, že mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pod ktorou sa rozumie aj nedostatočné zdôvodnenie rozsudku, z dôvodu, že
súd sa nezaoberal jeho námietkami týkajúcimi sa vyčíslenia nákladov maloletej a odmietol
vziať do úvahy jeho súkromné pôžičky z dôvodu, že ich nemal zahrnuté v účtovníctve
podnikateľa. V podstatnom sťažovateľ tiež poukazoval na neprimeranosť výšky výživného,
aj vzhľadom na vek maloletej a výšku príjmu navrhovateľky.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 CoP 3/2014 z 27. augusta 2014 potvrdil rozsudok
okresného súdu v celom rozsahu, pretože sa po skutkovej, ako aj právnej stránke stotožnil
s postupom a rozhodnutím prvostupňového súdu.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd konštatovaním vecnej správnosti rozsudku
okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol o výške vyživovacej povinnosti
sťažovateľa voči maloletej, došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 listiny v spojení s čl. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a k namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy. Uviedol, že mu nie je
zrejmý dôvod určenia takej vysokej vyživovacej povinnosti napriek tomu, že pracuje
v nestabilnej oblasti, má vyšší vek a zdravotné problémy. Sťažovateľ bol toho názoru, že
výživné priznané v uvedenej výške pôsobí naňho likvidačne, čoho dôkazom je, že matka
maloletej podala proti nemu návrh na začatie exekúcie, ktorej podkladom ako exekučný titul
je rozsudok okresného súdu.
Podľa názoru sťažovateľa sa nemožno stotožniť s konštatovaním krajského súdu, že
pre rozhodnutie v prerokovávanej veci nebolo podstatné hodnotenie správnosti vedenia
účtovníctva sťažovateľa. Ním predložená správa v tomto smere nemala byť vyhodnotená
krajským súdom ako nezáväzná (nevykonanie tohto dôkazu odôvodnil krajský súd účelom
jej vypracovania), čo sťažovateľ vníma ako porušenie svojho základného práva na súdnu
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že postupom
a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, princípu rovnosti účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3, princípu rovnosti pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1, princípu
ochrany proti svojvoľným zásahom štátnej moci podľa čl. 13 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípu predvídateľnosti
rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy.
V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby jeho sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a zároveň rozhodol:
„Do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť
rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 20 CoP 3/2014 zo dňa 27.08.2014 a rozsudku
Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 28P/154/2012 zo dňa 05.09.2013 vo výroku o povinnosti
sťažovateľa prispievať na výživu na maloletú , , sumou 500,
EUR mesačne, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca do rúk navrhovateľky odo dňa
vykonateľnosti rozsudku.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal vo veci takýto nález:
„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa čl. 36 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 13 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 20CoP 3/2014 zo dňa 27.08.2014, porušené bolo.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 13 ods. 1 Ústavy SR postupom
a rozhodnutím Okresného súdu Pezinok sp. zn. 28P/ 154/2012 zo dňa 05.09.2013, porušené
bolo.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy
SR, v spojení so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,
postupom Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 28P/154/2012 zo dňa 05.09.2013, porušené
bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky ruši rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 20CoP 3/2014 a rozhodnutie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 28P/154/2012a vracia
vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Pezinok.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia, vo výške 340,90 EUR vrátane DPH, ktorá je splatná do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava
Jakubčíka, .“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 listiny,
princípu rovnosti pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, porušeniu čl. 13 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s porušením čl. 1 ods. 1 postupom a rozhodnutím okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Priamo zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol
oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd, a poskytnúť tak ochranu práv sťažovateľovi.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím
krajského súdu
Hneď v úvode tejto hodnotiacej časti ústavný súd zdôrazňuje, že podstatou
a prevažujúcim obsahom i rozsahom sťažnosti sťažovateľa je jeho nespokojnosť s výrokom
konajúcich súdov týkajúcim sa výšky jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej. Tomu
zodpovedá aj podrobný rozbor súdnych konaní vrátane sťažovateľom subjektívne
hodnotených skutkových okolností. Napriek väčšiemu rozsahu namietaných porušení práv
či článkov ústavy, listiny a dohovoru však sťažnosť obsahuje minimum ústavnoprávnej
argumentácie, ktorá by bola v podstatnej príčinnej súvislosti s napadnutými súdnymi
konaniami.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy tiež vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú
ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto
ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného
súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 4/00,
Ústavný súd opierajúc sa aj o svoju uvedenú judikatúru sa preto musel sústrediť
predovšetkým na otázku ústavnej udržateľnosti rozhodnutia krajského súdu, ktoré
posudzoval v úzkej súvislosti s výsledkom konania na prvostupňovom súde.
Ústavný súd zistil, že na základe odvolania sťažovateľa vec prerokoval krajský súd
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto ho
potvrdil. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že závery súdu prvého stupňa
vyplývajú z dokazovania vykonaného v potrebnom rozsahu, v ktorom sa okresný súd
správne zameral na zistenie odôvodnených potrieb maloletej, schopností, možností
a majetkových pomerov oboch rodičov, z dokazovania vyvodil aj správne právne závery,
s ktorými sa stotožňuje aj krajský súd. K správe audítora, ktorú odporca dodatočne pripojil
k svojmu odvolaniu, krajský súd uviedol, že ju ako dôkaz nevykonal s ohľadom na jej
nezáväznosť uvedenú v závere samotnej správy a tiež vzhľadom na účel jej vypracovania
v nej uvedený (pomoc odporcovi pri zhodnotení správnosti konkrétnych transakcií a ich
účtovnom zobrazení v účtovníctve podniku). Vykonanie tohto dôkazu podľa krajského súdu
nebolo spôsobilé spochybniť skutkový stav ustálený okresným súdom. Krajský súd sa
nestotožnil ani s námietkami sťažovateľa, že okresný súd nepostupoval správne, keď
neprihliadol na jeho pôžičky z dôvodu, že ich nemal zahrnuté v účtovníctve, pretože
dispozícia s takým vysokým majetkom sa v každom prípade prejavila v životnej úrovni
otca, na ktorej má maloletá zákonné právo sa podieľať. K vyjadreniu sťažovateľa, že vo veci
rozhodoval vylúčený sudca, krajský súd uviedol, že sťažovateľ v priebehu konania
nevzniesol kvalifikovane námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi a sťažovateľom
uvádzané skutočnosti nezakladajú dôvod na vylúčenie sudcu. Na zdôraznenie správnosti
rozsudku v časti výroku o výške vyživovacej povinnosti sťažovateľa krajský súd uviedol: „Z
odôvodnenia výroku napadnutého rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o výške vyživovacej
povinnosti odporcu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade ani v tomto
smere zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
nakoľko z napadnutého rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej
nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré
v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané odporcom v odvolaní
vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu
odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho
požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
dôkazov.“
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v napadnutom rozsudku vyčerpávajúco
odôvodnil, prečo rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa osobitne a veľmi podrobne
zaoberal všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa vrátane jeho námietok smerujúcich
proti výške výživného. Podľa ústavného súdu právny záver krajského súdu v napadnutom
rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, bol výsledkom procesu hodnotenia
dôkazov, interpretácie a aplikácie právnych predpisov, ktorý bol v súlade s ústavou
a žiadnym spôsobom nevybočuje z medzí formálnej logiky.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského
súdu v konkrétnom prípade, nemôže podľa ústavného súdu zakladať namietané porušenie
ním označených práv. Hodnotenie právneho a skutkového stavu krajským súdom spĺňalo
kritéria logickej právnej úvahy, čo bolo podporené aj riadnym odôvodnením rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Keďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by
napadnutý rozsudok krajského súdu porušoval alebo popieral zmysel práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie týchto
práv, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ako zjavne neopodstatnenú posúdil
ústavný súd aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 13
ods. 1 ústavy. Tieto články ústavy negarantujú individuálne základné práva, ale zakotvujú
niektoré zo základných ústavných princípov. Pokiaľ ide o súdnu ochranu, jej ústavnú
konformitu vyčerpávajúcim spôsobom zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa (napr. návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých súdnych rozhodnutí) stratilo
opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015