Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 547/2015
PDF · 278.16 KB
No categories available
III. ÚS 547/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného JUDr. Irenou Dubravčíkovou, advokátska kancelária, Slovinec 5166/73,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 11 CoP 285/2015 z 29. júna 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
11 CoP 285/2015 z 29. júna 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa podaného
23. decembra 2014 na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) začalo
konanie o zmenu právoplatného rozsudku okresného súdu z 23. septembra 2011, ktorým
boli na základe rodičovskej dohody schválenej súdom maloleté deti sťažovateľa zverené
na čas po rozvode do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.
Podaním doručeným okresnému súdu 1. apríla 2015 matka maloletých detí požiadala
o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd na čas do skončenia konania
vo veci samej dočasne zveril obe maloleté deti do jej starostlivosti, zakázal styk sťažovateľa
s jedným z maloletých detí a špecifikovaným spôsobom upravil styk sťažovateľa s druhým
maloletým dieťaťom.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 P 15/2015 zo 4. mája 2015 o predmetnom návrhu
matky rozhodol tak, že nariadeným predbežným opatrením zveril maloleté deti do osobnej
starostlivosti matky, vo vzťahu k jednému z maloletých detí upravil styk so sťažovateľom
špecifikovaným spôsob a vo vzťahu k druhému maloletému dieťa styk so sťažovateľom
neupravil. Súčasne predmetným uznesením zamietol okresný súd návrh sťažovateľa
na vydanie predbežného opatrenia o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky
sťažovateľa.
O odvolaní podanom sťažovateľom rozhodol krajský súd namietaným uznesením,
ktorým prvostupňového rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľ hodnotí rozhodnutie krajského súdu ako arbitrárne, pričom dôvody
arbitrárnosti vidí v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru
neposkytlo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na ním formulované námietky smerujúce proti
uplatnenému nároku. Namieta tiež, že rozhodnutia konajúcich súdov vychádzajú
z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý sa podľa jeho názoru nepodarilo súdom
náležite objasniť, keďže ignorovali dôkazy predložené sťažovateľom. Tieto rámcové dôvody
dopĺňa potom sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti formulovanou podrobnou argumentáciou.
Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 11 CoP 285/2015 z 29. júna 2015, predmetné uznesenie
zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho
zastúpenia.
Sťažovateľ súčasne ústavnému súdu navrhuje vydanie dočasného opatrenia
o odložení vykonateľnosti namietaného uznesenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez
ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práva
garantovaného dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu potvrdzujúcim vecnú
správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie vo veci
výkonu rodičovských práv.
Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie
alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky
a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127
ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov
nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je
však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného
súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [§ 74 a nasl. OSP (obdobne
I. ÚS 46/00]. Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je
garantované právo druhého dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis v. Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred
prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nenesie.
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny záver o správnosti nariadeného
predbežného opatrenia odôvodnil stručnou interpretáciou inštitútu predbežného opatrenia,
kde zdôraznil jeho provizórny charakter a s tým súvisiace zákonne predpoklady na jeho
vydanie, a síce že nastala situácia, ktorá do rozhodnutia súdu neznesie odklad, a súčasne
boli osvedčené základné skutočnosti, ktoré umožňujú prijať záver o pravdepodobnosti
nároku. Krajský súd ďalej zdôraznil, že pri ustálení relevantných skutkových okolností
potrebných pre rozhodnutie vychádzal primárne z odborných podkladov – lekárskych správ
preukazujúcich akútne zhoršený psychický stav jedného z maloletých detí zaťažených
rodičovským konfliktom, ktorý si vyžiadal okamžitú stabilizáciu pomerov vyňatím detí
zo striedavej rodičovskej starostlivosti. V nadväznosti na to vysvetlil krajský súd
rozhodnutie o dočasnom zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky
negatívnym postojom jedného z maloletých detí voči kontaktu so sťažovateľom
(preukázaným na podklade odbornej lekárskej správy), kde v záujme zachovania rovnakého
východného prostredia oboch súrodencov smeroval toto rozhodnutie aj voči druhému
dieťaťu.
Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom prijatý právny záver vychádza
z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.
Ústavný súd teda zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci
sťažovateľa, pretože ochranu jeho právam ako účastníkovi konania mu poskytuje
občianskoprávny (všeobecný) súd v meritórnom konaní. Z uvedených dôvodov rozhodol
ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015