Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 547/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného JUDr. Irenou Dubravčíkovou, advokátska kancelária, Slovinec 5166/73,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 29. júna 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. júna 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa podaného

23. decembra 2014 na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) začalo

konanie o zmenu právoplatného rozsudku okresného súdu z 23. septembra 2011, ktorým

boli na základe rodičovskej dohody schválenej súdom maloleté deti sťažovateľa zverené

na čas po rozvode do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Podaním doručeným okresnému súdu 1. apríla 2015 matka maloletých detí požiadala

o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd na čas do skončenia konania

vo veci samej dočasne zveril obe maloleté deti do jej starostlivosti, zakázal styk sťažovateľa

s jedným z maloletých detí a špecifikovaným spôsobom upravil styk sťažovateľa s druhým

maloletým dieťaťom.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. mája 2015 o predmetnom návrhu

matky rozhodol tak, že nariadeným predbežným opatrením zveril maloleté deti do osobnej

starostlivosti matky, vo vzťahu k jednému z maloletých detí upravil styk so sťažovateľom

špecifikovaným spôsob a vo vzťahu k druhému maloletému dieťa styk so sťažovateľom

neupravil. Súčasne predmetným uznesením zamietol okresný súd návrh sťažovateľa

na vydanie predbežného opatrenia o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky

sťažovateľa.

O odvolaní podanom sťažovateľom rozhodol krajský súd namietaným uznesením,

ktorým prvostupňového rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ hodnotí rozhodnutie krajského súdu ako arbitrárne, pričom dôvody

arbitrárnosti vidí v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru

neposkytlo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na ním formulované námietky smerujúce proti

uplatnenému nároku. Namieta tiež, že rozhodnutia konajúcich súdov vychádzajú

z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý sa podľa jeho názoru nepodarilo súdom

náležite objasniť, keďže ignorovali dôkazy predložené sťažovateľom. Tieto rámcové dôvody

dopĺňa potom sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti formulovanou podrobnou argumentáciou.

Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho

základného práva zaručeného a práva zaručeného dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2015, predmetné uznesenie

zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

Sťažovateľ súčasne ústavnému súdu navrhuje vydanie dočasného opatrenia

o odložení vykonateľnosti namietaného uznesenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez

ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práva

garantovaného dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu potvrdzujúcim vecnú

správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie vo veci

výkonu rodičovských práv.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie

alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky

a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127

ods. 1 len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov

nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa . Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je

však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [ a nasl. (obdobne

]. Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je

garantované právo druhého dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis v. Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred

prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nenesie.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny záver o správnosti nariadeného

predbežného opatrenia odôvodnil stručnou interpretáciou inštitútu predbežného opatrenia,

kde zdôraznil jeho provizórny charakter a s tým súvisiace zákonne predpoklady na jeho

vydanie, a síce že nastala situácia, ktorá do rozhodnutia súdu neznesie odklad, a súčasne

boli osvedčené základné skutočnosti, ktoré umožňujú prijať záver o pravdepodobnosti

nároku. Krajský súd ďalej zdôraznil, že pri ustálení relevantných skutkových okolností

potrebných pre rozhodnutie vychádzal primárne z odborných podkladov – lekárskych správ

preukazujúcich akútne zhoršený psychický stav jedného z maloletých detí zaťažených

rodičovským konfliktom, ktorý si vyžiadal okamžitú stabilizáciu pomerov vyňatím detí

zo striedavej rodičovskej starostlivosti. V nadväznosti na to vysvetlil krajský súd

rozhodnutie o dočasnom zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky

negatívnym postojom jedného z maloletých detí voči kontaktu so sťažovateľom

(preukázaným na podklade odbornej lekárskej správy), kde v záujme zachovania rovnakého

východného prostredia oboch súrodencov smeroval toto rozhodnutie aj voči druhému

dieťaťu.

Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom prijatý právny záver vychádza

z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.

Ústavný súd teda zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci

sťažovateľa, pretože ochranu jeho právam ako účastníkovi konania mu poskytuje

občianskoprávny (všeobecný) súd v meritórnom konaní. Z uvedených dôvodov rozhodol

ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015