Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 534/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 1. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a 2 a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„dohovor“) sp. zn. z 1. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 105

zo 14. marca 2014, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky (žalobkyne) o preskúmanie

a zrušenie rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie – Ústredného inšpektorátu

Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. z 13. septembra

2012, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie Slovenskej obchodnej

inšpekcie – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre

Bratislavský kraj č. z 31. júla 2012 o uložení pokuty sťažovateľke v sume

10 000 € pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík podľa § 7 ods. 1 a ods. 2

písm. a) a b) o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).

Sťažovateľka uvádza, že uvedenú pokutu dostala za to, že „pri uzavretí jednej zmluvy

o úvere dňa 21. 09. 2009 postupovala v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím

podstatne narušila ekonomické správanie spotrebiteľov vo vzťahu k poskytovanej službe, čo

malo za následok obmedzenie schopnosti urobiť rozhodnutie, ktoré by inak neurobili“.

Podľa jej názoru najvyšší súd „ako odvolací orgán... rozhodol, že tento skutok nie je

čiastkovým útokom pokračovacieho správneho deliktu spáchaného sťažovateľkou

čiastkovými útokmi v dňoch 25. 7. 2008, 11. 9. 2009, 21. 9. 2009 a 13. 7. 2010, hoci

rozhodnutie o sankcii za prvý čiastkový útok (súčasne aj prvé rozhodnutie o sankcii) nastalo

až 27. 4. 2011 (právoplatnosť 15. 6. 2011)“. Záver najvyššieho súdu, že „za uvedené

porušenie zákona bolo začaté samostatné správne konanie a žalobcovi boli už uložené

sankcie v samostatných správnych konaniach“, považuje sťažovateľka za nedôvodný,

pretože „existencia pokračujúceho správneho deliktu nie je ovplyvňovaná tým, či sa pre

jednotlivé čiastkové útoky začne samostatné konanie a či sa uložia sankcie v samostatných

konaniach, ale iba objektívnou súvislosťou medzi čiastkovými útokmi... a skutočnosťou,

ktorá spôsobuje pretrhnutie jednoty skutku, ktorý tvorí pokračovací správny delikt, ktorým

v oblasti správneho trestania je moment prvého sankcionovania za aspoň jeden čiastkový

útok pokračovacieho správneho deliktu spáchaný pred týmto prvým sankcionovaním a jeho

právoplatnosti“.

Sťažovateľka s poukazom na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu opakujúc dôvody

svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu tvrdí, že „zákon nedáva možnosť uložiť

žalobcovi viac pokút, ak sa dopustil pokračovacieho správneho deliktu a ak žalovaný

správny orgán tak urobí, poruší ústavný princíp zákonnosti podľa Slovenskej

republiky neprípustným rozširujúcim výkladom“. Ďalej argumentuje, že „pre záver

o absencii objektívnej súvislosti predsa nemôže postačovať tvrdenie, že sa konania

o čiastkových útokoch začali na podklade iných kontrol, že začali v inom čase, na inom

mieste, išlo o iných spotrebiteľov a že hrozila preklúzia pre osobitné prekluzívne lehoty...

Súčasne sa ako priťažujúca okolnosť výslovne používa spáchanie čiastkového útoku

pokračovacieho deliktu, hoci už došlo k uloženiu samostatnej sankcie za predchádzajúci

čiastkový útok, pričom k uloženiu sankcie došlo až po spáchaní predmetného čiastkového

útoku pokračujúceho správneho deliktu. Takýmto výkladom však nedochádza iba

k porušeniu zásad spravodlivého procesu na riadne odôvodnenie rozsudku v správnom

konaní podľa čl. 46 odsek 2 v spojitosti s čl. 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v časti rozhodnutia o oprávnenosti trestného

obvinenia, ale aj k zásahu do zásady zákonnosti podľa článku 49 Slovenskej

republiky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože tu

dochádza k neprimeranému rozširujúcemu výkladu ustanovenia § u 7 ods. 1 a 2 zákona

č. o ochrane spotrebiteľa, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky trvá na tom,

že nejde o pokračujúci správny delikt, ale o viac deliktov, za ktoré je možné uložiť viac

sankcií...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júla 2015 došlo k porušeniu jej

základných práv podľa a 2 a a práv podľa a

dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa

a 2 a a práv podľa a dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júla 2015.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že je „plný závažných pochybení“, pretože

svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku krajského súdu „nelogicky a nezrozumiteľne“

odôvodnil neprimerane rozširujúcim výkladom ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa,

hoci na jej prípad mal analogicky aplikovať ustanovenia týkajúce sa

ukladania trestov za pokračujúce správne delikty, ktorých sa dopustila.

Vychádzajúc zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka

ho už niekoľko rokov zahlcuje sťažnosťami, ktoré sa svojím obsahom dotýkajú

spotrebiteľských (úverových) zmlúv, ktoré uzatvorila s tisíckami fyzických osôb – občanov

Slovenskej republiky, pričom tieto zmluvy všetky stupne všeobecných súdov v rôznych

typoch konaní vyhodnotili ako také, ktoré obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky,

znevýhodňujú spotrebiteľov, priečia sa dobrým mravom a pod., a teda sú absolútne

neplatnými právnymi úkonmi.

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho možných

zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci, v danom prípade nepovažoval za potrebné túto duplicitne uvádzať.

Najvyšší súd v pomerne rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného

uviedol: «Z pohľadu zákonnosti je napadnuté rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty

súladné so zákonom i s prihliadnutím na výšku sankcie, keďže používanie nekalej obchodnej

praktiky pri konaní so spotrebiteľom je závažným zásahom do práv spotrebiteľa chránených

zákonom. Je potrebné poznamenať, že vzhľadom na špecifiká tohto prípadu je aj výška

pokuty primeraná, odráža mieru porušenia povinnosti žalobcom ako i následkov, ktoré

z tohto porušenia vyplynuli, zodpovedá rozsahu a závažnosti porušenia zákonných

ustanovení platných na úseku ochrany spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmlúv si počína

rovnako a opakovane. Pokuta bola riadne odôvodnená jednak z hľadiska závažnosti

spáchaného skutku, ako i z pohľadu miery závažnosti následkov nezákonného konania

a nemožno ju považovať za neprimerane vysokú. Kritériá, za ktorých správny orgán ukladá

za porušenie ustanovení zákona sankciu posudzuje individuálne k jednotlivým subjektom

a v rozsahu a závažnosti porušenia zistenej povinnosti a čo je podstatné, pokutu ukladá za

účelom prinútiť páchateľa dodržiavať zákon... V prejednávanom prípade senát odvolacieho

súdu preskúmal napadnuté administratívne rozhodnutie a dospel k záveru, že žalovaný

postupoval v súlade so zákonom... Námietka žalobcu, že za „jednotlivé čiastkové

porušenia“... mu mala byť uložená spoločná sankcia... nie je dôvodná a v rozhodnutí

žalovaného je dostatočne odôvodnená.» Z uvedených dôvodov najvyšší súd rozsudok

krajského súdu ako vecne správy potvrdil, pričom ďalej odkázal na svoj rozsudok sp. zn.

z 15. januára 2015 týkajúci sa obdobnej veci, odôvodnenie ktorého citoval.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že nie je

namieste tvrdenie sťažovateľky, že „nemala kedy naplniť účel sankcie za porušenie dňa

21. 09. 2012, nemala odkiaľ byť varovaná, že takéto porušenie nemá páchať, a ani to,

že jej konanie má sankčný charakter“, ako to uviedla vo svojom odvolaní, ani jej tvrdenie,

že nekalých obchodných praktík v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa sa mala dopustiť

výlučne „čiastkovými útokmi v dňoch 25. 7. 2008, 11. 9. 2009, 21. 9. 2009 a 13. 7. 2010“,

ako to uvádza vo svojej sťažnosti, pretože takéto spotrebiteľské zmluvy preukázateľne

uzatvárala nielen niekoľko rokov pred, ale aj po vymedzenom období. Je preto

pochopiteľné, ak sa niektorí z takto poškodených spotrebiteľov podnetmi obrátili aj

na Slovenskú obchodnú inšpekciu, ktorej pôsobnosť ako orgánu kontroly vnútorného trhu

vymedzuje o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany

spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Na danú vec je preto potrebné nazerať v širších súvislostiach.

Ústavný súd nesúhlasí s námietkou sťažovateľky o nedostatočnosti, resp.

nezrozumiteľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže tento

postupoval v súlade s , ktorý ustanovuje,

že ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom

konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať len na podobné rozhodnutie,

ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Bolo tomu tak aj v danom prípade, kde najvyšší súd

citoval odôvodnenie rozsudku sp. zn. z 15. januára 2015, z obsahu ktorého

vyplýva, že so špecifikami administratívneho trestania sa presvedčivo vysporiadal aj

so zreteľom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že na použitie citovaného procesného ustanovenia odvolacím súdom postačuje

zhoda v podstatných otázkach právneho posúdenia veci, pričom ďalšie odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom

krajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho

posúdenia jej veci. Tu stojí za zmienku zistenie krajského súdu, že sťažovateľka „skutok

nenapáda, argumentuje výlučne len čo do výšky pokuty a rozporuplne uvádza, že žalovaný

mal uložiť len jednu pokutu, ktorú uložiť vlastne nemohol“, pretože „každé jedno konanie

začalo na podklade inej kontroly, v inom čase, na inom mieste, išlo o iných spotrebiteľov

a žalovaný by nemohol pri spojení veci dodržať prekluzívne lehoty v zmysle správneho

poriadku“.

Nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd sa odklonil

od právnych záverov ústavného súdu vyslovených v uznesení sp. zn.

z 26. septembra 2013, pretože okrem toho, že uvedené rozhodnutie sa týka iného

sťažovateľa, ktorý bol iným správnym orgánom sankciovaný za iný správny delikt, ktorého

sa dopustil, aj v tomto rozhodnutí ústavný súd zdôraznil požiadavku primeranosti použitia

pri administratívnom sankcionovaní vzhľadom na konkrétne okolnosti

toho ktorého prípadu.

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd poskytol

sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti

prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v podstate

obsahovo rovnaké námietky vzniesla už v konaní pred správnymi orgánmi a následne aj

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd navyše konštatuje, že zo všetkých na vec

sa vzťahujúcich rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí

toho ktorého štátneho orgánu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky

svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj z relevantných všeobecne záväzných

právnych noriem.

Ústavný súd preto opätovne zdôrazňuje, že aj keď sa vnútorná intencionalita

právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom, obsahom práv, porušenie ktorých

prostredníctvom sťažnosti napáda, nie je záruka, že napadnutý rozsudok bude spĺňať

očakávania a predstavy sťažovateľky ako účastníčky konania pred všeobecnými súdmi.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej

spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv

sťažovateľky podľa a 2 a a práv podľa a

dohovoru, preto predloženú sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal,

pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015