Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 534/2015
PDF · 401.39 KB
No categories available
III. ÚS 534/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„dohovor“) sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S/2300/2012 105
zo 14. marca 2014, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky (žalobkyne) o preskúmanie
a zrušenie rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie – Ústredného inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0602/99/2012 z 13. septembra
2012, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie Slovenskej obchodnej
inšpekcie – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre
Bratislavský kraj č. P/0016/01/2012 z 31. júla 2012 o uložení pokuty sťažovateľke v sume
10 000 € pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík podľa § 7 ods. 1 a ods. 2
písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).
Sťažovateľka uvádza, že uvedenú pokutu dostala za to, že „pri uzavretí jednej zmluvy
o úvere dňa 21. 09. 2009 postupovala v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím
podstatne narušila ekonomické správanie spotrebiteľov vo vzťahu k poskytovanej službe, čo
malo za následok obmedzenie schopnosti urobiť rozhodnutie, ktoré by inak neurobili“.
Podľa jej názoru najvyšší súd „ako odvolací orgán... rozhodol, že tento skutok nie je
čiastkovým útokom pokračovacieho správneho deliktu spáchaného sťažovateľkou
čiastkovými útokmi v dňoch 25. 7. 2008, 11. 9. 2009, 21. 9. 2009 a 13. 7. 2010, hoci
rozhodnutie o sankcii za prvý čiastkový útok (súčasne aj prvé rozhodnutie o sankcii) nastalo
až 27. 4. 2011 (právoplatnosť 15. 6. 2011)“. Záver najvyššieho súdu, že „za uvedené
porušenie zákona bolo začaté samostatné správne konanie a žalobcovi boli už uložené
sankcie v samostatných správnych konaniach“, považuje sťažovateľka za nedôvodný,
pretože „existencia pokračujúceho správneho deliktu nie je ovplyvňovaná tým, či sa pre
jednotlivé čiastkové útoky začne samostatné konanie a či sa uložia sankcie v samostatných
konaniach, ale iba objektívnou súvislosťou medzi čiastkovými útokmi... a skutočnosťou,
ktorá spôsobuje pretrhnutie jednoty skutku, ktorý tvorí pokračovací správny delikt, ktorým
v oblasti správneho trestania je moment prvého sankcionovania za aspoň jeden čiastkový
útok pokračovacieho správneho deliktu spáchaný pred týmto prvým sankcionovaním a jeho
právoplatnosti“.
Sťažovateľka s poukazom na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu opakujúc dôvody
svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu tvrdí, že „zákon nedáva možnosť uložiť
žalobcovi viac pokút, ak sa dopustil pokračovacieho správneho deliktu a ak žalovaný
správny orgán tak urobí, poruší ústavný princíp zákonnosti podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky neprípustným rozširujúcim výkladom“. Ďalej argumentuje, že „pre záver
o absencii objektívnej súvislosti predsa nemôže postačovať tvrdenie, že sa konania
o čiastkových útokoch začali na podklade iných kontrol, že začali v inom čase, na inom
mieste, išlo o iných spotrebiteľov a že hrozila preklúzia pre osobitné prekluzívne lehoty...
Súčasne sa ako priťažujúca okolnosť výslovne používa spáchanie čiastkového útoku
pokračovacieho deliktu, hoci už došlo k uloženiu samostatnej sankcie za predchádzajúci
čiastkový útok, pričom k uloženiu sankcie došlo až po spáchaní predmetného čiastkového
útoku pokračujúceho správneho deliktu. Takýmto výkladom však nedochádza iba
k porušeniu zásad spravodlivého procesu na riadne odôvodnenie rozsudku v správnom
konaní podľa čl. 46 odsek 2 v spojitosti s čl. 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v časti rozhodnutia o oprávnenosti trestného
obvinenia, ale aj k zásahu do zásady zákonnosti podľa článku 49 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože tu
dochádza k neprimeranému rozširujúcemu výkladu ustanovenia § u 7 ods. 1 a 2 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky trvá na tom,
že nejde o pokračujúci správny delikt, ale o viac deliktov, za ktoré je možné uložiť viac
sankcií...“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015 došlo k porušeniu jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1
dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,
ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť
v čase spáchania trestného činu.
Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že je „plný závažných pochybení“, pretože
svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku krajského súdu „nelogicky a nezrozumiteľne“
odôvodnil neprimerane rozširujúcim výkladom ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa,
hoci na jej prípad mal analogicky aplikovať ustanovenia Trestného zákona týkajúce sa
ukladania trestov za pokračujúce správne delikty, ktorých sa dopustila.
Vychádzajúc zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka
ho už niekoľko rokov zahlcuje sťažnosťami, ktoré sa svojím obsahom dotýkajú
spotrebiteľských (úverových) zmlúv, ktoré uzatvorila s tisíckami fyzických osôb – občanov
Slovenskej republiky, pričom tieto zmluvy všetky stupne všeobecných súdov v rôznych
typoch konaní vyhodnotili ako také, ktoré obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky,
znevýhodňujú spotrebiteľov, priečia sa dobrým mravom a pod., a teda sú absolútne
neplatnými právnymi úkonmi.
Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho možných
zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci, v danom prípade nepovažoval za potrebné túto duplicitne uvádzať.
Najvyšší súd v pomerne rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného
uviedol: «Z pohľadu zákonnosti je napadnuté rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty
súladné so zákonom i s prihliadnutím na výšku sankcie, keďže používanie nekalej obchodnej
praktiky pri konaní so spotrebiteľom je závažným zásahom do práv spotrebiteľa chránených
zákonom. Je potrebné poznamenať, že vzhľadom na špecifiká tohto prípadu je aj výška
pokuty primeraná, odráža mieru porušenia povinnosti žalobcom ako i následkov, ktoré
z tohto porušenia vyplynuli, zodpovedá rozsahu a závažnosti porušenia zákonných
ustanovení platných na úseku ochrany spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmlúv si počína
rovnako a opakovane. Pokuta bola riadne odôvodnená jednak z hľadiska závažnosti
spáchaného skutku, ako i z pohľadu miery závažnosti následkov nezákonného konania
a nemožno ju považovať za neprimerane vysokú. Kritériá, za ktorých správny orgán ukladá
za porušenie ustanovení zákona sankciu posudzuje individuálne k jednotlivým subjektom
a v rozsahu a závažnosti porušenia zistenej povinnosti a čo je podstatné, pokutu ukladá za
účelom prinútiť páchateľa dodržiavať zákon... V prejednávanom prípade senát odvolacieho
súdu preskúmal napadnuté administratívne rozhodnutie a dospel k záveru, že žalovaný
postupoval v súlade so zákonom... Námietka žalobcu, že za „jednotlivé čiastkové
porušenia“... mu mala byť uložená spoločná sankcia... nie je dôvodná a v rozhodnutí
žalovaného je dostatočne odôvodnená.» Z uvedených dôvodov najvyšší súd rozsudok
krajského súdu ako vecne správy potvrdil, pričom ďalej odkázal na svoj rozsudok sp. zn.
4 Sžo/39/2014 z 15. januára 2015 týkajúci sa obdobnej veci, odôvodnenie ktorého citoval.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že nie je
namieste tvrdenie sťažovateľky, že „nemala kedy naplniť účel sankcie za porušenie dňa
21. 09. 2012, nemala odkiaľ byť varovaná, že takéto porušenie nemá páchať, a ani to,
že jej konanie má sankčný charakter“, ako to uviedla vo svojom odvolaní, ani jej tvrdenie,
že nekalých obchodných praktík v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa sa mala dopustiť
výlučne „čiastkovými útokmi v dňoch 25. 7. 2008, 11. 9. 2009, 21. 9. 2009 a 13. 7. 2010“,
ako to uvádza vo svojej sťažnosti, pretože takéto spotrebiteľské zmluvy preukázateľne
uzatvárala nielen niekoľko rokov pred, ale aj po vymedzenom období. Je preto
pochopiteľné, ak sa niektorí z takto poškodených spotrebiteľov podnetmi obrátili aj
na Slovenskú obchodnú inšpekciu, ktorej pôsobnosť ako orgánu kontroly vnútorného trhu
vymedzuje zákon č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany
spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Na danú vec je preto potrebné nazerať v širších súvislostiach.
Ústavný súd nesúhlasí s námietkou sťažovateľky o nedostatočnosti, resp.
nezrozumiteľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže tento
postupoval v súlade s § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje,
že ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom
konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať len na podobné rozhodnutie,
ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Bolo tomu tak aj v danom prípade, kde najvyšší súd
citoval odôvodnenie rozsudku sp. zn. 4 Sžo/39/2014 z 15. januára 2015, z obsahu ktorého
vyplýva, že so špecifikami administratívneho trestania sa presvedčivo vysporiadal aj
so zreteľom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že na použitie citovaného procesného ustanovenia odvolacím súdom postačuje
zhoda v podstatných otázkach právneho posúdenia veci, pričom ďalšie odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom
krajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho
posúdenia jej veci. Tu stojí za zmienku zistenie krajského súdu, že sťažovateľka „skutok
nenapáda, argumentuje výlučne len čo do výšky pokuty a rozporuplne uvádza, že žalovaný
mal uložiť len jednu pokutu, ktorú uložiť vlastne nemohol“, pretože „každé jedno konanie
začalo na podklade inej kontroly, v inom čase, na inom mieste, išlo o iných spotrebiteľov
a žalovaný by nemohol pri spojení veci dodržať prekluzívne lehoty v zmysle správneho
poriadku“.
Nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd sa odklonil
od právnych záverov ústavného súdu vyslovených v uznesení sp. zn. III. ÚS 41/2013
z 26. septembra 2013, pretože okrem toho, že uvedené rozhodnutie sa týka iného
sťažovateľa, ktorý bol iným správnym orgánom sankciovaný za iný správny delikt, ktorého
sa dopustil, aj v tomto rozhodnutí ústavný súd zdôraznil požiadavku primeranosti použitia
Trestného zákona pri administratívnom sankcionovaní vzhľadom na konkrétne okolnosti
toho ktorého prípadu.
Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd poskytol
sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti
prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v podstate
obsahovo rovnaké námietky vzniesla už v konaní pred správnymi orgánmi a následne aj
v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd navyše konštatuje, že zo všetkých na vec
sa vzťahujúcich rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí
toho ktorého štátneho orgánu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky
svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj z relevantných všeobecne záväzných
právnych noriem.
Ústavný súd preto opätovne zdôrazňuje, že aj keď sa vnútorná intencionalita
právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom, obsahom práv, porušenie ktorých
prostredníctvom sťažnosti napáda, nie je záruka, že napadnutý rozsudok bude spĺňať
očakávania a predstavy sťažovateľky ako účastníčky konania pred všeobecnými súdmi.
Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej
spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1
dohovoru, preto predloženú sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal,
pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015