Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 702/2015
PDF · 379.51 KB
No categories available
II. ÚS 702/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti BINOPOL s. r. o., Terasy 3471/6, Žilina, zastúpenej advokátom Mgr. Karolom
Haťapkom, Drieňová 34, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na prístup
k súdnej a inej právnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Daňového úradu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1328535/2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti BINOPOL s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BINOPOL s. r. o., Terasy 3471/6, Žilina
(ďalej len „sťažovateľka“ alebo „správca dane“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
advokátom Mgr. Karolom Haťapkom, Drieňová 34, Bratislava, ktorou namieta porušenie
základného práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu Banská Bystrica
(ďalej len „daňový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1328535/2015 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala 15. júna
2015 v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení zákona č. 289/2012 Z. z.
(ďalej len „zákon o sťažnostiach“) sťažnosť na postup daňového úradu, ktorou žiadala
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) o prešetrenie
postupu daňového úradu. Daňový úrad vyzval sťažovateľku, aby sa 7. mája 2015 dostavila
k správcovi dane na oboznámenie sa so zisteniami a výsledkom daňovej kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2014.
Takýto postup daňového úradu považovala sťažovateľka za šikanózny a poškodzujúci jej
dobré meno. Správca dane sťažnosť sťažovateľky odložil upovedomením sp. zn.
1328535/2015 z 25. augusta 2015 (ďalej len „upovedomenie z 25. augusta 2015“) podľa § 5
ods. 7 zákona o sťažnostiach z dôvodu, že sťažnosť podaná orgánu verejnej správy telefaxom
alebo elektronickou poštou sa považuje za písomnú iba vtedy, ak ju sťažovateľ do piatich
pracovných dní od jej podania písomne potvrdí podpisom.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „... ako právnická osoba je daňový subjekt,
ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty a preto povinný komunikovať so správcom dane
výlučne elektronicky. Táto povinnosť mu vyplýva z § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov... Sťažovateľ
má so správcom dane uzatvorenú Dohodu o elektronickom doručovaní zo dňa 23. 01.
2013... na základe ktorej komunikuje so správcom dane a doručuje mu písomnosti.
Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ Upovedomenie o odložení sťažnosti za porušenie
ústavnej zásady na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Sťažovateľ má za to, že s poukazom na čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Sb. Ústavy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov... nebolo dodržané toto ustanovenie,
keďže správca dane nekonal v medziach zákona, keď odložil sťažnosť, napriek tomu, že
medzi ním a sťažovateľom je uzatvorená dohoda o elektronickej komunikácii. Sťažovateľ má
za to, že nemožno súhlasiť so záverom, že ak je správa doručená aj inak, tak ju nemožno
považovať za nedoručenú.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti BINOPOL s. r. o. na prístup k súdnej a inej právnej
ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1328535/2015 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica sp. zn. 1328535/2015
z 25. 08. 2015 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Daňovému úradu Banská Bystrica.
3. Daňovému úradu Bratislava sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu.
4. Spoločnosti BINOPOL, s. r. o., priznáva trovy právneho zastúpenia 355,72 €...,
ktoré je Daňový úrad Banská Bystrica povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. Karola
Haťapku...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal zo svojej doterajšej
judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom
upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky
a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné
domáhať sa základného práva podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prístup
k súdnej a inej právnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom daňového úradu ako
správcu dane pri vybavovaní sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o sťažnostiach sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo
právnickej osoby, ktorým
a) sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa
domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy,
b) poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov,
ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy.
Podľa § 11 ods. 1 zákona o sťažnostiach na vybavenie sťažnosti je príslušný orgán
verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, o ktorej sa sťažovateľ domnieva, že
ňou boli porušené jeho práva alebo právom chránené záujmy. Vybavovanie sťažností orgán
verejnej správy upraví vnútorným predpisom.
V súlade s § 20 ods. 1 zákona o sťažnostiach sťažnosť je vybavená odoslaním
písomného oznámenia výsledku jej prešetrenia sťažovateľovi. V oznámení sa uvedie, či je
sťažnosť opodstatnená alebo neopodstatnená. Oznámenie musí obsahovať odôvodnenie
výsledku prešetrenia sťažnosti, ktoré vychádza zo zápisnice. Ak je sťažnosť opodstatnená,
v oznámení sa uvedie, že orgánu verejnej správy, v ktorom sa sťažnosť prešetrovala, boli
uložené povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. i).
V súlade s § 19 ods. 1 písm. i) zákona o sťažnostiach orgán verejnej správy príslušný
na vybavenie sťažnosti vyhotoví zápisnicu o prešetrení sťažnosti, ktorá obsahuje najmä...
povinnosť vedúceho orgánu verejnej správy, v ktorom sa sťažnosť prešetrovala, alebo ním
splnomocneného zástupcu, v prípade zistenia nedostatkov v lehote určenej orgánom
verejnej správy, ktorý sťažnosť prešetroval,
1. určiť osobu zodpovednú za zistené nedostatky,
2. prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku,
3. predložiť prijaté opatrenia orgánu prešetrujúcemu sťažnosť,
4. predložiť orgánu prešetrujúcemu sťažnosť správu o splnení opatrení a uplatnení
právnej zodpovednosti,
5. ak nie je totožnosť sťažovateľa utajená, oznámiť mu prijaté opatrenia; ak je
totožnosť sťažovateľa utajená, oznámiť mu prijaté opatrenia prostredníctvom orgánu verejnej
správy príslušného na vybavenie sťažnosti.
Podľa § 22 ods. 1 zákona o sťažnostiach sťažnosť, v ktorej sťažovateľ vyjadruje
nesúhlas s vybavovaním alebo odložením svojej predchádzajúcej sťažnosti, je novou
sťažnosťou proti postupu orgánu verejnej správy pri vybavovaní sťažnosti alebo pri odložení
sťažnosti.
Podľa § 22 ods. 2 zákona o sťažnostiach sťažnosť proti postupu orgánu verejnej
správy pri vybavovaní sťažnosti nie je opakovanou sťažnosťou, a to ani vtedy, ak v nej
sťažovateľ opakuje skutočnosti z predchádzajúcej sťažnosti.
Podľa § 22 ods. 3 zákona o sťažnostiach sťažnosť podľa odseku 1 vybaví vedúci
orgánu verejnej správy alebo ním splnomocnený zástupca, ak to nie je v rozpore s § 12. Ak
sťažnosť vybavil vedúci orgánu verejnej správy, na vybavenie sťažnosti podľa odseku 1 je
príslušný najbližší nadriadený orgán. Ak takýto orgán nie je, v oblasti štátnej správy je
príslušný ústredný orgán štátnej správy pre kontrolu vybavovania sťažností. Ak sťažnosť
vybavil vedúci ústredného orgánu štátnej správy pre kontrolu vybavovania sťažností,
podanie smerujúce proti vybaveniu takejto sťažnosti sa odloží podľa § 6 ods. 1 písm. f).
Podľa § 22 ods. 4 zákona o sťažnostiach sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti alebo
sťažnosť proti odloženiu sťažnosti je orgán verejnej správy povinný vybaviť v lehote podľa §
13.
Kritériom aplikovateľnosti čl. 46 ods. 1 ústavy je materiálna povaha predmetu
konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostredne rozhoduje o právach
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ich právnom statuse).
V posudzovanom prípade sťažovateľka namieta postup administratívneho charakteru,
upravený zákonom o sťažnostiach, v rámci ktorého sa nerozhoduje bezprostredne o právach,
resp. povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom ho z hľadiska predmetu
nemožno považovať za správne konanie [pozri k tomu § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pozn.], aj preto sa na
neho nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (správny poriadok). Táto
špecifická oblasť preto nespadá podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu pod garancie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy [k tomu pozri aj judikatúru, podľa ktorej postup
pri vybavovaní sťažností, resp. prešetrovaní ich vybavenia podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemožno
považovať ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011)].
Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú existenciu takej príčinnej súvislosti medzi
namietaným postupom daňového úradu v napadnutom konaní a namietaným porušením
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 260/07), ktorá by zakladala
relevantný dôvod na vyslovenie jeho porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom daňového úradu
v napadnutom konaní, pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2015