Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 700/2015
PDF · 360.65 KB
No categories available
II. ÚS 700/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
a , obaja bytom , zastúpených
Advokátskou kanceláriou Mestická, Slovíková, s. r. o., Hviezdoslavova 6, Žilina, konajúcou
prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Zuzany Slovíkovej, ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 132/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2015
doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovateľ“), obaja
bytom Družstevná 33/16 Bziny, Dolný Kubín (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
Advokátskou kanceláriou Mestická, Slovíková, s. r. o., Hviezdoslavova 6, Žilina, konajúcou
prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Zuzany Slovíkovej, ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 132/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania
o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 10 C 132/2012. Sťažovateľ vzniesol proti zákonnej sudkyni námietku zaujatosti,
o ktorej rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
11 NcC 11/2015 z 20. apríla 2015 tak, že zákonnú sudkyňu nevylúčil z prerokúvania
a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 10 C 132/2012.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú dôvody, pre ktoré mala byť podľa ich názoru
zákonná sudkyňa vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci, a poukazujú na to, že
„vyčerpali všetky zákonné možnosti domáhať sa svojho práva tým, že vzniesli námietku
miestnej nepríslušnosti súdu, ako aj námietku zaujatosti sudkyne, avšak bez úspechu“.
Podľa názoru sťažovateľov „predmetným postupom Okresného súdu v Martine bolo
porušené ich právo podľa článku 46 a čl. 48 Ústavy SR, ako aj právo na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods.2 Ústavy SR“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod spisovou zn. 10 C/132/2012
porušil právo sťažovateľov, zaručené v čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. Okresnému súdu v Martine v konaní vedenom pod spisovou zn. 10 C/132/2012 vec
vracia na ďalšie konanie a zakazuje konať vo veci sudkyni .
3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 EUR,
ktorú je Okresný súd v Martine povinný vyplatiť právnemu zástupcovi na účet... do jedného
mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v napadnutom konaní
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, že
sťažovatelia sú v konaní pred ústavným súdom zastúpení advokátom, ktorý je v súlade § 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV.
ÚS 267/08).
Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý
obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľov, musí obsahovať jednak
všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti
uvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov
v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd
mohol konať a rozhodnúť, pretože nie je vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odôvodnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že takýto nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľov, ktorí sú zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v časti namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nespĺňa požiadavky kvalifikovanej
sťažnosti vyvoditeľné z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na § 20 ods. 3 zákona o
ústavnom súde, podľa ktorého je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov
výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje,
akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie
ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovatelia označujú za jediného porušovateľa svojho základného práva okresný
súd, pričom podľa petitu sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ústavy postupom v napadnutom konaní okresného súdu, ku ktorému (v zmysle
odôvodnenia sťažnosti) ale malo dôjsť uznesením sp. zn. 11 NcC 11/2015 z 20. apríla 2015,
ktorým krajský súd nevylúčil zákonnú sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 10 C 132/2012. Z uvedeného vyplýva zjavný vnútorný rozpor
v argumentácii sťažovateľov, keďže medzi namietaným postupom okresného súdu
a uznesením krajského súdu sp. zn. 11 NcC 11/2015 z 20. apríla 2015 neexistuje príčinná
súvislosť, ktorá by umožňovala ústavnému súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
vysloviť, že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní porušil základné právo
sťažovateľov podľa čl. 46 ústavy. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez
právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2015