Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 454/2015
PDF · 497.09 KB
No categories available
I. ÚS 454/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , prechodne bytom
, t. č.
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Flíderom, Trhová 1, Zvolen,
vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základných
práv zaručených v čl. 17. ods. 2, čl. 46 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl.
2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 30/2014 zo 16. júla 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným
zo spáchania zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. b) a ods. 4 písm. b) Trestného
zákona (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona
a z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, pričom
z dôvodu už aj skoršieho odsúdenia sťažovateľa trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 5
T 48/2013 z 19. júla 2013 bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
48 mesiacov s výkonom v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia a tiež mu bol uložený ochranný dohľad na 24 mesiacov. Súčasne okresný súd
rozhodol v časti o nároku poškodenej na náhradu škody a vo zvyšnej časti ju s jej nárokom
odkázal na občianske súdne konanie.
3. Z dôvodu odvolania podaného obhajcom sťažovateľa, ktorý namietal nesprávne
právne posúdenie skutku spáchaného sťažovateľom ako zločinu krádeže, pričom podľa jeho
názoru malo ísť o prečin krádeže, ako aj z dôvodu odvolania podaného príslušným
okresným prokurátorom, ktorý sa odvolal proti výroku o treste, preskúmal rozsudok
okresného súdu krajský súd, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra
2014 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody, a to
tak, že sťažovateľa odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 36 mesiacov s výkonom
v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a tiež mu uložil
ochranný dohľad na 24 mesiacov, súčasne poškodenú odkázal s jej nárokom na občianske
súdne konanie (škodu, ktorú sťažovateľovi uložil zaplatiť okresný súd, sťažovateľ v priebehu
odvolacieho konania poškodenej zaplatil, pozn.). Odvolanie okresného prokurátora krajský
súd zamietol.
4. Dovolanie sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) svojím uznesením sp. zn. 4 Tdo 6/2015
z 29. apríla 2015 odmietol s odôvodnením, že „... dovolaciu námietku obvineného
spočívajúcu v tvrdení, že v predmetnej veci konajúce súdy skutok, tak ako bol ustálený
na základe vykonaného dokazovania, neprávne právne kvalifikovali, je preto treba
považovať z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
za irelevantnú.
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 382 písm. c/ Tr. por. jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.“ (uznesenie
najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 15. mája 2015, pozn.).
5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta nesprávnosť záverov
krajského súdu o tom, že ním spáchaný skutok by mal byť kvalifikovaný ako zločin krádeže,
a nie ako prečin krádeže, a svoju sťažnosť odôvodnil takto:
„V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd okrem iného uvádza na základe
akých skutočností mi znížil nepodmienečný trest odňatia slobody uložený mi okresným
súdom vo výmere 4 rokov na trojročný trest odňatia slobody.
Pokiaľ ide o moje námietky uvedené v odvolaní, že moje konanie nemalo byť
kvalifikované ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, ale len ako prečin
krádeže podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona, tak v tomto smere poukázal na zjednocujúce
stanovisko Trestnoprávneho kolégia NS SR, sp. zn. Tpj 78/2011 z 12.12.2011, z ktorého
vyplýva, že konanie, ktorého som sa dopustil je nutné kvalifikovať a napĺňa všetky zákonné
znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona. ...
Dovolací súd sa v podstate stotožnil s argumentáciou Okresného súdu, ako aj
Krajského súdu v Banskej Bystrici a tento taktiež poukazuje na stanovisko Trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011,
ohľadom právnej kvalifikácie krádeží vlámaním.
Takúto argumentáciu dovolacieho súdu nemôžem prijať, nakoľko mám vedomosť
o tom, že prvostupňové súdy v Banskobystrickom kraji posudzujú obdobné skutky, akého
som sa dopustil ja, ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/
Trestného zákona. Na dôkaz svojho tvrdenia predkladám Ústavnému súdu SR v Košiciach
rozsudok Okresného súdu v Lučenci zo dňa 12.2.2015, sp. zn. 3T/233/2014.“
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky
vyhovel mojej sťažností, rozhodnutím vyslovil, že právoplatným rozhodnutím Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.9.2014, pod. č. k. 2 To 86/2014 boli porušené moje práva
a slobody podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zrušil sťažnosťou napadnuté
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Ďalej žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť napadnutého
právoplatného rozhodnutia, aby som bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý
v súčasnej dobe vykonávam v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica Kráľova až do opätovného
právoplatného rozhodnutia v tejto mojej trestnej veci.“.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Sťažovateľ napáda svojou sťažnosťou rozsudok krajského súdu sp. zn.
2 To 89/2014 z 11. septembra 2014 po tom, ako najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol
uznesením sp. zn. 4 Tdo 6/2015 z 29. apríla 2015 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014) súc
inšpirovaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval
sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2014 je považovaná za zachovanú
(pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
10. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu
judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
11. Krajský súd svoj rozsudok vo vzťahu k námietke sťažovateľa odôvodnil takto:
„Pokiaľ ide o námietky obžalovaného, uvedené v odvolaní o tom, že jeho konanie
nemalo byť kvalifikované ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Tr. zák., ale len ako prečin
krádeže podľa § 212 ods. 3 Tr. zák., tak tu v zhode s tým, ako to vo svojom rozsudku uviedol
už aj prvostupňový súd, krajský súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho
kolégia NS SR, sp. zn. Tpj 78/2011 z 12.12.2011, z ktorého vyplýva, že konanie, ktorého sa
obžalovaný dopustil, je nutné kvalifikovať a napĺňa všetky zákonné znaky zločinu krádeže
podľa § 212 ods. 1 , 4 písm. b/ Tr. zák. Tvrdenia obžalovaného, že súdy SR sa tohto
stanoviska nedržia a rozhodujú inak, tie hodnotil odvolací súd ako účelové, nemajúce oporu
v dôkazoch a odporujúce práve tomuto zjednocujúcemu stanovisku NS SR. Z tohto dôvodu
preto kvalifikáciu tak, ako konanie obžalovaného kvalifikoval prvostupňový súd, uznal
za správnu a v tomto smere potom sa s odvolaním obžalovaného stotožniť nemohol.“
12. Zo zjednocovacieho stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.
Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011 vyplýva:
«Predseda trestnoprávneho kolégia požiadal podľa článku 15 ods. 3 Rokovacieho
poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o písomne vyjadrenie k posudzovaným
otázkam všetky krajské súdy, Špecializovaný trestný súd v Pezinku, Ústavný súd SR,
Ministerstvo spravodlivosti SR, Generálnu prokuratúru SR, Ministerstvo vnútra SR,
Akadémiu Policajného zboru v Bratislave, Slovenskú advokátsku komoru, Právnickú fakultu
UK v Bratislave, UMB v Banskej Bystrici, UPJŠ v Košiciach, Paneurópsku vysokú školu
v Bratislave, aj katedru trestného práva trnavskej univerzity v Trnave.
Z rozpravy na rokovaní trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyplynul
väčšinový názor, že právna kvalifikácia, ktorá pokrýva väčší počet pojmových znakov
(markánt) konania páchateľa a jeho následku ako zákonných znakov trestného činu je v
pomere špeciality oproti inak použiteľnej kvalifikácii, ktorá obsahuje nižší počet takých
znakov (zachytáva menej faktických okolností pre subsumpciu, t. j. pre „vztiahnutie“
právnej normy na skutkovú podstatu). Ak teda obe konkurujúce si kvalifikácie konštatujú,
tie isté zákonné znaky a jedna z nich navyše aj ďalší zákonný znak, prednosť ma
rozvinutejšia kvalifikácia, ktorá výstižnejšie charakterizuje konanie páchateľa. Ide o vzťah
špeciality a subsidiarity, determinujúci v takýchto prípadoch vylúčenie jednočinného
súbehu trestných činov.
... Preto ak si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú
škodu a spácha taký trestný čin vlámaním, napĺňa zákonné znaky (markanty) zločinu
krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., pri použití § 138 písm. e/ Tr. zák.
Takéto posúdenie činu jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere
špeciality ku kvalifikácii podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorá sa použije len vtedy,
ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.). Takéto
aplikačné riešenie je v súlade ako s ustálenými kvalifikačnými pravidlami uvedenými vyššie,
tak aj s vecnou logikou zákonnej represie, v kontexte ktorej nie je pri trestnom čine krádeže
dôvod na liberalizáciu postihu kombinácie zákonných znakov malej škody vlámaním oproti
kombinácii znaku malej škody a inej použiteľnej formy závažnejšieho spôsobu konania,
uvedenej v § 138 Tr. zák. ...
V zmysle uvedeného teda, ak si napr. páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej
zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha taký čin vlámaním, pri ktorom neoprávnene
vnikne do obydlia iného, bude sa jeho konanie kvalifikovať ako zločin krádeže podľa § 212
ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. (pri použití ustanovenia § 138 písm. e/ Tr. zák.)
v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák.
(teda nie aj podľa ods. 2 písm. a/ a naposledy označeného ustanovenia, súbežné uplatnenie
ktorého by znamenalo porušenie zásady „ne bis in idem“ v dôsledku dvojnásobného
pričítania „vlámania“).»
13. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) „Najvyšší
súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“
14. V súvislosti s uvedeným ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom
konania o sťažnosti sťažovateľa je preskúmanie ním napádaného rozhodnutia krajského súdu
v jeho individuálnej trestnej veci z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti v interakcii
so základnými právami sťažovateľa, a nie preskúmanie rozhodnutí v iných trestných
veciach, ktorých sa sťažovateľ argumentačne dovoláva. Inými slovami, predmetom konania
ústavného súdu je posúdiť, či všeobecné kritériá pre právne posúdenie trestného činu
krádeže ako zločinu deklarované najvyšším súdom v jeho zjednocovacom stanovisku boli
na prípad sťažovateľa aplikované ústavne akceptovateľným spôsobom. A contrario
k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv v príčinnej súvislosti
s napádaným rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by
krajský súd aplikoval závery zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu na prípad
sťažovateľa aj napriek tomu, že by zistený skutkový stav, resp. skutkové okolnosti
nekorešpondovali s generálne (pre neurčitý počet identických prípadov, pozn.) najvyšším
súdom nastavenými kritériami pre právne posúdenie trestného činu krádeže podľa základnej
alebo podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty.
15. V danom prípade sťažovateľ žiadnym spôsobom nerozporuje, resp. nepopiera
v jeho prípade zistený skutkový stav, t. j. že sa dopustil krádeže vlámaním do cudzieho
obydlia, pri ktorej spôsobil škodu 683 € (škoda spôsobená krádežou 675 € a poškodením
dverí 8 €, pozn.). Takže vzhľadom na to, že všetky dokazovaním zistené a sťažovateľom
nepopierané skutkové zistenia týkajúce sa ním spáchaného skutku napĺňajú znaky
(markanty) stanovené najvyšším súdom v jeho zjednocovacom stanovisku na to, aby
konanie sťažovateľa bolo možné kvalifikovať ako zločin krádeže (t. j. sťažovateľ si prisvojil
cudziu vec tým, že sa jej zmocnil pri vlámaní, a spôsobil tak malú škodu, pozn.), nemožno
dospieť k záveru, že by na jeho prípad boli tieto závery najvyššieho súdu aplikované
neústavne.
16. Pokiaľ ide o ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu vyslovených v jeho
zjednocovacom stanovisku, ktoré boli v celom rozsahu implikované do rozhodnutia
okresného súdu, ako aj s ním sa stotožňujúceho rozhodnutia krajského súdu, sťažovateľ
vo svojej sťažnosti okrem konštatovania, že napriek tomuto zjednocujúcemu stanovisku
rozhodujú iné súdy v obdobných veciach rozdielne, ako to bolo v jeho prípade
(diskrimináciu sťažovateľ nenamieta, pozn.), neuviedol žiadne iné vecné dôvody, kvôli
ktorým by bolo možné považovať tieto závery za neústavné a z pohľadu ktorých by ústavný
súd mal tieto závery podrobiť testu ústavnosti, preto sa ústavný súd touto otázkou ani
nezaoberal.
17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
18. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu
v napádanom rozsudku sp. zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra 2014 sú ústavne
udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť
a neodôvodnenosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho
významu rozhodovať o jeho návrhu na prijatie dočasného opatrenia, ktorým by bola
odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra
2014.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015