Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 454/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , prechodne bytom

, t. č.

, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Flíderom, Trhová 1, Zvolen,

vo veci namietaného porušenia , ako aj základných

práv zaručených v . ods. 2, a v

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. septembra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl.

2 ods. 2 (ďalej len „“), ako aj základných práv

zaručených v , a v rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. septembra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. júla 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným

zo spáchania zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. b) a ods. 4 písm. b) Trestného

zákona (ďalej len „“) s poukazom na

a z prečinu porušovania domovej slobody podľa , pričom

z dôvodu už aj skoršieho odsúdenia sťažovateľa trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 5

T 48/2013 z 19. júla 2013 bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

48 mesiacov s výkonom v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom

stráženia a tiež mu bol uložený ochranný dohľad na 24 mesiacov. Súčasne okresný súd

rozhodol v časti o nároku poškodenej na náhradu škody a vo zvyšnej časti ju s jej nárokom

odkázal na občianske súdne konanie.

3. Z dôvodu odvolania podaného obhajcom sťažovateľa, ktorý namietal nesprávne

právne posúdenie skutku spáchaného sťažovateľom ako zločinu krádeže, pričom podľa jeho

názoru malo ísť o prečin krádeže, ako aj z dôvodu odvolania podaného príslušným

okresným prokurátorom, ktorý sa odvolal proti výroku o treste, preskúmal rozsudok

okresného súdu krajský súd, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. z 11. septembra

2014 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody, a to

tak, že sťažovateľa odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 36 mesiacov s výkonom

v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a tiež mu uložil

ochranný dohľad na 24 mesiacov, súčasne poškodenú odkázal s jej nárokom na občianske

súdne konanie (škodu, ktorú sťažovateľovi uložil zaplatiť okresný súd, sťažovateľ v priebehu

odvolacieho konania poškodenej zaplatil, pozn.). Odvolanie okresného prokurátora krajský

súd zamietol.

4. Dovolanie sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) svojím uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2015 odmietol s odôvodnením, že „... dovolaciu námietku obvineného

spočívajúcu v tvrdení, že v predmetnej veci konajúce súdy skutok, tak ako bol ustálený

na základe vykonaného dokazovania, neprávne právne kvalifikovali, je preto treba

považovať z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov podľa

za irelevantnú.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú

splnené dôvody dovolania podľa a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.“ (uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 15. mája 2015, pozn.).

5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta nesprávnosť záverov

krajského súdu o tom, že ním spáchaný skutok by mal byť kvalifikovaný ako zločin krádeže,

a nie ako prečin krádeže, a svoju sťažnosť odôvodnil takto:

„V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd okrem iného uvádza na základe

akých skutočností mi znížil nepodmienečný trest odňatia slobody uložený mi okresným

súdom vo výmere 4 rokov na trojročný trest odňatia slobody.

Pokiaľ ide o moje námietky uvedené v odvolaní, že moje konanie nemalo byť

kvalifikované ako zločin krádeže podľa , ale len ako prečin

krádeže podľa , tak v tomto smere poukázal na zjednocujúce

stanovisko Trestnoprávneho kolégia NS SR, sp. zn. Tpj 78/2011 z 12.12.2011, z ktorého

vyplýva, že konanie, ktorého som sa dopustil je nutné kvalifikovať a napĺňa všetky zákonné

znaky zločinu krádeže podľa , . ...

Dovolací súd sa v podstate stotožnil s argumentáciou Okresného súdu, ako aj

Krajského súdu v Banskej Bystrici a tento taktiež poukazuje na stanovisko Trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011,

ohľadom právnej kvalifikácie krádeží vlámaním.

Takúto argumentáciu dovolacieho súdu nemôžem prijať, nakoľko mám vedomosť

o tom, že prvostupňové súdy v Banskobystrickom kraji posudzujú obdobné skutky, akého

som sa dopustil ja, ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/

. Na dôkaz svojho tvrdenia predkladám Ústavnému súdu SR v Košiciach

rozsudok Okresného súdu v Lučenci zo dňa 12.2.2015, sp. zn. .“

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky

vyhovel mojej sťažností, rozhodnutím vyslovil, že právoplatným rozhodnutím Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.9.2014, pod. č. k. boli porušené moje práva

a slobody podľa , zrušil sťažnosťou napadnuté

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Ďalej žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozhodnutia, aby som bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý

v súčasnej dobe vykonávam v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica Kráľova až do opätovného

právoplatného rozhodnutia v tejto mojej trestnej veci.“.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažovateľ napáda svojou sťažnosťou rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 11. septembra 2014 po tom, ako najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol

uznesením sp. zn. z 29. apríla 2015 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (napr. , ) súc

inšpirovaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval

sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2014 je považovaná za zachovanú

(pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

10. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu

judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

11. Krajský súd svoj rozsudok vo vzťahu k námietke sťažovateľa odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o námietky obžalovaného, uvedené v odvolaní o tom, že jeho konanie

nemalo byť kvalifikované ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Tr. zák., ale len ako prečin

krádeže podľa § 212 ods. 3 Tr. zák., tak tu v zhode s tým, ako to vo svojom rozsudku uviedol

už aj prvostupňový súd, krajský súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho

kolégia NS SR, sp. zn. Tpj 78/2011 z 12.12.2011, z ktorého vyplýva, že konanie, ktorého sa

obžalovaný dopustil, je nutné kvalifikovať a napĺňa všetky zákonné znaky zločinu krádeže

podľa § 212 ods. 1 , 4 písm. b/ Tr. zák. Tvrdenia obžalovaného, že súdy SR sa tohto

stanoviska nedržia a rozhodujú inak, tie hodnotil odvolací súd ako účelové, nemajúce oporu

v dôkazoch a odporujúce práve tomuto zjednocujúcemu stanovisku NS SR. Z tohto dôvodu

preto kvalifikáciu tak, ako konanie obžalovaného kvalifikoval prvostupňový súd, uznal

za správnu a v tomto smere potom sa s odvolaním obžalovaného stotožniť nemohol.“

12. Zo zjednocovacieho stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011 vyplýva:

«Predseda trestnoprávneho kolégia požiadal podľa článku 15 ods. 3 Rokovacieho

poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o písomne vyjadrenie k posudzovaným

otázkam všetky krajské súdy, Špecializovaný trestný súd v Pezinku, Ústavný súd SR,

Ministerstvo spravodlivosti SR, Generálnu prokuratúru SR, Ministerstvo vnútra SR,

Akadémiu Policajného zboru v Bratislave, Slovenskú advokátsku komoru, Právnickú fakultu

UK v Bratislave, UMB v Banskej Bystrici, UPJŠ v Košiciach, Paneurópsku vysokú školu

v Bratislave, aj katedru trestného práva trnavskej univerzity v Trnave.

Z rozpravy na rokovaní trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyplynul

väčšinový názor, že právna kvalifikácia, ktorá pokrýva väčší počet pojmových znakov

(markánt) konania páchateľa a jeho následku ako zákonných znakov trestného činu je v

pomere špeciality oproti inak použiteľnej kvalifikácii, ktorá obsahuje nižší počet takých

znakov (zachytáva menej faktických okolností pre subsumpciu, t. j. pre „vztiahnutie“

právnej normy na skutkovú podstatu). Ak teda obe konkurujúce si kvalifikácie konštatujú,

tie isté zákonné znaky a jedna z nich navyše aj ďalší zákonný znak, prednosť ma

rozvinutejšia kvalifikácia, ktorá výstižnejšie charakterizuje konanie páchateľa. Ide o vzťah

špeciality a subsidiarity, determinujúci v takýchto prípadoch vylúčenie jednočinného

súbehu trestných činov.

... Preto ak si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú

škodu a spácha taký trestný čin vlámaním, napĺňa zákonné znaky (markanty) zločinu

krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., pri použití § 138 písm. e/ Tr. zák.

Takéto posúdenie činu jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere

špeciality ku kvalifikácii podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorá sa použije len vtedy,

ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.). Takéto

aplikačné riešenie je v súlade ako s ustálenými kvalifikačnými pravidlami uvedenými vyššie,

tak aj s vecnou logikou zákonnej represie, v kontexte ktorej nie je pri trestnom čine krádeže

dôvod na liberalizáciu postihu kombinácie zákonných znakov malej škody vlámaním oproti

kombinácii znaku malej škody a inej použiteľnej formy závažnejšieho spôsobu konania,

uvedenej v § 138 Tr. zák. ...

V zmysle uvedeného teda, ak si napr. páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej

zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha taký čin vlámaním, pri ktorom neoprávnene

vnikne do obydlia iného, bude sa jeho konanie kvalifikovať ako zločin krádeže podľa § 212

ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. (pri použití ustanovenia § 138 písm. e/ Tr. zák.)

v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák.

(teda nie aj podľa ods. 2 písm. a/ a naposledy označeného ustanovenia, súbežné uplatnenie

ktorého by znamenalo porušenie zásady „ne bis in idem“ v dôsledku dvojnásobného

pričítania „vlámania“).»

13. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) „Najvyšší

súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“

14. V súvislosti s uvedeným ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom

konania o sťažnosti sťažovateľa je preskúmanie ním napádaného rozhodnutia krajského súdu

v jeho individuálnej trestnej veci z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti v interakcii

so základnými právami sťažovateľa, a nie preskúmanie rozhodnutí v iných trestných

veciach, ktorých sa sťažovateľ argumentačne dovoláva. Inými slovami, predmetom konania

ústavného súdu je posúdiť, či všeobecné kritériá pre právne posúdenie trestného činu

krádeže ako zločinu deklarované najvyšším súdom v jeho zjednocovacom stanovisku boli

na prípad sťažovateľa aplikované ústavne akceptovateľným spôsobom. A contrario

k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv v príčinnej súvislosti

s napádaným rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by

krajský súd aplikoval závery zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu na prípad

sťažovateľa aj napriek tomu, že by zistený skutkový stav, resp. skutkové okolnosti

nekorešpondovali s generálne (pre neurčitý počet identických prípadov, pozn.) najvyšším

súdom nastavenými kritériami pre právne posúdenie trestného činu krádeže podľa základnej

alebo podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty.

15. V danom prípade sťažovateľ žiadnym spôsobom nerozporuje, resp. nepopiera

v jeho prípade zistený skutkový stav, t. j. že sa dopustil krádeže vlámaním do cudzieho

obydlia, pri ktorej spôsobil škodu 683 € (škoda spôsobená krádežou 675 € a poškodením

dverí 8 €, pozn.). Takže vzhľadom na to, že všetky dokazovaním zistené a sťažovateľom

nepopierané skutkové zistenia týkajúce sa ním spáchaného skutku napĺňajú znaky

(markanty) stanovené najvyšším súdom v jeho zjednocovacom stanovisku na to, aby

konanie sťažovateľa bolo možné kvalifikovať ako zločin krádeže (t. j. sťažovateľ si prisvojil

cudziu vec tým, že sa jej zmocnil pri vlámaní, a spôsobil tak malú škodu, pozn.), nemožno

dospieť k záveru, že by na jeho prípad boli tieto závery najvyššieho súdu aplikované

neústavne.

16. Pokiaľ ide o ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu vyslovených v jeho

zjednocovacom stanovisku, ktoré boli v celom rozsahu implikované do rozhodnutia

okresného súdu, ako aj s ním sa stotožňujúceho rozhodnutia krajského súdu, sťažovateľ

vo svojej sťažnosti okrem konštatovania, že napriek tomuto zjednocujúcemu stanovisku

rozhodujú iné súdy v obdobných veciach rozdielne, ako to bolo v jeho prípade

(diskrimináciu sťažovateľ nenamieta, pozn.), neuviedol žiadne iné vecné dôvody, kvôli

ktorým by bolo možné považovať tieto závery za neústavné a z pohľadu ktorých by ústavný

súd mal tieto závery podrobiť testu ústavnosti, preto sa ústavný súd touto otázkou ani

nezaoberal.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

18. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu

v napádanom rozsudku sp. zn. z 11. septembra 2014 sú ústavne

udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť

a neodôvodnenosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127

ods. 2 prvá veta ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho

významu rozhodovať o jeho návrhu na prijatie dočasného opatrenia, ktorým by bola

odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. z 11. septembra

2014.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015