Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 455/2015
PDF · 398.58 KB
No categories available
I. ÚS 455/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, právne zastúpených advokátkou JUDr. Sylviou Leščákovou,
Hlavná 1416/28, Poprad, vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 262/2014
z 31. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015
doručená sťažnosť
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v
spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 8 Co 262/2014 z 31. marca 2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 22. januára 2013 podali
sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie proti rozsudku Okresného
súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 240/08 zo 6. novembra 2012 s tým, že
na „... jeho prvopise sťažovatelia zaplatili súdny poplatok za odvolanie v sume 99,50 eur
podľa Sadzobníka súdnych poplatkov...“, pričom okresný súd uznesením z 18. februára
2013 dovyrúbil sťažovateľom súdny poplatok za toto odvolanie v konečnej sume 497,50 €
a doručil ho právnemu zástupcovi sťažovateľov. Sťažovateľom bola 16. júna 2014 doručená
výzva Krajského súdu v Bratislave na zaplatenie sumy 497,50 € za podané odvolanie.
Keďže sťažovatelia nemali vedomosť, o akú sumu ide, pretože ich právny zástupca ich
o uznesení okresného súdu z 18. februára 2013 neinformoval, dozvedeli sa o ňom až 16.
júna 2014 po tom, ako u právneho zástupcu nahliadli do svojho spisu, v ktorom našli
originál uvedeného uznesenia okresného súdu. Sťažovatelia súc v presvedčení, že im súdny
poplatok za odvolanie bol dovyrúbený, nezákonne podali proti uzneseniu okresného súdu
z 18. februára 2013 odvolanie a súčasne požiadali okresný súd o odpustenie zmeškania
lehoty na jeho podanie s odôvodnením, že o uznesení okresného súdu z 18. februára 2013
nemali vinou svojho právneho zástupcu vedomosť. Okresný súd uznesením č. k. 13 C
240/08 402 z 25. augusta 2014 návrh sťažovateľov na odpustenie zmeškania lehoty
zamietol. Uznesením ho krajský súd sp. zn. 8 Co 262/2014 z 31. marca 2015 potvrdil
a súčasne týmto uznesením krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu
okresného súdu z 18. februára 2013 ako oneskorene podané.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú arbitrárnosť záverov
uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 262/2014 z 31. marca 2015 (nadobudlo právoplatnosť
13. mája 2015) argumentujúc tým, že krajský súd nereagoval na ich podstatné námietky,
keďže „... nepreskúmal postup súdu a spôsob vyrubenia sumy súdneho poplatku, čo bolo
podstatnou otázkou celého prípadu, nevysporiadal sa s obranou sťažovateľov, že nevedeli
o existencii uznesenia Okresného súdu Poprad zo dňa 18. 2. 2013...“.
4. Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli, že „... rozhodnutie všeobecných súdov je
protiústavné aj preto, že jeho právne závery sú v rozpore s princípmi spravodlivosti, kedy je
od fyzických osôb vyžadovaná platba, ktorá nemala byť vyrubená, a nie je ani v súlade
so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení jeho neskorších predpisov
a s poukázaním na skutočnosť, že sťažovatelia svoju poplatkovú povinnosť splnili podaním
odvolania voči rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 13C/240/2008 335 zo dňa 6.11.2012.
... sťažovatelia majú za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemá oporu v racionalite
a akceptácii toho, že nie svojím zavinením boli sťažovatelia zaviazaní plniť niečo, čo nemá
oporu v žiadnom právnom predpise.
Postup súdu sťažovatelia považujú za prísny a nekompromisný.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo a na súdnu ochranu,
rovnosť účastníkov konania a na spravodlivé súdne konanie, garantované článkom 13
ods. 1 písm. a/ a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s článkom 1 ods. 1
a článkom 2 ods. 3 ústavy, uznesením Krajského súdu zo dňa 31.03.2015, sp. zn.
8 Co/262/2014, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.03.2015, sp. zn.
8 Co/262/2014 418 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
6. Sťažovatelia tiež žiadali „... odložiť vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu
v Prešove zo dňa 31.03.2015, sp. zn. 8 Co/262/2014 418 až do meritórneho rozhodnutia
o sťažnosti“, a to z dôvodu, aby „... nedošlo ku škodlivému následku, t. j. k zásahu
do majetkových práv sťažovateľov v dôsledku exekučného vykonania uznesenia odvolacieho
súdu z dôvodu, že jeho vykonanie môže ohroziť základné právo sťažovateľov, spočívajúce
v tom, že súdny poplatok nemal byť vyrubený vôbec“.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. V súvislosti so sťažovateľmi napádaným uznesením krajského súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v
prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k
porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
10. Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil takto:
„Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne.
Žalovaných v 1. a v 2. rade v čase doručovania uznesenia o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok zastupoval advokát, ktorý uznesenie súdu prvého stupňa prevzal, pričom toto
uznesenie nebolo potrebné doručovať aj samotným žalovaným (§ 49 ods. 1 OSP). Právnemu
zástupcovi žalovaných v 1. a v 2. rade teda nič neprekážalo, aby podal odvolanie proti
tomuto rozhodnutiu.
Žalovaní v 1. a v 2. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu teda neboli
vylúčení z možnosti podať odvolanie proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie č. k. 13C 240/2008 402 ako vecne správne
potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1 OSP.
Odvolanie žalovaných v 1. a v 2. rade proti uzneseniu č. k. 13 C 240/2008 358 bolo
podané po uplynutí zákonnej lehoty uznesenie bolo doručené zástupcovi
žalovaných dňa 20.2.2013, odvolanie bolo podané 25.6.2014. Keďže návrhu žalovaných
na odpustenie zmeškania lehoty nebolo vyhovené, musel odvolací súd odvolanie žalovaných
v 1. a v 2. rade ako oneskorene podané odmietnuť postupom podľa § 218 ods. 1 písm. a)
OSP.
Argumentácia poukazujúca na nesprávnosť uznesenia č. k. 13 C 240/2008 358 nemá
vplyv na rozhodnutie o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. Pre rozhodnutie o návrhu
na odpustenie zmeškania lehoty je podstatné to, či bol účastník z ospravedlniteľného dôvodu
vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí.“
11. Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa primárne zaoberal správnosťou
posúdenia otázky o neodpustení zmeškania lehoty sťažovateľom na podanie odvolania
proti uzneseniu okresného súdu o dovyrúbení im súdneho poplatku, a až následne
po konštatovaní vecnej správnosti záverov okresného súdu v tomto smere krajský súd
uzavrel, že z dôvodu neodpustenia zmeškania lehoty na podanie tohto odvolania je toto
odvolanie sťažovateľov oneskorene podané, a preto ho z tohto procesného dôvodu odmietol
bez toho, aby sa tak už musel vecne zaoberať aj materiálnou správnosťou tohto uznesenia
o dovyrúbení súdneho poplatku sťažovateľom.
12. Pokiaľ ide o prvú z naznačených otázok, krajský súd dostatočne zreteľne
vysvetlil, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 240/08 boli sťažovatelia
kvalifikovane právne zastúpení advokátom, ktorému bolo riadne doručené uznesenie
okresného súdu sp. zn. 13 C 240/08 z 18. februára 2013 o dovyrúbení súdneho poplatku
sťažovateľom, takže už nebolo potrebné toto uznesenie doručovať osobitne aj sťažovateľom,
a to podľa explicitného znenia poslednej vety § 49 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorej „Výzva na zaplatenie súdneho poplatku sa doručuje iba zástupcovi.“.
V intenciách uvedeného tak právnemu zástupcovi sťažovateľov, ktorý v súlade s § 18
a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o advokácii“) je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta, nič nebránilo podať v záujme sťažovateľov odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu o dovyrúbení súdneho poplatku, takže sťažovatelia reálne neboli vylúčení
z možnosti toto odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu podať riadne a včas.
Preto krajský súd neprisvedčil ich argumentácii, že im táto možnosť bola odňatá v dôsledku
toho, že o existencii uznesenia o dovyrúbení súdneho poplatku nemali vedomosť.
13. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že vzťah klienta a ním zvoleného advokáta
pri poskytovaní právnej pomoci je vzťahom zmluvným, v prípade porušenia ktorého má
každá zo zmluvných strán tohto vzťahu oprávnenie dožadovať sa zodpovednosti z tohto
porušenia voči druhej strane tohto vzťahu, a to v zákonných intenciách alebo v intenciách
zákonom dovoleného zmluvného dojednania. Inými slovami, pochybenie zo strany advokáta
(t. j. právneho zástupcu sťažovateľov) pri poskytovaní právnej pomoci nie je možné voči
klientovi, ktorý si ho na právne zastupovanie zvolil, konvalidovať suplovaním tohto
pochybenia tým, že sa tomuto klientovi (účastníkovi konania) prizná bez ďalšieho širší
diapazón procesných práv, než aký by bol priznaný účastníkovi konania bez právneho
zastúpenia. Všetci účastníci konania majú garantovaný rovnaký katalóg procesných práv,
ktorých nevyužitie, hoci aj z dôvodu nedbanlivosti, či už zo strany samotného účastníka
konania alebo v jeho mene konajúceho advokáta, nemôže mať za následok konvalidovanie
týchto procesných práv, bez postihu spočívajúceho minimálne v riziku straty týchto
procesných oprávnení alebo vo vyvodení zodpovednosti za ich porušenie či nevyužitie.
Otázku vyvodenia zodpovednosti klientom za škodu spôsobenú mu advokátom pri výkone
advokácie upravuje § 26 zákona o advokácii.
14. V súvislosti s druhou krajským súdom riešenou otázkou týkajúcou sa procesnej
prípustnosti sťažovateľmi podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu o dovyrúbení
im súdneho poplatku krajský súd v priamej úmere s konštatovaním o zmeškaní lehoty
sťažovateľmi na jeho podanie, ktorej zmeškanie im z už uvedených príčin nebolo dôvodné
odpustiť, dospel k záveru o oneskorenom podaní tohto odvolania, a preto ho z tohto
procesného dôvodu odmietol.
15. Vzhľadom na uvedené tak neobstojí tvrdenie sťažovateľov o arbitrárnosti
uznesenia krajského súdu z dôvodu, že sa vecne nevysporiadal s vecnou správnosťou
uznesenia okresného súdu o dovyrúbení súdneho poplatku sťažovateľom, pretože v prípade
odmietnutia odvolania z procesných dôvodov (napr. oneskorenosť, pozn.) už nebolo
povinnosťou krajského súdu posúdiť, resp. preskúmať odvolaním napadnuté rozhodnutie aj
materiálne, t. j. z hľadiska jeho vecnej správnosti.
16. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského
súdu v napádanom uznesení sp. zn. 8 Co 262/2014 z 31. marca 2015 sú ústavne
udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť
a neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského
súdu. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne
neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tomto ich nároku už
nerozhodoval.
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov ako celku bolo tiež
bez právneho významu rozhodovať o ich návrhu na prijatie dočasného opatrenia, ktorým by
bola odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 262/2014 z 31. marca
2015.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015