Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 468/2015
PDF · 375.83 KB
No categories available
I. ÚS 468/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Machajom, Radlinského 47, Dolný Kubín,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 9 T 41/2013 z 24. marca 2015 a uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To 84/2015 z 9. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 9 T 41/2013 z 24. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 84/2015 z 9. júla
2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že napadnutým
rozsudkom okresného súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu
bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu krádeže, zločinu krádeže a pokračujúceho zločinu
krádeže podľa § 212 ods. 1 a 4 písm. b) v spojení s § 138 ods. 1 písm. e) a j) Trestného
zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona,
za čo mu bol uložený spoločný súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením
do ústavu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený aj ochranný dohľad
v trvaní dvoch rokov. Napokon bol zaviazaný na náhradu škody. Proti napadnutému
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 24. marca 2015 na hlavnom pojednávaní
odvolanie, ktoré bolo doplnené právnym zástupcom sťažovateľa 8. apríla 2015
a s odôvodnením až 1. júla 2015. Napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení
s napadnutým uznesením krajského súdu sa stal právoplatným 9. júla 2015 (§ 183 ods. 1
3. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu zakladá porušenie
jeho označených práv, a to z viacerých dôvodov. Predovšetkým nebol dostatočne zistený
skutkový stav veci v jednotlivých bodoch obžaloby a neboli odstránené rozpory
vo výpovediach svedkov (výpovede niektorých svedkov nasvedčovali práve tomu,
že sťažovateľ je nevinný). Z vykonaného dokazovania podľa názoru sťažovateľa „nemožno
dospieť k záveru, že... spáchal skutky, ktoré sa mu kladú za vinu tak, ako sú popísané
v obžalobe“. V písomnom vypracovaní rozsudku sa prvostupňový súd tiež nevysporiadal
s podstatnou argumentáciou obhajoby a námietkou sťažovateľa týkajúcou sa preukázania
vzniknutej škody.
4. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok okresného súdu „je arbitrárny,
nezákonný a vykonané dokazovanie a jeho hodnotenie je v rozpore so základnými zásadami
platnými v trestnom konaní ako aj v rozpore s ustanoveniami trestného poriadku“.
5. Sťažovateľ na základe uvedeného v závere navrhuje ústavnému súdu, aby vydal
nález, ktorým vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru boli napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením
krajského súdu porušené. Okrem toho sa domáha, aby ústavný súd zrušil predmetný
rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského súdu a vec im vrátil na ďalšie konanie.
Navrhuje tiež, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume
7 000 € a úhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
8. Na rozhodnutie o sťažnosti nie je predovšetkým daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Z princípu subsidiarity
zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií.
II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu
9. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie označených práv (pozri body 1 až 5)
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 T 41/2013 z 24. marca 2015.
10. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti
predmetnému rozsudku okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 To 84/2015 z 9. júla 2015.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu,
pretože na základe podaného odvolania (pozri časť I bod 2) patrilo to do právomoci
krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, II. ÚS 90/06).
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu
11. Obdobná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 9. júla 2015 (sťažovateľovi a ani jeho
obhajcovi nebolo ešte napadnuté uznesenie krajského súdu doručené a ústavnému súdu
ho právny zástupca z tohto titulu ani nepredložil, ako to vyžaduje § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, pozn.).
12. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu ešte nevyužil možnosti, ktoré mu ponúka zákon
(Trestný poriadok), a nedomáhal sa nápravy prípadného porušenia svojho práva, v tomto
prípade práva na obhajobu v konaní pred všeobecným súdom ̶Najvyšším súdom
Slovenskej republiky podaním dovolania. Sťažovateľ rovnako v sťažnosti namietal,
že sa okresný súd (a následne krajský súd) nevysporiadal s nezákonnými dôkazmi
použitými v prípravnom konaní. Pokiaľ však bol sťažovateľ presvedčený o použití dôkazov
v trestnom konaní, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, rovnako v tejto otázke mal
a má možnosť obrátiť sa mimoriadnym opravným prostriedkom na všeobecný súd,
v právomoci ktorého je posúdenie tejto otázky.
13. Podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „Trestný poriadok“) dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu,
ktorým bola vec právoplatne skončená. Podľa § 370 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku
ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov
od doručenia rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho
obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo
vykonané najneskôr. Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno
podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom. Tieto okolnosti vylučujú ingerenciu ústavného súdu v danej veci. Podľa § 371
ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu...,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom...
Podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod
dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené
v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku
na verejnom zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého
rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374,
ktoré sú uvedené v dovolaní. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku ak bol dovolacím
súdom zistený dôvod dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona
v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera. Podľa § 386 ods. 2 Trestného
poriadku súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší napadnuté
rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu
predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd podľa okolností
prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa...
14. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku (bod 13) teda zjavne vyplýva,
že sťažovateľ má k dispozícii zákonný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa môže
domáhať preskúmania napadnutého uznesenia krajského súdu a postupu predchádzajúceho
jeho vydaniu, ktorým je mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. Trestného
poriadku, a to dovolanie. Sťažovateľove námietky tak, ako ich ústavnému súdu predostrel,
sa zjavne javia ako dovolacie dôvody, a to nielen spôsobom, akým sú sťažovateľom opísané,
ale aj tým, ako ich sám sťažovateľ pomenoval (porušenie práva na obhajobu, dôkazy
nevykonané zákonným spôsobom a pod.). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozsahu
svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu bude musieť v podstate vysporiadať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sú obsiahnuté aj v sťažnosti
sťažovateľa doručenej ústavnému súdu.
15. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) a za daných okolností považuje sťažnosť aj za neprípustnú
(predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Ďalšími možnými dôvodmi odmietnutia sťažnosti bolo nesplnenie zákonných
náležitostí (ústavnému súdu advokát nedoručil s podanou sťažnosťou aj napadnuté
rozhodnutie krajského súdu), resp. zjavná neopodstatnenosť (sťažovateľ v podanej sťažnosti
neuvádza dôvody neústavnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu).
17. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015