Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 574/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody Leopoldov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2014 doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 24. júna 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Najvyšší súd namietaným uznesením zamietol dovolanie sťažovateľa proti trestnému

rozkazu Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. januára

2010, ktorým bol sťažovateľ v bode 1 uznaný za vinného z prečinu útoku na verejného

činiteľa podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v súbehu s prečinom útoku na verejného

činiteľa podľa a a v bode 2 z prečinu

porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1 Trestného

zákona.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdí, že poštovú zásielku,

ktorou mu bol doručovaný predmetný trestný rozkaz, prevzala bez jeho vedomia a súhlasu

iná osoba, pričom takto doručený trestný rozkaz mu bol odovzdaný až po uplynutí lehoty na

podanie odporu. Sťažovateľ sa postupom podľa domáhal

navrátenia lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu, pričom „dňa 7.8.2012 OS

Žilina návrh zamietol s tým, že voči uzneseniu sťažnosť nie je prípustná“, v čom vidí

„zásadné porušenie“ svojho práva na obhajobu.

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že tento

odmietol jeho dovolanie z dôvodu, že neboli „splnené podmienky dovolania podľa § 372

ods. 1 “, keďže sťažovateľ „nevyužil všetky stanovené možnosti a nepodal včas

voči tr. rozkazu odpor“. Sťažovateľ namietal, že odpor podať nemohol, keďže mu trestný

rozkaz riadne doručený nebol.

Svoju sťažnosť doplnil sťažovateľ podaním z 21. apríla 2015, v ktorom opätovne

podrobne popísal okolnosti, za ktorých mu bol doručovaný predmetný trestný rozkaz,

a namietal, že okresný súd v rámci rozhodovania o navrátení lehoty ani v rámci

rozhodovania o povolení obnovy konania, ktorého sa sťažovateľ mal domáhať bližšie

neidentifikovaným návrhom, nevykonal dokazovanie v sťažovateľom navrhovanom rozsahu.

Namietal tiež samotný priebeh vyšetrovania v rámci prípravného konania v jeho trestnej

veci, kedy mal byť vyšetrovateľom vypočutý v nemocnici po ťažkom úraze, a teda v stave

vylučujúcom spôsobilosť vypovedať.

Sťažovateľ navrhol vo veci vydať nález, ktorým by bolo konštatované porušenie jeho

práva na obhajobu a práva na „spravodlivý súdny proces“ namietaným uznesením

najvyššieho súdu, a žiadal tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia, ako aj z doručených príloh ústavný súd ustálil,

že predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv podľa

a a práv podľa a 3 dohovoru namietaným

uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľa proti

trestnému rozkazu okresného súdu, ako aj proti ďalším súvisiacim uzneseniam,

a to uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 7. augusta 2012, ktorým okresný súd

zamietol sťažovateľov návrh na navrátenie zmeškanej lehoty, a uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 26. augusta 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 2

Tos 87/2011 125 z 5. októbra 2011, ktorými bolo konštatované, že sťažovateľ sa v skúšobnej

dobe neosvedčil a nariadil sa mu výkon trestu odňatia slobody.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: ... podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru obhajovať sa osobne alebo

s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu... podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru vyslúchať

alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj

prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v

jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V

zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so

zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd napokon poznamenáva, že

medzi právom na súdnu ochranu podľa a jemu porovnateľným právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu

garantovaného a práva podľa a dohovoru

ústavný súd predostiera, že zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby

v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie

trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k

ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí

v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej

podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa

vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z

ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru ústavného

súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha

všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS

34/99), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi

verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia v podstatnom uviedol:

„Podľa oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu

podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok

a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie

aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd

rozhodol v neprospech obvineného.

Obvinený v zákonom stanovenej lehote odpor ako riadny opravný

prostriedok proti vyššie uvedenému trestnému rozkazu nepodal a tento preto nadobudol

právoplatnosť.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie

obvineného podľa na neverejnom zasadnutí odmietol,

keďže neboli splnené podmienky dovolania podľa

V prípade ostatných uznesení, proti ktorým dovolanie taktiež smerovalo

(o neosvedčení sa v skúšobnej dobe a o zamietnutí návrhu na navrátenie lehoty na podanie

odporu), toto dovolanie nie je prípustné, keďže nešlo o meritórne rozhodnutia uvedené

v “

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (m. m. ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných úvah konštatuje, že najvyšší súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Právne závery najvyššieho

súdu prezentované v odôvodnení namietaného uznesenia nie je možné považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným

porušením označeného základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na obhajobu

podľa a podľa a dohovoru, pričom však jeho

argumentácia v tejto súvislosti smerovala výlučne voči postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktoré bolo právoplatne skončené 13. marca 2010, a nie

voči postupu najvyššieho súdu, ktorého rozhodnutie sťažovateľ sťažnosťou podanou

ústavnému súdu namietal. Právo na obhajobu sťažovateľa bolo v súvislosti s namietaným

dovolacím konaním realizované už tou skutočnosťou, že dovolanie sťažovateľa bolo

vypracované jeho obhajkyňou, pričom, ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa s dovolaním

sťažovateľa vysporiadal ústavne súladným spôsobom. Ústavný súd preto nezistil ani

porušenie ním udaného práva na obhajobu podľa a podľa

písm. c) a d) dohovoru, a preto jeho sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom. Jednou z podmienok pre ustanovenie advokáta v konaní pred

ústavným súdom je, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie ochrany základných práv

(). V danom prípade dospel ústavný súd k záveru, že námietky sťažovateľa

neodôvodňujú prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie, preto zároveň konštatoval, že nie sú

splnené podmienky na ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015