Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 574/2015
PDF · 394.44 KB
No categories available
III. ÚS 574/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody Leopoldov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 37/2014 z 24. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2014 doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Tdo 37/2014 z 24. júna 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).
Najvyšší súd namietaným uznesením zamietol dovolanie sťažovateľa proti trestnému
rozkazu Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 T 46/2009 z 19. januára
2010, ktorým bol sťažovateľ v bode 1 uznaný za vinného z prečinu útoku na verejného
činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v súbehu s prečinom útoku na verejného
činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného zákona a v bode 2 z prečinu
porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1 Trestného
zákona.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdí, že poštovú zásielku,
ktorou mu bol doručovaný predmetný trestný rozkaz, prevzala bez jeho vedomia a súhlasu
iná osoba, pričom takto doručený trestný rozkaz mu bol odovzdaný až po uplynutí lehoty na
podanie odporu. Sťažovateľ sa postupom podľa § 64 Trestného poriadku domáhal
navrátenia lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu, pričom „dňa 7.8.2012 OS
Žilina návrh zamietol s tým, že voči uzneseniu sťažnosť nie je prípustná“, v čom vidí
„zásadné porušenie“ svojho práva na obhajobu.
Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že tento
odmietol jeho dovolanie z dôvodu, že neboli „splnené podmienky dovolania podľa § 372
ods. 1 Tr. poriadku“, keďže sťažovateľ „nevyužil všetky stanovené možnosti a nepodal včas
voči tr. rozkazu odpor“. Sťažovateľ namietal, že odpor podať nemohol, keďže mu trestný
rozkaz riadne doručený nebol.
Svoju sťažnosť doplnil sťažovateľ podaním z 21. apríla 2015, v ktorom opätovne
podrobne popísal okolnosti, za ktorých mu bol doručovaný predmetný trestný rozkaz,
a namietal, že okresný súd v rámci rozhodovania o navrátení lehoty ani v rámci
rozhodovania o povolení obnovy konania, ktorého sa sťažovateľ mal domáhať bližšie
neidentifikovaným návrhom, nevykonal dokazovanie v sťažovateľom navrhovanom rozsahu.
Namietal tiež samotný priebeh vyšetrovania v rámci prípravného konania v jeho trestnej
veci, kedy mal byť vyšetrovateľom vypočutý v nemocnici po ťažkom úraze, a teda v stave
vylučujúcom spôsobilosť vypovedať.
Sťažovateľ navrhol vo veci vydať nález, ktorým by bolo konštatované porušenie jeho
práva na obhajobu a práva na „spravodlivý súdny proces“ namietaným uznesením
najvyššieho súdu, a žiadal tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.
Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia, ako aj z doručených príloh ústavný súd ustálil,
že predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru namietaným
uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľa proti
trestnému rozkazu okresného súdu, ako aj proti ďalším súvisiacim uzneseniam,
a to uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 46/2009 zo 7. augusta 2012, ktorým okresný súd
zamietol sťažovateľov návrh na navrátenie zmeškanej lehoty, a uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 3 T 46/2009 z 26. augusta 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 2
Tos 87/2011 125 z 5. októbra 2011, ktorými bolo konštatované, že sťažovateľ sa v skúšobnej
dobe neosvedčil a nariadil sa mu výkon trestu odňatia slobody.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: ... podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru obhajovať sa osobne alebo
s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu... podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru vyslúchať
alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj
prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v
jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V
zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,
odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so
zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že
medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,
a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu
garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru
ústavný súd predostiera, že zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby
v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie
trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k
ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí
v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej
podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa
vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z
ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru ústavného
súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha
všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS
34/99), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi
verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia v podstatnom uviedol:
„Podľa § 372 ods. 1 Tr. por. oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu
podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok
a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie
aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd
rozhodol v neprospech obvineného.
Obvinený v zákonom stanovenej lehote odpor ako riadny opravný
prostriedok proti vyššie uvedenému trestnému rozkazu nepodal a tento preto nadobudol
právoplatnosť.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie
obvineného podľa § 382 písm. d/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol,
keďže neboli splnené podmienky dovolania podľa § 372 ods. 1 Tr. por.
V prípade ostatných uznesení, proti ktorým dovolanie taktiež smerovalo
(o neosvedčení sa v skúšobnej dobe a o zamietnutí návrhu na navrátenie lehoty na podanie
odporu), toto dovolanie nie je prípustné, keďže nešlo o meritórne rozhodnutia uvedené
Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon
nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (m. m. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných úvah konštatuje, že najvyšší súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Právne závery najvyššieho
súdu prezentované v odôvodnení namietaného uznesenia nie je možné považovať
za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným
porušením označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, pričom však jeho
argumentácia v tejto súvislosti smerovala výlučne voči postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 T 46/2009, ktoré bolo právoplatne skončené 13. marca 2010, a nie
voči postupu najvyššieho súdu, ktorého rozhodnutie sťažovateľ sťažnosťou podanou
ústavnému súdu namietal. Právo na obhajobu sťažovateľa bolo v súvislosti s namietaným
dovolacím konaním realizované už tou skutočnosťou, že dovolanie sťažovateľa bolo
vypracované jeho obhajkyňou, pričom, ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa s dovolaním
sťažovateľa vysporiadal ústavne súladným spôsobom. Ústavný súd preto nezistil ani
porušenie ním udaného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3
písm. c) a d) dohovoru, a preto jeho sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom. Jednou z podmienok pre ustanovenie advokáta v konaní pred
ústavným súdom je, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie ochrany základných práv
(IV. ÚS 140/07). V danom prípade dospel ústavný súd k záveru, že námietky sťažovateľa
neodôvodňujú prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie, preto zároveň konštatoval, že nie sú
splnené podmienky na ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015