Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 550/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátkou JUDr. Zuzanou Kollárovou, Zimná 59, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených „v , 45 a 34“

a „čl. 17, 25 a 35“ Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 20. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv zaručených „v , 45 a 34“ (ďalej len

„ústava“) a „čl. 17, 25 a 35“ Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva životného

prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 63123/V/2011 1.1.1

z 9. novembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva“), ktorým bolo zamietnuté

odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský úrad“) č. 2011013039 2 z 12. septembra 2011 (ďalej len

„rozhodnutie krajského úradu“) týkajúce sa jeho žiadosti o sprístupnenie informácií. Zatiaľ

čo krajský súd rozsudkom č. k. z 23. júla 2013 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“) rozhodnutie ministerstva podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, najvyšší súd

rozsudok krajského súdu napadnutým rozsudkom zmenil tak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa „zaoberal skutočnosťami, ktoré neboli

predmetom žiadosti sťažovateľa o informácie a ani predmetom žaloby, a... vychádzal

z nepravdivých skutočností uvedených vo vyjadreniach MŽP, vytváral vlastné, dôkazmi

neoverené a konšpiračné odôvodnenie“. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd poprel

„jeho občianske právo na sprístupnenie mu pravdivej informácie garantované mu čl. 26

. Sťažovateľ okamžite po doručení uvedeného e mailu

mal oprávnený záujem získať informáciu, na základe akého právneho predpisu

a oprávnenia práve , ktorú sťažovateľ dobre ani nepoznal, bola oprávnená

zaslať sťažovateľovi uvedený e mail, bez uvedenia právneho predpisu, ktorý umožňuje

KÚŽP zakázať niekomu zdržiavať sa na verejne prístupných miestach. Práve tu sťažovateľ

vidí základnú funkciu zákona o informáciách a to verejnú kontrolu činnosti orgánu verejnej

správy.“. S poukazom na ďalšie skutočnosti uvádza, že orgán štátnej správy môže konať len

„v rozsahu ustanovenom mu všeobecne platným právnym predpisom. Ak v nejakej veci

orgán štátnej správy koná, musí v písomnom vyhotovení uviesť vecnú a miestnu príslušnosť

a musí mať informáciu, podľa akého právneho predpisu alebo oprávnenia zakazuje nejakú

činnosť, či už zamestnancovi úradu alebo inému občanovi Slovenskej republiky. Ak tak

orgán verejnej správy neurobil, občan sa ho má zákonné právo opýtať, na základe akého

právneho predpisu tak konal. V žiadnom prípade sa nejedná o vyhotovovanie novej

informácie alebo odôvodňovanie konania orgánu štátnej správy.

Nepochopiteľná je pre sťažovateľa aj skutočnosť, že Najvyšší súd SR vrátil

do platnosti zmätočné rozhodnutie MŽP so zmätočným výrokom, kde odvolanie sťažovateľa

v jednej vete zamieta a zároveň ho potvrdzuje, pričom MŽP nerozhodlo, ako sa naloží

s napadnutým rozhodnutím KÚŽP. Odôvodnenie NS SR v rozsudku výroku rozhodnutia

MŽP je pre sťažovateľa nepochopiteľné a neprijateľné.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vyslovil

porušenie základných práv „podľa v , 45 a 34 ; , 25

a 35 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 20. novembra 2014“, napadnutý rozsudok zrušil, vec

najvyššiemu súdu vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa a listiny je právo na informácie zaručené.

Podľa , resp. listiny orgány verejnej moci, resp.

štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom

poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania

ustanoví zákon.

Podľa , ako aj listiny občanom tvoriacim

v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný

rozvoj, najmä... právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku...

Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa má každý právo na včasné a úplné informácie o stave životného

prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Obdobné právo zaručuje aj čl. 35 ods. 2

listiny.

Sťažovateľove námietky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, ktorý jeho

žalobu proti rozhodnutiu ministerstva zamietol, spočívajú v jeho nesúhlase s výkladom

relevantnej časti mailu, ktorého sa rozhodnutie krajského úradu a rozhodnutie ministerstva

týkalo, ktorý následne vo svojej podstate rozširuje na nesúhlas s celkovým postupom

zamestnanca krajského úradu, v súvislosti s ktorým žiadal o poskytnutie informácií.

Sťažovateľ zároveň namieta zmätočnosť výroku rozhodnutia ministerstva, s ktorou sa

najvyšší súd správne nevysporiadal.

Z podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa

pre správne posúdenie konania o sťažovateľovej žiadosti o sprístupnenie informácie

zaoberal „interpretáciou výroku v elektronickej pošte z 01.07.2011, pričom

je potrebné poukázať na to, že interpretácia žalobcu, je nesprávna. Žalobcovi, ako napokon

žiadnemu občanovi SR, nemožno bez udania dôvodu zakázať zdržiavať sa v priestoroch

stáleho pracoviska v , ktoré sú v úradných hodinách prístupné pre verejnosť

za účelom styku s orgánom štátnej správy. Podľa odvolacieho súdu zo strany žalobcu išlo

o nepochopenie jemu doručeného e mailu, ktorým došlo k zákazu, resp. obmedzeniu, ktoré

sa vzťahuje len na priestory, kam mal žalobca prístup v čase jeho štátnozamestnaneckého

pomeru, a teda priestory pre verejnosť neprístupné.“. Po zhrnutí výsledkov konania

o správnej žalobe na krajskom súde najvyšší súd skonštatoval, že „pokiaľ žiadateľ vo svojej

žiadosti žiada subsumovať určitú ním vymedzenú situáciu pod príslušné ustanovenie

právneho predpisu, nežiada nič iné, ako o jej posúdenie (hodnotenie) na čo sa informačná

povinnosť podľa nevzťahuje. Podľa odvolacieho súdu v danom

prípade nežiadal žalobca poskytnutie informácie (táto mu bola známa), ale žiadal

o ozrejmenie postupu správneho orgánu, prečo mu oznamuje, že sa nemôže zdržiavať sa

v priestoroch pracoviska v , a ak má ešte nejaké osobné veci v kancelárii po dohode

s prednostkou mu bude umožnené ich prevziať.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že zo strany správneho orgánu išlo o to,

aby sa v priestoroch, ktoré nie sú určené verejnosti pre styk s verejnosťou nezdržiavali

osoby, ktoré nemajú na miestach verejnosti bežne neprístupných byť prítomné.

V danom prípade je nepochybné, že sa v neverejných priestoroch stáleho pracoviska

v nachádza spisová dokumentácia, ktorá obsahuje, mimo iného, aj osobné údaje

o iných účastníkoch konania, a je preto prevádzkovateľa (pozri aj ustanovenia § 5 a 6

ZoOOU) predovšetkým chrániť spracúvané osobné údaje pred neoprávneným prístupom

a sprístupnením. Neumožnenie žalobcovi zdržiavať sa v priestoroch stáleho pracoviska

v možno označiť ako jedno z bezpečnostných opatrení na ochranu spracovávaných

osobných údajov prijatých zo strany úradu po skončení jeho štátnozamestnaneckého

pomeru.

Po preštudovaní spisového materiálu je súd skôr toho názoru, že v danom prípade by

sa mohlo jednať zo strany žalobcu o zneužitie práva v oblasti práva na informácie, ktoré už

vo svojej rozhodovacej činnosti neraz konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.“.

K namietanej zmätočnosti výroku rozhodnutia ministerstva najvyšší súd poukázal

na § 59 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorého ak odvolací orgán rozhodnutie

nezmení a nezruší, odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Uvedené je podľa najvyššieho

súdu „zrejmé aj zo samotného výroku rozhodnutia žalované, že odvolanie žalobcu zamietol

a rozhodnutie potvrdil“. V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd následne zaoberal aj

ostatnou argumentáciou sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva a postupu, ktorý tomuto

rozhodnutiu predchádzal, najmä formálnymi náležitosťami poučenia o práve na prieskum

správneho rozhodnutia súdom, otázkou dodržania lehoty na vybavenie žiadosti o informácie

či oprávnením odboru komunikácie ministerstva konať o odvolaní proti rozhodnutiu

krajského úradu, pričom v závere napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol, že

rozhodnutie krajského úradu a rozhodnutie ministerstva „sú vecne správne, názor v nich

vyslovený zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj

s hmotnoprávnymi ustanoveniami, najmä ust. o slobodnom

prístupe k informáciám. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vysporiadal

s námietkami žalobcu a najvyšší súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i

ods. 3 musel prihliadnuť.“.

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku a v nadväznosti na

neho aj s najvyšším súdom preskúmavaným rozsudkom krajského súdu, rozhodnutím

krajského úradu a rozhodnutím ministerstva dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd

zamietnutím žaloby proti rozhodnutiu ministerstva základné práva označené sťažovateľom

neporušil, pretože vychádzal z ústavne zlučiteľnej interpretácie v prípade relevantných

právnych noriem. Najvyšší súd sa totiž svojím rozsudkom v zásade stotožnil

s hmotnoprávnym posúdením danej veci krajským úradom a ministerstvom o dôvodnosti

nevyhovenia poskytnutia informácií žiadaných sťažovateľom z dôvodu, že sa

na sťažovateľom označenú povinnú osobu daná informačná povinnosť nevzťahuje, pričom

tieto svoje závery odôvodnil akceptovateľným poukazom na

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o slobode informácií) znení neskorších predpisov ako zákona ustanovujúceho podrobnosti

o poskytovaní informácií orgánmi verejnej správy v zmysle , podľa

ktorého nemožno sprístupniť informáciu, ktorú povinná osoba nemá k dispozícii.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku primerane reagoval aj na sťažovateľom

predložené námietky k zákonnosti postupu ministerstva a krajského úradu týkajúce sa

obsahu poučenia rozhodnutia ministerstva, dodržania zákonných lehôt či obsadenia orgánu

oprávneného o odvolaní podanom proti rozhodnutiu krajského úradu rozhodovať. Ani

sťažovateľom namietané pochybenie ministerstva pri formulácii potvrdzujúceho výroku

rozhodnutia krajského úradu nemohlo materiálne zasiahnuť do obsahu sťažovateľom

označených práv, pretože na odstránenie namietaného pochybenia existuje špecifický

opravný postup podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku, a nie konanie pred všeobecným

súdom podľa a nasl. , ktorého účelom je preskúmanie

zákonnosti postupu a žalobou napadnutého správneho rozhodnutia, a nie oprava

formulačných nedostatkov napádaných správnych rozhodnutí, ktorých zmysel je zrejmý.

Ústavný súd nepovažuje za relevantnú ani námietku vzťahujúcu sa na interpretáciu

obsahu spornej časti mailu najvyšším súdom, keďže záver o správnosti postupu

ministerstva, ktoré potvrdilo uznesenie o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie,

vyplýva zo záveru, že povinná osoba sťažovateľom žiadanú informáciu nemala k dispozícii.

K námietke, že orgán verejnej správy môže konať len v rozsahu ustanovenom mu všeobecne

záväznými právnymi predpismi, ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ orgán štátnej správy

zasiahol do práv a oprávnených záujmov sťažovateľa, tento sa voči tomuto zásahu mohol

brániť inými právnymi prostriedkami než žiadosťou o poskytnutie informácie, a to napríklad

podaním sťažnosti podľa o sťažnostiach v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na záver najvyššieho súdu o zákonnosti sťažovateľom napádaného

rozhodnutia ministerstva a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pri ktorom sa oprel

o ústavne udržateľnú aplikáciu ustanovení zákona o slobode informácií, nie je daná žiadna

príčinná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom

označeným základným právom na informácie zaručeným , prípadne

listiny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. Ústavný súd v mnohých svojich rozhodnutiach uviedol, že predpokladom

preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej moci vrátane rozsudkov všeobecných súdov môže

nasledovať len po zistení porušenia základného práva zaručeného .

Takúto námietku sťažovateľ nevzniesol, a preto nemohla byť táto otázka ani predmetom

ústavného prieskumu.

Z okolností prípadu nevyplýva ani žiadna možnosť porušenia základného práva

zaručeného , ako aj listiny, keďže tieto články zaručujú právo rozširovať

a prijímať informácie v materinskom jazyku pre občanov tvoriacich národnostné menšiny

a etnické skupiny, a rovnako tak ani možnosť porušenia základného práva zaručeného čl. 45

(a obdobne listiny), keďže rozhodnutím ministerstva, ktoré

namietanému súdnemu konaniu podliehalo, nebolo odmietnuté sprístupnenie žiadnych

informácií o stave životného prostredia. Na základe uvedeného bola sťažnosť proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podľa

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami

sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie

a priznať náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015