Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 550/2015
PDF · 407.57 KB
No categories available
III. ÚS 550/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátkou JUDr. Zuzanou Kollárovou, Zimná 59, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených „v čl. 26, 45 a 34“ Ústavy Slovenskej republiky
a „čl. 17, 25 a 35“ Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži/32/2013 z 20. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv zaručených „v čl. 26, 45 a 34“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a „čl. 17, 25 a 35“ Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Sži/32/2013 z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva životného
prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 63123/V/2011 1.1.1
z 9. novembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva“), ktorým bolo zamietnuté
odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský úrad“) č. 2011013039 2 z 12. septembra 2011 (ďalej len
„rozhodnutie krajského úradu“) týkajúce sa jeho žiadosti o sprístupnenie informácií. Zatiaľ
čo krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 11/2012 152 z 23. júla 2013 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu“) rozhodnutie ministerstva podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, najvyšší súd
rozsudok krajského súdu napadnutým rozsudkom zmenil tak, že žalobu zamietol.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa „zaoberal skutočnosťami, ktoré neboli
predmetom žiadosti sťažovateľa o informácie a ani predmetom žaloby, a... vychádzal
z nepravdivých skutočností uvedených vo vyjadreniach MŽP, vytváral vlastné, dôkazmi
neoverené a konšpiračné odôvodnenie“. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd poprel
„jeho občianske právo na sprístupnenie mu pravdivej informácie garantované mu čl. 26
Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľ okamžite po doručení uvedeného e mailu
mal oprávnený záujem získať informáciu, na základe akého právneho predpisu
a oprávnenia práve , ktorú sťažovateľ dobre ani nepoznal, bola oprávnená
zaslať sťažovateľovi uvedený e mail, bez uvedenia právneho predpisu, ktorý umožňuje
KÚŽP zakázať niekomu zdržiavať sa na verejne prístupných miestach. Práve tu sťažovateľ
vidí základnú funkciu zákona o informáciách a to verejnú kontrolu činnosti orgánu verejnej
správy.“. S poukazom na ďalšie skutočnosti uvádza, že orgán štátnej správy môže konať len
„v rozsahu ustanovenom mu všeobecne platným právnym predpisom. Ak v nejakej veci
orgán štátnej správy koná, musí v písomnom vyhotovení uviesť vecnú a miestnu príslušnosť
a musí mať informáciu, podľa akého právneho predpisu alebo oprávnenia zakazuje nejakú
činnosť, či už zamestnancovi úradu alebo inému občanovi Slovenskej republiky. Ak tak
orgán verejnej správy neurobil, občan sa ho má zákonné právo opýtať, na základe akého
právneho predpisu tak konal. V žiadnom prípade sa nejedná o vyhotovovanie novej
informácie alebo odôvodňovanie konania orgánu štátnej správy.
Nepochopiteľná je pre sťažovateľa aj skutočnosť, že Najvyšší súd SR vrátil
do platnosti zmätočné rozhodnutie MŽP so zmätočným výrokom, kde odvolanie sťažovateľa
v jednej vete zamieta a zároveň ho potvrdzuje, pričom MŽP nerozhodlo, ako sa naloží
s napadnutým rozhodnutím KÚŽP. Odôvodnenie NS SR v rozsudku výroku rozhodnutia
MŽP je pre sťažovateľa nepochopiteľné a neprijateľné.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vyslovil
porušenie základných práv „podľa v čl. 26, 45 a 34 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 17, 25
a 35 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sži/32/2013 zo dňa 20. novembra 2014“, napadnutý rozsudok zrušil, vec
najvyššiemu súdu vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 17 ods. 1 listiny je právo na informácie zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy, resp. čl. 17 ods. 5 listiny orgány verejnej moci, resp.
štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom
poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon.
Podľa čl. 34 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 25 ods. 1 listiny občanom tvoriacim
v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný
rozvoj, najmä... právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku...
Podrobnosti ustanoví zákon.
Podľa čl. 45 ústavy má každý právo na včasné a úplné informácie o stave životného
prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Obdobné právo zaručuje aj čl. 35 ods. 2
listiny.
Sťažovateľove námietky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, ktorý jeho
žalobu proti rozhodnutiu ministerstva zamietol, spočívajú v jeho nesúhlase s výkladom
relevantnej časti mailu, ktorého sa rozhodnutie krajského úradu a rozhodnutie ministerstva
týkalo, ktorý následne vo svojej podstate rozširuje na nesúhlas s celkovým postupom
zamestnanca krajského úradu, v súvislosti s ktorým žiadal o poskytnutie informácií.
Sťažovateľ zároveň namieta zmätočnosť výroku rozhodnutia ministerstva, s ktorou sa
najvyšší súd správne nevysporiadal.
Z podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa
pre správne posúdenie konania o sťažovateľovej žiadosti o sprístupnenie informácie
zaoberal „interpretáciou výroku v elektronickej pošte z 01.07.2011, pričom
je potrebné poukázať na to, že interpretácia žalobcu, je nesprávna. Žalobcovi, ako napokon
žiadnemu občanovi SR, nemožno bez udania dôvodu zakázať zdržiavať sa v priestoroch
stáleho pracoviska v , ktoré sú v úradných hodinách prístupné pre verejnosť
za účelom styku s orgánom štátnej správy. Podľa odvolacieho súdu zo strany žalobcu išlo
o nepochopenie jemu doručeného e mailu, ktorým došlo k zákazu, resp. obmedzeniu, ktoré
sa vzťahuje len na priestory, kam mal žalobca prístup v čase jeho štátnozamestnaneckého
pomeru, a teda priestory pre verejnosť neprístupné.“. Po zhrnutí výsledkov konania
o správnej žalobe na krajskom súde najvyšší súd skonštatoval, že „pokiaľ žiadateľ vo svojej
žiadosti žiada subsumovať určitú ním vymedzenú situáciu pod príslušné ustanovenie
právneho predpisu, nežiada nič iné, ako o jej posúdenie (hodnotenie) na čo sa informačná
povinnosť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. nevzťahuje. Podľa odvolacieho súdu v danom
prípade nežiadal žalobca poskytnutie informácie (táto mu bola známa), ale žiadal
o ozrejmenie postupu správneho orgánu, prečo mu oznamuje, že sa nemôže zdržiavať sa
v priestoroch pracoviska v , a ak má ešte nejaké osobné veci v kancelárii po dohode
s prednostkou mu bude umožnené ich prevziať.
V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že zo strany správneho orgánu išlo o to,
aby sa v priestoroch, ktoré nie sú určené verejnosti pre styk s verejnosťou nezdržiavali
osoby, ktoré nemajú na miestach verejnosti bežne neprístupných byť prítomné.
V danom prípade je nepochybné, že sa v neverejných priestoroch stáleho pracoviska
v nachádza spisová dokumentácia, ktorá obsahuje, mimo iného, aj osobné údaje
o iných účastníkoch konania, a je preto prevádzkovateľa (pozri aj ustanovenia § 5 a 6
ZoOOU) predovšetkým chrániť spracúvané osobné údaje pred neoprávneným prístupom
a sprístupnením. Neumožnenie žalobcovi zdržiavať sa v priestoroch stáleho pracoviska
v možno označiť ako jedno z bezpečnostných opatrení na ochranu spracovávaných
osobných údajov prijatých zo strany úradu po skončení jeho štátnozamestnaneckého
pomeru.
Po preštudovaní spisového materiálu je súd skôr toho názoru, že v danom prípade by
sa mohlo jednať zo strany žalobcu o zneužitie práva v oblasti práva na informácie, ktoré už
vo svojej rozhodovacej činnosti neraz konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.“.
K namietanej zmätočnosti výroku rozhodnutia ministerstva najvyšší súd poukázal
na § 59 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorého ak odvolací orgán rozhodnutie
nezmení a nezruší, odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Uvedené je podľa najvyššieho
súdu „zrejmé aj zo samotného výroku rozhodnutia žalované, že odvolanie žalobcu zamietol
a rozhodnutie potvrdil“. V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd následne zaoberal aj
ostatnou argumentáciou sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva a postupu, ktorý tomuto
rozhodnutiu predchádzal, najmä formálnymi náležitosťami poučenia o práve na prieskum
správneho rozhodnutia súdom, otázkou dodržania lehoty na vybavenie žiadosti o informácie
či oprávnením odboru komunikácie ministerstva konať o odvolaní proti rozhodnutiu
krajského úradu, pričom v závere napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol, že
rozhodnutie krajského úradu a rozhodnutie ministerstva „sú vecne správne, názor v nich
vyslovený zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj
s hmotnoprávnymi ustanoveniami, najmä ust. § 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vysporiadal
s námietkami žalobcu a najvyšší súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i
ods. 3 OSP musel prihliadnuť.“.
Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku a v nadväznosti na
neho aj s najvyšším súdom preskúmavaným rozsudkom krajského súdu, rozhodnutím
krajského úradu a rozhodnutím ministerstva dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd
zamietnutím žaloby proti rozhodnutiu ministerstva základné práva označené sťažovateľom
neporušil, pretože vychádzal z ústavne zlučiteľnej interpretácie v prípade relevantných
právnych noriem. Najvyšší súd sa totiž svojím rozsudkom v zásade stotožnil
s hmotnoprávnym posúdením danej veci krajským úradom a ministerstvom o dôvodnosti
nevyhovenia poskytnutia informácií žiadaných sťažovateľom z dôvodu, že sa
na sťažovateľom označenú povinnú osobu daná informačná povinnosť nevzťahuje, pričom
tieto svoje závery odôvodnil akceptovateľným poukazom na § 3 zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií) znení neskorších predpisov ako zákona ustanovujúceho podrobnosti
o poskytovaní informácií orgánmi verejnej správy v zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy, podľa
ktorého nemožno sprístupniť informáciu, ktorú povinná osoba nemá k dispozícii.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku primerane reagoval aj na sťažovateľom
predložené námietky k zákonnosti postupu ministerstva a krajského úradu týkajúce sa
obsahu poučenia rozhodnutia ministerstva, dodržania zákonných lehôt či obsadenia orgánu
oprávneného o odvolaní podanom proti rozhodnutiu krajského úradu rozhodovať. Ani
sťažovateľom namietané pochybenie ministerstva pri formulácii potvrdzujúceho výroku
rozhodnutia krajského úradu nemohlo materiálne zasiahnuť do obsahu sťažovateľom
označených práv, pretože na odstránenie namietaného pochybenia existuje špecifický
opravný postup podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku, a nie konanie pred všeobecným
súdom podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ktorého účelom je preskúmanie
zákonnosti postupu a žalobou napadnutého správneho rozhodnutia, a nie oprava
formulačných nedostatkov napádaných správnych rozhodnutí, ktorých zmysel je zrejmý.
Ústavný súd nepovažuje za relevantnú ani námietku vzťahujúcu sa na interpretáciu
obsahu spornej časti mailu najvyšším súdom, keďže záver o správnosti postupu
ministerstva, ktoré potvrdilo uznesenie o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie,
vyplýva zo záveru, že povinná osoba sťažovateľom žiadanú informáciu nemala k dispozícii.
K námietke, že orgán verejnej správy môže konať len v rozsahu ustanovenom mu všeobecne
záväznými právnymi predpismi, ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ orgán štátnej správy
zasiahol do práv a oprávnených záujmov sťažovateľa, tento sa voči tomuto zásahu mohol
brániť inými právnymi prostriedkami než žiadosťou o poskytnutie informácie, a to napríklad
podaním sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na záver najvyššieho súdu o zákonnosti sťažovateľom napádaného
rozhodnutia ministerstva a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pri ktorom sa oprel
o ústavne udržateľnú aplikáciu ustanovení zákona o slobode informácií, nie je daná žiadna
príčinná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom
označeným základným právom na informácie zaručeným čl. 26 ústavy, prípadne čl. 17
listiny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,
sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. Ústavný súd v mnohých svojich rozhodnutiach uviedol, že predpokladom
preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej moci vrátane rozsudkov všeobecných súdov môže
nasledovať len po zistení porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Takúto námietku sťažovateľ nevzniesol, a preto nemohla byť táto otázka ani predmetom
ústavného prieskumu.
Z okolností prípadu nevyplýva ani žiadna možnosť porušenia základného práva
zaručeného čl. 34 ústavy, ako aj čl. 25 listiny, keďže tieto články zaručujú právo rozširovať
a prijímať informácie v materinskom jazyku pre občanov tvoriacich národnostné menšiny
a etnické skupiny, a rovnako tak ani možnosť porušenia základného práva zaručeného čl. 45
ústavy (a obdobne čl. 35 ods. 2 listiny), keďže rozhodnutím ministerstva, ktoré
namietanému súdnemu konaniu podliehalo, nebolo odmietnuté sprístupnenie žiadnych
informácií o stave životného prostredia. Na základe uvedeného bola sťažnosť proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami
sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie
a priznať náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015