Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 592/2015
PDF · 169.53 KB
No categories available
III. ÚS 592/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vačokom, advokátska kancelária, Vazovova 9/A,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 2
a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 92/2012 a jeho rozsudkom z 29. januára 2012 a postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 76/2013 a jeho uznesením
z 29. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2014 telefaxom doručená (doplnená predložením originálu 31. októbra 2014) sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 2 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 92/2012 a jeho rozsudkom
z 29. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 76/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k.
2 T 92/2012-105 z 29. januára 2012 uznaný vinným zo spáchania prečinu marenia
exekučného konania podľa § 243a ods. 1 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol podľa § 243a ods. 1
Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a § 38 ods. 3 Trestného zákona odsúdený na trest
odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a)
a § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený so stanovením skúšobnej doby na 24
mesiacov.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd
uznesením sp. zn. 3 To 76/2013 z 29. apríla 2014 zamietol.
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že podnetom na začatie označeného trestného
konania bolo trestné oznámenie exekútora JUDr. Petra Urbánka (ďalej len „exekútor“)
z 23. novembra 2011 v exekučnej veci oprávnenej proti povinnej
obchodnej spoločnosti , , vedenej okresným súdom pod sp. zn.
0 Er 868/2010, ktorá nebola do podania sťažnosti ústavnému súdu skončená.
V uvedenom exekučnom konaní sťažovateľ 26. júna 2012 podal ako konateľ
spoločnosti , , návrh na zastavenie exekúcie, ktorý okresný súd
uznesením č. k. 0 Er 868/2010-159 zo 14. januára 2013 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu
sa sťažovateľ 9. mája 2013 odvolal, avšak neuviedol, s akým výsledkom.
Sťažovateľ namieta, že okresný súd bol v označenom exekučnom konaní nečinný,
čo v konečnom dôsledku viackrát namietal priamo pred týmto súdom, a je presvedčený,
že jeho „právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, čo
potvrdzuje i písomnosť Okresného súdu Bratislava II zo dňa 07. 03. 2014“, ktorú však
k sťažnosti nepripojil.
2
Argumentácia sťažovateľa pokračuje vo vzťahu k napadnutému trestnému konaniu
tým, že „Ani prvostupňový ani odvolací súd sa nezaoberal s otázkou systematického
porušovania základných práv sťažovateľa a to i postupom exekútora, v čase pred vynesením
odsudzujúceho rozsudku. Týmto postupom verejných orgánov bol a je sťažovateľ zbavený
finančných prostriedkov, ktoré mohol bez problémov použiť na splnenie si svojich záväzkov.
Žiadny z konajúcich súdov sa nezaoberal a nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ
vykonal dobrovoľne všetky potrebné kroky na splnenie si svojej povinnosti, naopak ako
priťažujúcu okolnosť Krajský súd... uviedol, že sťažovateľ má dva záznamy o spáchaní
priestupkov a to proti občianskemu spolunažívaniu a proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky. Je pravda, že súd pri svojom rozhodovaní vychádza z aktuálneho právneho stavu
v čase rozhodovania, ale... uvedené nemá spojitosť s vyššie popísaným konaním kladeným
za vinu sťažovateľovi. Taktiež je nutné uviesť, že vo veci priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu je v súčasnosti vedené na Krajskom súde... konanie o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia.
Sťažovateľ taktiež upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v trestnom konaní nebolo
zohľadnené konanie exekútora... Neboli produkované ani vyhodnotené dôkazy ako
napríklad z akého dôvodu bol zablokovaný celý majetok obchodnej spoločnosti ,
na základe akého právneho titulu dovolil oprávnenej výkon prác pred doručením
exekučného príkazu, z akého dôvodu by mala spoločnosti hradiť opravy, za ktoré
nezodpovedá...“.
Sťažovateľ je presvedčený, že „rozhodnutia súdov neboli riadne odôvodnené a teda
ani preskúmateľné, čo sťažovateľovi odňalo možnosť konať pred súdom.
Z Trestného poriadku... vyplýva, že súd je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť,
ako sa vysporiadal s návrhmi a námietkami účastníka konania a z akých dôvodov ich
považoval za nedôvodné, nesprávne, chybné alebo vyvrátené. V prípade napadnutého
rozhodnutia takéto odôvodnenie absentuje a to aj v súvislosti s tým, či odvolanie
sťažovateľa, príčinná súvislosť medzi neukončenou exekúciou EX 1346/2010, konaním
exekútora, neodôvodňuje odročenie konania do jej právoplatného ukončenia.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:
„1. ... Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/92/2012 porušil
právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, zaručené čl. 46 ods. 2, čl. 48 Ústavy SR
a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. ... Krajský súd v Bratislave v konaní pod sp. zn. 3 To 76/2013 porušil právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, zaručené čl. 46 ods. 2, čl. 48 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. ... Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 2 T/92/2012 zo dňa 29. 01. 2012
v právnej veci obžalovaného sa zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie.
4. ... Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3 To 76/2013 zo dňa 29. apríla
2014 v právnej veci obžalovaného sa zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie.
5. Sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€,
ktorú sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II a Krajský súd
v Bratislave.
6. Uložil Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave nahradiť
sťažovateľovi trovy konania vo výške 334,29 €.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
4
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
návrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená,
že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby
požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym
zástupcom, advokátom. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom...
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa
zákonom o ústavnom súde požadované náležitosti.
Sťažovateľ podal 28. októbra 2014 sťažnosť telefaxom. Vzhľadom na túto okolnosť
ju bolo potrebné doplniť predložením originálu (§ 42 ods. 1 tretia veta Občianskeho
súdneho poriadku: „Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní
predložením jeho originálu.“ v spojení s § 32a zákona o ústavnom súde: „Ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku...“). Sťažovateľ 31. októbra 2014
predložil „originál“ podania, avšak tento nebol na rozdiel od faxového podania podpísaný
ani advokátom, ani sťažovateľom, t. j. nebola splnená náležitosť podľa § 20 ods. 1 tretej
vety zákona o ústavnom súde.
Ďalší nedostatok sťažnosti spočíva v absencii konkretizácie základných práv, ktorých
vyslovenia porušenia ústavným súdom sa sťažovateľ domáha. V návrhu na rozhodnutie
za porušené označil „právo na spravodlivý proces“ zaručený v čl. 46 ods. 2 ústavy, čl. 48
ústavy a čl. 6 dohovoru, avšak neuviedol, ktoré konkrétne z katalógu práv upravených
v čl. 48 ústavy (zákonný sudca; verejné prerokovanie; prerokovanie bez zbytočných
6
prieťahov; prítomnosť sťažovateľa na prerokovaní; možnosť vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom) a v čl. 6 dohovoru (prejednanie záležitosti spravodlivo; verejne;
v primeranej lehote; prejednanie nezávislým a nestranným súdom; vyhlásenie rozsudku
verejne; prezumpcia neviny; oboznámenie s povahou a dôvodom obvinenia; právo
na obhajobu; bezplatnú pomoc tlmočníka) považuje za porušené, pritom povinnosť označiť
základné práva alebo slobody je vyžadované ustanovením § 50 ods. 1 písm. a) zákona
o ústavnom súde.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2
ústavy chýba v sťažnosti akékoľvek spôsobilé odôvodnenie (požiadavka § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), keď namietanými boli konania v trestnej veci sťažovateľa (pozri petit
sťažnosti), ktorých predmetom však nebol a ani nemohol byť súdny prieskum rozhodnutia
orgánu verejnej správy (správne súdnictvo) tak, ako to pre svoju aplikovateľnosť vyžaduje
Rovnako ústavný súd konštatuje rozpor medzi odôvodnením sťažnosti a jej petitom
(navrhovaným rozhodnutím). Sťažovateľova argumentácia uvedená v bode III odôvodnenia
sťažnosti nazvaného „Analýza rozhodných skutočností“ jednoznačne vychádza z kritérií
aplikovaných ústavným súdom pri rozhodovaní o namietaných prieťahoch v konaniach
orgánov verejnej moci, avšak sťažovateľ ju použil v súvislosti s postupom okresného súdu
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 0 Er 868/2010, ktoré v petite neuviedol.
Vzhľadom na zmätočnosť, nejasnosť, nekonkrétnosť, neurčitosť a značnú nepresnosť
odôvodnenia sťažnosti nie je zrejmé, v ktorých konaniach všeobecných súdov malo podľa
názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu základných práv a akým spôsobom.
Sťažovateľ napokon k sťažnosti nepripojil ani kópie rozhodnutí (§ 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), ktoré požaduje zrušiť a ktorými podľa jeho názoru malo dôjsť
k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa
v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný
súd mohol konať a rozhodnúť. Taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí,
aký vyplýva z podania sťažovateľa, ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup, ako už bolo uvedené, slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažnosť
sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky
sťažnosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, a preto jeho sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá pre nesplnenie, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015
8