Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 486/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, pre namietané porušenie

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 533,58 € (slovom päťstotridsaťtri eur a päťdesiatosem centov) na účet

advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. zo 6. októbra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“ alebo „žalobkyňa“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

[pôvodne vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“)].

Zo sťažnosti a z vyjadrenia krajského súdu zo 16. septembra 2015 vyplýva,

že napadnuté konanie začalo 29. mája 2012, keď bol krajskému súdu po podanom odvolaní

proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. októbra 2011 predložený súdny spis na rozhodnutie a krajský súd pridelil veci spisovú

značku .

Proti uzneseniu krajského súdu z 29. októbra 2013, ktorým bol rozsudok okresného

súdu z 5. októbra 2011 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, podala sťažovateľka

dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 26. marca 2015 predmetné uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Po vrátení súdneho spisu krajskému súdu bola vedci pridelená spisová značka

, pričom konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že krajský súd v napadnutom konaní porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2

, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.

Spr 3383/15 doručeným ústavnému súdu 22. septembra 2015, v ktorom predseda krajského

súdu okrem iného uvádza:

„Dňa 31.08.2015 som požiadal JUDr. Martina Murgaša, predsedu senátu 6 Co,

o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Menovaný predseda senátu vo svojom vyjadrení

zo dňa 16.09.2015 uviedol, že otázku neprimeranosti dĺžky konania vo veci vedenej pod

sp. zn. , ako i pôvodného konania sp. zn. , v ktorom

bola Krajskému súdu v Bratislave právna vec vedená na Okresnom súde Bratislava III pod

sp. zn. , predložená na konanie o podanom odvolaní dňa 29.05.2012

a rozhodnuté v ňom bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -672

zo dňa 29.10.2013, necháva na posúdení Ústavného súdu SR.

K uvedenému vyjadreniu predsedu senátu 6 Co tunajšieho súdu nemám čo dodať.“

Súčasťou vyjadrenia krajského súdu zo 16. septembra 2015 k sťažnosti bol aj tento

prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

„1. sp.zn.6 :

29.05.2012- spis Okresného súdu Bratislava III sp. zn. predložený

Krajskému súdu v Bratislave ;

11.10.2012 - predvolanie na výsluch;

25.10.2012 - vypočutie ;

25.09.2013 - predvolanie odporcu na informatívny výsluch;

09.10.2013 - vypočutie odporcu;

29.10.2013 - rozhodnutie - uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.

- 672 zo dňa 29.10.2013 o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení

veci na nové konanie...

sp. zn. :

24.06.2015 - spis Okresného súdu Bratislava III sp. zn. predložený

Krajskému súdu v Bratislave po zrušení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.

-672 zo dňa 29.10.2015 uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa .“

K vyjadreniu krajského súdu k sťažnosti sťažovateľka zaujala podaním doručeným

ústavnému súdu 11. novembra 2015 takéto stanovisko:

„Z predložených vyjadrení krajského súdu vyplýva, že pre protiústavný postup

odvolacieho súdu pri dopĺňaní dokazovania výsluchom odporcu a jeho právnej zástupkyne,

ktorá bola zároveň manželkou odporcu - vôbec o týchto procesných úkonoch neinformovali

navrhovateľku a jej právnu zástupkyňu - nemá žiadne ospravedlnenie, takže možno

uzavrieť, že jeho konanie bolo od 29.5.2012 doteraz zmätočné, čo je pre 19 rokov trvajúci

spor skutočne závažným pochybením konkrétnych sudcov senátu 6 Co, ktorému predsedá

Martin Murgaš.

Vzhľadom na túto neprimeranú dĺžku konania o vysporiadanie BSM už je pre

sťažovateľku jedinou voľbou uplatnenie kompenzačného prostriedku voči porušovateľovi vo

výške, ktorú žiadame v ústavnej sťažnosti.

Prebiehajúce konanie veľmi negatívne ovplyvnilo osobný život sťažovateľky, ktorá sa

za uvedenú dobu nemôže dostať k svojmu majetkovému podielu v značnej výške a je otázne,

či sa k nemu ešte niekedy dostane. Tak sa jej pocit absolútnej frustrácie premenil do podoby

beznádeje, preto veríme, že Ústavný súd pochopí jej dlhotrvajúce útrapy a jej sťažnosti

vyhovie.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

zaručeného .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(, ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) ústavný súd

zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť

prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zásade nemožno po právnej ani

po skutkovej stránke hodnotiť ako zložité. Vzhľadom na okolnosti danej veci sa uvedené

konštatovanie v celom rozsahu vzťahuje aj na odvolacie konanie napadnuté sťažnosťou.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa

ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný

súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo v súvislosti s dĺžkou konania potrebné pripísať

na ťarchu sťažovateľky. Na eventuálny podiel sťažovateľky na predĺžení napadnutého

konania nepoukázal ani krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , bol samotný postup krajského súdu.

Pokiaľ ide o postup krajského súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal

na prvú vetu , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd hodnotiac doterajší priebeh napadnutého konania konštatuje, že jeho

priebeh je potrebné hodnotiť ako neefektívny.

O uvedenom svedčí skutočnosť, že krajský súd o podanom odvolaní proti rozsudku

okresného súdu z 5. októbra 2011 síce rozhodol uznesením z 29. októbra 2013 (približne po

1 roku a 5 mesiacoch), keď uvedený rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie, no po podaní dovolania sťažovateľkou proti uzneseniu krajského súdu

z 29. októbra 2013 najvyšší súd toto uznesenie svojím uznesením sp. zn.

z 26. marca 2015 zrušil a vec krajskému súdu vrátil na ďalšie konanie, v dôsledku čoho

nepochybne došlo k predĺženiu napadnutého odvolacieho konania. Procesné pochybenie

krajského súdu je zrejmé z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 26. marca 2015,

v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu sa v danom prípade opiera o ustanovenie

- t. j. že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Takto označené

ustanovenie uvádza dôvody, pre ktoré sa musí zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec

sa má vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predpokladom jeho naplnenia sú

nedostatky konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o zabezpečenie garancie toho,

aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Zisťovanie okolností, od ktorých závisí

posúdenie tejto otázky, sa stáva predmetom odvolacieho prieskumu. Pri zisťovaní vád

konania v zmysle , teda aj toho, či vo veci (ne)rozhodoval vylúčený

sudca odvolací súd môže doplniť dokazovanie a to aj vykonaním dôkazov, ktoré účastníci

nenavrhli ( ). V takom prípade v zmysle

musí odvolací súd nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, na ktoré predvolá

účastníkov konania a všetkých, ktorých účasť je potrebná ( v spojení

s ).

Odvolací súd pred vydaním dovolaním napadnutého (zrušujúceho) rozhodnutia

z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného odvolacieho dôvodu v zmysle § 221

ods. 1 písm. g/ jednotlivo predvolal a vypočul žalovaného (viď úradný záznam

z 9. októbra 2013 - č. l. 671 spisu) a jeho bývalú právnu zástupkyňu (viď úradný záznam

z 25. októbra 2012 - č. l. 669 spisu) bez pojednávania a bez prítomnosti žalobkyne.

Dovolací súd uvádza, že požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť

dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci

a vyjadriť sa k ním, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na konanie pred súdom

prvého stupňa, a to aj napriek skutočnosti že nepôjde o novú argumentáciu (porovnaj napr.

Hudáková proti Slovensku, sťažnosť č. 23083/05 ods. 29,27. apríl 2010). Už len

nedoručenie vyjadrení žalobkyni, ktoré pred odvolacím súdom učinil žalovaný a jeho

právna zástupkyňa predstavujú porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (porušenie

zásady kontradiktórnosti). Bez významu je, či išlo o také okolnosti vo vyjadreniach, ktoré by

(ne)pripúšťali ďalšiu právnu diskusiu a či by žalobkyňa využila možnosť na tieto reagovať.

S dôkazmi rozhodnými pre rozhodnutie obstaranými odvolacím súdom žalobkyňa nebola

oboznámená, čo mohlo poznačiť jej dôveru vo fungujúci súdny systém. Vykonanie

dokazovania mimo pojednávania v neprítomnosti účastníčky konania nepredstavuje

rešpektovanie zásad spravodlivého procesu stojaceho na požiadavkách rovnosti,

kontradiktórnosti a verejnosti konania. Odvolací súd procesným spôsobom nezabezpečil

možnosť žalobkyni vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, navrhnúť prípadne ďalšie dôkazy

za účelom ochrany svojich práv s možnosťou ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu.

Rozhodnutie o odvolaní účastníka konania majúce podklad v opodstatnenom zistení

uplatneného odvolacieho dôvodu v zmysle ods. písm. g/ (t. j. že rozhodoval

vylúčený sudca) popri výroku o zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa nepredpokladá

ďalší výrok (o vylúčení sudcu); išlo by totiž o vyjadrenie rovnakého záveru viacerými

výrokmi za situácie, kedy jeden z výrokov (zrušujúci) už v sebe subsumuje aj dôvody

druhého výroku (o vylúčení sudcu); námietku dovolateľky v tejto súvislosti dovolací súd

nepovažoval za opodstatnenú.

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobkyňa opodstatnene

namieta, že v konaní jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť pred súdom

konať ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

( ).“

Ako už bolo uvedené, procesné pochybenie krajského súdu významne ovplyvnilo

dĺžku napadnutého konania, v súvislosti s čím ústavný súd poukazuje na svoju

predchádzajúcu štandardnú judikatúru (napr. , ), podľa ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda

takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom

konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , a preto konštatuje, že doterajším postupom

krajského súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa (bod 1 výroku nálezu).

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom krajského súdu,

prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 €, keď poukázala na to, že neúmerná dĺžka napadnutého konania „veľmi negatívne

ovplyvnila jej osobný život... a jej pocit absolútnej frustrácie sa premenil do podoby

beznádeje...“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na neefektívny postupom krajského súdu v napadnutom konaní a najmä

vzhľadom na skutočnosť, že dosiaľ ani po takmer 3 a pol roku nebolo napadnuté odvolacie

konanie právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané

finančné zadosťučinenie podľa (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou

JUDr. Elenou Ľalíkovou. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá

bola 839,83 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu krajského súdu k sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za tri úkony právnej

služby vykonané v roku 2015 predstavuje spolu s režijným paušálom (3 x 8,39 €) sumu

444,66 €. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená

suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho

zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume

533,58 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015